To, že máme úzkosť, neznamená, že sme „pokazení“, ale že náš mozog funguje tak, ako má, hovorí švédsky psychiater a autor niekoľkých bestsellerov Anders Hansen v špeciálnej epizóde podcastu Nevyhorení.
Práve úzkosť a psychická nepohoda nám totiž z hľadiska evolúcie pomáhajú zvyšovať naše šance na prežitie. Prečo je to vlastne dobrá správa? Ako nám pomôže, keď začneme vnímať úzkosť nielen ako príťaž, ale aj ako bežnú súčasť našich životov? A ako si s ňou napriek tomu poradiť?
Anders Hansen je uznávaný švédsky psychiater a autor viacerých bestsellerov o mozgu. V jeho najnovšej knihe Dobrá správa o úzkosti odpovedá na pálčivú otázku, prečo sa mnohí ľudia cítia tak zle, keď sa máme tak dobre?
V ROZHOVORE SA DOZVIETE:
- čo je to úzkosť a kde hľadať jej pôvod,
- ako pracovať s úzkosťou tak, aby vám nestrpčovala život,
- prečo nemôžeme byť stále šťastní a nemá zmysel sa o to snažiť,
- ako nám pomáha v boji s úzkosťou a depresiou pohyb,
- prečo sa nám nechce hýbať a ako hacknúť svoj mozog.
Mozog lovcov a zberačov
Prekvapilo ma, keď som sa vo vašej novej knihe dočítala, že náš mozog sa za posledných 10-tisíc rokov vôbec nezmenil. Nestihol sa prispôsobiť modernej dobe, v ktorej žijeme…
Dnešná doba je z pohľadu mozgu veľmi zvláštna. Pozrite sa na to z hľadiska evolúcie. Približne polovica ľudí na našej planéte zomrela skôr, ako sa stali tínedžermi, a tak to bolo 99 percent času.
Ibaže nezomierali na kardiovaskulárne ochorenia, na rakovinu či mozgovú porážku, čo sú veci, ktoré nás ohrozujú dnes, ale na podvýživu, dehydratáciu, infekcie, boli zavraždení alebo sa im udiala nejaká smrteľná nehoda.
A čo to znamená? Nuž to, že sme potomkami tých, ktorí nezomreli dôsledkom týchto vecí. Preto máme v našom mozgu hlboko zakorenené obranné mechanizmy, ktoré sa nás snažia pred nimi ochrániť.
Ako to ovplyvňuje naše každodenné životy?
Naši predkovia žili vo veľmi nebezpečnom svete. No tí, ktorí považovali svet za nebezpečnejší, než skutočne je, mali väčšiu šancu na prežitie – dnes tomu hovoríme úzkosť. Z hľadiska evolúcie nie je žiadne prekvapenie, že ňou trpíme.
Zvláštne je skôr to, že existujú ľudia, ktorí žiadnu úzkosť nemajú. Popravde sa aj čudujem, ako je možné, že sa gény týchto „šťastlivcov“ odovzdávali z generácie na generáciu, pretože ich evolúcia mala už dávno vyhubiť.
Amygdala a jej varovné signály
Znamená to, že sme úzkosť zdedili po našich predkoch?
Približne polovica našich sklonov k úzkosti má pôvod v našich génoch. Je to obranný mechanizmus, s ktorým sa už narodíme. Predstavte si úzkosť ako „požiarny hlásič“. Napríklad si doma robíte toasty, prihoria vám a zrazu sa spustí falošný poplach.
Presne tak funguje náš mozog, špecificky amygdala, jeho časť, ktorá dáva telu signál, že sme v ohrození. Pre istotu signalizuje nebezpečenstvo častejšie, než nám skutočne hrozí, aby sa uistila, že nevynechá ten prípad, kedy budeme skutočne v ohrození života.
Ako to funguje?
Predstavte si, že sa nachádzate uprostred savany a začujete šuchot v kríkoch. Môžete si pomyslieť, že to je len vietor a vrátiť sa k tomu, čo ste robili predtým, možno sa uložíte na spánok. Alebo sa naľakáte, že je tam lev, a rozutekáte sa najrýchlejšie, ako dokážete.
Čo sa stane, ak sa rozutekáte a bol to len vietor? Prídete zhruba o sto kalórií, toľko energie vaše telo vydá počas behu. Čo sa však stane, ak to bol skutočne lev a vy ste zostali na mieste? Nuž, prídete zhruba o 100-tisíc kalórií – a presne toľko kalórií získa lev tým, že vás zje.
Čiže už len z tohto hľadiska mozog uprednostní tisíc falošných poplachov, aby sa uistil, že ten jediný raz, kedy to bude skutočne potrebné, vezmete nohy na plecia. Presne tak funguje úzkosť, náš prastarý obranný mechanizmus, a niektorí ľudia ho majú silnejší ako iní.
Nie ste „pokazení“
To je zaujímavý pohľad.
Vysvetľujem to aj svojim pacientom a hovorím im, že ich úzkosť neznamená, že sú „pokazení“. Práve naopak, fungujú normálne. Majú mozog, ktorý sa ich snaží chrániť, nohy, ktoré keď dostanú signál, dokážu rýchlo utekať, a ruky, ktoré vedia zdvihnúť ťažké bremená.
Pre niektorých pacientov je veľmi silné pozrieť sa na svoju úzkosť z tejto perspektívy. Mal som raz pacienta, ktorého trápili panické ataky. Keď si uvedomil, že to len jeho mozog vysiela „falošné poplachy“, teda robí presne to, čo musí, aby zabezpečil jeho prežitie, začali ataky prichádzať menej často a boli menej intenzívne.
Švédsky psychiater Anders Hansen hovorí, že úzkosť je skôr znakom psychického zdravia, než choroby. Foto: Stefan Tell
Čo však kvalita života? Aký zmysel má pre náš mozog prežiť, ak trpíme?
To je dobrý postreh. Nechcem tvrdiť, že by sme mali svoju úzkosť len akceptovať, pretože sme už raz takí. To je akoby som povedal človeku, ktorý nosí okuliare, aby prijal, že vidí horšie, pretože počas celej histórie mali ľudia zhoršený zrak. Prirodzene, dáte takému človeku okuliare.
Ani úzkosť nemôžete len tak akceptovať, ale liečite ju, pokiaľ musíte. Predsa ani diabetikovi nepoviete, aby si „zvýšil cukor“ a nevšímal si to. Rovnako by ste ani niekomu s depresiou nemali povedať, aby sa „pozbieral“, alebo úzkostnému človeku, aby sa upokojil. Tak to nefunguje.
Matka príroda je príliš mocná na to, aby vytvorila mechanizmus, ktorý by sme vedeli takto jednoducho obísť.
Mozog nás nemá robiť šťastnými
Poďme teda bližšie pochopiť úzkosť. Ako sa vyvíjala predstava o tom, odkiaľ pochádza?
Sigmund Freud mal zhruba pred sto rokmi predstavu o tom, že úzkosť je výsledkom našich potlačených spomienok na detstvo. Podľa neho boli tieto spomienky natoľko bolestné, až ich mozog vytesnil, avšak niektoré časti našej psychiky ich chceli pretlačiť do vedomia.
A tento neustály súboj medzi časťami nášho „ja“ spôsobuje úzkosť. Táto predstava bola veľmi populárna a ešte viac ju medzi ľudí rozšírili umelci ako Salvador Dalí či Alfred Hitchcock. A znelo to dobre – ibaže to nebola pravda. Dnes vieme, že úzkosť nie je výsledkom vnútorného boja našich potlačených spomienok.
Je to obranný mechanizmus, ktorý máme od narodenia. Nepomôže, keď sa budete v spomienkach vracať do detstva, hľadať, čo ste vytesnili, a budete sa pokúšať prísť tomu na kĺb. Táto forma terapie je síce veľmi populárna, ale väčšine ľudí s úzkosťou sama osebe nepomôže.
Akú úlohu vlastne zohrávajú pri úzkosti spomienky?
Primárnou úlohou mozgu nie je urobiť vás šťastnými. Snaží sa len o to, aby ste prežili dnešok. Rovnako ani spomienky neslúžia na to, aby ste rozjímali nad minulosťou, ale na to, aby vám pomáhali v prítomnosti a zabezpečili tak vašu budúcnosť.
Počas života zažijete toľko vecí, že si mozog jednoducho nedokáže zapamätať všetko, a tak sa každú sekundu rozhoduje, čo si ponechá, a čo nie.
Nesnažte sa zabudnúť
Čo si teda ponechá?
Prevažne silne emočne zafarbené spomienky. To však znamená, že ak ste zažili čosi veľmi traumatizujúce, práve to si mozog uloží do pamäti. Preto to, na čo sa snažíme najviac zabudnúť, je to, na čo nikdy nezabudneme.
Mal som raz pacientku, ktorá počas dovolenky v Thajsku prežila vlnu cunami, videla zomierať mnoho ľudí. Po návrate do Štokholmu sa jej ako dôsledok tejto traumy začala znova vybavovať prílivová vlna. Stačilo, že sa nachádzala na rovnakej ulici, ako sídlila polícia, kde si obnovovala platnosť pasu.
Vysvetlil som jej, že jej mozog sa ju snaží chrániť pred tým, aby sa čosi podobné zopakovalo. A keď sa čosi čo i len v najmenšom ponáša na udalosti, ktoré k tomu viedli, vytiahne túto bolestivú spomienku.
Čo sa s tým dá robiť?
Spomienky sa dokážu meniť. A deje sa tak zakaždým, keď ich „vytiahneme“ na povrch. Keď rozprávate o nejakej veľmi negatívnej spomienke a robíte tak v bezpečnom prostredí, zakaždým sa trocha pozmení a bude čoraz menej ohrozujúca.
Čo z toho vyplýva? Že by sme nemali potláčať zlé spomienky, ale naopak, mali by sme o nich rozprávať, napríklad počas terapie alebo s blízkymi ľuďmi.
Aj psychiater má úzkosti
Niektorí ľudia sa snažia „hacknúť“ svoj mozog, napríklad si robia pred spánkom cvičenia vďačnosti či rôzne pozitívne vizualizácie. Môže to pomôcť?
Podľa mňa to skutočne pomáha, najmä vyjadrovanie vďačnosti. To je veľmi silná metóda. Predovšetkým, ak si z toho spravíte rutinu, budete to robiť opakovane a zautomatizujete si to.
Praktizujete niečo z toho aj vy sám?
Pravidelne meditujem. Hoci, keď som skúšal meditovať prvýkrát, vôbec mi to nešlo (smiech). Snažil som sa sústrediť na svoj dych, na vzduch, ktorý opúšťa moje pľúca. Hovoril som si, že som psychiater, mám kontrolu nad sebou, dokážem to. A po piatich sekundách sa mi myseľ rozutekala iným smerom.
Moja prvá reakcia bola, že mi meditovanie vôbec nejde! Ale potom som si uvedomil, že presne tak funguje môj mozog – neustále vytvára nové asociácie, nové myšlienky. Pričom väčšina z toho nemá žiadnu hodnotu, je to len náš vnútorný chaos.
Preto by sme nemali veriť všetkému, čo nám napadne. Meditovanie je pre mňa cestou k sebapoznaniu. Nedosahujem pritom nirvánu, ale lepšie si uvedomujem, ako funguje môj mozog.
Považujete sa za úzkostlivého človeka?
Rozhodne som úzkostlivejší než väčšinová populácia, ale, vďakabohu, nemám žiadne veľké úzkosti ani panické ataky.
Čo vám pomáha zvládať svoje úzkosti?
Predovšetkým mi pomáha cvičenie – a nielen mne. Pohyb vytvára ochranu pred úzkosťou, čo potvrdili aj mnohé štúdie. A je dokázané, že pri ľahkých a stredne závažných depresiách má pohyb účinok porovnateľný s antidepresívami.
Ešte dôležitejšia informácia je, že cvičenie pomáha aj ako prevencia pred vypuknutím depresie. Preto sa snažím hýbať sa každý deň a tiež meditujem. A nakoniec vnímam úzkosť ako to, čím skutočne je – náš obranný mechanizmus.
Tri minúty teroru
V minulosti však úzkosť spôsobovalo to, čo mohlo našich predkov pripraviť o život, kým dnes ju pociťujeme s blížiacim sa deadlinom v práci alebo pri konflikte s kolegom. Ako nám má úzkosť pomôcť v týchto situáciách?
Musíme rozlišovať medzi stresom a úzkosťou. Stres je odpoveď na hrozbu, ktorá je teraz a tu. Keď na mňa kričí nadriadený, vystresujem sa, pociťujem to ako ohrozenie. No ak sa obávam, že by môj šéf mohol na mňa nakričať, to je úzkosť.
A, samozrejme, pri strese aj pri úzkosti sa v tele aktivujú rovnaké mechanizmy, ktoré nás majú pripraviť na útok alebo útek. Zvýši sa nám pulz, do svalov sa nahrnie viac krvi, aby sme boli pripravení vziať nohy na plecia.
No ak by som začal utekať v momente, keď na mňa šéf zvýši hlas, asi by mi to nepomohlo. Ani ak by som ho na mieste udrel.
Problém spočíva teda v tom, že náš prastarý stresový mechanizmus sa vyvinul v nebezpečnom svete, v ktorom nám pomáhal prežiť, no dnes sa nám zvýši pulz aj pred písomkou, či keď vyzdvihujeme deti zo školy.
Jednoducho sme sa ešte nestihli prispôsobiť tomu, čo nás stresuje dnes. Jeden americký psychiater a neurovedec raz povedal, že 99 percent nášho času na planéte predstavoval stres tri minúty teroru na savane. A potom ste zahynuli buď vy, alebo váš oponent.
No dnes sa ten istý systém aktivuje po dobu 30 rokov, keď si berieme hypotéky…
Švédskeho psychiatra Andersa Hansena dlhodobo fascinuje mozog. Pomocou toho, ako funguje, vysvetľuje, prečo máme úzkosti. Foto: Stefan TellČo s nami robí dnešná doba
Aký to má vplyv na naše duševné zdravie z dlhodobého hľadiska?
Najčastejším dôvodom, pre ktorý vznikajú depresie, je práve dlhodobý stres. Nehovorím o dňoch alebo týždňoch, ale skôr o mesiacoch až rokoch neprestajného stresu. Krátkodobé prežívanie stresu je pre nás prospešné.
Stres kumuluje energiu, viac sa vďaka nemu sústredíme, je to akási naša superschopnosť. Pokiaľ nepociťujete mierny stres predtým, ako máte v práci prezentáciu, tak sa vám nebude dariť tak dobre.
No môže byť nebezpečné, ak je tento systém aktivovaný celé mesiace. Ak však máte obdobia, kedy si môžete vydýchnuť – aspoň pár hodín každý večer alebo úplne voľný víkend, tak zvládnete aj obdobia veľkej stresovej záťaže.
Vo Švédsku užíva antidepresíva každý ôsmy obyvateľ. Na Slovensku máme zas výrazne vyššiu spotrebu liekov proti úzkosti, ako sú benzodiazepíny (xanax, neurol, diazepam, lexaurin), a to v omnoho vyššej miere ako napríklad v Českej republike alebo v ďalších krajinách Európy. Čo to o nás hovorí? Sme dnes úzkostnejší a depresívnejší ako kedysi, alebo sme len ochotnejší hovoriť o svojich problémoch a liečiť sa?
To je výborná otázka. Presne ako ste povedali, každý ôsmy Švéd užíva antidepresíva, vo Veľkej Británii a na Islande sú tieto čísla ešte vyššie. Počas uplynulých dekád tieto počty prudko vzrástli. Či sme ale úzkostnejší a depresívnejší, než sme bývali?
Na to sa ťažko odpovedá, pretože je náročné porovnávať mieru úzkosti a depresie naprieč rozdielnymi časovými obdobiami. Záleží, aké slová sa používali vtedy a dnes na popísanie určitých pocitov, aký význam sa im prikladal a podobne.
Myslím, že určite hrá úlohu aj to, že otvorenejšie hovoríme o svojich duševných ťažkostiach a že viac lekárov predpisuje antidepresíva. A to je sčasti dobrá správa. Vo Švédsku sa od 90. rokov znížil počet samovrážd o 30 percent.
No zároveň si myslím, že sme sa až doposiaľ príliš sústreďovali na liečbu a málo na prevenciu. Preto vidím obrovský potenciál v cvičení, v znižovaní stresu a odbúravaní stigmy, ktorá duševné zdravie obklopuje.
Niektoré lieky, ktoré ste spomenuli, ako napríklad benzodiazepíny, môžu pomôcť znížiť úzkosť, ale sú veľmi návykové, a teda často, keď narastie spotreba týchto liekov, narastie aj počet závislostí.
Ako ovplyvnili naše duševné zdravie udalosti z posledných rokov, najmä Covid-19 a vojna na Ukrajine? Dajú sa tieto udalosti spojiť s nárastom úzkostí alebo depresií? Ako to je vo Švédsku?
Počas pandémie bolo vidno, že omnoho menej ľudí vyhľadávalo pomoc. Myslím, že sa báli ísť do nemocnice. Ale je zrejmé, že to malo veľmi negatívny vplyv na duševné zdravie. Ťažko presne opísať, aký, ale veľkú úlohu zohrala osamelosť a izolácia.
Pričom osamelosť, najmä tá dlhodobá, je kľúčovým faktorom, ktorý ovplyvňuje naše duševné zdravie. Netrúfam si zatiaľ povedať, ako vplýva na Švédov vojna na Ukrajine, či to spôsobuje viac úzkostí, hoci všetci sú zdrvení.
Pozitívne emócie nemajú byť trvalé
Prekvapilo ma, keď som sa dočítala, že nie sme nastavení tak, aby sme sa neustále cítili dobre, hoci sa o to usilujeme. Môžete to vysvetliť?
Primárnou funkciou našich pocitov nie je to, aby sme mali bohatý vnútorný svet, alebo aby sme sa mali o čom rozprávať s terapeutom. Sú na to, aby regulovali naše správanie spôsobom, ktorý zvyšuje naše šance na prežitie.
Povedzme, že človek v minulosti našiel v prírode banánovník a začal sa zamýšľať nad tým, či by sa mal naň vyšplhať. Jeho mozog začal skladať informácie z tela o tom, koľko energie má, ako zúfalo potrebuje doplniť kalórie, ako vysoko sa banány nachádzajú, koľko ich tam je, či sú vôbec dosť zrelé…
Mozog vypočíta odpoveď: pokiaľ naozaj potrebuje energiu alebo to nie je príliš vysoko, človek pocíti hlad alebo príval odvahy a na strom vylezie. No ak sú banány privysoko, je ich málo alebo má prebytok energie, mozog vyšle signál, aby pocítil zasýtenie alebo strach a išiel ďalej.
Hansen hovorí, že úzkosti by sme sa nemali chcieť úplne zbaviť, ale to neznamená, že by sme ju nemali liečiť. Foto: Stefan Tell
Čo z toho vyplýva?
Keď človek na ten strom vylezie, ako dlho môže pretrvávať jeho pocit šťastia? Nie príliš dlho. Pretože ak by bol šťastný dva mesiace, tak by zomrel od hladu. Preto sú pozitívne emócie krátkodobé, keďže nás nabádajú, aby sme sa neustále snažili získavať viac zdrojov.
To, že pozitívne pocity sú prchavé, určite pozná každý. Mylne si myslíme, že len čo sa presťahujeme do nového bytu, získame vyšší plat, lepšiu prácu či drahšie auto, budeme konečne šťastní. No tento pocit šťastia po chvíli zmizne a prajeme si viac.
Tak sme jednoducho nastavení. Nie tak, aby sme boli neustále šťastní, to nie je v ľudskej povahe. No klamú nás reklamy a sociálne siete.
Ako?
Vytvárajú obraz, v ktorom je každý neustále šťastný. Aj Coca-Cola mala kedysi reklamu, ktorá nabádala ľudí, aby sa „otvorili šťastiu“. Čo v podstate značí, že šťastie je čosi, čo si sami vyberáme a čo pretrváva. A ak to tak nemáme, tak s nami nie je niečo v poriadku.
No tak nie sme jednoducho nastavení. A je veľmi dôležité, aby sme to pochopili, pretože veľa ľudí si myslí, že s nimi nie je niečo v poriadku, keď nie sú spokojní. Vyčítajú si, prečo nie sú šťastní, veď majú v živote všetko. Nerozumejú, že šťastie má byť len krátkodobý pocit.
Prečo sa bojíme pavúkov
Ďalším dôkazom toho, že sa náš mozog nestihol ešte prispôsobiť dobe, v ktorej žijeme, sú fóbie a to, z čoho máme strach. Môžete to vysvetliť?
Najčastejšie sa ľudia boja rozprávať pred veľkým publikom, majú strach z hadov a pavúkov. Ale prečo? Veď dnes zomiera na uštipnutie hadom či uhryznutie pavúkom v západnom svete iba zlomok ľudí.
Dnes nás zabíjajú skôr dopravné nehody, nemali by sme mať teda fóbiu z esemeskovania za volantom? Mali by sme sa obávať toho, že si sestrička pred operáciou neumyje poriadne ruky. Mali by sme utekať zakaždým, keď uvidíme auto, a mali by sme mať strach aj z cigariet.
Ibaže sa týchto vecí nebojíme, pretože sme si ešte nestihli vyvinúť z nich strach, hoci nás ohrozujú oveľa viac ako hady či pavúky. To len dokazuje, že náš mozog zostal na savane. Podľa neho ešte stále žijeme vo svete lovcov a zberačov.
Myslíte, že sa náš mozog niekedy adaptuje na dnešnú dobu? Že sa budeme báť cigariet a hamburgerov namiesto hadov a pavúkov?
Nie, to si nemyslím. Poďme sa pozrieť na to, ako funguje evolúcia. Predstavte si, čo by sa muselo stať, aby sme sa rodili so schopnosťou programovať? Tí, ktorí by túto schopnosť nemali, by najprv museli vymrieť. A neviem ako vy, ale ja som rád, že sa to nestane.
Hoci, dnešná medicína už dokáže pomôcť počať dieťa aj párom, ktoré majú problémy s plodnosťou, čo je skvelé. V podstate tak moderná medicína postupne „vypína“ evolúciu. Ale práve preto si nevytvoríme fóbiu z cigariet. A myslím, že akákoľvek zmena, ktorá v budúcnosti nastane z pohľadu evolúcie, bude tá, ktorú urobíme my sami.
Úzkosti sa nikdy nezbavíme
Skutočne?
Pozrite, už dnes je možné meniť genóm, hoci sa ešte génová terapia nemôže robiť na ľuďoch. Ale niektorí sa obávajú, že sa vo veľkom začnú upravovať ľudské gény. Napríklad fyzik Stephen Hawking varoval, že by to mohol viesť k rozdeleniu ľudí do biologických tried.
Socio-ekonomické nerovnosti dnešného sveta by nahradili biologické nerovnosti. Píše o tom napríklad aj izraelský historik Yuval Noah Harari. To je ten najhorší možný scenár a neviem, či sa nikedy naplní, ale myslím, že týmto smerom sa bude do budúcna evolúcia uberať.
Čiže nepredpokladáte, že sa niekedy zbavíme úzkosti? A mali by sme sa o to vôbec pokúšať?
Mali by sme sa pokúšať bojovať s úzkosťou, ale úplne sa jej nezbavíme nikdy. A úzkosť v malých dávkach je dobrá vec. Ale ak vám znepríjemňuje život, mali by ste vyhľadať pomoc. A to, že vyhľadáte pomoc, je znakom odvahy.
Podobne to, že trpíte úzkosťou, nehovorí nič o vašej osobnosti. Jednoducho len máte vyvinutý tento obranný mechanizmus silnejšie ako väčšina ľudí.
Kedy vyhľadať pomoc
Kde je hranica medzi tým, že pociťujeme úzkosť, ale dokážeme si s ňou poradiť sami, a stavom, v ktorom by sme mali vyhľadať pomoc?
Pokiaľ úzkosť limituje váš život do takej miery, že už nechodíte ani len na stretnutia s priateľmi, spôsobuje vám problémy v práci či s rodinou, ak sú veci, ktoré už nerobíte zo strachu z vypuknutia úzkosti, rozhodne by ste mali vyhľadať pomoc.
Keď si nie ste istí, či by ste mali vyhľadať pomoc, vyhľadajte ju aj tak a nechajte to na mňa a na mojich kolegov, aby sme zhodnotili, kto akú pomoc potrebuje.
Povedzme, že terapia a liečba antidepresívami sú relatívne nové metódy manažovania úzkosti, ale písali o nej už antickí filozofi ako Seneca či Cicero. Znamená to, že už starovekí ľudia prežívali úzkosť?
Úzkosť je taká stará ako ľudstvo samé, nie je to nič nové pod slnkom. Čo sa však zmenilo je to, ako ľudia vnímajú úzkosť. Dlhé obdobie bola vnímaná ako daň za inteligenciu. Ak ste inteligentní, dokážete premýšľať nad rôznymi scenármi toho, čo sa stane, a tiež toho, čo by sa mohlo stať – a začnete sa obávať.
No potom prišiel Freud a zhruba pred sto rokmi povedal, že nie, tak to nefunguje. Opísal úzkosť ako dôsledok našich potlačených spomienok z detstva, ktoré môžu vyjsť na svetlo počas terapie. Terapeut vám ich pomôže vyriešiť a úzkosti sa zbavíte. To znelo veľmi sľubne, ibaže to nebola pravda.
Výskumy neukázali nič, čo by podporilo túto myšlienku. Ale prečo sa toľkým ľuďom pozdávala? Pretože v sebe skrývala prísľub toho, že sa úzkosti dokážete zbaviť raz a navždy. A to je síce krásna myšlienka, ale nie je to možné. Tak sme sa skrátka nevyvinuli.
Psychopati a stres
Pritom ste v úvode nášho rozhovoru spomenuli, že existujú ľudia, ktorí úzkosť nepociťujú. Je to teda možné?
Skutočne sú ľudia, ktorí úzkosť nepociťujú, sám sa čudujem tomu, ako je to možné. Pretože ako som povedal, títo „šťastlivci“ nemali už dávno existovať. Pretože keď ich predkovia stretli na savane leva, pomysleli si, aká milá mačička, a následne ich zožral.
Máte pre to nejaké vysvetlenie?
Úzkosť je v spoločnosti distribuovaná normálne, takže je aj pár výnimiek na oboch stranách spektra, ale je ich minimum.
Predsa len ma zaujíma, či to nejako súvisí s veľkosťou ich amygdaly, alebo či je niečo v neporiadku s ich mozgom?
To je dobrá otázka. Napríklad vieme, že psychopati nepociťujú žiadnu úzkosť, alebo len minimálnu. A to je dôležité, pretože to značí, že sa nevedia poučiť z trestu. Psychopat napríklad nikdy nedostane posttraumatickú stresovú poruchu.
Mnohé štúdie ukázali, že psychopati majú menšiu a aj menej aktívnu amygdalu. Či to je tým dôvodom, pre ktorý nepociťujú stres a úzkosť, nikto presne nevie, ale je to vysoko pravdepodobné vysvetlenie.
Sú aj opačné prípady?
Napríklad vo svojej televíznej relácii som sa raz rozprával so ženou, ktorá anonymne darovala obličku neznámemu príjemcovi. Netušila, kto jej obličku dostane. Podobné neuveriteľne altruistické činy, hoci sú veľmi zriedkavé, boli tiež predmetom výskumu a prišlo sa na to, že títo ľudia majú väčšiu amygdalu, ako je priemer.
Či to je dôvod, ktorý ich primäl k darcovstvu, to nevieme. Ale psychopati majú amygdalu menšiu. To sú príklady extrémov na oboch stranách spektra.
To by znamenalo aj to, že altruistickí ľudia sú úzkostlivejší?
Mohlo by to znamenať aj to.
Ako sa rozhýbať
Vo vašej prvej knihe, ktorá sa stala bestsellerom, ste opísali, aký zásadný vplyv má na náš mozog cvičenie. Prečo je pre nás také ťažké rozhýbať sa, keď je pohyb taký prospešný?
To je skvelá otázka. Počas celej histórie sme čelili hrozbe hladovania. Keď naši predkovia našli čosi, čo obsahovalo množstvo kalórií, okamžite to zjedli. A preto kalórie chutia tak dobre. Sme potomkami tých, ktorí im nedokázali odolať.
Koľko má vaše telo energie, nezáleží pritom len na tom, koľko kalórií príjme, ale aj na tom, koľko energie vydá. A pohyb nás stojí veľa energie. Preto sme od prírody leniví, snažíme sa uchovať si energiu. To, že nemáme radi cvičenie a nechce sa nám hýbať, je veľmi silný inštinkt, proti ktorému musíme bojovať.
Napríklad akým spôsobom?
Najdôležitejšie je podľa mňa vybudovať si v živote správne návyky. Cvičenie nie je len o posilňovaní vo fitnescentre či o behu. Pod cvičením rozumie náš mozog aj chôdzu peši do práce či na bicykli, alebo keď uprednostníme schody pred výťahom. Mozog počíta každý krok.
Z hľadiska evolúcie dáva význam aj to, že sa nám jednoducho nechce postaviť z gauča. Ale aj proti tomu by sme mali bojovať. Foto: Stefan TellKoľko cvičenia stačí mozgu na to, aby sme boli menej úzkostliví alebo depresívni?
Je dokázané, že už jedna hodina rýchlej chôdze znižuje riziko depresie – a myslím tým jednu hodinu týždenne. Ak však cvičíte viac ako trikrát do týždňa po dobu 45 minút, nedosiahnete už žiaden dodatočný prínos z hľadiska mozgu.
Samozrejme, prospejete tým svojmu zdraviu, ale z perspektívy mozgu to nie je potrebné. A úplne najdôležitejšie je, aby ste rozhýbali tých, ktorí sa nehýbu vôbec, vtedy uvidíte najväčšie výsledky.
Začnite pozvoľna
To sú skvelé správy, najmä pre tých z nás, ktorí si dali novoročné predsavzatie, že sa začnú viac hýbať.
Aj mne sa stane, že sa mi nechce ísť behať a len tak posedávam na gauči, ale vtedy si poviem, že môj mozog robí presne to, na čo sa vyvinul. Snaží sa ma uchrániť, zachovať kalórie. Nie ja, ale môj mozog lovca a zberača mi nechce dovoliť zdvihnúť sa z gauča.
Ale potom si poviem, že nedovolím, aby mi nejaká biológia alebo evolúcia diktovali môj život! Ja som ten, čo tu tomu velí! Klamal by som, ak by som tvrdil, že to pomáha zakaždým, ale niekedy ma to skutočne zdvihne na nohy.
Povedali sme už, že náš mozog je občas zákerný, a to platí aj pri fyzickej aktivite. Pokiaľ sa začnú úzkostliví ľudia hýbať, môže to v nich, paradoxne, vyvolať ešte väčšiu úzkosť, ktorá im zabráni ísť behať zo strachu z prichádzajúceho panického ataku…
To je dobrý postreh. Ak máte problém s úzkosťou, váš mozog môže zrýchlený pulz interpretovať ako ohrozenie v podobe panického ataku, čo ho môže následne skutočne spustiť. V tomto prípade musíte začať s pohybom opatrne a záťaž postupne zvyšovať.
Keď sa vám to však podarí, cvičenie zníži riziko budúcich panických atakov. A ak aj prídu, budú menej intenzívne. Preto je nesmierne dôležité, aby ste cvičili, pokiaľ máte problém s úzkosťou.
Ako pomôcť našim deťom
To všetko, o čom sme sa dnes rozprávali, platí len pre dospelých alebo aj pre deti?
Zdá sa, že je to to isté aj pri deťoch. A je škoda, že čoraz viac detí a tínedžerov má sedavý spôsob života. Pretože ak je cvičenie prevenciou depresií a úzkosti, tak to znamená, že sa naše deti stávajú voči nim zraniteľnejšie.
Hoci sme už povedali, že je náročné určiť, či sme úzkostnejší, než sme boli pred 20 rokmi, je jedna skupina, pri ktorej to je pravda, a to sú tínedžeri, predovšetkým dospievajúce dievčatá. Myslím, že to má viacero dôvodov, ale jedným z nich je aj to, že sa hýbu omnoho menej.
Zrejme prispievajú aj sociálne siete…
Prirodzene, to neustále porovnávanie samého seba s maskami, ktoré si na internete nasadzujú druhí, vám dáva pocit bezcennosti. Poviete si, že nie ste taký dobrý, múdry, krásny… Cítite sa vylúčený, akoby ste nepatrili do „ich“ skupiny.
A sociálne vylúčenie zo skupiny predstavovalo pre takmer všetky generácie v histórii smrteľné ohrozenie. Je pravda, že sme sa vždy porovnávali s druhými, ale historicky sa to dialo v rámci skupiny zhruba 100 – 150 jedincov, kým dnes sa porovnávame s celou planétou.
Uvedomenie ako súčasť terapie
Pritom cvičenie z dlhodobého hľadiska zvyšuje sebavedomie, čo je tiež dôležité pri boji s úzkosťou…
Presne tak, fyzická aktivita zvyšuje vašu sebadôveru vo vlastné schopnosti, to preukázali mnohé štúdie. Čiže pohyb je nesmierne dôležitou časťou liečby a tiež prevencie duševných ťažkostí u detí a tínedžerov.
Našťastie, táto informácia v poslednom období celkom vo Švédsku rezonuje, veľa škôl zaviedlo do svojich rozvrhov viac telesnej výchovy. Som rád, že sa vedecké výsledky konečne dostávajú aj medzi ľudí a reagujeme na ne, hoci to ide veľmi pomaly.
Naše deti sú voči úzkosti a depresii zraniteľnejšie, pretože sa hýbu menej, upozorňuje psychiater Hansen. Foto: Stefan TellNa záver knihy zdôrazňujete, že úzkosť je viac znakom duševného zdravia než choroby. A že je rovnako bežná, ako napríklad hlad či únava. Ako ste to mysleli? A aký to dáva zmysel, pokiaľ sa hovorí napríklad o úzkostnej poruche?
To, že máme úzkosť, neznamená, že sme „pokazení“, ale že náš mozog funguje tak, ako má. A prečo som to chcel zahrnúť do svojej knihy? Pretože pracujem v profesii, kde liečime jedného z ôsmich dospelých antidepresívami.
Zvykol som si myslieť, že prispievam k tomu, že si ľudia myslia, že „nefungujú“, že sú „chorí“. To je predstava, ktorú som chcel vo svojej knihe napraviť. Povedať, že je normálne, keď prežívajú úzkosť. Že presne tak sa vyvinuli. To však neznamená, že by to mali prijať.
Mali by sa, pravdaže, liečiť, ale už len vedomie, že nie sú „pokazení“, môže pôsobiť veľmi terapeuticky. Nemyslím si však, že je nejaký rozpor medzi tým, keď povieme, že úzkosť je prirodzená vlastnosť nášho mozgu, a tým, že by sme ju mali liečiť.
Sme potomkovia tých, ktorí prežili
Čo by si mali ľudia odniesť z nášho rozhovoru?
Najdôležitejšie je pochopiť, že sme potomkami tých, ktorí prežili – dehydratáciu, hladomor, vraždy či rôzne nehody – a to ovplyvnilo naše biologické nastavenie viac ako akékoľvek náboženstvo či politická ideológia.
Pritom sme sa vyvinuli tak, aby sme boli úzkostliví a videli svet nebezpečnejší, než je. To ale neznamení, že sme „pokazení“.
Pamätám si, keď som ešte ako študent medicíny prvýkrát chytil do rúk ľudský mozog. V tom momente som si uvedomil, že držím v rukách to, čo tvorilo inú ľudskú bytosť. Že som bližšie k tomu, kým tento človek bol, než sa on kedykoľvek dostal!
A potom som si uvedomil, že aj ja mám taký orgán. A že všetko, čo som kedy zažil, je uložené v ňom. Mozog však neukazuje svet taký, ale taký, aký ho potrebujeme vidieť, aby sme prežili.
Ak chcete lepšie pochopiť samých seba a dozvedieť sa viac o ľudskej povahe, nemali by ste vynechať svoj mozog, pretože to, kým ste, sa tvorí v ňom.
Anders Hansen (49)
Známeho švédskeho psychiatra, brain blogera a TED speakera fascinuje mozog. Vo Švédsku má vlastnú televíznu reláciu, v ktorej odhaľuje jeho zákutia a svoje poznatky z klinickej praxe a mnohých výskumov spísal aj do viacerých kníh. Jeho prvý bestseller Dobehni svoj mozog zdvihol zo stoličiek mnoho Švédov.
Hansenova druhá kniha Zachovaj si zdravý rozum sa stala najpredávanejším titulom roku 2020 v Japonsku. Jeho knihy boli preložené do viacerých jazykov, vrátane slovenčiny, a predal z nich celosvetovo viac ako dva milióny výtlačkov. V jeho najnovšej knihe Dobrá správa o úzkosti ponúka vysvetlenie na pálčivú otázku, prečo sa mnohí ľudia cítia tak zle, napriek tomu, že sa nám žije tak dobre.
VYPOČUJTE SI PODCAST
Rozhovor so švédskym psychiatrom Andersom Hansenom o úzkosti si môžete vypočuť na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda. Túto špeciálnu epizódu podcastu vám prináša Forbes Slovensko.
O projekte Nevyhorení
Projekt o duševnom zdraví vznikol v redakcii magazínu Forbes v roku 2019. Začal sa ako séria rozhovorov s ľuďmi, ktorí vyhoreli, ale znova našli svoju iskru. Neskôr vyústil do rovnomennej knihy, ktorá sa stala bestsellerom.
Dnes sa venujeme témam duševnej pohody, návratu k pravým hodnotám, jednoduchšiemu, spokojnejšiemu a zmysluplnejšiemu životu. Robíme tak prostredníctvom podcastu plného rozhovorov so psychológmi a inšpiratívnymi ľuďmi, zaujímavých článkov na webe Forbes.sk, osvety na sociálnych sieťach či prednášok a diskusií pre firmy aj verejnosť.
Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber newslettera tu.
