Aplikáciu alebo program dnes dokáže vytvoriť takmer každý. Stačí umelej inteligencii povedať, čo má urobiť. Vibe coding zmenil aj spôsob, akým kód vzniká: rýchlo a často bez toho, aby mu niekto naozaj rozumel. Následky sa pritom môžu ukázať až neskôr.
Začnime konkrétnym prípadom z praxe. Nemenovaná firma od externého dodávateľa dostala softvér, s ktorým jej zamestnanci pracovali každý deň. Nahrávali doň dôverné dokumenty klientov aj finančné údaje a plánovali, že z neho vytvoria komerčný produkt, ktorý budú predávať ďalším firmám.
Navonok všetko fungovalo a myšlienka dávala zmysel. Až audit za 18-tisíc eur ukázal, že súbory klientov boli dostupné na internete bez prihlásenia a heslá ležali priamo v kóde. Prípad pre Forbes Slovensko opísal Tomáš Lodňan, výkonný riaditeľ žilinského digitálneho štúdia GoodRequest, ktoré audit realizovalo. Podobných prípadov podľa neho dnes pribúda.
Ešte pred dvoma rokmi by vytvorenie takéhoto systému vyžadovalo tím programátorov a niekoľko mesiacov práce. Dnes si podobnú aplikáciu dokáže za pár dní poskladať ktokoľvek, kto vie umelej inteligencii pomocou promptov vysvetliť, čo chce. Tento spôsob práce dostal meno vibe coding a Collins Dictionary ho vlani vyhlásil za slovo roka. V americkom akcelerátore Y Combinator mala už na jar 2025 štvrtina startupov podľa TechCrunch kód, ktorý z 95 percent napísala umelá inteligencia.
Znamenalo to revolúciu v programovaní, ktoré sa zrazu otvorilo prakticky pre každého. Bez odborného vzdelania a rokov praxe. Objavovali sa dokonca tvrdenia, že programátorské remeslo zaniká. Oveľa dôležitejšia otázka však znie: rozumie ešte niekto tomu, čo pomocou vibe codingu vlastne vzniklo?
Odpoveď je triezvejšia, než naznačujú videá o aplikáciách postavených za víkend. Vibe coding dokázal radikálne zlacniť prvú verziu softvéru – prototyp, ktorý ukáže, že nápad funguje. Cesta od prototypu k systému, ktorému môžete zveriť peniaze či osobné údaje zákazníkov, však zostáva rovnako dlhá. „To nie je 10 percent práce, to je väčšina práce,“ hovorí Lodňan.
Len jedna z mnohých myšlienok
Pojem vibe coding pritom vymyslel Slovák Andrej Karpathy, rodák z Bratislavy, spoluzakladateľ OpenAI a bývalý šéf umelej inteligencie v Tesle. Začiatkom februára 2025 napísal na sieti X, že existuje nový druh programovania, pri ktorom sa človek „úplne poddá danému momentu, prijme exponenciály a zabudne, že kód vôbec existuje“. Jazykové modely sú vraj už také dobré, že s nimi stačí hovoriť.
Sám to o rok neskôr označil za jednu z myšlienok, ktorú len tak vypustil do sveta. Z nej sa stalo pomenovanie pre celé odvetvie a Karpathy medzičasom zmenil zamestnávateľa. V máji 2026 nastúpil do spoločnosti Anthropic, ktorá stojí za modelom Claude a kde sa venuje základnej fáze trénovania modelov.
Mimochodom, aj Karpathy dnes vibe coding odlišuje od spôsobu, akým sa stavia seriózny softvér. Vo februári 2026 navrhol nový pojem agentic engineering pre prístup, pri ktorom človek kód väčšinou nepíše priamo, ale riadi AI agentov a dohliada na ich prácu. Cieľom je podľa neho využiť zrýchlenie, ktoré agenti prinášajú, „bez akéhokoľvek kompromisu v kvalite softvéru“.
Podozrivo jednoduché?
Princíp je pritom jednoduchý. Do nástrojov, ako sú Cursor, Lovable, Replit či Claude Code, napíšete úplne bežným hovorovým jazykom, čo chcete vytvoriť, napríklad rezervačný systém pre fitnescentrum. Model vygeneruje kód, nástroj ho spustí a vy vidíte hotovú aplikáciu. Ak niečo nefunguje, chybovú hlášku skopírujete späť do chatu a model sa ju pokúsi opraviť. Kód pritom čítať nemusíte. A pri čistom vibe codingu ho nečíta nikto.
Anton Osika z Lovable a Tomáš Halgaš. Foto: Archív Tomáša Halgaša
Práve táto slučka je podľa Lodňana prvou pascou. Startupy a menšie firmy v nej podľa jeho skúseností uviaznu: každá oprava rozbije niečo iné a namiesto otázky, prečo systém nedrží pokope, pridávajú ďalšie funkcie. „Navonok vyzerá produkt veľký, no nemá funkčný základ,“ hovorí. A keďže doň už investovali reálne peniaze, majú pocit, že ho stačí len dokončiť.
Ani skúsení programátori nie sú voči tejto ilúzii imúnni. Výskumná organizácia METR vlani v lete zistila v experimente so 16 skúsenými vývojármi, že s nástrojmi umelej inteligencie pracovali o 19 percent pomalšie, hoci vopred čakali, že budú o 24 percent rýchlejší. Andrew Ng, jedna z najznámejších osobností v odbore, na konferencii LangChain Interrupt povedal, že označenie vibe coding je nešťastné, pretože zvádza k predstave, že stačí ísť podľa pocitu. Programovanie pomocou umelej inteligencie označil za „hlboko intelektuálne cvičenie“. „Keď celý deň programujem pomocou AI, večer som úprimne vyčerpaný,“ dodal.
Vedenia firiem si to však vyložili po svojom. Šéf Salesforce Marc Benioff vo februári 2025 oznámil, že jeho firma v tom roku nebude prijímať nových softvérových inžinierov. Nástroje umelej inteligencie podľa jeho slov zvýšili produktivitu približne o 30 percent. Navyše sa na sociálnych sieťach začali množiť príbehy zakladateľov, ktorí si produkt postavili sami, bez jediného programátora.
O rok neskôr je obraz podstatne zložitejší. Niektoré firmy, ktoré sa výrazne spoliehali na umelú inteligenciu a automatizáciu, už časť ľudí naberajú späť alebo posilňujú nábor na pozície, na ktorých technológia nenaplnila ich očakávania. Podľa Quartz medzi ne patria Ford, Commonwealth Bank of Australia či IBM, hoci v týchto prípadoch nešlo len o programátorov.
V menších firmách vyzerá posun nenápadnejšie. Lodňan opisuje stredne veľké spoločnosti, kde si biznisový tím postaví prototyp mimo IT oddelenia a dodávateľovi ho odovzdá s jediným zadaním: dostať ho do produkcie. „Je to klasické shadow IT, len je ho s AI oveľa viac,“ hovorí. Inými slovami, vzniká technológia, o ktorej IT oddelenie často nevie, kým nezačne spôsobovať problémy.
Otvorené dvere
Najväčší problém vibe codingu je, že chybný kód môže navonok vyzerať rovnako presvedčivo ako bezpečný. Spoločnosť Veracode, ktorá sa venuje bezpečnosti softvéru, vo svojom tohtoročnom reporte otestovala vyše sto jazykových modelov a zistila, že približne v 44 percentách úloh vygenerovali kód s istou bezpečnostnou zraniteľnosťou. Za rok sa pritom výsledky takmer nezlepšili a modely vyvinuté špeciálne na programovanie neboli bezpečnejšie než tie všeobecné. Pri Jave, ktorá sa vo veľkej miere používa v podnikových systémoch, prešlo bezpečnostným testom v priemere len 30 percent vygenerovaného kódu.
Treba však dodať, že Veracode testoval modely bez bezpečnostných pokynov a bez zásahu človeka, ktorý by výsledný kód skontroloval. „Ukazuje sa, ako často sa AI mýli, keď je na to sama. A pri vibe codingu na to sama je,“ hovorí Lodňan.
V praxi sa pritom opakujú až banálne chyby. Bezpečnostná firma Wiz vlani v septembri zistila, že jedna z piatich organizácií, ktoré stavajú na platformách pre vibe coding, je vystavená bezpečnostným rizikám. Najčastejšie išlo o heslá či prístupové kľúče priamo v kóde, ktorý vidí každý návštevník stránky, databázy s citlivými údajmi bez overenia prístupu a interné nástroje voľne dostupné na internete. Takmer rovnaký zoznam chýb nachádza v kóde svojich klientov aj GoodRequest.
Bezpečnostný výskumník Matt Palmer v roku 2025 pri analýze aplikácií vytvorených pomocou Lovable odhalil vážnu bezpečnostnú chybu. Z 1 645 skúmaných projektov malo 170 databázové endpointy dostupné bez prihlásenia, čo mohlo odkryť osobné údaje, prístupové kľúče či finančné informácie. Zakladateľ SaaStr Jason Lemkin zase v júli 2025 opísal, ako mu agent na platforme Replit napriek výslovnému zákazu zmien zmazal produkčnú databázu so záznamami o 1 206 manažéroch a 1 196 firmách. Šéf Replitu Amjad Masad incident označil za neprijateľný a ospravedlnil sa.
Čo teda programátori nájdu, keď takýto kód otvoria? Prototyp podľa Lodňana zvládne len ideálny scenár. Chýba v ňom kontrola oprávnení, dátový model, ktorý prežije prvú zmenu rozsahu, ošetrenie chybových stavov, testy, logovanie, monitoring, súlad s GDPR či prístupnosť. A s každým novým používateľom rastie aj účet za prevádzku.
Bezpečnostnú dieru viete odstrániť. Zlú architektúru nie.
Ktorá z týchto chýb je horšia? Pre banky, poisťovne a fintechové firmy, s ktorými GoodRequest pracuje, je to jednoznačne bezpečnosť. Únik dát klientov sa nedá vrátiť opravou v ďalšom šprinte. Drahším problémom je však podľa Lodňana zlá architektúra. „Bezpečnostnú dieru viete odstrániť. Zlú architektúru nie, a práve tá tlačí firmu k prepísaniu od základu,“ hovorí. Systém, ktorý sa nedá udržiavať, sa navyše časom nedá ani spoľahlivo zabezpečiť.
Nemenovaná firma, ktorú sme spomínali v úvode tohto textu, aktuálne rieši, koľko ju bude stáť premeniť systém na skutočný produkt. GoodRequest odhaduje náklady približne na tristotisíc eur, pričom opravy chýb a zabezpečenie z toho tvoria necelú pätinu. Zvyšok predstavuje práca, ktorú prototyp nikdy nemal urobiť, teda analýza a prestavba na produkt určený pre viacerých zákazníkov naraz.
Kde to funguje
Bolo by však chybou vibe coding odpísať a ani to nie je naším cieľom. Lodňan sám priznáva, že klienti dnes namiesto zadania na papieri čoraz častejšie prinesú prototyp, ktorý si postavili sami, a časť z nich je dobrý východiskový bod. Len nedávno prišla do GoodRequestu veľká spoločnosť s oficiálnym tendrom, ku ktorému priložila aj aplikáciu, ktorú si sama vytvorila pomocou vibe codingu, aby bolo jasné, ako si výsledok predstavuje. „Bolo to pre nás užitočné,“ hovorí Lodňan. Takýto prototyp poslúži ako lepšie zadanie, systém sa však na ňom podľa šéfa spoločnosti stavať nedá.
Pokojne si ho podľa neho môže firma postaviť sama, ak ide o jednoduchý prezentačný web alebo interný nástroj, ktorý nepracuje s citlivými dátami. Hranica prichádza vo chvíli, keď má systém pracovať s osobnými údajmi, platbami či analytikou alebo sa má ďalej rozvíjať.
Zrýchlenie vidia aj samotní vývojári. Niektoré úkony, ktoré IT analytikom trvajú niekoľko hodín, dokáže systém špecializovaných agentov vyriešiť za pár minút. Následne ich analytik overí a doplní, takže niekoľkohodinová pôvodná práca sa scvrkne na hodinu. Podľa Lodňana sa dá čokoľvek vygenerovať za hodinu, overiť správnosť však trvá dlhšie.
Lacnejší kód
S týmto fenoménom sa často spája aj zmena biznis modelu softvérových firiem. Ak umelá inteligencia skracuje čas potrebný na prácu, model, v ktorom klient platí za odpracované hodiny, prestáva dávať zmysel. Hodnota sa podľa Lodňana presúva od písania kódu k istote, že výsledok funguje, je bezpečný a dá sa spoľahlivo prevádzkovať. Budúcnosť preto patrí skôr fixnej cene, pri ktorej programátorské štúdio ručí za výsledok. Pod tlak sa tak dostávajú najmä firmy, ktoré doteraz predávali predovšetkým hodiny programátorskej práce.
Hranica medzi vibe codingom a poctivou inžinierskou prácou sa navyše stiera aj u tých najskúsenejších. Britský vývojár Simon Willison, ktorý o programovaní s umelou inteligenciou píše od začiatku, v máji priznal, že s rastúcou spoľahlivosťou agentov už nekontroluje každý riadok, ktorý napíšu. A práve v tom vidí riziko: raz im môže uveriť v nesprávnej chvíli. „Claude Code nemá profesionálnu reputáciu. Nemôže niesť zodpovednosť za to, čo urobil,“ napísal.
A na záver sa teda dostávame ku koreňu veci. Za chybne dodaný produkt alebo únik dát umelá inteligencia nie je postihnuteľná. Zodpovednosť zostáva na človeku. Lodňan by preto firmám, ktoré chcú robiť vibe coding, dal tri pravidlá. Heslá a prístupové kľúče nikdy nepatria do kódu, a ak uniknú, treba ich vymeniť. Osobné údaje, platby a klientske dáta by sa do takéhoto systému nemali dostať bez kontroly odborníkom pred spustením. A napokon, niekto vo firme musí vždy vedieť odpovedať na tri otázky: kde sú dáta, kto k nim má prístup a čo z toho je verejné.
Programovať dnes môže naozaj takmer každý. Pre ľudí, ktorí mali dobrý nápad, no nemali rozpočet na vývoj, je to viac ako dobrá správa. Prototyp postavený za víkend však zostáva prototypom. Ak na ňom chceme postaviť firmu, niekto ho raz bude musieť otvoriť a prečítať. A je lepšie, keď to budeme my, než niekto, kto naň náhodou narazí na internete.
