22. septembra 2021

Jej kaviarne zložila na kolená pandémia, na gastrobiznis však nezanevrela. Michaela Králiková, ktorá je známa z kuchárskej šou MasterChef, hovorí v otvorenom rozhovore pre Forbes.sk o odchode z podnikania, o tom, ako vyhľadala psychológa aj o novom živote, ktorý začala v Bratislave.

„Niekedy oveľa viac strácame, keď sa istých vecí držíme silou mocou. A ja som si to naozaj uvedomila. Keď som pustila všetky kaviarne, výrobňu a dom, oslobodila som sa a naplno som prežila to, že môžem robiť čokoľvek, čo len chcem. Začala som sa pýtať, čo to vlastne je,“ hovorí.

Vyštudovaná teologička

Mnohí si vás pamätajú ešte z kuchárskej šou Masterchef, vy však nemáte rada, keď vás nazývajú kuchárkou. Prečo?

Pretože som nikdy nemala ambíciu stať sa ňou. Nesmierne ma baví varenie, mám vášeň pre gastronómiu, ale to neznamená, že som kuchárka.

Po skončení Masterchefa ma ľudia odrazu začali definovať len týmto a myslím si, že ma vnímali veľmi obmedzene. Všade, kam som prišla, som bola zrazu tou kuchárkou.

Reklama

Úsmevné je, keď predavačka v obchode, lekár či učiteľka v škole povie,  „aha vy ste tá kuchárka“. Možno som mala pocit, že ľudia stratili záujem o mňa ako o osobnosť s ďalšími hodnotami a kvalitami, dostala som iba nálepku kuchárky z Masterchefa.

A pritom ste vyštudovaná teologička. Prečo práve tento odbor?

Keď som sa rozhodovala, na akú vysokú školu pôjdem, zvažovala som rôzne smery. Vždy mi boli blízke pomáhajúce profesie, ako je lekár, učiteľ, psychológ… V tom čase som sa tiež veľmi nadchla pre vieru, hoci som vyrastala v neveriacom prostredí.

Michaela začala po odchode z podnikania nový život v Bratislave. Foto: archív responnentky

Myslím si, že kombinácia týchto vecí ma motivovala k tomu, aby som išla študovať teológiu. Nemala som však ambíciu stať sa farárkou, to si ľudia často myslia, keď niekto ide na takúto školu.

Ja som sa zamilovala do pôvodných jazykov – gréčtiny, hebrejčiny a latinčiny a tiež psychológie. Neskôr som dokonca chcela ostať na škole vykonávať akademickú činnosť. Počas štúdia som vycestovala do zahraničia na stáž, kde som rok žila na Floride. Bola to veľmi cenná skúsenosť.

Dostali ste sa aj k akademickej činnosti?

Nie. Hneď po škole som mala deti, takže som nezačínala žiadnu kariéru, okrem tej materskej. No chvíľu po tom, ako sa narodila moja druhá dcéra, sa zverejnil kasting do relácie Masterchef a ja som sa rozhodla, že sa prihlásim.

Tento projekt som poznala ešte z Ameriky, kde to bežalo v čase, keď som tam žila. Chcela som skúsiť šťastie, určite som tam nešla s ambíciou vyhrať. V žiadnom prípade mi nenapadlo, že napokon skončím až vo finále.

Účasť na natáčaniach si vyžadovala zostať na dva mesiace mimo domu, a keďže dcéra nemala ani rok, predpokladala som, že sa o týždeň či dva vrátim. Nakoniec som zostala až do finále. Absolútne som nečakala, že sa mi  tak radikálne zmení život.

Veľký svet

V televíznej šou ste nakoniec skončili na druhom mieste. Čo nasledovalo?

Prišlo obrovské množstvo ponúk a mediálnych výstupov, na čo som nebola vôbec pripravená. Okolie ma však povzbudzovalo v tom, že keď je vlak rozbehnutý, treba naň nasadnúť, tak som to využila.

Vnútorne som však stále zápasila s tým, že mám doma malé deti a som v prvom rade mama, no zároveň som cítila akési volanie. S podporou okolia aj rodiny som sa napokon rozhodla využiť situáciu a prijímala ponuky, ktoré prichádzali.

Začala som učiť v škole varenia, vydala som kuchársku knihu, stala som sa ambasádorkou mnohých spoločností napr. Miele či Tefal, dva roky sme so známymi agentúrami pripravovali veľkú kampaň pre Tesco, točili reklamy, fotili…

V kuchárskej šou Masterchef skončila na druhom mieste. Foto: archív respondentky

Aké to bolo?

Zo začiatku som si projekty riešila viac-menej „na kolene“ bez veľkej štruktúry a organizovanosti. Založila som si živnosť, ale vôbec som si neuvedomovala, že už som v podstate začala budovať vlastnú značku.

Intenzívne som nazrela do sveta marketingu a z tohto obdobia mám zážitky na celý život. Točenie reklám, rozhovory, zaujímavé spolupráce. Doteraz si pamätám, ako som raz na Vianoce cestovala domov a pred nami išlo veľké nákladné auto s billbordom, na ktorom bola moja rodina (smiech). Bolo to milé.

To všetko predchádzalo tomu, že sme sa po čase rozhodli otvoriť vlastný podnik – kaviareň a bistro v Malackách. No behom jedného roka sa z jedného podniku stali tri (v Stupave a v Záhorskej Bystrici).

Reklama

Popri kaviarni sme otvorili aj partnerskú B2B prevádzku na zásobovanie našej, ale aj iných kaviarní. Vyrábali a dovážali sme koláče, qioche, sirupy, nátierky… Nazvali sme sa Králiková Café & Cakes, keďže ľudia ma vtedy vnímali, a výrobu zasa Králiková Manufacture.

Nedostatok sebadôvery

Čím bolo podnikanie iné?

Zrazu človek robí na svojom a čo do toho dá, to sa mu vráti. Sú ľudia, ktorí odmalička túžia mať niečo svoje, iní sú radi, keď môžu chodiť do zamestnania a večer pustiť prácu z hlavy.

Pre mňa bola kaviareň ako ďalšie dieťa. Na začiatku sa oň človek stará, po nociach plače, sú s ním veľké starosti… Potom sa to vyvíja, transformuje, postupne začne chodiť. No a keď sa rozhýbe a začne samostatne fungovať, napadne vám, že by ste chceli ešte jedno.

Podobne som to mala aj s kaviarňou. Keď už jedna fungovala, povedali sme si „Prečo nie?“ a mali sme ďalšiu a ďalšiu… V tomto tu vidím paralelu s rodičovstvom a výchovou. Človek si spätne zaspomína najmä na to pekné. Tak vznikali naše kaviarne.

Po piatich rokoch som sa jej však vzdala. Nemôžem povedať, že to nebolelo. Králiková Cafe bola ako moje štvrté dieťa. Vymyslela som ju s obsahom, konceptom, know-how, receptami, nápadmi na obsah či interiér. Pretvárala sa mi v rukách a stále sa posúvala svojím smerom. No po rokoch sa posunula do iných rúk.

Zmenila mi život. Naučila ma, aké je to vytvárať hodnoty, čo je to tvrdá práca. Vďaka nej som narástla. Spoznala som vďaka nej mnohých skvelých ľudí. Urobila som určite veľa chýb, ale z každej som sa snažila poučiť a ísť ďalej. Veľa mi dala. no prišiel čas ju pustiť. Ako dieťa ktoré vám vyletí z domu.

Keď sa obzriem späť, tak som veľmi hrdá. Na to, ako som sa osobnostne posunula, koľko vecí som sa naučila, koľko príbehov sa mi stalo v podnikaní. Myslím si, že ma to zmenilo na celý život. V tom čase som si to však vôbec neuvedomovala.

„Po Masterchefovi prišlo obrovské množstvo ponúk a mediálnych výstupov, na čo som nebola vôbec pripravená. Okolie ma však povzbudzovalo v tom, že keď je vlak rozbehnutý, treba naň nasadnúť, tak som to využila,“ hovorí Michaela, ktorá bola tvárou mnohých kampaní. Foto: archív respondentky

Prečo to tak podľa vás bolo?

Bola som taká zahltená operatívou, starosťami a materstvom, že som si ani neuvedomila, že to čo robím, je vlastne výnimočné. Že nie každý má na niečo takéto odvahu, že to chce veľa obetí, že to je tvrdá práca, že to nedokáže každý, že to je na celý život… Myslím, že mi chýbal aj akýsi nadhľad a schopnosť objektívne vnímať, čo som dokázala. Veľmi, naozaj veľmi málo som si verila.

V tom období sme viedli firmu v tandeme s mojím manželom, ktorý bol z našej dvojice ten, ktorý má „hard skills“. Je ambiciózny a je ten, čo dokázal riešiť veci pragmaticky a racionálne.

Ja som bola emočnejšia, ľahšie som sa nechala ovplyvniť náladami a problémami zamestnancov, a keďže som sa starala o tri malé deti, bolo to o to náročnejšie. Nevnímala som nejakú hrdosť na značku a na seba už vôbec. Dnes to vidím inak. Svoju prácu alebo aj seba si vážim viac ako predtým.

Koniec podnikania

Vaše podnikanie však v čase pandémie skončilo. Čo sa stalo?

Svoju úlohu zohrali dva faktory. Covid a rozvod. Keďže sme sa v rámci Malaciek ešte pred pandémiou presťahovali do väčších priestorov, prišli k nám dvaja investori. Do prerábky priestorov investovali nemalé prostriedky, pričom pôžička sa im splácala z obratu firmy. No keď prišla pandémia a museli sme na takmer rok zatvoriť, vznikol v spoločnosti veľký dlh.

V tom čase som sa tiež začala rozvádzať a jedným zo spoločníkov bol aj môj vtedajší manžel. Vyhodnotila som to teda tak, že pre všetkých bude najlepšie, keď z firmy vystúpim. Medzičasom som si teda založila vlastnú firmu, otvorila som výrobňu, v ktorej som konečne figurovala ja sama.

Toto bolo obdobie, keď ste vyhľadali psychológa?

Pomoc som vyhľadala ešte skôr. Pociťovala som obrovské pocity nedostatočnosti, obviňovania a pochybovania o sebe a nevedela som z toho von. Bolo to akési vnútorné vyhorenie v rôznych rovinách – aj vo firme, ale aj doma.

Mala som pocit, že som neschopná a že na to nemám. Niečo ako imposter syndróm. Nadobudla som presvedčenie, že moje sú len písmenka na stene, že vlastne nič neviem, na nič nie som dobrá a bezo mňa by bolo vlastne všetkým lepšie.

Kaviareň považovala za svoje štvrté dieťa. Foto: archív respondentky

Určite to súviselo aj s tým, že pri poslednom dieťati som prvýkrát zostala doma na reálnej materskej dovolenke a zostala som viac izolovaná od firmy aj spoločnosti. V tom čase som vôbec nevedela, kde je chyba, jedinú som videla v sebe. Cítila som sa ako pokazená a psychológa som vyhľadala s týmito pocitmi.

Aké to bolo?

Na začiatku som ho presviedčala o svojej neschopnosti a chcela som, aby ma opravil. No práve vďaka terapii som zistila, že som úplne v poriadku a začala som naberať sebaúctu, ktorá mi roky chýbala.

Pochopila som, že môžeme mať obrovskú podporu od ľudí okolo seba, ale keď nedokážeme motivovať a podporiť sami seba, nedokáže to ani tisíc ľudí. Základ je vždy začať od seba.

Pochopila som že jediný, koho môžem zmeniť som ja sama. To bol začiatok môjho prerodu. Rozhodla som sa opäť nájsť cestu k sebe, no vyžadovalo si to aj veľa nových hraníc a obetí aj v rámci vzťahov.

Lekcie

Hovorili ste, že dnes radíte aj iným začínajúcim podnikateľkám. Vidíte tam nejaké paralely s vaším príbehom?

Určite. V tom čase som však mala pocit, že podobné pocity zažívam len ja a nikto iný. Až keď som sa otvorila, pochopila som, že podobné stavy a situácie prežívajú takmer všetci, iba sa o nich „nehovorí“.

Ani ja som o tom nehovorila nahlas, hanbila som sa a mala som strach z odsúdenia. Mala som pocit, že ľudia ma vnímajú úplne inak, ako som sa cítila.

Vo svojom vnútri som prežívala krízy, no ostatní si mysleli, ako to všetko skvele zvládam. Doteraz si pamätám, ako sme točili obrovskú kampaň s Tescom, no ja som noc predtým  preplakala. Hrala som, že som v poriadku. A pritom som vôbec nebola. Bola som na seba neskutočne tvrdá a prísna.

Pochopila som, že cesta k uzdraveniu jedinca, ale aj vzťahov, je otvorenosť. Preto som o veciach začala hovoriť a písať. Najskôr blogy, články, potom knihu.

Začalo ma kontaktovať mnoho žien, ktoré prežívajú podobne situácie. To ma najviac motivovalo, aby som o tom  hovorila nahlas.  Jedine radikálna otvorenosť vedie k uzdraveniu.

Michaela je známa aj z Telerána. Foto: archív respondentky

Aké lekcie vám dalo podnikanie?

Možno to bude znieť pateticky, ale určite to, že všetko, čo doň dáš, sa ti vráti. Čo človek zaseje, to aj zožne.

Niekedy možno chceme výsledky vidieť hneď, ale tak to nefunguje. Niekedy trvá aj roky, kým vyklíčila semienka, ktoré sme zasiali dávno alebo si na ne už ani nepamätáme. Semienka spolupráce, komunikácie, partnerstva a dobrosrdečnosti, ktoré som siala ešte pred rokmi, prinášajú ovocie až teraz.

Život a rovnako aj podnikanie je podľa mňa o vzťahoch. O tom, ako dokážeme komunikovať a spolupracovať. Charakter a osobnosť sa ukáže až v krízových situáciách, s ktorými sme konfrontovaní práve vo vzťahoch.

Na konci života to nebudú ani medziročné obraty, ani zvýšené marže či koeficienty predaja a počet predaných kníh, ktoré budeme počítať, ale zaspomíname si na vzťahy a na ľudí, ktorí zmenili naše životy.

A čo vás naučil krach kaviarne?

Nebáť sa zatvoriť dvere a rozlúčiť sa. Neľutovať seba ani svoje rozhodnutia. Koniec jednej etapy, biznisu či vzťahu neznamená neúspech. Práve to môže byt váš nový začiatok.

Nový život

Aké boli začiatky nového života v Bratislave?

Kaviareň som odstúpila začiatkom tohto roka. Medzitým som si otvorila vlastnú výrobňu koláčikov, ktorá zásobovala najmä môj vlastný podnik. To však po mojom odchode z kaviarne stratilo význam a neskôr som sa vzdala aj tejto výrobne a pretransformovala ju na e-shop.

V tom čase som skončila v nemocnici, keďže mi praskla platnička. Lekári sa ma pýtali, či robím v uránovej bani, lebo takéto stavy nevidia ani na dôchodcoch. Vnímala som to veľmi psychosomaticky.

Aj zdravotný stav ma akosi nakopol robiť niečo so sebou a so životom. Povedala som, že nemá zmysel ostávať na Záhorí, keď tam už nemám žiadne podnikateľské zázemie. A tiež som vnímala potrebu posunúť sa nielen mentálne, ale aj fyzicky. Vzdala som sa teda domu, o ktorom som si myslela, že v ňom dožijem, a presunula som sa do Bratislavy.

Mali ste tu nejakú prácu?

Nie. Vôbec som nevedela, čo tu budem robiť. Človek pred sebou väčšinou vidí nejaké istoty a aj ja som ten typ, ktorý pred sebou rád vidí otvorených aspoň päť dverí, ale vtedy som žiadne nevidela. Bol to krok do úplného neznáma, ale ja som vedela, že ho musím urobiť. Napriek tomu mám pocit, že som sa tu nadýchla.

Pár mesiacov som bola doma a povedala som si, že zatiaľ nebudem vyvíjať nejaké kariérne snahy. Aj deti zmenili prostredie a ja som bola stále v zlom zdravotnom stave, dala som si reset a venovala svoju energiu deťom a sebe. Hľadala som nové poslanie a víziu.

Počas prvého mesiaca v Bratislave napísala knihu. Foto: archív respondentky

Počas prvého mesiaca, som napísala knihu. Cieľom vôbec nebolo vydať ju, len som sa potrebovala vypísať. Písala som akési listy sebe a vlastne aj každej žene, ktorá má podobné problémy a pocity. Bola to pre mňa očista a akási terapia.

Začala som vnímať viac samú seba a netlačiť na pílu. Mám pocit, že sa mi začali obnovovať aj vzťahy z minulosti, ktoré som mala v Bratislave. Prišli rôzne ponuky na spolupráce a spustila som vlastný e-shop.

Sloboda púšťania

Nechceli ste si otvoriť vlastný podnik?

Dostala som ponuky, ale už som nechcela mať na pleciach zodpovednosť za vlastný podnik, lebo to bolo niečo, čo ma veľmi zväzovalo. Tak som začala premýšľať aj nad tým, že sa niekde zamestnám. Nedávno som čítala jeden pekný citát: „There is freedom in letting go.“ Teda, že niekedy oveľa viac strácame, keď sa držíme niektorých vecí silou mocou. A ja som si to naozaj uvedomila.

Keď som pustila všetky kaviarne, výrobňu a dom, oslobodila som sa a naplno som prežila, že môžem robiť čokoľvek, čo len chcem. Začala som sa pýtať, čo to vlastne je.

Tá nálepka kuchárky, ktorá ma predtým zväzovala, tu už nebola. A ja som nadobudla pocit, že sa môžem stať záchranárkou, môžem učiť, ísť do marketingu, podnikať s topánkami, ísť študovať… Mala som jedinečnú príležitosť začať v živote odznova.

Povedala som si, že už nedám na to, čo povedia ľudia. To bol pre mňa taký silný pocit, že som konečne po rokoch začala premýšľať nad tým, čo chcem robiť.

Ja som totiž úplne prestala uvažovať nad tým, čo ma baví. Robila som veci len ako perpetum mobile a nepremýšľala som, či sa v tom cítim dobre. Myslím si, že to platí pre mnohých ľudí. Po tejto zmene som sa začala pýtať samej seba, čo chcem robiť.

Ako to dopadlo?

Zistila som, že neviem, čo chcem robiť (smiech). Uvedomila som si, že viem robiť veľmi veľa vecí a aj som v nich dobrá, ale nevedela som si vybrať.

Učila som angličtinu, robila som nejaké školenia a webináre, aj som sa hlásila do niekoľkých marketingových agentúr. Nie vždy to išlo dobre. Paradoxne, ľudia ma vnímali ako značku a mali strach, že sa popri svojich aktivitách nebudem vedieť venovať tej ich.

Michaela momentálne pracuje pre sieť kaviarní Mondieu. Foto: archív respondentky

V tom čase som si pomenovala body, ktoré by mala spĺňať moja práca snov. Zistila som, že potrebujem kreatívnu prácu, ktorá je s ľuďmi a je flexibilná. Ktorá mi dovolí byť matkou, ale aj podnikateľkou.

Nedávno som začala spolupracovať so sieťou kaviarní Mondieu, kde mám pocit, že dokážem uplatniť práve svoje zručnosti a skúsenosti z minulosti. Pracujem na marketingu aj PR značky, podieľam sa na stratégii, ale pomáham aj pri operatíve celej siete, ktorá ma vyše 12 prevádzok v Bratislave, Tatrach, v Prahe aj v Dubaji.

Povedala som si, že momentálne potrebujem stabilitu a pokoj a chcem si vyskúšať, aké je to pracovať pre inú značku.

Nechýba vám budovať niečo vlastné?

Budujem stále niečo vlastné. Stále chcem posúvať vlastné meno a rozvíjať svoju značku. To, že som sa spojila s inou značkou neznamená, že Michaela Králiková skončila. Skončila síce moja kaviareň a výroba, ale značka stále pokračuje.

Stále sa venujem aj svojim aktivitám. Spolupracujem so sieťou hotelov v Tatrách, napísala som knihu, mám e-shop, chodím do Telerána, riešim ďalšie nové spolupráce. Toto je stále Michaela Králiková.

Chcete sa ešte niekedy vrátiť do gastra ako podnikateľka?

Viem si to predstaviť, ale momentálne na to nemám zdroje. Ani mentálne a ani finančné. Zatiaľ to tak necítim.

Čo dnes robíte inak?

Nie vždy mi to ide, ale snažím sa o sebe nepochybovať a veriť si. Dôverovať svojim rozhodnutiam a intuícii.

Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?