Na strednej škole mu učarovala španielčina, miluje cestovanie a fotografovanie. Svoje záľuby a vášne spojil v Južnej Amerike. Cestovateľ a fotograf Michal Hertlík si zaumienil postupne prejsť a spoznať všetky krajiny latinskoamerického kontinentu vrátane karibských ostrovov. Forbesu porozprával o svojom najnovšom dobrodružstve v Paraguaji.
Tropická a daždivá krajina v strede Južnej Ameriky je domovom indiánskych kmeňov, potomkov španielskych kolonizátorov a európskych emigrantov, ktorí si so sebou priniesli zvyky či chute starej vlasti. Spoločne tvoria unikátny mix v krajine obrovských stád dobytka, čipky a trpkej národnej krivdy.
Cestovateľ a fotograf Michal Hertlík. Foto: Michal Hertlík
Cestovateľ a fotograf Michal Hertlík. Foto: Michal Hertlík
Aký je Paraguaj z tvojho pohľadu?
Paraguaj je taká cestovateľská Popoluška. Hoci tunajšia vláda zriadila samostatné ministerstvo cestovného ruchu, turizmus v krajine je zaspatý a krajina je najmenej navštevovanou španielsky hovoriacou krajinou v Južnej Amerike.
Cestovateľská popoluška Južnej Ameriky
Prečo je to tak?
V porovnaní s inými latinskoamerickými krajinami sa im nedarí svoje atrakcie predať. Zrejme je to aj tým, že Paraguaj nemá taký cestovateľský hit ako je peruánske Machu Picchu, brazílske Corcovado, patagónske Torres del Paine či bolívijská soľná púšť Salar de Uyuni.
V Paraguaji je predsa najväčšia vodná elektráreň na svete, mohutné vodopády Iguazú a v ostatnej dobe sa stala populárnym cieľom ťažbárov bitcoinu či libertariánskych nomádov, ktorí hľadajú domov v štáte, ktorý by svojich občanov čo najmenej obmedzoval…
Veľkolepú priehradu Itaipú pozná málokto. Hoci je najväčšia na svete z pohľadu objemu elektrickej energie, ktorú vyrobí, je to stále len hora betónu a ocele. Práve lacná energia z hydroelektrárne prilákala ťažbárov kryptomien. Vodopády Iguazú sú lákadlom celej Južnej Ameriky, ale sú na prírodnej hranici medzi Brazíliou a Argentínou, z paraguajskej strany nie sú prístupné.
Okolité územie kedysi patrilo Paraguaju, ale v roku 1870 ich krajina prehrala v zdrvujúcej vojne proti aliancii Argentíny, Brazílie a Uruguaja. Je to najčernejší rok v histórii krajiny, z pol milióna obyvateľov Paraguaja ostalo po vojne nažive len zhruba 150-tisíc ľudí, z toho tri štvrtiny ženy a deti. Mnohí miestni obyvatelia túto udalosť doposiaľ vnímajú ako veľkú národnú tragédiu a krivdu.
Krajina bez top atrakcie
Čo teda chodia turisti obdivovať do Paraguaja?
Krajina možno nemá svoju „Eiffelovku“, ale má množstvo „pešiakov turizmu“. Pestrý folklór pôvodných indiánskych kmeňov, koloniálna architektúra hlavného mesta Asunción, starobylé jezuitské ruiny, emigrantská história, výrobky z kože a čipiek, čarovná panenská príroda, unikátna kuchyňa…
To všetko spolu vytvorí pre turistov veľmi chutný zážitok. Pre mňa sú však najzaujímavejší Indiáni a ich kultúra – to je primárny cieľ, na ktorý sa pri svojich cestách zameriavam. A Paraguaj rovná sa Indiáni.
Umenie vyšívania (nanduti) je v Paraguaji natoľko populárne, že má vlastnú súťaž krásy. Foto: Michal Hertlík
Umenie vyšívania (nanduti) je v Paraguaji natoľko populárne, že má vlastnú súťaž krásy. Foto: Michal Hertlík
Indiánske „guaraní” je dokonca oficiálnym jazykom krajiny.
Presne tak. Paraguaj je jediná krajina v Latinskej Amerike, kde sa popri španielčine alebo portugalčine používa ako oficiálny jazyk aj pôvodný indiánsky jazyk. Je to reč indiánskeho kmeňa Guaraní, ktorý žije v komunitách roztrúsených po krajine v celkovom počte takmer päť miliónov ľudí.
Aj paraguajská mena sa volá „guaraní”, za euro dostanete takmer osemtisíc guaraní. Okrem nich žijú v Paraguaji aj indiáni kmeňa Maká, Enlhet, Nivaclé či Ayoreo. Mne sa podarilo počas troch mesiacov v krajine navštíviť týchto päť kmeňov.
Ktorý prvok paraguajského folklóru je najrozšírenejší alebo dominantný?
Výšivky „ñandutí”. V jazyku guaraní to znamená pavúčia sieť. Remeselníci vyšívajú z bavlnených alebo hodvábnych nití výšivky, obrusy, dečky, záclony, vreckovky, súčasti oblečenia, obliečky vankúšov… všetko, čo si len viete predstaviť.
V Paraguaji sú výšivky všade, kam oko dohliadne. Foto: Michal Hertlík
V Paraguaji sú výšivky všade, kam oko dohliadne. Foto: Michal Hertlík
Vyšíva sa do papiera napnutého v ráme, ktorý sa po dokončení odstráni. Je to umenie, ktoré ovláda množstvo paraguajských žien a je veľmi podobné slovenským čipkám a výšivkám, akurát sa používajú oveľa farebnejšie a temperamentnejšie výjavy a elementy.
Bizarná kuchyňa
Aká je miestna kuchyňa?
Paraguajská kuchyňa je veľmi bizarná a nečakaná. Nikdy by som nepovedal, že na každom rohu nájdem predavača, bufet či reštauráciu, ktorá ponúka klasické vyprážané rezne so zemiakovým šalátom. Pre nás tradičné jedlo priniesli do Paraguaja európski emigranti v 19. storočí a pevne sa tam zakorenilo.
Málokto by čakal, že tradičnou súčasťou kuchyne juhoamerického Paraguaja je vyprážaný rezeň so zemiakovým šalátom. Foto: Michal Hertlík
Málokto by čakal, že tradičnou súčasťou kuchyne juhoamerického Paraguaja je vyprážaný rezeň so zemiakovým šalátom. Foto: Michal Hertlík
Na rezne, ktorá tam volajú „milanesa“ som sa mohol vždy spoľahnúť. Aj v najmenšej dedine bez reštaurácie sa našla pouličná predavačka, ktorá na rohu ulice vyprážala rezne. Akurát na šaláty si treba dať pozor, pretože bežne obsahujú majonézu a v krajine sú tropické teploty.
Európania doniesli do Paraguaja aj cestoviny, ktoré domáci milujú, a upravené na milión spôsobov ich nájdete v každej reštaurácii. Ja som si vždy najviac pochutnal v reštauráciách na štýl bufetu na mojich obľúbených „gnocchoch“.
V čom je ešte paraguajská kuchyňa bizarná?
Čo si človek predstaví, keď nájde v menu „sopa paraguaya“, v preklade paraguajská polievka? Niekto hovädzí vývar, iný paradajkovú polievku. V skutočnosti je to slaný kukuričný koláč. Legenda hovorí, že v 19. storočí varila kuchárka paraguajskému prezidentovi jeho obľúbenú polievku z manioku. Zabudla ju však včas odstaviť, voda sa vyparila a v hrnci ostala hustá hmota. Keďže hladného prezidenta neradno nechať čakať, kuchárka sa vynašla a naservírovala mu ochutený nepodarok z kukuričnej múky, syru a cibule. Prezidentovi „polievka“ zachutila a čoskoro sa novinka dostala aj medzi ľudí, a tak vznikla „sopa paraguaya”.
Indiáni slovenského cestovateľa fascinujú. Foto: Michal Hertlík
Indiáni slovenského cestovateľa fascinujú. Foto: Michal Hertlík
Bežná súčasť každodennej stravy je ešte „čipa“, čo je suché slané pečivo z kukuričnej múky a syra. Používa sa ako príloha k hlavným jedlám alebo na zahnanie hladu počas dňa. Na autobusových staniciach pouliční predavači s veľkými lavórmi chodia pomedzi pestrofarebné autobusy, aj dovnútra, a vykrikujú: Čípa! Čípa!
Ak stejk, tak paraguajský
Susedné krajiny sú preslávené hovädzími stejkmi. Oplatí sa ich objednať v Paraguaji?
Určite. Hoci za stejkmi sa chodí najmä do Argentíny, miestni vás budú presviedčať, že tie ich sú lepšie. Otázku – „A ochutnal si paraguajské asado?“ – som si vypočul asi od každého, s kým som sa rozprával dlhšie ako päť minút. Je to na grile pečené mäso, najčastejšie hovädzie, na ktoré sú domáci veľmi pyšní.
Hovädzie mäso, a celkovo dobytok, je pilier miestnej ekonomiky. Či už sú to farmári, ktorí chovajú dobytok na mäso, výrobcovia mlieka a mliečnych výrobkov, výrobcovia oblečenia a predmetov z kože, obchodníci s dobytkom, stejkové reštaurácie – prakticky v každej rodine sa nájde niekto, kto je zapojený do tohto biznisu.
Dobytok patrí medzi piliere paraguajskej ekonomiky. Foto: Michal Hertlík
Dobytok patrí medzi piliere paraguajskej ekonomiky. Foto: Michal Hertlík
Oplatí sa navštíviť mestečko Atyra dve hodiny autom od Asunciónu, ktoré je akýmsi hlavným mestom miestnych kožiarov. Mal som pocit, že tu vyrábajú z hovädzej kože všetko, čo sa dá predstaviť – jedálenské prestieranie, stoličky, nádoby na pitie, perá aj tradičné kabelky, tašky či oblečenie.
Paraguaj sa stal útočiskom mnohých emigrantov z nacistickej „Tretej ríše“. Je to v krajine cítiť?
Pred mnohými domami je okrem paraguajskej aj nemecká vlajka, belosi s modrými očami sú tu bežným zjavom a nájdete tu mestá a dediny s názvami ako Hohenau, Neu-Halbstadt, Kleefeld či Lindendorf. Platí to najmä pre severnú časť krajiny pohltenú divočinou s názvom Chaco.
Nemci však neutekali do Paraguaja len pred Norimberským tribunálom a po druhej svetovej vojne. Nemeckí, ale aj ruskí, rakúski, švajčiarski, poľskí, českí a slovenskí imigranti prichádzali do krajiny už od druhej polovice 19. storočia za lepším miestom pre život.
Veľkú časť populácie Paraguaja tvoria prisťahovalci z Európy a ich potomkovia. Foto: Michal Hertlík.
Veľkú časť populácie Paraguaja tvoria prisťahovalci z Európy a ich potomkovia. Foto: Michal Hertlík.
Silná československá komunita je napríklad neďaleko najkrajšieho mesta na rieke Paraná – Encarnación. O Paraguaji sa hovorí, že je to najlepšie miesto na zemi, kde sa dá „zašiť“ pred svetom. Dodnes sem chodia ľudia, ktorí chcú dom na dôchodok alebo hľadajú bezpečné útočisko pre prípad ďalšej svetovej vojny.
Civilizácia na okraji pampy
Aký je praktický život v Paraguaji v porovnaní s Európou?
Je veľký rozdiel medzi životom v hlavnom meste Asunción a vidiekom. Metropola je vyspelá a ponúka všetky vymoženosti civilizovaného života v dostatku, aj keď nie v takej kvalite a pestrosti ako v Európe. Najviac som to cítil na cestách a dopravnej infraštruktúre, ktorá je natoľko zanedbaná, že mnohým príde ako nezmysel vlastniť auto.
Zdravotníctvo či školstvo sa mi ťažko posudzujú, domáci tvrdia, že kým človek vážne neochorie, s lekármi nie je problém. Internet a telekomunikácie fungovali dobre, kým som nevyšiel do neobývaných oblastí bez signálu. Spomeniem možno ešte veľkú byrokraciu a náklady na život, ktoré sú vo všetkých oblastiach nižšie ako na Slovensku, ale zase nie výrazne nižšie.
