Nemecký pár Bonni a Patrik Steinhauserovci s koreňmi siahajúcimi aj na Slovensko sa v Bratislave venuje servisu pre začínajúcich i pokročilých zberateľov a zberateľky a zvyšuje povedomie o stredoeurópskom umení.
Od júna 2023 funguje v Bratislave Steinhauser Gallery, ktorá sa zameriava na etablovaných medzinárodných autorov, ale aj blue-chip umelcov a umelkyne s najvyšším globálnym investičným zhodnotením. Zberateľom a investorom radí, ako začať zbierať umenie, ako svoje zbierky rozšíriť, speňažiť alebo zvýšiť ich hodnotu. Pracuje aj s mladými medzinárodnými a lokálnymi umelkyňami a umelcami, ktorí si svoje meno ešte len budujú.
Galériu v bratislavskom Starom Meste založil manželský pár Bonni a Patrik Steinhauserovci, ktorí sa profesionálne venujú poradenstvu v oblasti investícií do umenia od roku 2015. Pôsobili v Mníchove, Londýne, ale aj v Ázii – sú novodobými nomádmi.
Foto: Juraj Fifik
Od roku 2020 žijú v Bratislave, kde si otvorili kanceláriu s cieľom lepšie spoznať a spropagovať umenie zo strednej a východnej Európy. Hoci rozkvet záujmu o umenie tejto geografickej oblasti možno datovať najmä do obdobia prelomu tisícročí, stále je to zaujímavé a zberateľsky atraktívne teritórium s veľkým potenciálom. Okrem spolupráce s umelcami sa naďalej venujú poradenstvu, spolupracujú so súkromnými aj inštitucionálnymi zberateľmi, galériami či múzeami.
Patrik Steinhauser sa o svoj príbeh, motiváciu a o názory na regionálnu umeleckú i lokálnu kultúrnu scénu začiatkom októbra podelil aj s Forbesom.
Váš osobný príbeh je zaujímavý. Poviete nám o sebe viac?
Narodil som sa v roku 1978 v Československu, v Prievidzi. Keď som mal šesť alebo sedem rokov, moja rodina emigrovala do západného Nemecka. Študoval som v Nemecku a ako dospelý človek som na Slovensku nikdy predtým nežil. Môj pôvod je však ešte o niečo bohatší, v rodine máme slovensko-nemecko-bulharsko-talianske korene. S manželkou sme spolu už 22 rokov a žili sme v mnohých krajinách sveta; v mestách ako Peking, Istanbul, Londýn, Miláno a v ďalších. Považujem sa za človeka s medzinárodným pôvodom aj pohľadom na svet.
Aké je vaše odborné zázemie?
Vyštudoval som finančníctvo na univerzite neďaleko Frankfurtu.
Ako ste sa vôbec dostali k zberateľstvu?
Ešte ako tínedžer som začal zbierať vinylové platne, mám naozaj veľkú zbierku. S platňami som aj obchodoval, začínal som s tým ako 16-ročný. Tam kdesi vznikla aj moja vášeň pre zberateľstvo a „lov“ vzácnych kúskov. Výtvarné umenie som začal zbierať ako dvadsiatnik. Najskôr som si kupoval diela na papieri a lacnejšie veci, keďže iné som si ako mladík v tom čase nemohol dovoliť.
Kedy sa to celé zmenilo?
Bolo to v roku 2015. Vtedy som sa z konzumenta a tiež zberateľa umenia stal producentom umenia. Náš priateľ, umelec, ma v tom čase požiadal, aby som manažoval jeho výstavu v Londýne. Spoločne s manželkou sme sa na to dali a výstava mala veľký úspech. Zriadili sme si kancelárie pre poradenstvo v umení v Mníchove. Vtedy som si uvedomil, že toto je oblasť, do ktorej môžeme dať svoju energiu, vieme sa v nej vyvíjať a rásť. Aj keď som dejiny umenia neštudoval, vždy som mal k nemu blízko. Aj moje vzdelanie vo financiách má napokon v tomto odbore dobré uplatnenie. Pomáha mi lepšie pochopiť, ako sa hodnota umenia uchováva, rastie, ale aj ako sa rozvíja samotný umelec a jeho hodnota na trhu s umením. Hovorím o trhu primárnom, kde sa kupujú a predávajú žijúci umelci, ale aj sekundárnom, kde sa obchoduje aj s veľkými a etablovanými menami, takzvanými blue-chip umelcami, ako sú Picasso, Edvard Munch, Gerhard Richter a podobne.
Ťahalo nás to sem, pretože ja aj moja manželka vidíme v umení z krajín Vyšehradskej štvorky a Balkánu veľký potenciál. Je to rozvíjajúci sa trh, ktorý podľa mňa v nasledujúcich rokoch čaká rozmach. Už dnes rastie zaujímavým tempom a my jednoducho chceme byť pri tom. – Patrik Steinhauser
Pracujete aj s dielami blue-chip umelcov?
Áno, máme klientov, pre ktorých sme sprostredkovali aj takéto nákupy, ale pracujeme aj so žijúcimi umelcami a umelkyňami. Primárny trh s umením je trochu iný, dynamickejší typ biznisu, pretože ich kariéra sa ešte vyvíja a môže sa vyvíjať rôznymi smermi.
Môžete prezradiť, aké najdrahšie dielo ste pre klientov zabezpečovali, či už kupovali alebo predávali? Akí umelci, prípadne aj konkrétne diela to boli?
Nerád hovorím o detailoch, pretože v našej profesii podliehame maximálnej diskrétnosti. Myslím, že to bol Picassov obraz. Všetko ostatné by som rád vynechal.
Do Bratislavy ste prišli v roku 2020. Čo vás sem priviedlo?
Ťahalo ma to sem okrem iného aj preto, že na Slovensku mám korene. Snažíme sa podporovať kreatívne úsilie umelcov z tejto oblasti, pretože tu vidíme veľký potenciál, ktorý chceme zviditeľniť aj v medzinárodnom kontexte. Pre západný svet sú umelci z východnej a strednej Európy stále pomerne neznámi a mnohí zostávajú neobjavení. Myslím si, že je to škoda. Okrem toho sme ako galéria známi tým, že v Bratislave vystavujeme zahraničných umelcov a umelkyne, čím podporujeme dialóg medzi slovenskou a zahraničnou scénou. Inštitúcie by podľa nás mali robiť práve toto.
Aký na vás tento región urobil dojem, keď ste sa sem presťahovali?
Ešte skôr ako sme sem prišli, robili sme si prieskum trhu s umením v tejto oblasti. Ako som už zmienil, v dospelosti som na Slovensku nikdy predtým nežil a región, ako aj mentalita ľudí boli bol pre mňa niečím novým. Ťahalo nás to sem, pretože ja aj moja manželka vidíme v umení z krajín Vyšehradskej štvorky a Balkánu veľký potenciál. Je to rozvíjajúci sa trh, ktorý podľa mňa v nasledujúcich rokoch čaká rozmach. Už dnes rastie zaujímavým tempom a my jednoducho chceme byť pri tom. Západ celý región ešte stále nazýva východný blok, akoby to bola jednoliata skupina, ale, samozrejme, všetci vieme, že aj v rámci neho existujú na jednotlivých lokálnych trhoch výrazné odlišnosti.
V akom zmysle?
Vezmime si napríklad rozdiel medzi bývalou Juhosláviou a umením v niekdajšom Československu. Hoci obe krajiny patria do východného bloku, pomery v nich boli výrazne odlišné. Juhoslávia, ktorá bola de facto jednou z najbohatších krajín Európy, prekračovala tradičnú dichotómiu Východ – Západ a až do pádu Berlínskeho múru pôsobila ako „nárazníková“ zóna, podporujúc výmeny medzi východným a západným blokom, ako aj medzi utláčanými bývalými africkými kolóniami. Tragédia vojny v deväťdesiatych rokoch pridala umeleckej reflexii v tejto krajine ďalšiu rovinu a prirodzene priniesla nové obsahy odlišné od umenia iných zemí bez podobnej skúsenosti. V Československu zas situáciu ovplyvnila okupácia vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968. Slobodná umelecká tvorba začala podliehať normalizácii a tí, ktorí chceli ďalej tvoriť umenie, ktoré bolo nositeľom obsahov (teda nie abstraktné alebo ideologicky neutrálne), museli sa z verejného života stiahnuť a tvoriť v undergrounde, stali sa súčasťou neoficiálnej scény. To výrazne ovplyvnilo všetko, čo tu v tomto smere vznikalo, a ešte aj dnes nájdeme v tvorbe súčasných umelcov v Česku aj na Slovensku dozvuky tohto útlaku.
Foto: Juraj Fifik
Čím je toto umenie zaujímavé pre západných zberateľov?
Na takzvanom Západe máme veľa klientov, no sú to ľudia z rôznych krajín, nielen zo západnej Európy, ale kupci z celého sveta: USA, Ázie, Saudskej Arábie a podobne. Umenie z východnej a strednej Európy je niečo, čo ešte nemajú preskúmané, a to je jeden z dôvodov, prečo ich priťahuje.
Aký bol váš plán, keď ste sem v roku 2020 prišli?
Pokračovali sme v tom, čo sme robili aj v Mníchove, ale vedeli sme, že stredoeurópske a východoeurópske umenie nemôžeme dôveryhodne zastupovať v mníchovskej kancelárii a odtiaľ pôsobiť na tomto trhu. Chceli sme byť priamo „na tvári miesta“. Bratislava má skvelú geografickú pozíciu: neďaleko je Viedeň, do Prahy aj Budapešti je to tiež blízko. Dnes k nám do galérie bežne chodia zberatelia z Viedne, Prahy, Budapešti, ale aj z ďalších miest. V Bratislave funguje živá galerijná scéna, no z pohľadu najmä starších zberateľov zo Západu akoby to tu bolo neustále za železnou oponou. My sa ju snažíme odstrániť.
