Hyperfokus, perfekcionizmus a impulzívnosť môžu podporiť kreativitu aj vedenie tímov. Bez sebapoznania však prinášajú chaos, preťaženie a vyčerpanie.
Roky budovali firmy, riadili ľudí a dosahovali úspechy. Až po stanovení diagnózy pochopili, prečo neustále balansovali medzi hyperproduktivitou a vyčerpaním.
Väčšinu života počúvala jednu otázku: „To nemôžeš byť normálna?“ V škole, súkromnom živote aj biznise. Nápady jej prichádzali ľahšie a rýchlejšie než väčšine ľudí v okolí, niekedy v takom množstve, že bolo ťažké držať s nimi krok. Opisuje to obrazne: akoby mala v hlave milión zamotaných káblov. Za niekoľko hodín dokáže vymyslieť niekoľko nových biznisov, ďalšie služby či nové spôsoby fungovania firmy.
„Problém je v tom, že žiadny biznis sa nedá vybudovať za jeden deň,“ hovorí Adrianna Wawrzynkiewicz, majiteľka jednej z najväčších plaveckých škôl v Poľsku.
Celý život mala pocit, že nezapadá. Neustále sa snažila robiť všetko tak, ako „sa má“. „Až keď som pochopila, že môj mozog funguje inak, prestala som bojovať sama so sebou,“ vysvetľuje.
Perfekcionizmus a ADHD
„Vždy som vedela, že som iná než všetci ostatní,“ podobne začína svoj príbeh Joanna Troch-Sobańska, ktorá je viac ako 20 rokov spätá s predajom vo veľkých korporáciách. Súbežne viedla vlastné podnikateľské projekty. Hoci, ako sama zdôrazňuje, kontakt s klientmi bol vždy jej živlom, posledných 10 rokov predovšetkým riadi obchodný tím v jednom z technologických gigantov. Už rok rozvíja aj vlastnú osobnú značku.
Žartuje, že absolvovala „milión odborov“ postgraduálneho štúdia. Napríklad vizáž a styling. „Na nič mi to nebolo,“ podotýka. Popri smeroch súvisiacich s jej kariérou – predajom, riadením obchodného tímu či psychológiou medziľudskej komunikácie – získala aj diplom zo súdnej mediácie. Nikdy sa jej však nevenovala.
Keď sa rozhodla vstúpiť do sveta sociálnych médií, najprv absolvovala množstvo školení z tejto oblasti a influencer marketingu. Neustálu potrebu ďalej sa vzdelávať vysvetľuje svojím perfekcionizmom. Až v posledných rokoch zistila, že je súčasťou jej ADHD, hoci na prvý pohľad stoja perfekcionizmus a ADHD – zvyčajne spájané s chaosom, zabúdaním, impulzívnosťou a rozbiehaním množstva vecí naraz – na opačných póloch. Nič nemôže byť ďalej od pravdy.
„Niekedy je práve perfekcionizmus pokusom dostať vnútorný chaos pod kontrolu. A maskuje ho veľmi účinne, pretože okolie vidí skvelo fungujúceho človeka, ktorý sám nikdy nemá pocit, že už urobil dosť,“ upozorňuje biznis psychologička Monika Reszko.
Vysvetľuje, že perfekcionizmus je často obranná stratégia, ktorá má chrániť pred kritikou, odmietnutím či pocitom nedostatočnosti. Znamená nastavovať si mimoriadne vysoké štandardy a spájať vlastnú hodnotu s tým, či sa ich človeku podarí naplniť.
Keď sa na takého človeka pozeráme zvonka, vidíme nadpriemernú zodpovednosť: kontrolovanie detailov, opravovanie práce iných, dlhú prípravu na stretnutia. Firma vníma vysoké štandardy a efektivitu. „On sám však môže žiť v neustálom napätí a v presvedčení, že ak osobne nedohliadne na všetko, niečo sa stane a následky bude znášať on,“ vysvetľuje Monika Reszko.
Podľa nej teda perfekcionizmus môže maskovať ťažkosti spájané s ADHD, nemusí však z neho vyplývať. Môže byť aj dôsledkom výchovy založenej na kritike, strachu z hodnotenia alebo skúsenosti, že uznanie, pokoj a pocit bezpečia si bolo potrebné zaslúžiť.
„Oplatí sa rozlišovať príčinu od následku, pretože chaos, roztržitosť či impulzívnosť takisto nemusia automaticky znamenať ADHD,“ tvrdí Reszko.
Netradičné riešenia a stratené priority
ADHD sa dnes klasifikuje ako neurovývinová porucha, Monika Reszko však zdôrazňuje, že takéhoto človeka by nikdy nenazvala neurobiologicky chybným.
„O kvalite lídra nerozhoduje ADHD, ale jeho sebauvedomenie, zrelosť, kompetencie a zodpovednosť za vplyv, ktorý má na ľudí. Líder s ADHD dokáže bleskovo spájať fakty, vytvárať netradičné riešenia, fungovať pod tlakom a strhnúť tím svojou energiou. Môže však aj strácať priority, rozbiehať priveľa projektov, konať impulzívne a strácať záujem vo fáze ich dokončovania. Nie je za tým však úmyselné ubližovanie iným,“ hovorí psychologička.
Líder s ADHD navyše môže roky dosahovať úspechy, hoci vnútorne trpí. Chaos kompenzuje kontrolou, problémy so sústredením 12- či viachodinovou prácou a strach z chyby perfekcionizmom. Okolie vidí výsledky. Nevidí napätie, vyčerpanie a cenu, ktorú za ne takýto človek platí.
Výskum neuroplasticity mozgu našťastie ukazuje, že mozog nie je uzavretý projekt. Môže sa meniť pod vplyvom skúseností, vzťahov, terapie a učenia. Podľa Reszko to síce ADHD neodstraňuje, dokazuje to však, že spôsob fungovania nie je nemenným rozsudkom.
„Teória, že mozog sa vyvíja iba do 25. roku života, už dávno padla. Môžeme rozvíjať exekutívne funkcie, vytvárať nové návyky a učiť sa regulovať emócie. Nejde o to, aby človek s ADHD predstieral, že je neurotypický. Ide o vytvorenie spôsobu fungovania, pri ktorom nemusí donekonečna bojovať sám so sebou ani nútiť tím žiť v jeho chaose,“ tvrdí Monika Reszko.
Dve strany mince
Keď telefonuje, musí chodiť. Raz sa tak zahovoril, že prešiel tri kilometre. Volal si odvoz. Zamestnanci si z neho robili žarty. Len čo zdvihol telefón, prehradzovali mu cestu stoličkami. Ani si to nevšimol.
„To je práve hyperfokus typický pre ADHD. Úplne sa sústredím na danú vec. Neviem nič urobiť len tak, aby bolo. Perfekcionizmus až do bolesti. Ani moja odpoveď na e-mail či list nemôže byť nijaká. Musí byť dokonale vybrúsená a dokazovať, že pravdu mám ja. Za každú cenu,“ vysvetľuje Arkadiusz Sajewicz, vedúci na stavebných projektoch v Dolnom Sliezsku a Opolsku.
Hyperfokus má aj svoje dobré stránky. Pre Sajewicza neexistujú nemožné veci.
„Aj keď daný problém neviem vyriešiť teraz, zobudím sa o tretej ráno a viem, čo mám urobiť. Moje podvedomie nikdy nespí. Dokážem urobiť všetko, ale za veľkú emocionálnu cenu,“ rozpráva.
Keď sa pripravoval na skúšku potrebnú na získanie stavebného oprávnenia, na dva týždne ho úplne odrezalo – od rodinných vzťahov, povinností, dokonca aj prioritných vecí. Všetky domáce rituály upadli do zabudnutia, pretože sa učil od rána do noci. Ako sám vysvetľuje, keď začne riešiť nejakú úlohu, vojde do úzkeho tunela. Horšie je, keď sa úloh objaví viac, čo je na stavbe bežné. Privádza ho to do zúrivosti, pretože ako typický človek s ADHD nedokáže rozlišovať dôležitosť problémov. Každý, aj ten najmenší, má rovnakú váhu.
„Je to veľmi vyčerpávajúce,“ priznáva Arkadiusz Sajewicz.
Zároveň ho dokáže prevalcovať bezmocnosť, keď sa objaví aj celkom malý problém, na ktorý nemá riešenie.
Pretože každá vlastnosť ADHD má dve strany mince.
Charakteristický hyperfokus môže podľa Moniky Reszko umožniť lídrovi úplne sa ponoriť do dôležitého projektu, ale zároveň spôsobiť, že prestane vnímať ostatné povinnosti a ľudí. Impulzívnosť môže znamenať odvahu a rýchlosť rozhodovania, ale aj ignorovanie následkov. Vysoká potreba stimulácie môže podporovať inovácie, no zároveň viesť k opúšťaniu toho, čo už prestalo byť vzrušujúce.
Sajewiczovi sa napríklad pravidelne zapína „alfa samec“.
„Vždy muselo byť po mojom alebo vôbec. O to viac, že na stavbe vládne ten, kto kričí najhlasnejšie,“ smeje sa.
Zdôrazňuje však, že na ostrie noža to spravidla zašlo s niekým „cudzím“. „O zamestnancov z môjho tímu som sa vždy staral, boli pod mojou ochranou,“ dodáva.
Zároveň musí byť v jeho živote akcia stimulujúca dopamín a serotonín. Práve v to dúfal, keď si ešte počas štúdia urobil kvalifikáciu záchranára WOPR, poľskej dobrovoľnej vodnej záchrannej služby, s predstavou dobrodružstiev, na akých ho „vychoval“ americký seriál Pobrežná hliadka. Realita ho sklamala. „Na bazéne nebolo veľmi čo robiť,“ konštatuje stručne Arkadiusz Sajewicz. Ako dodáva, dodnes sa nevie nudiť ani oddychovať. V hlave má neustály prúd myšlienok.
Náhodné odhalenia
Ani keď Sajewiczovým deťom diagnostikovali ADHD, nenapadlo mu, že s touto poruchou môže zápasiť aj on. Navyše jeho manželka, psychologička a psychoterapeutka, sa roky nedokázala dostať k tomu, čo sa odohráva v manželovej mysli.
„Arek svoje prejavy dlho maskoval. Okrem toho, keď sme začali spolu bývať, prakticky nebol doma. Každý deň za úsvitu cestoval 150 kilometrov na stavbu, aby sa večer vrátil, okúpal dieťa a zaspal pri jeho uspávaní. Až keď sa stal prítomnejším v našom rodinnom živote, začala som zachytávať určité signály, hoci spočiatku som si myslela, že ide skôr o rozdielnosť pováh,“ rozpráva.
Jedného dňa Sajewicz čítal článok o manažérke s ADHD a zrazu mu to došlo. Čítal o sebe. Spolu s manželkou potom začali podrobne rozoberať jeho stratégiu maskovania. Desať rokov po svadbe – pred štyrmi rokmi – sa napokon podarilo ADHD diagnostikovať.
„Teraz máme pocit, že sa pomaly vraciame na správnu cestu,“ priznáva manželský pár.
Na stopu vlastného ADHD sa úplnou náhodou dostala aj Zuzanna Sawicka, dnes manažérka značky právnickej kancelárie vo Vroclave, ktorá je od začiatku profesionálne spätá s marketingom. Už počas štúdia dokázala vykonávať niekoľko ďalších prác. Spoluviedla napríklad gastronomickú prevádzku, obsluhovala klientov ako freelancerka a zároveň pracovala v marketingovej agentúre, kde postupne postúpila z copywriterky na strategičku a manažérku riadiacu tím. V pevnej štruktúre kancelárie sa však objavovali problémy s organizáciou dňa, rutinou a prispôsobovaním sa nanútenému rytmu.
„Keď som prešla na hybridnú prácu, začala som fungovať podstatne lepšie,“ priznáva Sawicka.
Roky svoje ADHD nerozpoznala. Odlišnosť si vysvetľovala povahou, temperamentom alebo jednoducho životným štýlom. Zlom prišiel až po extrémnom pracovnom preťažení. Klesla jej energia a vykonávanie jednoduchých úloh sa zdalo byť obrovskou výzvou. Viedlo to k problémom v pracovnom aj súkromnom živote a k potrebe vzdať sa časti povinností.
„Vtedy som konečne začala hľadať odpoveď,“ spomína Zuzanna Sawicka.
Pomohla náhoda. Na sociálnych sieťach narazila na príspevok ženy opisujúcej svoje skúsenosti s ADHD. Keď začala čítať jednotlivé symptómy, mala pocit, akoby niekto opisoval jej vlastný život. Čoskoro sa rozhodla absolvovať diagnostiku, ktorá jej podozrenie potvrdila.
Nečakané súvislosti
Honba za novotou, aktivitou, adrenalínom a neustálou stimuláciou ju sprevádzala od detstva. Hrala na klavíri, kreslila, tvorila. Zároveň ľahko upadala do hyperfokusu.
„Na jednej strane som bola vzornou žiačkou a na druhej som mala jeden zošit na všetky predmety,“ rozpráva Martina Tararuj, dnes mentorka startupov a biznisová poradkyňa.
Po maturite si kúpila atlas Európy. Náhodne si vybrala stranu. Padlo to na Škótsko. A práve tam odišla študovať architektúru. Spontánnosť vždy víťazila. Najlepšie sa cítila pri projektovej a strategickej práci. Keď po skončení školy začala pracovať v londýnskom dizajnérskom štúdiu, priťahovalo ju vytváranie konceptov, vymýšľanie nových riešení a hľadanie nápadov.
„Prirodzene si všímam aj prepojenia medzi ľuďmi, projektmi a trhmi, ktoré iní často nevidia,“ tvrdí.
Podstatne horšie zvládala rutinné úlohy vyžadujúce hodiny dolaďovania technických detailov. Keď musela sedieť nad technickými výkresmi a opravovať podrobnosti, rýchlo strácala záujem.
Martina tiež priznáva, že roky zápasila s prokrastináciou a problémami s plánovaním činností v dlhšom časovom horizonte. Ak bol termín dokončenia úlohy vzdialený, jej mozog sa k nemu správal, akoby vôbec neexistoval.
„Projekty, na ktorých som mala pracovať napríklad tri mesiace, som začínala mesiac pred termínom. Vtedy som pracovala deň aj noc. Stihla som to načas, ale potom som to musela týždeň dospávať,“ rozpráva.
Keď riadila ľudí, najproblematickejšie pre ňu boli každodenné administratívne povinnosti. Faktúry, vyúčtovania, účtovníctvo či platenie účtov odkladala „na neskôr“. „Na druhej strane som napríklad dokázala vybudovať dobre fungujúci tím z ľudí, ktorí predtým nepracovali,“ upozorňuje.
„Nevedela som poľaviť“
Dorota Rymaszewska pracovala takmer 20 rokov v korporáciách. Riadila tímy, školila manažérov, zodpovedala za predaj a rozvoj ľudí. Dnes sa spája predovšetkým so svetom startupov, investorov a budovania nových projektov. Priznáva, že až diagnóza ADHD, ktorú dostala len pred dvoma rokmi, jej umožnila pochopiť množstvo pracovných rozhodnutí, ktoré robila celý život.
Hoci ju prejavy ADHD sprevádzali od detstva, mnoho rokov zostávali nepovšimnuté. Zlom prišiel až vtedy, keď sa spojil silný stres súvisiaci so súkromnou situáciou a hormonálne zmeny vyplývajúce z perimenopauzy. Zrazu sa začali objavovať problémy s organizáciou, pamäťou a sústredením, ktoré predtým nezažívala v takej intenzite. Začala strácať telefón, v notebooku mala desiatky otvorených kariet, zabúdala na rozrobené úlohy a strácala kontrolu nad vlastnými plánmi. Práve vtedy sa rozhodla pre odbornú diagnostiku. Keď sa dozvedela výsledok, všetko do seba zapadlo. Pochopila, prečo neustále potrebovala zmenu.
V korporáciách Rymaszewska málokedy vydržala dlhšie než dva alebo tri roky. Keď sa práca stala predvídateľnou a opakujúcou sa, strácala záujem. Frustrovali ju aj korporátne pravidlá, hierarchia a obmedzená možnosť niečo ovplyvniť. Nerada sa obmedzovala na vymedzený rozsah povinností.
„Keď máte v korporácii svoj vymedzený kus podlahy a stúpite na ‚cudzie‘ územie, automaticky prestávate byť vítaní,“ vysvetľuje.
Navyše vždy hovorila svoj názor bez okolkov. Jej priamočiarosť nie vždy vyvážili dobré biznisové výsledky. „Z jednej firmy ma dokonca vyhodili za odvrávanie,“ smeje sa. „Okrem toho vôbec nemám funkciu ‚nechaj tak‘,“ dodáva.
Vedomé superschopnosti
Vždy však dokázala komunikovať priamo a jasne formulovať svoje očakávania. Od začiatku ostatným hovorila, čo od nej môžu očakávať, ako sa rozhoduje a pracuje. Dlho však pracovala na schopnosti delegovať úlohy. Ak videla, že sa niečo nedeje dostatočne rýchlo, okamžite zasiahla. Dnes sa už dokáže zastaviť.
Otvorene hovorí o impulzívnosti. Spomína si, ako krátko po prvej investícii po vstupe do startupového prostredia dostala telefonát s pripomienkami od investora a spustila špirálu aktivít: bez hlbšej analýzy začala zapájať ďalších ľudí a iniciovať zmeny, ktoré sa po niekoľkých minútach ukázali ako úplne zbytočné.
„Narobila som veľa zmätku. Táto lekcia mi ukázala, že sa oplatí zdržať okamžitej reakcie,“ hovorí Rymaszewska.
Dnes považuje za najdôležitejší prínos diagnózy vedomie vlastného ADHD. Vďaka nemu prestala svoje ťažkosti vnímať ako osobné zlyhanie. Prestala sa trestať za zabúdanie, prokrastináciu či sklon k chaosu. Vedome využíva aj „superschopnosti ADHD“: odvahu riskovať, rýchlosť konania, kreativitu a schopnosť ľahko si všímať nové možnosti. A keď sa objaví impulzívnosť, už vie, že s ňou nemusí bojovať, ale musí sa naučiť riadiť ju.
Nedokáže sa sústrediť iba na jeden projekt. Hoci je už šesť rokov zakladateľkou vet-techovej spoločnosti hiPets, medzitým so spoločníkom otvorila pohrebníctvo pre zvieratá a získala certifikát pohrebnej celebrantky. Buduje obchodné oddelenie v ďalšej firme a popritom aktívne pôsobí v rodičovských výboroch tried svojich dvoch detí.
V honbe za dopamínom
Martyna Krochmal sa ako 19-ročná odsťahovala z domu. Študovala dva odbory, pracovala na plný úväzok v bankovníctve a spoluvytvárala samostatnú spoločnosť – všetko takmer súčasne. K tomu porodila tri deti rok po roku. Nikdy neoddychovala.
„Ak je niečo nové a vzrušujúce, dokážem všetko zahodiť a venovať sa tomu,“ rozpráva.
Príklad? Keď viedla dve dobre prosperujúce spoločnosti a popritom sa zaoberala prenájmom vlastných nájomných domov, v istom momente usúdila, že jej klienti potrebujú podporu pri predaji nehnuteľností. Rozhodla sa preto okamžite založiť ďalšiu firmu. Vložila do nej niekoľko desiatok tisíc poľských zlotých, teda v prepočte rádovo tisíce eur, a prijala ľudí.
„Začala som sa sústreďovať na to, čo mi prinášalo viac dopamínu, a zanedbávať veci, ktoré dovtedy fungovali a prinášali zisk,“ spomína.
Následok bol bolestivý. Tržby existujúcich spoločností klesli a nový projekt nedosiahol očakávané výsledky, takže ho napokon museli zatvoriť. A to nebolo všetko, pretože po vlne obrovského nadšenia prišla rovnako silná kríza.
„Je to jeden z klasických mechanizmov ADHD: fázy obrovského nabudenia, po ktorých prichádzajú obdobia psychického a emocionálneho vyčerpania,“ vysvetľuje.
Jednou z charakteristických čŕt ADHD je spôsob vnímania problémov. Väčšina ľudí vidí cestu z bodu A do bodu B. Martyna vidí súčasne desiatky možných ciest. Práve vďaka tomu zachytáva biznisové príležitosti, čo sa stalo obrovskou výhodou vo svete investícií a private equity, no zároveň aj veľkým zdrojom problémov.
K tomu sa pridáva pocit, že všetko najlepšie urobí sama. Nepomáha ani premenlivosť priorít – ďalší charakteristický znak ADHD. Martyna priznáva, že sa jej mnohokrát stalo, že jej zamestnanci pripomenuli dohodu spred dvoch dní, zatiaľ čo ona už bola v mysli o niekoľko etáp ďalej.
Treťou výzvou je riadenie času. Ľudia s ADHD majú často pocit, že za štvrťhodinu dokážu zvládnuť úlohy, ktoré v skutočnosti zaberú niekoľko hodín. „Vedie to k preťaženiu, meškaniu a frustrácii lídra aj tímu,“ tvrdí Martyna Krochmal.
Energetická horská dráha
Aj Joanna Troch-Sobańska odhalila svoje ADHD viac-menej náhodou. Spočiatku sa zdalo, že zápasí s depresiou. Išlo o energetické prepady po obdobiach intenzívneho fungovania – jeden z najcharakteristickejších prejavov ADHD.
Jednému z jej zamestnancov diagnostikovali ADHD. Chcel o tom informovať svoju nadriadenú. Joanna začala okamžite čítať knihy a články o tejto poruche, aby sa čo najlepšie pripravila na prácu s takýmto človekom. V istom momente si uvedomila, že opisované črty dokonale sedia aj na ňu. Napríklad impulzívnosť.
„Keď sa do niečoho zahryznem, tak naplno,“ tvrdí.
Stačí pekná reklama a Joanna okamžite pridáva produkty do virtuálneho košíka. Často si bez rozmýšľania rezervovala letenky. Nie všetky potom využila.
Byt si kúpila za „päť minút“.
„Jedného dňa som sa zobudila s myšlienkou, že si kúpim byt, hoci som nemala žiadne voľné peniaze. Tak som sa tej myšlienky chytila, že o dva dni som už držala v ruke podpísanú zmluvu,“ rozpráva. „To sa napokon ukázalo ako jedno z mojich najlepších životných rozhodnutí,“ dodáva.
Kritiku a neúspechy prežívala až príliš intenzívne. Neraz premýšľala, prečo sa iní cez určité veci jednoducho prenesú, zatiaľ čo ona si nedokázala vysvetliť, že nesprávne označená bunka v Exceli predsa neznamená koniec sveta. Ako priznáva, niektorí ju vnímali aj ako príliš impulzívnu, pretože jej emócie sú viditeľné takmer okamžite. Sama o sebe hovorí, že dokáže prejsť „z nuly na sto za päť sekúnd“.
Žije v typických vlnách. Po obdobiach obrovského nasadenia – dokáže pracovať 12 či viac hodín bez prestávky, odpočinku, spánku alebo jedla – prichádza úplné vyčerpanie. Vtedy má problém dokonca vstať z postele, odtiaľ pochádzali aj spočiatku nesprávne diagnózy depresie.
Nikdy tiež nedokázala fungovať v tradičnom kancelárskom prostredí – prebytok podnetov ju úplne vyčerpáva.
„Trvalo mi viac ako 10 rokov, kým som to pochopila,“ rozpráva Joanna Troch-Sobańska.
Ako priznáva, tvrdú vonkajšiu škrupinu si vybudovala bolestivo. Vnútri zápasila s nadmerným vírom emócií, výkyvmi energie či stresom. Jej telo často reagovalo horúčkou, začínalo chorľavieť. Okrem toho sa jej ťažko prispôsobovalo spôsobu fungovania iných. Keď mala priveľa stretnutí a rozhovorov s klientmi alebo kolegami v kancelárii, jej nervový systém sa začal vypínať. Prišla domov a najradšej by sa niekoľko dní s nikým nerozprávala.
Dnes Joanna otvorene hovorí svojmu tímu o svojej neurovývinovej poruche. Ak na niečiu požiadavku neodpovie v určenom čase, treba jej ju pripomenúť. Vysvetľuje, že je úprimná, priama a emotívna. ADHD ovplyvňuje aj jej pracovný štýl.
„Najlepšie fungujem pri práci na diaľku, kde môžem obmedziť množstvo podnetov a pracovať podľa vlastného rytmu,“ opisuje Troch-Sobańska.
„Keď niekto začal hovoriť, jej mozog už často poznal koniec vety“
Predtým, než Adrianna Wawrzynkiewicz dostala diagnózu ADHD, sa dlho snažila prispôsobovať očakávaniam a fungovať tak, ako by majiteľ firmy „mal“ – teda kontrolovať financie, dohliadať na procesy a sledovať každý detail. V jej prípade takýto model rýchlo viedol k frustrácii a strate energie. Dlhé statusové stretnutia, administratívne úlohy či priebežné sledovanie prevádzkových procesov boli únavné a oberali ju o silu. Nedokázala dlho sedieť na jednom mieste. Keď niekto začal hovoriť, jej mozog už často poznal koniec vety.
„Jediný hodinový ranný status spôsobil, že som už do konca dňa nedokázala efektívne pracovať,“ tvrdí Adrianna Wawrzynkiewicz.
Po diagnóze zmenila prístup. Rozhodla sa prestať fungovať proti sebe. Firmu preto prestavala tak, aby zodpovedala jej spôsobu myslenia a silným stránkam. Zodpovednosť za každodenné riadenie odovzdala svojej riaditeľke Joanne. Sama sa sústredila na stratégiu, víziu a inovácie.
„Ja vymýšľam smer. Zavolám a poviem: ‚Asia, môžeme urobiť toto, toto a toto.‘ A ona to premení na konkrétne kroky organizácie,“ opisuje Wawrzynkiewicz. „Mnohé moje nápady prichádzajú veľmi skoro. Často sa až o niekoľko rokov ukáže, že sa z nich stáva trhový trend,“ tvrdí.
Zafungovalo to. Už od seba nevyžaduje, aby trávila hodiny na plavárni, čo ju predtým často privádzalo k nadmernému zahlteniu podnetmi.
Ako na ADHD
Pre ľudí s ADHD patria medzi najťažšie zvládnuteľné veci emócie. Martyna Krochmal dlho reagovala na kritiku alebo neúspech prudko.
„Prvá reakcia nikdy nie je dobrá,“ priznáva dnes.
Až po diagnóze začala na tomto mechanizme vedome pracovať. Naučila sa nereagovať na kritické pripomienky okamžite, počkať, kým emócie opadnú, a k rozhovoru sa vrátiť na druhý deň.
Postupne pochopila aj to, že nemusí byť dobrá vo všetkom. Pri budovaní firmy sa začala vedome obklopovať ľuďmi s inými kompetenciami. Nemá však pochybnosti, že ADHD zohralo v jej úspechoch obrovskú úlohu.
„Dáva mi obrovskú energiu konať, schopnosť vidieť príležitosti tam, kde iní vidia prekážky, a ochotu riskovať. Len si treba uvedomovať dôsledky niektorých vecí. A oplatí sa mať okolo seba ľudí, ktorí tomu rozumejú a nesnažia sa vás natlačiť do nejakého tradičného modelu,“ ubezpečuje.
Arkadiusz Sajewicz pocítil po diagnóze ADHD istý pokoj. Jeho práca na sebe sa začala v deň, keď dal výpoveď vo firme, ktorá pohlcovala všetky jeho zdroje. Prihlásil sa na štúdium MBA na Akadémii Leona Koźmińského vo Varšave. Začal trénovať mäkké zručnosti. Postupne si našiel nové zamestnanie, bližšie k domovu a rodine. Pomaly začínal rozumieť sám sebe. A meniť sa.
Učí sa, že nie všetko musí byť urobené dokonale. Kedysi v rozhovoroch každého prekričal, dnes dokáže poľaviť. Prijíma aj to, že sa môže mýliť. Ako však sám priznáva, od dokonalosti má v tomto ďaleko.
Martina Tararuj sa musí učiť oddychovať, pretože nečinnosť jej robí problém. Vytvára si aj vlastné rituály, ktoré jej pomáhajú zvládať všetky tie „boring jobs“. Preto napriek zariadenej pracovni doma často mení miesto, z ktorého pracuje.
„Napríklad keď sa musím venovať faktúram, idem do nejakej kaviarne, nevyhnutne s pekným interiérom, pretože potrebujem dodatočnú stimuláciu, a pracujem tam,“ opisuje.
Trikrát do týždňa ráno cvičí v posilňovni. Pomáha jej to upokojiť sa.
Tararuj priznáva, že ešte pred niekoľkými rokmi bolo ADHD v korporátnych rozhovoroch tabu. Teraz je to už iné. Keď dostala diagnózu, hovorila o nej otvorene. Dokonca si na LinkedIn do opisu pridala heslo: „ADHD, super brain“.
„Okamžite ma začalo sledovať a pridávať si medzi kontakty viac ľudí. Okrem toho si myslím, že v technologickom prostredí, napríklad v Silicon Valley, má rozhodná väčšina podnikateľov nejaké spektrum autizmu alebo ADHD, pretože premýšľajú netradične či robia veľa projektov naraz. A práve tým víťazia,“ tvrdí Martina Tararuj.
Po obdobiach nadmerného zahltenia podnetmi sa Adrianna Wawrzynkiewicz uzatvára do ticha. Niekedy jednoducho sedí sama v zatemnenej kúpeľni a snaží sa utíšiť záplavu informácií, ktorými bola jej myseľ počas celého dňa bombardovaná. Vedome si buduje aj vlastné prostredie: byt, rytmus dňa, spôsob práce a organizáciu firmy prispôsobila svojim potrebám. Úlohy deleguje bez výčitiek svedomia.
Aj Zuzanna Sawicka si viac uvedomuje svoje silné i slabšie stránky. Vyžadovalo si to však čas a namáhavé sebapozorovanie, najmä v tých „slabších“ momentoch. Dnes si napríklad všíma palivo, ktorým sa pri ADHD môže stať ambícia.
„Je to dvojsečná zbraň. Na jednej strane poháňa človeka k činnosti, na druhej môže viesť k preťaženiu a vyčerpaniu. Až časom som sa naučila akceptovať, že nemusím zvládnuť všetko a že oddych vôbec nie je prejavom slabosti,“ hovorí Zuzanna Sawicka.
Zároveň práve ADHD posilnilo mnohé jej pracovné kompetencie. Predovšetkým netradičné myslenie a rýchlosť konania. Najlepšie funguje, keď príde kríza. Vtedy nepodlieha panike. Dokáže rýchlo vyhodnotiť situáciu, rozhodnúť sa a začať konať.
ADHD jej pomáha aj pri vedení ľudí. Ľahko preberá zodpovednosť za skupinu, mobilizuje ľudí k činnosti a pohotovo sa rozhoduje.
„Mnohí moji známi hovoria, že im diagnóza ADHD veľmi pomohla. Keď sa však rozprávame dlhšie, ukáže sa, že najväčšiu úľavu nepriniesol samotný názov, ale to, že prestali mať pocit, že je s nimi niečo zle. Našli viac pochopenia a zhovievavosti voči sebe,“ tvrdí Zuzanna Sawicka.
Klasifikácia človeka nedefinuje
„Naozaj však potrebujeme diagnózu na to, aby sme uznali, že niekto nie je lenivý, chybný alebo nedostatočný?“ pýta sa rétoricky Monika Reszko.
Psychologička upozorňuje, že aj diagnostik má vlastné presvedčenia, históriu a obmedzenia, čo ovplyvňuje hodnotenie vyšetrovaného človeka. Podľa nej môže nediagnostikovaný líder efektívne riadiť firmu, tím aj vlastné povinnosti. Môže využívať svoje prirodzené predispozície, dobre sa poznať, vedome si organizovať prácu a obklopovať sa ľuďmi, ktorých kompetencie dopĺňajú jeho spôsob fungovania. Nemusí to znamenať, že celý život iba kompenzuje ťažkosti alebo funguje nad svoje sily.
„Veď ešte pomerne nedávno sa ADHD považovalo predovšetkým za poruchu detského veku, z ktorej mal človek ‚vyrásť‘,“ pripomína Reszko a zdôrazňuje, že klasifikácia nevytvára človeka. To človek vytvára klasifikáciu a iba sa pomocou poznatkov dostupných v danom čase snaží opísať spôsob fungovania jednotlivca.
„Diagnóza môže priniesť porozumenie, uľahčiť prístup k vhodnej podpore a pomôcť usporiadať vlastný príbeh. Nezaručuje však úspešnú adaptáciu ani dosiahnutie zrelosti,“ tvrdí psychologička.
