Tepelné čerpadlá zažívajú aj vďaka vysokým cenám energií boom. Táto téma nás zviedla na krátky historický exkurz. Najmä preto, že takmer v každom článku o významnom slovenskom fyzikovi a technikovi Aurelovi Stodolovi sa píše, že v roku 1928 skonštruoval prvé tepelné čerpadlo. Je to naozaj tak?
Jedenásteho mája uplynie 164 rokov, odkedy sa vo Vrbickom Huštáku (dnes súčasť Liptovského Mikuláša) narodil Aurel Stodola. Jeho otec Ondrej tri roky predtým, v roku 1856, spolu so švagrom Jozefom Kováčom založil úspešnú garbiarsku dielňu, ktorá neskôr zamestnávala viac ako sto robotníkov a ku koncu storočia vykazovala ročný obrat v státisícoch korún.
Úspešná rodina
Dobré rodinné zázemie zužitkoval nielen najslávnejší Aurel, úspešní boli aj jeho traja bratia. Najstarší Jozef prevzal otcovu garbiarsku firmu a bol i starostom Liptovského Mikuláša. Mladší Emil bol známym právnikom a zakladal Slovenskú národnú radu. Politicky aktívny bol aj najmladší Kornel, okrem toho sa stal priekopníkom zjazdového lyžovania u nás, dokonca sa zaslúžil o to, že na Liptove vznikol prvý lyžiarsky vlek v Uhorsku.
Aurel sa po strednej škole vybral študovať techniku do Budapešti a Zürichu. A hoci sa práve švajčiarske mesto malo napokon stať jeho novým domovom, svoju kariéru rozbiehal v Prahe. Nebolo to ľahké obdobie, najskôr sa totiž musel na čas a neplánovane vrátiť na Liptov, aby pomáhal po požiari rodinnej firmy. V metropole Česka potom dlho hľadal uplatnenie.
„Hanbím sa! Dusím v sebe trpké sklamanie a zúfalo brázdim večermi po parkoch a holých kopcoch okolo Prahy, nevediac, či utiecť, či oklamať rodičov a prijať miesto kresliča za minimálnu mzdu v kancelárii, kde plány kopírujú,“ citoval Aurelov list bratovi Emilovi jeho synovec Ivan Stodola, známy lekár a dramatik.
Parník Mária Terézia
Napokon si Aurel našiel miesto v Českomoravských strojírnách, len o čosi lepšie ako to, ktoré spomínal v liste bratovi. Lepšie časy nastali od roku 1886, keď získal nové zamestnanie konštruktéra a výpočtára v spoločnosti Ruston. Konečne dostal priestor využiť svoje znalosti, žil vo svete parných strojov a turbín. Šťastie našiel aj v osobnom živote, v roku 1887 sa oženil s Darinou Pálkovou, s ktorou mal zakrátko dve dcéry.
Stodola pracoval v Prahe na rôznych strojoch, najznámejší z nich je asi parný stroj pre výletný parník Maria Theresia, ktorý sa mal plaviť po Bodamskom jazere.
S väčšími projektmi však prichádzalo aj napätie. Miloš Hořejš vo svojom článku o pôsobení Stodolu v Prahe píše, že „svojím vizionárstvom a vierou vo využiteľnosť parných turbín si proti sebe dokázal poštvať väčšinu kolegov“. Keď v tom čase prišla ponuka z technickej univerzity v Zürichu, Stodola nezaváhal. V roku 1892 sa aj s rodinou presťahoval do Švajčiarska a jeho hviezda začala prudko stúpať.
Milión frankov
Ten príbeh je dobre známy: Stodola sa príležitosti na Spolkovej vysokej technickej škole (ETH) chopil s nadšením a stal sa svetoznámym expertom na teóriu parných a plynových turbín. Už ako profesor vybudoval na škole špičkové strojné laboratórium, kde mohol so študentmi experimentovať na strojoch v skutočnej veľkosti.
„Prezradím ti, Darinka, senzáciu. Vláda povolila milión frankov na moje nové výskumné laboratórium,“ dramatizoval nadšenie strýka synovec Ivan.
Aurel Stodola počas testu plynovej turbíny. Foto: Wikimedia Commons/Knižnica ETH, voľné dielo Jeho úspešná pedagogická a vedecká dráha trvala až do roku 1929, keď odišiel na dôchodok. Vo svojom odbore patril naozaj k svetovej špičke. Neustále rozširoval svoje životné dielo, odbornú knihu o turbínach s nemecky nezapamätateľným názvom, ktoré v šiestom vydaní v roku 1924 prekročilo počet tisíc strán.
Komplikované odvetvie a názvy si pre bežné publikum vyžadovali skratky a medzi tie najčastejšie patrilo označenie za „otca parnej turbíny“, čo si mnohí zamieňali s jej vynálezcom (ním bol v skutočnosti Angličan Charles Parsons).
Ako vo svojej knihe Najväčší z veľkých, najprepracovanejšej publikácii o Aurelovi Stodolovi, píše učiteľ a múzejník Milan Petráš, tých omylov o Stodolovi sa počas rokov nahromadilo viac. A jeden z nich sa viaže práve k tepelným čerpadlám.
Tepelné čerpadlo
Pri mene Aurel Stodola sa často uvádza, že bol v roku 1928 konštruktérom prvého tepelného čerpadla na svete, ktoré dodnes funguje a vykuruje radnicu v Ženeve. Nuž… nebol konštruktérom, nebolo to v roku 1928 a ani v Ženeve a čerpadlo radnicu dnes už nevykuruje.
Prvé tepelné čerpadlo bolo totiž naozaj nainštalované vo švajčiarskej radnici, ale práve v Stodolovom domovskom Zürichu. Pôvodne túto radnicu vykurovali sústavou kachlí na tuhé palivo, keďže však budova nebola podpivničená, správca vždy bojoval s problémom uskladňovania uhlia.
V roku 1938 sa rozhodli v radnici využiť novátorskú technológiu – tepelné čerpadlo. Experiment, prvý svojho druhu na svete, sa vydaril. Čerpadlo slúžilo až do roku 2001, keď v budove vymenili systém za modernejší. Mal v ňom prsty aj Stodola? Čiastočne. Tepelné čerpadlo mohlo vzniknúť vďaka jeho teoretickému objavu, o ktorý sa delí s francúzskym fyzikom Louisom Gouym a ktorý je známy ako Gouy-Stodolov zákon. Stodola bol navyše konzultantom pre spoločnosť, ktorá sa na výrobe čerpadla podieľala.
O tom, že Stodola nemohol byť konštruktérom tepelného čerpadla, svedčí aj poznámka Milana Petráša v kapitole o mýtoch o slovenskom vedcovi: „V Zürichu pôsobil v pozícii poradcu, experta.“
Získajte výber najlepších správ
Prihláste sa na odber Newslettra Forbes Espresso a získavajte exkluzívne postrehy a rady od úspešných podnikateľov, odborníkov a inšpiratívnych lídrov z rôznych odvetví.
Pri vyplnení emailu súhlasím so spracovaním osobných údajov.
Ďakujeme za vaše prihlásenie! Vitajte v komunite Forbes.
Mimochodom, podľa Neue Züricher Zeitung sa v meste s tepelnými čerpadlami experimentovalo aj počas celej druhej svetovej vojny. Najmä preto, že Švajčiarsko sa v čase svetového konfliktu snažilo zbaviť svojej závislosti od fosílnych palív, ktoré muselo dovážať. Koniec vojny však znamenal aj koniec obáv i experimentov a Švajčiarsko s celým svetom znovuobjavuje tepelné čerpadlá až v posledných rokoch.
Protézy
Medzi mýty o Stodolovi, naopak, nepatria jeho práce na vývoji protéz ľudských končatín. Jeho asistent Gustav Eichelberg o slovenskom profesorovi povedal, že „bol veľmi jemný a hlboko prežívajúci muž“. Silno ho určite zasiahli aj obrazy invalidov vracajúcich sa z bojísk prvej svetovej vojny.
Preto keď sa v roku 1915 v električke náhodne stretol s chirurgom Ernstom Sauerbruchom, Stodola lekárovi predstavil svoje návrhy na protézy, ktoré by boli „živé“ – napríklad by pacientovi umožňovali hýbať mechanickými prstami, a to prostredníctvom telesných signálov a silou svalov. Počas roku 1916 so Stodolom navrhnutými umelými končatinami Sauerbruch skutočne experimentoval.
O tomto medicínskom vynáleze sa mal v liste z októbra 1915 s uznaním zmieniť aj Albert Einstein. A tu sa dostávame k ďalšiemu z mýtov – Einsteina totiž mnohí označujú za Stodolovho žiaka, čo nebola pravda, keďže svetoznámy fyzik síce v Zürichu študoval, ale iný odbor.
Aurel Stodola s manželkou Darinou. Foto: Wikimedia Commons/Knižnica ETH, voľné dielo
Doložené sú však slová, ktoré Einstein o Aurelovi Stodolovi napísal svojmu priateľovi Michelovi Bessovi v roku 1909: „Je to vynikajúci človek.“ Obaja sa aj viackrát osobne stretli a prechovávali k sebe vzájomnú úctu.
Každý deň müsli
Stodola zažíval v posledných rokoch života v súkromí rany. Prežil svoju dcéru Helenu, ktorá v roku 1928 spáchala z nešťastnej lásky samovraždu, aj svoju manželku Darinu, ktorá zomrela v roku 1935. Ťažko niesol aj militarizáciu spoločnosti na sklonku druhej svetovej vojny.
Stodola však svoju dobu nepredbehol len vedeckým dielom, z dnešného pohľadu je zaujímavá aj jeho životospráva, najmä dôraz na zdravé stravovanie. Jeho jedálničku venoval dôsledný Petráš vo svojej knihe celú podkapitolu.
„Náš papa je v jedení v poriadku. Každý deň zje jogurt, pomaranč, jahody, veľmi dobré mäso, zeleninu a müsli,“ napísala manželka Darina do Liptovského Mikuláša sestre Lyde v roku 1928. Možno aj vďaka takýmto zvykom sa napokon dožil pekného veku osemdesiattri rokov. Zomrel na Prvý sviatok vianočný v roku 1942.
