Ako pripraviť deti na to, že sa ich klimatická zmena bude týkať viac ako nás? O svojich skúsenostiach hovorí Zuzana Gallayová, manažérka Zelenej školy, programu Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica.
Čo hovoria deti, keď sa v škole s učiteľmi či lektormi začnú venovať „enviru“? Zuzana Gallayová nemusí odpoveď hľadať dlho. „Pýtajú sa, prečo to u nás nefunguje,“ povie. „Na druhom stupni základných škôl a na stredných školách prichádzajú študenti aj s vedomosťami, ale už aj s otázkami. Pýtajú sa, ako je možné, že my, dospelí, sme dopustili súčasnú situáciu.“
Prieskumy totiž naznačujú, že asi 40 percent mladých ľudí má z klimatickej zmeny úzkosti, vysvetľuje. „A oni sú tá generácia, ktorá bude zmenu klímy musieť riešiť dlhodobo.“
Program pre 250 škôl a škôlok
Zelená škola je výchovný a vzdelávací program, ktorý na Slovensku funguje už 18 rokov a v tomto školskom roku sa doň zapojilo 250 škôl. Tím Živice v ňom pomáha materským, základným, stredným a špeciálnym školám so zmenami vo výučbe environmentálnej výchovy a s premenou každodennej prevádzky.
V tomto roku vybrali do nového „zelenoškolského“ projektu s názvom Voda pre našu budúcnosť osem pilotných škôl. Deti sa v nich nielen vzdelávajú o klimatickej zmene, ale zároveň budú v priebehu mája a júna na školských dvoroch robiť aj adaptačné opatrenia.
„Budú budovať jazierka, sledovať teploty a zrážky, prejavy sucha a horúčav či kosiť trávniky takým spôsobom, aby nepresychali. Pochopiť význam aj malých vodných prvkov na školskom dvore im pomôže termosnímkovanie,“ hovorí Gallayová.
Najlepšie fungujú príklady
Podľa skúseností Zelenej školy v environmentálnej výchove, či už na školách, alebo doma, najlepšie fungujú konkrétne príklady. „Všeobecných rád, napríklad o tom, že je potrebné minimalizovať odpad či variť z lokálnych produktov, je už v médiách dostupných veľmi veľa,“ hovorí Gallayová.
„Doma však najviac funguje prax, na ktorú si rodina zvykne. Napríklad, ak dieťa naučíme, že na nákup sa chodí s textilnou taškou, a ak ideme na výlet, tak si vyberáme, kam pôjdeme a akým dopravným prostriedkom.“ Praktické domáce príklady deťom najlepšie ukážu, ako by sa mali správať.
Zuzana Gallayová, manažérka Zelenej školy, programu Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica. FOTO: ZELENÁ ŠKOLA
Dieťa sa takýmto spôsobom naučí, prečo nekupujeme veľa vecí alebo nakupujeme iba vtedy, ak ich naozaj potrebujeme, alebo že pokazený mixér či hračku skúsime opraviť, ak sa pokazí. „Ak dieťa vyrastá v prostredí, ktoré dodržiava tieto zásady, budú preň rodičia hodnotovým vzorom,“ hovorí Gallayová.
Tu niekde je aj odpoveď na častú otázku, v akom veku sú už deti „zrelé“ na environmentálne témy. Ak sú prirodzenou súčasťou života ich rodičov, tak v podstate v každom.
„Pre úplne malé deti je dôležité budovať senzitivitu k prírodnému prostrediu, tráviť vonku veľa času,“ hovorí Gallayová. „Mali by mať zažité prírodné prostredie, vnímať našu naviazanosť naň. Pre vývin dieťaťa je lúka a les niečo celkom iné ako sterilné prostredie nákupného centra.“
„Pavúk nie je fuj“
Deťom od troch do šiestich rokov sa vrývajú zásady správania sa k prostrediu, v ktorom žijú. Škôlkarom teda má zmysel vysvetľovať, že pavúk „nie je fuj“ a keď prší, tak je to dôležité, pretože dážď potrebujeme aj my aj príroda. „A že von môžeme ísť vtedy, keď trochu popŕcha,“ dodáva Gallayová.
Od vnímania počasia cez vnímanie živočíchov a rastlín sa dieťa posúva k uvažovaniu o vhodnom správaní či životnom presvedčení. „Ak máme sviatok, bude pre nás hodnotou, že ideme na výlet a trávime čas spolu, alebo skôr to, že sa zahrnieme darčekmi a materiálnou spotrebou?,“ kladie otázku.
Rady, čo robiť a nerobiť v záujme zníženia uhlíkovej stopy, sa totiž napokon odvíjajú najmä od obmedzenia spotreby. „A šťastný život dokážeme žiť aj s menšími materiálnymi prostriedkami.“
Téma, čo je to zmysluplný život, akú úlohu v ňom má dostatok či nadbytok, je s environmentálnou výchovou úzko spätá, a deti ju aj vnímajú. Opäť najlepšie na praktických príkladoch.
Ak je máj a kupujete hrozno, ktoré je aktuálne v ponuke z Juhoafrickej republiky, je namieste otázka, či má zmysel kupovať ovocie, ktoré cestuje cez pol zemegule, alebo radšej počkať s kúpou na obdobie, keď dozrieva u nás.“
Pandémia znamená viac odpadu
Počas pandémie sa produkcia odpadov zvýšila o viac ako tretinu, upozorňuje Gallayová. „To je obrovský problém. Ďalším je, že ku klimatickej zmene najviac prispieva energetika.
Ak sa naviac v Európe asi tretina potravín vyhadzuje, ide o obrovské množstvo vody, energie, peňazí a práce, ktoré sú vynaložené zbytočne. Deťom preto môžeme vysvetľovať, že nejde iba o to, ako sú produkty vyrobené, ale aj o to, čo s nimi napokon spravíme.“
Do programu sa zapájajú už aj škôlkari a najmladší školáci. Foto: Zelená škola
Práve práca s odpadmi je dôležitou dlhodobou témou Zelenej školy. Program je súčasťou medzinárodnej siete Eco-Schools a podmienkou na získanie medzinárodného certifikátu je, aby škola znížila uhlíkovú stopu, vysvetľuje Gallayová.
Študentský audit
„Každá škola si na dva roky zoberie jednu ťažiskovú tému, na ktorú sa sústredí. Máme už aj také, ktorým sa produkciu odpadu podarilo znížiť o 20 percent. Prebudovali si dodávateľov a produkty odoberajú od miestnych farmárov, aby sa znížila uhlíková stopa z dopravy.“
Niektoré školy minimalizujú odpad, iné vo veľkej miere učia vonku, čo podporuje praktickú stránku výuky aj senzitivitu detí. „V Bratislave na Spojenej škole Svätej rodiny urobili študenti dokonca energetický audit a zriaďovateľovi prepočítali úniky energie,“ ponúka Gallayová ďalší príklad.
„A to nielen cez okná, ale aj v standby režime, a vrátane prepočtu, koľko a do čoho by bolo potrebné investovať, aby boli úspory návratné. Takto sa environmentálne problémy prepájajú s finančnou gramotnosťou.“
Najviac pomáha dlhodobá výchova
Tu je ďalšia zásada environmentálnej výchovy – na stredných školách už je možné vysvetľovať, aký zmysel má dlhodobá a systematická práca. „Nestačí raz za rok urobiť nejaký ten Deň Zeme,“ hovorí Gallayová. „Deti musia environmentálne témy zažívať v škole denne. V našom programe sa učia hľadať, kde sú problémy, stanoviť si ciele, nachádzať riešenia a postupne aj robiť zmeny.“
Nedávno, spomína Gallayová, povedal na spoločnom seminári jeden učiteľ, že po tých rokoch, čo sa v škole venujú environmentálnej výchove, už im príde normálne, že minimalizujú odpad, pri nákupe spotrebičov sledujú, či sú opraviteľné a akú majú spotrebu. „To je ten najvyšší cieľ – aby sa zmeny naozaj zaužívali.“
Pre deti v každom prípade platí, že eko témy si osvoja najlepšie v teréne. „So základnou školou zo Šenkvíc sme v rámci projektu analyzovali odpad na zbernom dvore v Modre,“ hovorí Gallayová.
Školáci zo Šenkvíc na zbernom dvore v Modre. FOTO: ZELENÁ ŠKOLA
„Decká sa navliekli do overalov a sledovali, ako ľudia triedia či skôr netriedia odpad – či sa v ňom nájdu aj veci, ktoré sú recyklovateľné. To je úplne iný zážitok, ako hodina v triede. Prináša „aha moment“, uvedomenie, že všetok odpad niekde končí a motiváciu riešiť tento problém.“
Reportáž? Napríklad zo zberného dvora
V rámci učebných osnov je aktuálne environmentálna výchova takzvanou „prierezovou“ témou. Učitelia sa jej majú venovať v biológii, geografii, chémii, ale aj v etike, na hodine slovenčiny či angličtiny.
„Ak sa napríklad deti učia slohový útvar – reportáž, tak ju môžu urobiť zo zberného dvora alebo čistiarne odpadových vôd. Aplikovať tému v rôznych predmetoch je dôležité, keďže tieto problémy sú veľmi komplexné,“ hovorí Gallayová.
Zmysluplná environmentálna výchova, samozrejme, potrebuje pripravených a motivovaných učiteľov. Ak sa v škole iba formálne „preberá“, môže to byť aj medvedia služba.
„Suchá, teoretická hodina o potrebe zachovania biodiverzity nemá veľký zmysel, ak učiteľ nemá k téme vzťah. Je výborné, že na Slovensku máme aj nadšených učiteľov, ktorí elán prenesú aj na žiakov a vezmú ich do niektorého z našich pralesov,“ hovorí manažérka Zelenej školy.
Školáci ako včelári
Optimálne je, ak sú škola a rodina v súlade. „Ak pravidlá, ktoré fungujú v rodine, nie sú v súlade s tým, čo funguje v škole, musia sa deti akoby prepínať medzi dvomi systémami,“ hovorí Gallayová. „V Zelenej škole máme podmienku, že rodičia musia byť súčasťou zmien na školách, zapojiť sa aj do ich plánovania. Máme veľmi pekné príklady, kde sa to darí.“
Ide aj o príklady z materských škôl. „V Banskej Bystrici na MŠ Na Starej tehelni za viac ako desať rokov prešli už viacerými dlhodobými témami. V Trstenom pri Hornáde znížila základná škola v spolupráci so školskou jedálňou spotrebu vody, energie a produkciu odpadu. „Budujú si aj záhradu so škôlkou pôvodných drevín.“
Prezidentka Zuzana Čaputová na návšteve školy v Trstenom pri Hornáde. FOTO: ZELENÁ ŠKOLA
Základná škola Petra Škrabáka v Dolnom Kubíne zasa chová včely. „Majú školské úle a deti majú o včelárstvo veľký záujem. V záhrade majú genofondový sad so starými odrodami lokálnych ovocných stromov, kvalitná je aj spolupráca s mestom. “
V Novej Dubnici sa na súkromnej základnej škole deti venujú propagácii environmentálnych tém. „Robili reportáže aj o tom, prečo treba kosiť iným spôsobom, ako je bežné, alebo o tom, ako počas pandémie, keď sa rozšírilo doručovanie kuriérmi, narástlo množstvo odpadu. A sú úspešní so svojimi prácami aj v medzinárodnom programe Mladí reportéri.“
Naozajstný vtáčí bufet
S príkladmi, ako zaujať deti, možno pokračovať: vtáčie bufety pre vtáky v meste (myslí sa výsadba rozmanitých krov a drevín, nie inštalácia kŕmidiel) či včelie bufety. V oboch prípadoch ide o kroky, ktoré reagujú na súčasný svet. „Aktuálne je v Európe veľký úbytok opeľovačov,“ hovorí Gallayová.
K citlivosti voči prírode je vhodné viesť deti už od škôlky. (MŠ Na Starej tehelni v Banskej Bystrici). Foto: Zelená škola
Napokon, veľa dobrého dokážu aj jednotlivci. „Pani učiteľka Andrea Balážová z materskej školy Komenského v Liptovskom Mikuláši chodí s deťmi do prirodzeného lesa. Vysvetľuje im význam mŕtveho dreva, obdivujú meandre, na brehoch vŕby. Učí ich, ako by mala krajina fungovať, aby sme z nej dostávali to, čo potrebujeme, ale nebrali z nej viac. Deti si budujú názory už v útlom veku.“
