Štyri víťazstvá na Tour de France, triumf na Giro d’Italia, dva tituly majstra sveta a 13 monumentov – to je bilancia, ktorá nemá v modernej cyklistike obdoby. Britský novinár Andy McGrath sa preto rozhodol príbeh Tadeja Pogačara vyrozprávať už dnes, keď je slovinský fenomén stále na vrchole.
Nahrávku svojho prvého rozhovoru s Tadejom Pogačarom vymazal. Dnes sa preto britský novinár Andy McGrath chytá za hlavu. Počas písania biografie fenomenálneho slovinského cyklistu ho najviac prekvapilo, že do poslednej chvíle málokto tušil, aká hviezda z neho rastie. Dnes už (nielen on) Pogiho považuje za najväčšieho cyklistu histórie. Svoju knihu o ňom nazval Nezastaviteľný[1] .
Slovenský preklad vašej knihy Tadej Pogačar: Nezastaviteľný mal ísť do tlače začiatkom jari, ale termín sa posunul, aby sme do zoznamu jeho víťazstiev mohli zapísať aj premiérový triumf na Miláno-San Remo. Potom sme si povedali, či nepočkať na Paríž-Roubaix. Napokon sme zaznamenali aj jeho tohtoročné víťazstvo na Liège-Bastogne-Liège… Napadlo mi pri tom – prečo ste sa rozhodli napísať knihu o pretekárovi, ktorý je stále na vrchole síl?
Pogačar ľudí fascinuje, a to ako cyklista aj ako človek. A preto sa mi zdalo zvláštne, že o ňom doposiaľ nevyšla žiadna kniha. Slovinec síce na svojich tlačových konferenciách nie je skúpy na slovo, ale zďaleka neprezradí všetko. Takže som si bol istý, že je okolo neho veľa nevypovedaných príbehov. Už dnes je to štvornásobný víťaz Tour de France a bude mnohými označený za najväčšieho cyklistu histórie. No kým nevyšla táto kniha, nemali sme ucelený obraz o tom, čo ho robí takým výnimočným.
archív Andyho McGratha
Skúšali ste nápad na knihu predostrieť Pogačarovi?
Už po Tour de France 2023, kde skončil druhý, som oslovil jeho agenta s návrhom, že by som ako ghostwriter napísal Pogačarovu autobiografiu. On mi však povedal, že z rôznych dôvodov na to nie je správny čas. Ja som sa jeho príbeh rozhodol spracovať aj napriek tomu. Pogačar ma fascinoval jednak štýlom pretekania, ale aj osobnosťou. Má noblesu, je odvážny aj inteligentný.
Nastal nejaký moment alebo konkrétne víťazstvo, keď ste si povedali: ‚Túto knihu musím napísať!‘?
Potom, ako vyhral svoju tretiu Tour de France, som mal pocit, že nastal ten vhodný čas. Možno ma však k tomu pomkol jeho triumf na majstrovstvách sveta v Zürichu, toto víťazstvo dodnes považujem za jeho najväčšie. Bol to jeden muž proti 15 či 20 skvelým súperom, myslím, že sme sa na to viacerí pozerali s otvorenými ústami. Hovoril som si, že toto je vrchol modernej cyklistiky a takýto výkon už asi nikdy neuvidíme. A práve vtedy ma oslovilo vydavateľstvo Bloomsbury, aby som pre nich napísal knihu o Pogačarovi. Trvalo to päť sekúnd, kým som sa k tomu zaviazal.
Ako si spomínate na svoje prvé stretnutie s Pogačarom na pretekoch Volta ao Algarve 2019?
Úprimne, v roku 2019 som pred sebou nevidel budúcu superhviezdu. Teraz sa až chytám za hlavu, keď si spomeniem, že potom, ako som prepísal náš krátky rozhovor, som nahrávku s Pogačarom vymazal. Vnímal som, že ide o nádejného pretekára, ale nádejných je vždy veľa.
Ako anglický novinár som sa ho pýtal na našu kultúru a viem, že padla zmienka o kapele Oasis. On zase spomenul Harryho Pottera. Vystupoval veľmi príjemne, a hoci jeho angličtina nebola taká dobrá ako dnes, vyjadroval sa už vtedy pomerne slušne.
archív Andyho McGratha
Napokon to bol rozhovor s víťazom pretekov…
Áno, tento rok som bol na Volta ao Algarve opäť a svoje prvé profesionálne víťazstvo tam zaznamenal 19-ročný francúzsky cyklista Paul Seixas, o ktorom mnohí hovoria, že by raz mohol Pogačara zdolať. Dokonca zvíťazil na rovnakom stúpaní ako pred siedmimi rokmi Pogačar! A rovnako som mal možnosť sa s ním rozprávať. Pôsobil veľmi sebaisto, no bez arogancie. Vidím medzi nimi veľa podobností, rozdiel je však v tom, že o Seixasovi už teraz mnohí vravia, že by mohol byť novým hrdinom Tour de France, na ktorého Francúzsko tak zúfalo čaká. Pri Pogačarovi to bolo pred siedmimi rokmi iné.
Je to tým, že až Pogačar upriamil viac pozornosti na mladé talenty?
Skôr mám pocit, že v tom svoju rolu zohrala národnosť. Seixas pochádza z krajiny, ktorá hostí najväčšie cyklistické preteky na svete. A Slovinsko je síce krásne, z hľadiska turizmu či HDP prevyšuje svoju veľkosť, no nemá veľkú cyklistickú tradíciu. Na druhej strane za posledných sedem či osem rokov stúpol aj mediálny záujem o cyklistiku. Vysiela sa viac pretekov, novinári si viac všímajú aj výsledky juniorov.
Pomohlo mu dozrievanie mimo kamier?
Pogačar je v istom zmysle ako posledný mohykán. Myslím si, že už nikdy neuvidíme taký talent jazdiť za kontinentálny tím, ktorý nie je prepojený s World Tour. Jemu to však umožnilo vyvíjať sa v relatívnom pokoji a tichu. Je šialené, keď si predstavíte, že keď na Okolo Slovinska pretekal proti Markovi Cavendishovi, chodil zároveň stále na strednú školu. Nejaký tlak tam, samozrejme, bol, ale nedá sa to porovnať s tým, čím si prechádzal Remco Evenepoel, alebo čím si teraz prechádza Paul Seixas. A áno, možno mu to v rozvoji pomohlo.
Znie to trochu ako fikcia. A fakt, že ani o Pogačarovi učitelia nevedeli, že je špičkový cyklista, až kým sa neumiestil na pretekoch Okolo Slovinska, je pre mňa rovnako šialený. Vypovedá to o jeho pokore, ktorú v podstate dodnes nestratil. Po výhre na Tour de France je ľahké nechať ego narásť, on však nikdy nezabudol, odkiaľ pochádza. Je to Tadej z Komedy a rodinu si stále drží blízko seba, je pre neho veľmi dôležitá.
barecz & conrad books
Titul vašej knihy je Nezastaviteľný. Dominancia však fanúšikov niekedy začne nudiť, miestami až iritovať. Môže sa to stať aj Pogačarovi?
Myslím si, že áno. Fanúšikovia totiž túžia po veľkých súbojoch a nepredvídateľnosti. A Tour v rokoch 2022 a 2023, keď bol Pogačar druhý za Vingegaardom, boli naozaj zábavné. Obaja útočili a dávali do toho všetko, ľudia také súboje chcú vidieť znova. Možno to prinesie Seixas, možno Remco Evenepoel.
Nie som si istý, či taká výzva príde už tento rok. Pogačar zatiaľ povyhrával okrem Paríž-Roubaix prakticky všetko. Zdá sa, že môže pomerne ľahko – hoci to nikdy nie je ľahké – vyhrať aj ďalšiu Tour. A pre niektorých divákov to bude až frustrujúce. Ja si nemyslím, že dokonalosť je nudná, a som si istý, že keď raz Pogačar skončí, bude ľuďom chýbať. Až potom si niektorí uvedomia, že sme tu mali šampióna z Tour, ktorý zároveň vyhral preteky Okolo Flámska, Miláno-San Remo a bol dvakrát druhý na Roubaix…
Niektoré veľké hviezdy cyklistiky platili za dominanciu nepeknú daň.
Niektorí si prešli zážitkami, ktoré sa Pogačarovi zatiaľ vyhli. Na Tadeja nikto nevylial moč ako na Chrisa Frooma ani ho nikto neudrel ako Eddyho Merckxa. Pogačarovi pomáha jeho charizma, odvaha a radosť, ktorú šíri. Vďaka tomu je menej neobľúbený, než by sa pri takej dominancii dalo očakávať, a ešte obľúbenejší u tých, ktorí ho zbožňujú.
Nezlepšili mu imidž aj tie dve prehry na Tour s Vingegaardom?
Áno, ukázali, že nevyhráva vždy a tiež robí chyby, čo je veľmi ľudské. Na Miláno-San Remo sme videli, ako spadol, hoci to nebola úplne jeho chyba. No pred pár rokmi na Strade Bianche si za ten pád mohol sám. Išiel príliš rýchlo a zvolil zlú stopu. A Pogačar teda vie nielen veľkolepo vyhrávať, ale rovnako veľkolepo dokáže aj prehrať. Je poraziteľný, nie je to dokonalý cyklista, a to dáva fanúšikom nádej na napínavú budúcnosť.
Do knihy ste robili rozhovory s mnohými jeho spolujazdcami, trénermi a rodinnými príslušníkmi. Čo najčastejšie opakovali v súvislosti s Pogačarom?
Veľa z nich opakovalo, aký je pokojný, uvoľnený a rôzne obmeny týchto slov. Že sa nestresuje. Niekedy je až ťažké tomu veriť, veď každý zažívame stres aj v bežnom živote… On je však skutočne iný a nemyslím si, že je to niečo, čo sa dá natrénovať. Uvedomil som si to aj vtedy, keď mi jeho mama opisovala, aký neuveriteľný pokoj z malého Tadeja vyžaroval, keď s ním sedávala pri raňajkách. Bolo pekné si to predstaviť a zároveň to potvrdzovalo, že to má naozaj v sebe. A ten jeho pokoj je nesmierne podceňovaná vlastnosť.
photo Ivan Benedetto/SprintCyclingAgency©2025
Čo vás pri spoznávaní Pogačarovho príbehu najviac prekvapilo?
Keď som prišiel do Slovinska, mal stretnutie s odborníkmi, ktorí ho v mladosti testovali, aj s jeho spolujazdcami z čias, keď bol tínedžerom. Očakával som, že mi všetci povedia, aký to bol talent, aké mal obrovské predpoklady stať sa šampiónom. Preto ma šokovalo, keď som zistil, že nielenže nebol najlepším 14-ročným pretekárom v Slovinsku, on nebol ani len najlepším 14-ročným jazdcom vo svojom klube na predmestí Ľubľany.
V skutočnosti sa vtedy trápil a na niektorých rovesníkov nestačil. Takže my sme vlastne jeho najťažšie súboje a trápenia nikdy nevideli, pretože tie zažíval, keď mal 13 či 14 rokov. Málokto v ňom vtedy videl ten supertalent, možno s výnimkou Andreja Hauptmana, jeho vtedajšieho trénera a dnešného športového riaditeľa tímu UAE.
V knihe popisujete, že má pre cyklistu výnimočné fyziologické vlohy. Ani tie neboli vtedy zjavné?
Keď mu napríklad ako 16- či 17-ročnému robili testy na hodnotu VO2max, vykazoval potenciál, ale tie hodnoty boli v rámci normálu pre danú vekovú kategóriu. Športoví vedci, ktorí ho vtedy testovali, sa mi priznali, že pred sebou nevideli budúceho víťaza Tour de France. Bol len jedným z viacerých dobrých jazdcov v národnom tíme.
Aké sú tie danosti, ktoré mu pomáhajú dnes?
Je to mix psychických a fyzických vlastností. O tých psychických sme už vraveli, no okrem toho má napríklad schopnosť spaľovať tuky namiesto uloženého glykogénu, veľmi vysoký laktátový prah a pôsobivú funkciu mitochondrií. V laickej reči to znamená, že dokáže oveľa lepšie regenerovať. Aj v rámci jednej etapy zvládne viac útokov, lebo sa po nich rýchlejšie zregeneruje. Som si istý, že v budúcnosti uvidíme nejakú vedeckú štúdiu zameranú na Pogačara a bude to fascinujúce.
Zmenil Pogačar cyklistiku? A môže vôbec jeden jazdec zmeniť celý šport?
Myslím si, že ju zmenil. Dokáže to aj jeden jazdec, no ešte by som dodal, že ju zmenil spolu s Poelom a Evenepoelom. Pretože keď sa posunieme o desaťročie dozadu, mali sme tu taktické súboje. Tím Sky, ktorý mal najviac peňazí, podpísal najlepších jazdcov a na grand tour potom vyhrával rovnakým spôsobom – ako cez jednu šablónu. Jazdili v čele vo vysokom tempe, pomaly vyšťavili súperov a zaútočili až na poslednom kopci či na posledných pár kilometroch. Froome, Bradley Wiggins či Geraint Thomas navyše dominovali v časovkách a takto vyhrávali celé preteky.
Čo teda priniesol Pogačar?
Zrazu tu bol jazdec, ktorý vynikal všade, na grand tour, ale aj na úplne odlišných monumentoch. Jazdec, ktorý nemusí a nechce čakať na posledné stúpanie, dokonca ani na predposledné. Videli sme ho zaútočiť 80 kilometrov pred cieľom – na Strade Bianche –, čo je vlastne návrat k tomu, ako si predstavujeme, že cyklistika vyzerala kedysi pred polstoročím, keď dominoval Eddy Merckx. Zvyšok pelotónu sa musel prispôsobiť a reagovať a pre fanúšikov to bolo osviežujúce a vzrušujúce. Samozrejme, má to svoje limity, napríklad ak Tadej v sólo únikoch vyhráva každé preteky o dve minúty.
Cyklistiku zmenil aj inak. Keď začínal v UAE Team Emirates, bol to priemerný tím. Úroveň celku rástla spolu s ním. Jeho podporný tím z roku 2020 sa s tým dnešným nedá porovnávať. Od výživy cez taktickú vyspelosť, skúsenosti, dnes sú tímom číslo jeden. A to transformovalo celý šport, pretože ostatné tímy sa ich snažia dobehnúť či už na ceste, ale aj finančne.
On tým zvyšuje platy nielen ostatným jazdcom, ale úplne všetkým, aj mechanikom, ktorí mu o desiatej večer ladia bicykel. Rozpočty celých tímov stúpajú. Ak dnes v mužskej profesionálnej cyklistike chcete patriť medzi elitu, potrebujete ako tím rozpočet na úrovni aspoň 40 miliónov eur, možno aj viac. Tie peniaze idú na platy jazdcov a personálu, na výskum, vysokohorskú prípravu… Veď len natankovať tímový autobus na jeden deň Tour de France stojí šesťsto eur! Nie je to lacný šport. Súperi s Tadejom neradi prehrávajú, ale asi sa im páči, že aj vďaka nemu dostávajú z roka na rok stále o niečo viac peňazí.
Andy McGrath
Andy McGrath je oceňovaný športový novinár na voľnej nohe, ktorý sa profesionálnej cyklistike venuje od roku 2009. V minulosti pôsobil ako šéfredaktor časopisu Rouleur a hlavný reportér týždenníka Cycling Weekly. O cyklistike písal aj pre denníky The Telegraph, The Guardian a Financial Times. Je autorom knihy God is Dead, biografie belgickej hviezdy Franka Vandenbrouckeho, a titulu Tom Simpson: Bird on the Wire, ktorý získal ocenenie William Hill Sports Book of the Year za najlepšiu športovú knihu roka 2017. Jeho kniha Tadej Pogačar: Nezastaviteľný vyšla na jar 2026 v slovenskom preklade.
Ako podľa vás Pogačar narába so svojou osobnou značkou?
Spolupracuje s Alexom Carrerom, čo je jeden z najlepších cyklistických agentov. A ten mi pred pár rokmi povedal, že chce, aby Pogačar presiahol hranice cyklistiky. Mám pocit, že toto sa zatiaľ nepodarilo. A nie je to chyba agenta ani Pogačara, skrátka cyklistika je stále v tieni globálnych športov, ako je futbal, formula 1 či tenis. Keby som teraz v Londýne vyšiel na ulicu a spýtal sa náhodného okoloidúceho, či pozná Maxa Verstappena, asi by prikývol. Pri zmienke o Pogačarovi by skôr nesúhlasne krútil hlavou.
Takže nemá také sponzorstvá, aké by si vzhľadom na svoju dominanciu a výkony zaslúžil?
Podľa môjho názoru patrí k najväčším športovým hviezdam súčasnosti, ako je Armand Duplantis, Messi a ďalší tohto kalibru. Tie hviezdy však majú masívne reklamné zmluvy, ktoré Pogačar nemá. Samozrejme, má partnerstvá s veľkými cyklistickými značkami, ale vidíme ho napríklad v reklamách na Nike?
Čo by cyklistike pomohlo?
Problémom tohto športu je, že v jeho histórii bolo veľa dopingových škandálov. Za posledných 10 rokov ich mnoho nebolo, no niektoré značky sú stále trochu opatrné, kým sa rozhodnú pre sponzoring cyklistiky. Sám tomu nerozumiem, sponzori majú na Tour de France skvelú viditeľnosť, sú na obrazovkách po celom svete počas troch týždňov a dostávajú tým veľkú hodnotu.
Pogačar je v mnohom podobný nášmu Petrovi Saganovi. Sú to pretekári z malých hornatých krajín, k cyklistike sa dostali so starším bratom a obaja pôsobia bezstarostne, hoci každý iným spôsobom. Aké podobnosti a rozdiely medzi nimi vidíte vy?
Sagan, to bola veľká cyklistická hviezda a silná osobnosť! Obaja s Pogačarom patria k velikánom cyklistiky. Na Saganovi je pôsobivé, že sa mu to podarilo aj bez toho, aby vyhral Tour de France. Obaja navyše vedia, ako fanúšikom vyčarovať úsmev na tvári, vyžaruje z nich pozitívna energia, nie sú upätí.
A tie rozdiely?
Ak mám byť úprimný, Sagan mal fantastickú kariéru, ale myslím si, že mohol vyhrať ešte viac. To, že nikdy nevyhral Miláno-San Remo, je priam hriech, lebo tie preteky boli pre neho ako stvorené. Sagan bol väčšmi ako Pogačar neriadenou strelou a o čosi väčším zabávačom. A tiež potreboval viac voľného času mimo bicykla než Pogačar. Slovinec súťaží po celý rok v mnohých pretekoch, Sagan taký plný kalendár nemal. Bolo to aj múdre rozhodnutie. Niekedy ku koncu jeho kariéry som s ním robil rozhovor a pýtal som sa ho, či nikdy neuvažoval o útoku na celkové poradie na grand tour. V zásade mi povedal, že radšej vyhrá tri tituly majstra sveta ako jednu Tour de France. A asi mal pravdu, stavil na svoje silné stránky. A nepochybne aj on zmenil svet cyklistiky.
Ako vnímate to, že obaja sú z krajín, ktoré nemajú až takú silnú cyklistickú tradíciu?
Vnímam to tak, že možno už nikdy nebude ďalší Sagan ani ďalší Pogačar a v tej súvislosti je mi ľúto slovenských a slovinských tínedžerov. Len čo sa vo vašich krajinách objaví nejaký mladý talentovaný cyklista, novinári ho zrejme hneď označia za „nového Sagana“ či „nového Pogačara“. A to voči nim nebude fér, vytvára to na nich príliš veľký tlak.
Keď hovoríme o Pogačarovi, je podľa vás už dnes najlepším cyklistom histórie? A ak nie, čo mu k tomu ešte chýba?
Je ťažké hodnotiť jeho príbeh, keďže ešte neukončil kariéru. V podstate už je najlepší, hoci ešte potrebuje ten jeden žltý dres, aby vyrovnal rekord na Tour de France. No ako píšem aj v knihe, aj keby už nevyhral žiadne preteky a zajtra odišiel zo sveta cyklistiky, pravdepodobne by sme povedali, že je jednotkou. Dôvodom je silná konkurencia, ktorej čelí, aj spôsob, akým víťazí – jeho odvaha, všestrannosť aj štýl. Zároveň si nemyslím, že je to duel medzi ním a Merckxom. Dve také odlišné generácie sa skrátka nedajú porovnávať.
Získa Pogačar teraz v júli piaty žltý dres? A na čo z Tour de France 2026 sa tešíte?
Pogačar od Tour de France 2023 neprehral žiadne etapové preteky, čiže predpoklady sú dobré. Navyše, má okolo seba auru, ktorá mu dáva psychologickú výhodu – poraziť ho pôsobí pre súperov ako niečo vzdialené a nedosiahnuteľné. To, že Vingegaard nastúpil na Giro d’Italia, je pre mňa náznakom pochybností. S Girom v nohách to bude na Tour ťažšie a na zdolanie Pogačara musíte byť fit na sto percent.
Okrem toho ma veľmi zaujíma debut Paula Seixasa. Nemyslím si, že by Pogačara porazil, ale bude skvelé, ak získa napríklad dres pre najlepšieho vrchára či nejaké etapové víťazstvo. Som zvedavý aj na projekt Red Bullu s Remcom Evenepoelom, prípadne na Floriana Lipowitza. Ten by mohol mať k Pogačarovi najbližšie. Nerobí veľkohubé vyhlásenia, ale je „sakra“ silný a začína byť takticky vyspelý. Celkovo teda dúfam v tesné preteky, ale vidím to na Pogačarove piate víťazstvo.
