Michael Madreiter vymenil 80-hodinové pracovné týždne za rodinný podnik v Leogangu. Z pôvodnej farmy vytvoril dizajnový hotel, ktorý stavia najmä na pokoji, priestore a návrate k sebe.
Michael Madreiter vedie spolu s bratom hotel Puradies v rakúskom Leogangu. Niekdajší rodinný statok sa za posledné desaťročie zmenil na jeden z najpôvabnejších dizajnových hotelov v regióne. K životu na alpských svahoch sa vrátil po rokoch práce v poradenstve a cestovania po celom svete. Neustály stres ho naučil žiť tu a teraz.
Do Leogangu sa energický päťdesiatnik s bradou vrátil po 15 rokoch života v Rusku, Španielsku či Londýne.
„Vtedy mal náš bežný pracovný týždeň 80 hodín. Dnes už takto nechce fungovať nikto, ani v poradenstve, ani v hotelierstve. Uvedomili sme si, že sme smrteľní,“ hovorí s úsmevom. Rozhodne pritom nepôsobí ako človek, ktorý by sa sťažoval na pracovitosť svojich zamestnancov.
Smrť sa v našom rozhovore objaví ešte niekoľkokrát, čo by ste pri Madreiterovej statnej postave možno nečakali. Zdanie však klame.
„Toto je moje najobľúbenejšie miesto,“ kývne smerom k vyvýšenej lavičke stojacej na dokonale zostrihanom trávniku.
Otvára sa z nej výhľad na alpský masív a človek by musel byť veľmi zahľadený do seba, aby pri takej scenérii necítil aspoň mierne spomalenie a rešpekt.
„V marci sem slnko dopadá tak, že je tu naozaj teplo. Sedíte s rozopnutou bundou a všade okolo je ešte množstvo snehu,“ opisuje Michael Madreiter.
Presne o takýchto chvíľach je Puradies. Nesnaží sa ohúriť okázalým luxusom, skôr dobrotami z vlastnej farmy, kam sa môžete s deťmi vybrať pozorovať zvieratá.
Z izby sledujete hory, potom sa môžete schladiť v prírodnom biotope alebo vo vnútornom bazéne, z ktorého sa dá preplávať do vonkajšieho. Ten zostáva príjemne teplý, aj keď na malebnú krajinu okolo padá dážď.
Nie je veľa miest, kde stres necháte už pri príchode v aute v garáži. Puradies medzi ne patrí.
Jedinečné zážitky dokáže podať nenútene. Napríklad, keď si idete s košíkom ku sliepkam po vajcia na raňajky alebo večeriate ľahké degustačné menu zo zeleniny, ktorá vyrástla doslova za rohom.
Možno aj preto, že hotel vedie človek, ktorý sa riadi filozofiou: „Palác, v ktorom plačete, nestojí za nič. Chatrč, v ktorej ste šťastní, je kráľovstvom.“
Puradies
Manažér, nie demokrat
Do poradenstva sa Madreiter dostal po štúdiu ekonómie a podnikovej administratívy. Vedel však, že to nebude kariéra na celý život.
„Ženie vás ambícia, chuť zarobiť peniaze a vyniknúť. Zároveň však viete, že to nemôže trvať dlho, pretože vás tá náročnosť zomelie,“ opisuje.
Návrat na statok, ktorý rodina vlastní viac než 270 rokov, nebol útekom vyhoreného korporátneho veterána. Bolo to vedomé rozhodnutie najstaršieho syna.
„Vtedy som mal pocit, že môžem ovplyvniť niečo, čo patrí nám, a nielen pracovať pre ostatných.“
Statok dnes vedie spolu s bratom. Rodičia do riadenia nezasahujú, posledné slovo má však Michael.
„Nie je to demokratické. Musí existovať jednotné velenie, inak si každý robí, čo chce,“ hovorí.
Od svojho tímu očakáva najmä to, aby ľudia robili rozhodnutia, za ktoré sú ochotní niesť zodpovednosť.
Puradies pritom nie je žiadny obrovský hotel ani reťazec. Má približne 80 zamestnancov a rovnaký počet izieb vrátane časti s chaletmi. V rámci regiónu tak patrí medzi stredne veľké zariadenia.
Výhodou je rozloženie areálu. Človek sa v ňom dokáže stratiť a za celý deň stretnúť len minimum ďalších hostí.
Puradies
Karanténa s výhľadom na hory
„Bolo to zvláštne, pretože takmer všetko bolo zatvorené, ale lanovky premávali,“ spomína Michael Madreiter na pandémiu.
Keď sa po prvom lockdowne hotel opäť otvoril, prišli aj hostia, ktorí inak dovolenkovali pri mori a zrazu nemali kam cestovať. Puradies bol plne obsadený.
O svoje podnikanie sa počas pandémie nebál.
„Všetci sme boli na jednej lodi, nikto si nemohol dovoliť otvoriť. Bol som tiež vďačný za to, ako sa Rakúsko k situácii postavilo. Ako podnikatelia sme cítili podporu.“
Neprepustil ani jedného zamestnanca. Podľa jeho slov zostávali doma s 80 percentami mzdy, o čom sa ľuďom v mnohých iných krajinách často ani nesnívalo.
Personál je tu, podobne ako kdekoľvek inde v hotelierstve, najdôležitejšou, no zároveň najnáročnejšou premennou.
„Už nikto nechce robiť nadčasy, cez víkendy ani sviatky. Rozumiem tomu a hľadáme spôsob, aby boli spokojní všetci,“ tvrdí.
Puradies
Z farmy startup
Turizmus sa do rakúskych hôr vrátil po druhej svetovej vojne, najmä vďaka nemeckým návštevníkom. Prvý skutočný boom zažil Leogang v 60. a 70. rokoch.
Podľa Madreitera región následne 10 až 15 rokov po sebe dosahoval dvojciferný rast. Dnes sa však skôr stabilizuje. Nové lôžka ani hotely vo veľkom nepribúdajú, modernizujú sa najmä tie pôvodné.
Rovnako ako Puradies, ktorý bratia pred desiatimi rokmi kompletne prestavali. Z pôvodných piatich či šiestich zamestnancov zrazu potrebovali 80.
„Nenarodil som sa so zlatou lyžičkou v ústach. Rodičia nám odovzdali dedičstvo, ale bolo na nás, aby sme z pôvodnej farmy vytvorili hotel, do ktorého budú chodiť ľudia, ktorí precestovali svet a majú vysoké nároky. V niečom to pre mňa bolo, ako budovať startup,“ priznáva.
Puradies
Sigmund Freud aj cisár František Jozef
To, čo Madreiter opisuje ako vlastnú životnú filozofiu, má v Alpách aj svoje meno a históriu staršiu, než by sa mohlo zdať.
Sommerfrische je pojem z 19. storočia, ktorý označoval zvyk ľudí z rozpálených miest od Viedne po Prahu zbaliť si na niekoľko týždňov kufre a odísť do chladnejších hôr.
Takto cestovali napríklad Sigmund Freud, spisovateľ Stefan Zweig či cisár František Jozef I.
Dnes sa tento trend vracia pod novou nálepkou quiet luxury a Leogang patrí medzi miesta, kde je dobre vidieť, ako funguje. Na rozdiel od hlučných letovísk tu vládne pokoj.
„Posledné roky vidíme jasný posun. Čoraz viac ľudí vymieňa preplnené pláže pri mori a letné horúčavy za hory. Nechcú plážové diskotéky, ale to, čo im najviac chýba: čas, počas ktorého sa môžu vrátiť sami k sebe,“ hovorí Michael Madreiter.
A nech sedíte kdekoľvek, či už v bare s príznačným názvom Freiraum, teda voľný priestor, alebo na rannej joge pri lese, ktorú hotel organizuje, platí to isté.
Nič si neplánujte. To, čo potrebujete, príde samo.
Puradies
Umenie v hoteli
Väčšinu Madreiterových priateľov tvoria umelci, od tatérov až po sochárov.
Ako príklad rád spomína svojho priateľa Michaela Langa, alpského umelca, ktorého diela sú rozmiestnené po celom hoteli.
„Pracuje na bronzových sochách, ktorých výroba trvá celé mesiace. Mohol by radšej maľovať a zarobiť desaťkrát viac, lenže je veľmi tvrdohlavý.“
Podľa Madreitera musí byť kreativita vždy spojená s istým rizikom.
„A to je problém pre bohatých ľudí, najmä pre ich deti. Stále zostávajú v bezpečnej bubline, v ktorej sa nemusia báť, že v živote niekam klesnú.“
Treba však dodať, že samotný Michael Lang už vo svojej kariére príliš nemá kam klesnúť. Cena jeho bronzových sôch sa začína približne na 60-tisíc eur a niektoré si možno kúpiť priamo v Puradies.
Puradies
Jemný rast
„Neplánujeme ďalší hotel, ani zväčšovať náš areál. Možno pribudne nejaká chatka alebo izba. Ale to je všetko,“ hovorí Madreiter.
Kto teda raz rodinný podnik prevezme? Má už na túto otázku odpoveď?
„Vôbec nie. Nie je to téma, ktorú by sme teraz riešili, a svoje deti k tomu nijako nevychovávam. Chcem len, aby premýšľali a boli zvedavé.“
Ani budúcnosť rodinnej firmy ho príliš netrápi.
„Veď po troch generáciách bude na každého z nás zabudnuté. Prečo si s tým príliš lámať hlavu?“
Dopovie a zahľadí sa na horizont. Z okolitých zelených kopcov sa po slabom letnom daždi dvíha para a vy si želáte, aby ten okamih, keď sa vlastne nič nedeje, no zároveň máte úplne všetko, trval čo najdlhšie.
