Harry Gold bol všelikým – neúspešným chemikom, vzorným študentom, pomstychtivým synom, zapáleným záchrancom utláčaného ľudu, no predovšetkým spoľahlivým špiónom v službách Sovietskeho zväzu.
Dvojica vyzerala ako zo scénky vo varieté – boli ako dva komické protiklady. Jeden z nich bol chudý, škrobený, mal okuliare a plešivel. Prišiel so štrnganím na otlčenom modrom Buicku.
Keď zaparkoval na mieste stretnutia v Santa Fe, jeho partner – nízky, zaguľatený a zavalitý – vystúpil z tieňa pri kostole a nasadol na sedadlo spolujazdca. Auto sa okamžite pohlo ďalej, odhrkotalo ku kraju mesta a potom hore do hôr.
Bol teplý septembrový večer roku 1945. Po zaparkovaní zostali dvaja muži sedieť v aute, rozprávali sa, akoby boli starí kamaráti a pozerali na svetlá mesta rozprestierajúceho sa pod nimi.
Púšť nakoniec vychladla a oni sa vydali späť do Santa Fe. Škrobený chlapík tesne pred rozlúčkou podal pasažierovi balíček papierov. Vrúcne si potriasli rukami a napriek sľubom, že sa ešte navštívia, vedeli, že toto je asi ich posledná schôdzka.
Prečítajte si úryvok z knihy Nehanebné skutky a tiež vraždy, podvody, sabotáže a šialené pokusy spáchané v mene vedy, ktorú nájdete v našej Forbes knižnici.
Náročná misia
Auto odhrmotalo preč a bacuľatý muž sa vliekol k autobusovej stanici. Pohyboval sa ako človek s plochými nohami, počas chôdze otáčal hlavou a prezeral si okolité tváre. Na stanici si sadol na lavičku a snažil sa čítať knihu – Veľké nádeje od Charlesa Dickensa.
Myseľ mu však zamestnával balíček s papiermi, ktorý ani raz nepustil zo zovretia. Taktiež stále vyskakoval a pozoroval davy okolo seba zo strachu, že ho niekto sleduje. Na nervozitu mal dobrý dôvod. Bol to sovietsky špión a balík obsahoval náčrty atómovej bomby.
Autobusom dorazil do Albuquerque, potom nasadol na lietadlo do Kansas City, kde sa vybral na železničnú stanicu. Tam si všimol, ako sa postaršia žena s vnukom s námahou snažia napratať batožinu do jeho vlaku.
Všetci ostatní ich míňali, a tak sa zastavil, pomohol im s batožinou a uistil sa, že majú pohodlie. Tento dobrý skutok ho, žiaľ, stál miesto na sedenie, takže celú cestu do Chicaga musel sedieť na kufri.
Chemik s balíčkom tajomstiev
Po niekoľkých meškaniach a mnohých, mnohých hodinách, sa napokon dostal do New Yorku, ale nestihol sa stretnúť so sovietskym kontaktom. Bol to zdrvujúci úder: ich náhradné stretnutie sa malo konať až o dva týždne, čo znamenalo, že ten balíček bude musieť nosiť so sebou ešte dva týždne, teda ďalšie dva týždne paranoje.
Bol však vzorom disciplíny. Štrnásť dní nepustil balíček z dohľadu, chodil s ním ešte aj do obchodu. Počas tých dvoch týždňov sa skutočne bezpečne cítil iba na jednom mieste – vo svojom chemickom laboratóriu.
Len čo sa pustil do experimentov, stres zo špionáže z neho trochu opadol. Medzi téglikmi a skúmavkami mohol na všetko zabudnúť a poľaviť v ostražitosti.
Keď o dva týždne konečne odovzdal náčrty atómovej bomby, znova sa pohrúžil do laboratórnej práce, aby túto záležitosť vytesnil z mysle. Niektorí utápajú problémy v alkohole; Harry Gold mal chémiu.
Gold je dnes známy ako špión a donášač. Prijímal desiatky tajných dokumentov o Projekte Manhattan od nečestného fyzika – chudého, upätého Klausa Fuchsa – a doručoval ich sovietskym agentom.
Keď FBI nakoniec Golda chytila, jeho výpoveď pomohla dostať Ethela Rosenberga do elektrického kresla. Ak sa však Golda niekto spýtal, za koho sa považuje, odpoveď by bola jednoduchá. Bol chemik.
Šikanovaný chlapec
K špiónstvu Golda po prvý raz dohnala oddanosť vede a séria nešťastných udalostí. Vyrastal v drsnej štvrti v južnej Filadelfii, kde jeho rodinu popoťahovali za to, že boli Židia.
Bandy darebákov hádzali do okien židovských domov tehly a mlátili nízkeho, subtílneho knihomoľa Golda na ceste domov z knižnice.
Jeho otec Samson bol stolárom vo fabrike na výrobu fonografov a mal to omnoho horšie. Jeho spolupracovníci Samsonovi kradli dláta a natierali mu náradie lepidlom. Obzvlášť ho neznášal jeho šéf, ktorý raz zavrčal: „Veď počkaj, ty skurvysyn, ja ťa odtiaľto vyženiem.“
Potom z linky odvolal všetkých mužov okrem Samsona a ten musel sám v príšernom tempe ošmirgľovať všetky drevené skrinky. Gold si pamätal, že jeho otec prišiel domov s krvavými bruškami na prstoch, ale obdivoval ho, že sa nikdy neponosoval a nikdy z fabriky neodišiel.
V roku 1931 Samsona však aj tak prepustili a Gold sa dostal do prekérnej situácie. Počas dospievania pracoval vo vedeckom laboratóriu v miestnej cukrovarskej spoločnosti Pennsylvania Sugar.
Najprv tam umýval pľuvadlá a sklený riad a za šesť mesiacov sa vypracoval na laboratórneho asistenta. Prácu mal veľmi rád a začal chodiť na chemickú vysokú školu. Lenže keď jeho otec stratil prácu, Gold musel zo školy odísť a zamestnať sa natrvalo v cukrovare, aby mohol uživiť rodinu.
Veľká hospodárska kríza sa nanešťastie zhoršovala a keď cukrovar v decembri 1932 Golda prepustil, hrozilo, že rodina príde o domov.
Ponuka, ktorá sa neodmieta
Po niekoľkých zúfalých mesiacoch mu jeho priateľ Tom Black našiel prácu v mydlárni v New Jersey. Gold dostával 30 dolárov na týždeň, čiže dobrú mzdu, a bol priateľovi nekonečne vďačný. Malo to však háčik. Black bol zapálený komunista a trval na tom, aby s ním Gold chodil na schôdze.
Hoci Gold politicky inklinoval k ľavici, komunisti, ktorých stretol, ho odpudzovali. Ich schôdze sa konali v miestnostiach, kde na stenách viseli kresby tlstých plutokratov s cigarami sediacich na kôpkach peňazí, a ťahali sa aj do štvrtej ráno.
Gold komunistov zavrhoval ako „opovrhnutiahodných bohémov, ktorí bľabotali o voľnej láske… lenivcov, ktorí by nepracovali pri žiadnom ekonomickom zriadení… veľkohubých tárajov“.
O pár mesiacov nato, keď ho pennsylvánsky cukrovar zamestnal znova, odišiel z Jersey a na ďalšie schôdze odmietol chodiť.
Lenže Black sa Golda držal ako kliešť a pílil mu uši, aby vstúpil do komunistickej strany. Nakoniec, aby mu zatvoril ústa, Gold súhlasil s kompromisom. Sovietsky zväz, vysvetľoval Black, potrebuje vybudovať priemyselnú základňu a zlepšiť životnú úroveň ľudí.
Najlepšie sa to dá spraviť pomocou vedy, ale americké firmy sú skúpe a neposkytujú do zahraničia licencie na technológie. Nemohol by Gold šlohnúť nejaké obchodné tajomstvo?
Spoločenstvo vedy
Gold váhal. V Penn Sugar sa k nemu správali dobre – bolo málo firiem, kde by sa z umývača pľuvadiel mohol stať chemickým asistentom. Firma tiež mala veľa dcérskych spoločností v rôznych chemických odvetviach, čo znamenalo, že mohol pracovať v odbore podľa svojho výberu.
Blackove prosby ho však nenechali chladným. Gold túžil byť spasiteľom ukrivdených, hladujúcich sovietskych más – ľudí ako jeho vlastná rodina. Blackove reči imponovali aj jeho vedeckému idealizmu. Tým, že „oslobodí“ obchodné tajomstvá, zdôvodnil si Gold sám pre seba, dá dokopy údaje a myšlienky, a to je pre vedecký pokrok kľúčové.
Sovietski agenti tiež vykresľovali vedu ako medzinárodné bratstvo, ktoré stálo nad takými malichernosťami ako štátne hranice a politické rozbroje.
Povinnosťou vedcov je robiť zo sveta lepšie miesto a ak sú americké firmy také nenásytné, že licencie na technológie nechcú poskytovať ani legálne, Gold mal povinnosť ich ukradnúť.
Mylné presvedčenie
Goldova druhá motivácia dať sa na špionáž bola osobnejšieho rázu: antisemitizmus. Sovietsky zväz bol v tom čase jedinou krajinou, ktorá vystupovala proti nacistickému, samozrejme, brutálne antisemitskému Nemecku.
Gold si z tejto opozície vyvodil, že Sovietsky zväz je jediný národ na Zemi, kde majú Židia skutočne rovnoprávne postavenie – že je nielen nepriateľ nacistov, ale aj priateľ židovského obyvateľstva po celom svete.
V skutočnosti však boli predsudky proti Židom v ZSSR rovnako rozšírené ako hocikde inde – krycie meno pre sionistov (a podľa viacerých zdrojov vo všeobecnosti pre Židov) v oficiálnych šifrovaných správach KGB bolo „potkany“.
Lenže Gold chcel veriť, že je to inak. Stále mal v pamäti otcove do krvi rozdrané brušká prstov a tehly, ktoré im hádzali do okien, a horel od nedočkavosti, aby urobil niečo „v širšom a účinnejšom meradle ako len dať jednému antisemitovi do držky“. Podporiť veľký sovietsky experiment bola jeho šanca, ako opätovať úder.
Zrod špióna
A tak sa Gold stal špiónom. Sovieti mu trochu blahosklonne priradili krycie meno Hus, a to pre jeho územčistú postavu a kolísavú, ploskonohú chôdzu. No špiónskymi výkonmi si rýchlo získal ich úctu. Začal pomaly, najprv sa v práci iba prehrabával skriňami, kde-tu „oslobodil“ nejaký dokument.
Postupom mesiacov nadobúdal väčšiu istotu a čoraz viac papierov dostávalo nohy. Po práci potom hodiny, ba dokonca celé noci tie dokumenty riadok po riadku prepisoval. Bral papiere z rôznych dcérskych spoločností firmy Penn Sugar, od lakov po farby, od riedidiel a čistiacich prostriedkov až po alkohol.
Zo začiatku síce nemienil zobrať toho toľko, ale v práci, aj tej protizákonnej, bol odjakživa svedomitý. A ak aj rozmýšľal, že s tým prestane, jednoducho si spomenul na úbohé sovietske masy, pozbieral odvahu a kradol ďalej. Gold spomínal, že „ich úplne vybrakoval“.
Spočiatku odovzdával prepísané dokumenty Tomovi Blackovi. Nakoniec ich začal dovážať do New Yorku sám, čo mu pripadalo vzrušujúce, keďže mal príležitosť stretnúť sa s ozajstnými sovietskymi agentmi.
Jeho nadšenie bolo také veľké, že ho nakoplo aj v iných oblastiach života. V tomto období popri regulérnej práci navštevoval ešte aj večerné kurzy na súkromnej Univerzite A. J. Drexela, na ktorej sa snažil dokončiť magistra z chémie.
Po tom, ako sa stal špiónom, sa jeho známky pôsobivo zlepšili, béčka a céčka sa zmenili na samé áčka.
Podlomené zdravie
Výjazdy do New Yorku mu však časom museli odoberať veľa síl. Schôdza znamenala cestu nočným vlakom, nehovoriac už o hodinách túlania sa po meste, aby sa striasol potenciálnych špehov. (Zašiel napríklad do kina a uprostred filmu sa vytratil bočným východom alebo keď išiel metrom, vychádzal von z vagóna tesne pred tým, ako sa zavreli dvere.)
Na kontakt potom čakal na nejakom podivnom opustenom mieste, často v snehu alebo daždi. Cesty boli okrem toho aj drahé – dohromady minul 6 000 dolárov (dnes 110 000 dolárov) – a podlomili mu zdravie. Niektoré týždne takmer nespal a nafúkol sa na hmotnosť 85 kilogramov.
Najhoršie však bolo, že postupne strácal ilúzie o tom, ako Sovieti pristupovali k vede. Vedeckí pracovníci ako Gold odjakživa hľadali spôsoby, ako chemické procesy inovovať a zdokonaliť, hľadali triky, ktoré by zvýšili účinnosť a znásobili výkonnosť.
Dospieť k prevratným objavom nie je ľahké – záseky a slepé uličky sú nevyhnutné. Väčšina vedcov však tieto frustrujúce zádrhy berie ako daň pokroku.
Sovieti mu klepli po prstoch
V porovnaní s tým však Sovieti nemali ani štipku trpezlivosti na novátorský výskum alebo nebodaj hypotetizovanie – zúfalo sa snažili industrializovať a pred najsľubnejšími, potenciálne prevratnými riešeniami vždy uprednostňovali stabilné, spoľahlivé, aj keď staré a neefektívne procesy.
„Keď som sa pokúšal odovzdať materiál, ktorý predstavoval prácu ešte nie celkom zabehnutú vo výrobe,“ spomínal Gold, „klepli mi silno po prstoch.“ Toto pohŕdanie výskumným procesom ho rozčarovalo, ale od prírody bol poddajný typ a jeho operatívec ho tvrdo usmernil.
Vytriezvenému a čoraz unavenejšiemu Goldovi začali byť tie namáhavé cesty do New Yorku postupne proti srsti. „Bola to bezútešná, jednotvárna drina,“ spomínal a za to, že musel klamať rodine, ho trápilo svedomie.
„Vždy, keď som šiel na misiu… klamal som určite aspoň piatim či šiestim ľuďom.“ (Goldova matka tušila, že klame, a rástlo v nej presvedčenie, že jej syn je nemravník, ktorý má frajerky po celom východnom pobreží. Opak bol pravdou: popri práci, škole a špiónstve nemal na svoju hlbokú ľútosť čas na žiadne randenie.)
Útočisko v laboratóriu
Aby sa nezbláznil, na cestách na sever sa Gold naučil odpojiť vedecký rozum, ktorý zapol, len čo sa vrátil do Filadelfie, kde pokračoval v živote vedca. No každý rok bol o čosi hektickejší a Gold onedlho stál na pokraji nervového zrútenia.
Bez ohľadu na únavu si však vždy našiel čas na prácu v laboratóriu, aj keby to malo znamenať dvadsaťhodinový deň. Jeden obľúbený výskumný projekt sa týkal tepelnej difúzie, spôsobu, akým sa používajú teplotné rozdiely na oddeľovanie zmesí.
Obzvlášť chcel separovať oxid uhličitý od odpadových plynov na výrobu suchého ľadu. Seba v laboratóriu opisoval ako metodologického chemika – nebol „génius, ktorému stačí jeden pokus“, ale pracant, ktorý urobil „každú možnú chybu v knihe až po únavnom procese vyraďovania zostávala iba jediná správna odpoveď“.
Raz mu padol stojan s dvadsiatimi téglikmi a on sa pozeral, ako sa mu celá týždenná práca rozlieva po podlahe.
„Nezačal som plakať a ani som sa nešiel von opiť, aj keď sa mi veľmi chcelo,“ spomínal. Jednoducho sa dal do práce a dva dni a dve noci bez prestávky robil na tom, aby všetko dohnal.
V roku 1938 chcel Gold už-už so špiónstvom skončiť, keď mu vtedy Sovieti prichystali prekvapenie. Vždy sníval o tom, že si dokončí školu a jeho operatívec mu odrazu ponúkol, že mu zaplatia školné na Xavierovej univerzite v Cincinnati.
Nešlo o nezištné gesto: Sovieti spracúvali jedného človeka v neďalekej továrni na lietadlá a Gold mal byť kuriérom dokumentov. Nedbal. Miloval každú sekundu vysokoškolského života, trávil dlhé hodiny v labáku a horlivo fandil basketbalovému a futbalovému tímu Musketeer.
Zostal tam do roku 1940 a hovoril o tých školských rokoch ako o najšťastnejších vo svojom živote.
Čas konať
Idylka skončila po návrate do Filadelfie, kde sa Gold znova vrátil k výzvednej službe. Nie je jasné prečo. Možno sa Sovietom cítil zaviazaný za to, že mu zafinancovali štúdium. Alebo sa mu možno páčila spoločnosť a videl v špiónstve zmysel.
(Sovieti naozaj využívali jeho osamelosť a párovali ho s agentmi, ktorí boli tiež vedci. S falošnými prejavmi družnosti ho potľapkali po pleci a povzdychli si: „Škoda, že sa musíme špiniť špiónstvom. Obaja by sme mali pracovať v labákoch – tam sme šťastní.“ Ako neskôr uznal, komunisti „s ním hrali veľmi prefíkanú hru“.)
Naďalej špehovať ho nútili navyše aj svetové udalosti. V roku 1941 nacisti napadli ZSSR a Sovieti zúfalo zháňali pomoc v oblasti obrany, vrátane technických poznatkov. Gold vražednú Tretiu ríšu nenávidel a aby Sovietskemu zväzu pomohol prežiť, zmieril sa s ďalšou špionážou.
Bolo teda rozhodnuté – Gold sa od priemyselnej špionáže pohol k vojenskej. Začal prijímať dokumenty, ale aj vzorky výbušnín od vedcov v laboratóriách, pracujúcich pre ministerstvo obrany, spovedal ich a písal o tom správy.
Riadiť takýchto agentov si vyžadovalo veľa citu, vrátane technického know-how a psychologickej obratnosti. Gold v tom však vynikal. Bol chladnokrvný, spoľahlivý špión, akých Sovieti nazývali „disciplinovaní atléti“.
Takže keď sa popredný vedecký špión v službách Sovietov – britský fyzik narodený v Nemecku menom Klaus Fuchs – presunul koncom roku 1943 z Anglicka do New Yorku, aby sa pripojil k Projektu Manhattan, a hľadal sa človek, ktorý by ho mal na starosti, Gold bol jasná voľba.
Prečítajte si celý úryvok z knihy Nehanebné skutky a tiež vraždy, podvody, sabotáže a šialené pokusy spáchané v mene vedy, ktorú nájdete v našej Forbes knižnici.