Dvanásť hodín práce denne, šesť dní v týždni. A siedmy? V párnu nedeľu voľno, v nepárnu 24-hodinovka. Aj tak vyzerali pracovné podmienky v Spojených štátoch na konci 19. storočia. Všetko sa malo zmeniť od 1. mája 1886, odkedy odborári žiadali zavedenie 8-hodinovej pracovnej doby. Na demonštrácii v Chicagu však vybuchla bomba, ktorá pochovala snahy robotníkov a navyše pošramotila povesť nových imigrantov – teda aj Slovákov.
„Osem hodín pracovať, osem hodín rekreácie, osem hodín spánku.“ Dnes to je štandard, no keď túto víziu predstavil v roku 1817 britský priemyselník a socialista Robert Owen, znelo to neuveriteľnejšie ako debaty o všeobecnom príjme bez práce zo súčasnosti. V USA sa navyše tlak na zavedenie osemhodinovej pracovnej doby objavil až tri desaťročia po Owenovej smrti.
Americký odborový zväz Federation of Organized Traders and Labor Unions v októbri 1884 ustanovil prvý máj 1886 ako termín, do ktorého má byť zavedený osemhodinový pracovný čas. Keďže veľký priemysel na jeho požiadavky nereagoval, na tento dátum zorganizoval zväz demonštrácie po celých Spojených štátoch a začal sa tiež generálny štrajk.
Námestie Haymarket v Chicagu. Foto: Library of Congress
Majitelia tovární si však zabezpečili štrajkokazov. Robotníci ich nenávideli a 3. mája v Chicagu na nich skúsili zaútočiť. Reakciou bola streľba polície do davu, pri ktorej zahynuli dvaja ľudia.
Na druhý deň si odborári chceli pripomenúť ich pamiatku na námestí Haymarket. Keďže sa očakávali problémy, prišiel na miesto aj starosta Chicaga Carter Harrison. Po chvíli odišiel, dav bol pokojný.
Červené ruky anarchistov
Problémy sa očakávali aj preto, že odboroví predáci boli z radov anarchistov a socialistov. Médiá už predtým dlhšie varovali, že noví imigranti prichádzajúci vo veľkom z Nemecka a z Rakúsko-Uhorska predstavujú pre USA hrozbu radikalizmu.
Na námestí Haymarket boli dlhý čas vášnivé len prejavy. Všetko sa zmenilo, až keď polícia robotníkov vyzvala, aby z námestia odišli.
