Medzi podporovateľmi Donalda Trumpa i Kamaly Harris boli aj viacerí miliardári. Nie je to však nový fenomén, do prezidentskej kampane vstúpil už prvý americký miliardár John D. Rockefeller. Sumy sa však rokmi značne navýšili.
„Toto je tá najdrahšia, najluxusnejšia a najextravagantnejšia kampaň v histórii Spojených štátov,“ rozčuľoval sa v roku 1960 americký senátor Hubert Humphrey. Hovoril pritom o sume 72-tisíc dolárov (po zarátaní inflácie asi 761-tisíc dolárov). Takéto peniaze mal minúť John F. Kennedy, jeho protikandidát v boji o demokratickú nomináciu, do volieb amerického prezidenta. Teda ešte pred samotnou „veľkou kampaňou“.
„Je škoda, že kampane stoja nejaké peniaze, ale myslím si, že tie naše náklady sú rozumným výdavkom,“ bránil sa v televíznom prenose Kennedy. Boli to zrejme skutočne dobre investované peniaze, keďže Kennedy získal nielen demokratickú nomináciu, ale napokon vo voľbách porazil aj republikána Richarda Nixona, ktorému nepomohla ani podpora Nelsona Rockefellera, vnuka prvého amerického miliardára.
O predvolebnom súboji Nixona s Kennedym sa písalo ako o najdrahšej kampani histórie, celkové náklady pritom nepresiahli 20 miliónov dolárov (dnes asi 205 miliónov). Nixon minul v kampani 10,1 milióna dolárov, teda o 300-tisíc viac ako Kennedy. Na porovnanie, Kamala Harrisová vyzbierala iba do konca septembra 2024 na kampaň 1,27 miliardy, Donald Trump 940 miliónov dolárov.
Od nakŕmenia elity po fokus na masy
Až do volieb v roku 1828 si americkí prezidenti platili kampaň zo svojich vlastných peňazí. Cieľom agitácie neboli ani tak voliči, ale stranícka elita, ktorej stačilo zaplatiť banket s jedlom a pitím. Zmenil to až kandidát Andrew Jackson, ktorý ako prvý zacielil kampaň priamo na americký ľud, a to už bol náklad, na ktorý jeho osobné financie nestačili.
Úspešnú prezidentskú kampaň mu financovali ľudia, ktorí mali záujem o vládne posty po voľbách. Praktika, ktorej sa neskôr sčasti zamedzilo sprofesionalizovaním úradníkov, ako uvádza centrum Hannah Arendtovej.
Za prvú modernú prezidentskú kampaň však historici označujú až súboj z roku 1896 medzi demokratom Williamom Jenningsom Bryanom a republikánom Williamom McKinleym. Bryan bol jedným z najlepších rečníkov svojej doby, šikovný populista, ktorý sa do prvej línie americkej politiky dostal už vo veľmi mladom veku, veď kandidoval ako 36-ročný. Po finančnej kríze z roku 1893 (najväčšej do krachu na newyorskej burze v októbri 1929) sa stal miláčikom bežných ľudí, ktorí verili, že bude obhajovať ich záujmy voči veľkým korporáciám.
Nezabúdajme, že v tom čase v Spojených štátoch vrcholil tzv. pozlátený vek. Éra, ktorá stvorila prvých amerických superboháčov, akými boli Andrew Carnegie (oceliarsky biznis), J. P. Morgan (finančníctvo), rodina Vanderbiltovcov (železnice) či John D. Rockefeller (ropa).
Neboli to práve miláčikovia ľudu a podporili Bryanovho protikandidáta. Finančný nepomer v kampani bol obrovský – McKinley mal k dispozícii 7 miliónov dolárov (sám Rockefeller ako najväčší donor venoval do kampane 250-tisíc), Bryan narábal iba s 300-tisíc dolármi.
