Sylvia Plath bola prominentnou spisovateľkou a poetkou minulého storočia, ale v kultúrnom povedomí väčšiny ľudí je prevažne ženou, ktorá si vo veku iba 30 rokov vzala život.
Na jej dielo sa tak nalepila pre mnohých neodmysliteľná aura čohosi temného a beznádejného. Zároveň si Plath romantizujeme ako osobu, ktorá zomrela, pretože toho až veľa cítila. V jej dielach nájdeme nielen humor, ale aj nevídanú prírodnú imagináciu, na ktorú sa často zabúda.
Výročie jej smrti, od ktorého ubehlo 11. februára šesťdesiatjeden rokov, je preto dobrou príležitosťou pozrieť sa zblízka, v čom bolo písanie Sylvie Plath také dôležité – a prečo nás dodnes neprestáva fascinovať.
Prenasledovaná smrťou
Narodila sa v októbri 1932 v americkom Bostone do stredostavovskej intelektuálnej rodiny ako dcéra pôvodom nemeckého profesora. Otec však čoskoro zomrel na neliečenú cukrovku, čo Sylviu v siedmich rokoch zdrvilo a na dlhý čas sa uzavrela do seba.
Už od detstva bola extrémne inteligentná a intenzívne čítala aj písala, zároveň sa jej v útlom veku objavili príznaky depresie. Väčšinu života však Plath neprežila v Amerike, ale v Anglicku, kde dostala štipendium na vysokej škole v Northamptone.
Napriek tomu, že tu zažívala viaceré úspechy, jej psychické problémy pravdepodobne zosilnila osamelosť v novom meste v cudzej krajine. Jej pochmúrne rozpoloženie potom utŕžilo ďalšiu ranu počas mesačnej stáže v newyorskom módnom časopise. Hlavu jej plnili bolestné myšlienky a veľký tlak nakoniec viedol až k prvému pokusu o samovraždu v 21 rokoch. Zasiahol však Sylviin brat, ktorý ju odviezol do nemocnice.
Pod skleneným zvonom
Veľkú časť vyššie popísaného životného obdobia spracovala v knihe Pod skleneným zvonom, jedinom románe, ktorý Sylvii Plath za života vyšiel. Rukopis druhého údajne existuje, ale dodnes sa nenašiel. Pre literárnych vedcov a vedkyne, ktorí sa do jej života púšťajú, ide o kľúčovú interpretačnú knihu. Napriek tomu, že obsahuje výrazné životopisné prvky, je až zarážajúce, s akou samozrejmosťou berieme niekedy doslovne prozaické, teda zámerne fiktívne, spracovanie autorkinho života.
Pod skleneným zvonom je dielo bez preháňania kultové – akýsi symbol smútku mládeže, Utrpenie mladého Werthera z pohľadu dievčaťa. Týmto rámovaním mu však berieme silu: nie je len knihou mládeže a už vôbec nie exkluzívne dievčenskou. Ponúka jednoducho príbeh o komplexnom a citlivom človeku a jeho zápasením so psychikou i nepochopením okolia, obzvlášť v 50. a 60. rokoch minulého storočia, kedy bolo povedomie o duševnom zdraví na výrazne nižšej úrovni ako dnes.
Napriek tomu mala Plath za sebou skúsenosti s terapiami aj medikáciou. Vďaka nim sa vrátila roku 1954 na vysokú školu, kde opäť excelovala, publikovala a stávala sa prekvapivo aktívnou v kolektíve. Školu absolvovala s vyznamenaním a neskôr pokračovala v štúdiách v Cambridgi, kde získala magisterský titul a zároveň aktívne písala. Tu tiež stretla básnika Teda Hughesa, za ktorého sa neskôr vydala.
Začiatky vzťahu a zásnuby označovala za najšťastnejšie obdobie svojho života.
Komplikovaný vzťah dvoch umelcov
Vo svojich denníkoch a listoch, dnes už takmer kompletne publikovaných, označuje začiatky ich vzťahu a zásnuby za najšťastnejšie obdobie svojho života. S Hughesom sa aspoň v prvých troch rokoch priam dokonale dopĺňali a vzájomne sa v písaní podporovali.
Autorka Heather Clark, ktorá o Plath napísala obsiahly životopis, v rozhovore pre podcast The History of Literature konštatovala, že Hughes bral Sylviu napriek šovinistickej dobe od začiatku ako rovnocennú autorku a v mnohých ohľadoch tušil, že ho prevyšuje.
Plath napriek tomu spočiatku posielala do literárnych súťaží, ktoré boli v tom čase v Británii veľmi dôležité, iba jeho rukopisy. Aj keď tiež písala, v denníkoch priznáva obavy, či by to ich vzťahu uškodilo, keby uspela skôr ako jej partner. Tušila, že Hughesovo ego by takúto situáciu nieslo ťažko.
Ich vzťah bol komplikovaný a ku koncu deštruktívny, ale v najlepších chvíľach boli dynamickou dvojicou autorov, vzájomne sa podporujúcou vo svojom najdôležitejšom cieli: stať sa veľkými básnikmi. Rôzni životopisci tiež špekulujú, že keby sa Sylvia Plath nenarodila do doby vyvíjajúcej na ženy tlak mať čo najskôr deti, ich vzťah mohol dopadnúť inak a ona sa mohla viac sústrediť na svoju prácu a duševné zdravie.
Život si vzali obe
Po rodine pôvodne túžila podobne ako po autorstve, vzťah s Hughesom sa však začal postupne zhoršovať. Trávili spolu až príliš času a začali sa štvať vzájomnými poznámkami k tvorbe do tej miery, až si Sylvia do denníka poznamenala, že už Tedovi žiadne svoje básne nikdy neukáže. Hughes jej depresiám nerozumel alebo možno rozumieť nechcel. Nakoniec začal Sylviu podvádzať s úspešnou reklamnou agentkou a prekladateľkou Assiou Wevill.
Zvyšok už je známa a smutná história. Sylvia sa od Hughesa odsťahovala a jej psychické zdravie sa začalo výrazne zhoršovať. Život si vzala otravou plynom z rúry po tom, čo svojim dvom deťom vo vedľajšej izbe otvorila okno a handrami zatesnila dvere od kuchyne, aby im plyn neublížil. Obe deti prežili.
Pre jeho necitlivé správanie v náročnom období je Hughes dodnes obviňovaný zo Sylviinej smrti. Jeho milenka Wevill si vzala život o šesť rokov neskôr podobným spôsobom, ale zomrela s ňou aj ich štvorročná dcéra. Básnikovej reputácii nepomohlo ani to, že o mnoho rokov neskôr vyšli na verejnosť poznámky spisovateľkinej psychiatričky, kde sa ukázalo, že Sylviu minimálne raz fyzicky napadol.
Diela o jej živote
O tragickom vzťahu napísal Hughes zbierku básní Birthday Letters (Listy k narodeninám), kde sa snažil svoje uvažovanie vysvetliť a niektoré básne Sylvii priamo adresoval. Zbierka vyšla pár mesiacov pred jeho smrťou, získala množstvo cien a verejné antipatie voči nemu zmiernila.
Otázkou Hughesovho pohľadu sa zaoberá veľká časť literatúry o Sylvii Plath. A je rozhodne z čoho vyberať: vyšli desiatky životopisov alebo fiktívnych spracovaní, v češtine napríklad nedávno román Euforie od spisovateľky Elin Cullhed, ktorá sa sústredila na posledné mesiace života Plath. Najdôležitejšie však zostáva, ako dlho a odvážne vzdorovala svojim čiernym myšlienkam.
V novodobých textoch sa aj konečne dopracovávame k tomu, že pozerať sa na Sylviu Plath iba prostredníctvom jej smrti je hlúposť. Jej básne sú síce často temné, ale aj absurdné, humorné, úplne živočíšne a paradoxne plné túžby po živote. Sú to texty niekoho, kto zažil beznádej a smútok, aké mnoho z nás nikdy nespozná – ale aj tak sa v čase písania rozhodol ďalej žiť, ďalej hľadať dôvody, prečo tu zostať.
Aj keď v určitú chvíľu sily došli, neznamená to, že tam nikdy neboli – a že neboli obrovské.
Zostala aj 60 rokov po smrti
Príbeh Sylvie Plath je zároveň aj príbehom úspechu. Nebola len citlivou a nešťastne milujúcou ženou, ale ambicióznou a silnou autorkou, ktorá život brala ako cestu k tomu stať sa veľkou poetkou. Hoci nakoniec nebol dlhý, svoj cieľ dosiahla a 60 rokov po jej smrti sme jej prácou stále fascinovaní.
V posmrtne vydanej zbierke Ariel je asi najzjavnejšie, že ide o básne niekoho, kto sa ešte nevzdáva, kto má odvahu žiť napriek všetkému a všetkým naokolo. Je to v niečom priam až dobrodružná kniha, cestopis do útrob túžby a lásky, do jej krás i bolesti sklamania, keď o ňu prichádzame. Sylvia Plath nám ukazuje, že stojí za to byť zraniteľný pre ľudí, na ktorých nám záleží.
Článok vyšiel na Forbes.cz, jeho autorom je Jan Jindřich Karásek.
