Michael Kollár strávil roky v epicentre svetových financií na Wall Street. Z roly investičného bankára neskôr prešiel do roly investora, v ktorej spravoval investičné fondy pre veľkých inštitucionálnych klientov.
V spoločnosti Macquarie sa podieľal na transakciách v objeme viac ako 12 miliárd eur a taktiež mal na starosti dva investičné fondy, ktoré spolu spravovali aktíva v hodnote 1,3 miliardy eur. To ho radilo medzi najvyššie postavených Slovákov vo svetovom private equity.
V prvej časti rozhovoru vysvetľuje, prečo sa po 17 rokoch rozhodol korporátny svet opustiť a pustil sa do podnikania. Svoje bohaté skúsenosti zo sveta private equity chce zužitkovať v novom investičnom fonde, cez ktorý plánujú spolu s J&T aj širšej verejnosti na Slovensku a v Čechách sprístupniť atraktívne investičné príležitosti historicky dostupné len pre vybraných veľkých inštitucionálnych investorov.
Celú svoju doterajšiu kariéru, teda 17 rokov, ste zasvätili práci pre spoločnosť Macquarie. Čo vás na svete financií a investovania najviac lákalo?
Keď som mal dvanásť, otec ma zobral do banky, kde pracoval. Dodnes si pamätám, že ma najviac fascinovalo oddelenie „treasury“, ktoré má na starosti manažovanie peňažných tokov banky. Bolo iné ako ostatné oddelenia. Jedným kliknutím myši tam ani nie 30-roční traderi obchodovali transakcie v objemoch miliónov eur. Povedal som si, že by som to chcel jedného dňa robiť.
Ale fundamentálnejšia odpoveď na túto otázku by bola, že ma baví analyzovať veci a riešiť problémy. Svet financií mi v tomto otvoril oči, pretože finančné trhy pre mňa reprezentujú psychológiu celého sveta. Je to okienko do kolektívneho zmýšľania a pocitov všetkých ľudí na svete. Tiež by som klamal, keby som povedal, že ma nemotivovalo aj nadpriemerné finančné ohodnotenie, ktoré tento sektor ponúka.
Zaujímavé je, že ste svoje vzdelanie absolvovali až v ôsmich rozličných krajinách. Bolo pre vás prirodzené, že ste ostali žiť a pracovať v zahraničí? Rozmýšľali ste vôbec niekedy nad návratom na Slovensko?
K Slovensku sa síce postupne približujem – z New Yorku do Londýna, cez Mníchov do Prahy –, ale návrat na Slovensko už neplánujem. S rodinou žijeme v Prahe a sme tu spokojní. Mrzí ma, že Slovensko sa za posledných dvadsať rokov neposúva dopredu takým tempom, ako sa to darí jeho susedom. Je to demotivujúce.
