„Výskumy ukazujú, že väčšina z nás je presvedčená o tom, že vidia svet objektívne a správne. Často si však neuvedomujeme skreslenia vlastného uvažovania a fakt, že všetko, čo robíme, je neustále zaťažené našou históriou a skúsenosťou. Ľudí aj preto vedieme k tomu, že číra objektivita nášho vnímania je mýtus,“ hovoria v najnovšom podcaste Nevyhorení pozitívni skeptici Olívia Hurbanová a Matej Kucek.
V podcastovom rozhovore sa rozprávame o skresleniach ľudského uvažovania, hľadaní slepých miest aj o tom, prečo je dôležité prehodnocovať aj veci, o ktorých sme hlboko presvedčení. Dozviete sa tiež:
- Ako odhadzovať staré presvedčenia a ľahšie spracovávať nové fakty?
- Dá sa nazerať na vlastné omyly pozitívnou optikou?
- A čo nám to môže dať pri stretoch s ľuďmi, ktorí majú rozdielne videnie sveta?
Prinášame niekoľko zaujímavých myšlienok z rozhovoru:
O pozitívnom skepticizme
Olívia Hurbanová a Matej Kucek sú zakladateľmi vzdelávacej agentúry High Brows a neustále sa snažia pochopiť zložitú rovnicu ľudského správania.
Svoje poznatky zo psychológie, neurovied a ďalších vedných disciplín pretavujú do vzdelávacích modulov a spoločenských či biznisových riešení a hovoria o sebe ako o pozitívnych skeptikoch. O čo ide?
Pozitívny skepticizmus je podľa nich právo na tvorivý myšlienkový nepokoj aj akási schopnosť nepovažovať nič za samozrejmosť, právo na zdržanlivosť pred vyslovením stanoviska a cesta neustáleho skúmania a bádania.
„Neuznávame žiadne ultimátne pravdy a dogmy. To, čo sa snažíme aplikovať, je priblíženie sa k ideálu vedeckej metódy. Chceme vidieť dôkazy predtým, než zaujmeme stanovisko,“ hovorí Olívia.
Možnosť objavovať
Poctivý vedec podľa nej pracuje najmä proti vlastným hypotézam. Je taký otvorený, že na to, aby zistil, či má naozaj pravdu, sa snaží nabúravať aj to, o čom je presvedčený. „Pozitívny skepticizmus má teda kritické oko namierené najmä dovnútra – ku spochybňovaniu vlastných presvedčení, vlastných predstáv o svete, o človeku, o správaní… To všetko s úmyslom poznávať,“ dodáva.
No nie je to jednoduché, pretože spochybňovanie seba samého nás privádza do diskomfortu. Preto často uprednostňujeme pohodlné zotrvávanie pri overených presvedčeniach pred zápasom s novými.
Ak totiž spochybňujeme sami seba, svet sa stáva menej predvídateľným. Vyžaduje si to od nás priznanie, že fakty sa mohli zmeniť a to, čo bolo kedysi správne, už nemusí byť pravda.
Olívia tiež dodáva, že prehodnocovanie vlastných názorov, nám nenavodzujte ten dobrý pocit zo seba samého, ktorý my ľudia často hľadáme. Práve naopak. „Často odhalíme veci, ktoré nám sú nepríjemné. Na druhej strane nám to dáva možnosť objavovať a učiť sa, “ vraví Matej.
Čo nám to dáva?
Ochota prehodnocovať svoje vlastné názory a myslenie je však už dnes otázkou prežitia. Tempo zmien, technologický pokrok a nepredvídateľnosť sveta, v ktorom žijeme, od nás vyžaduje poznanie limitov vlastnej hlavy a skreslenosti svojho myslenia.
„Ak by sme do interakcií s inými ľuďmi vstupovali stále s tým istým súborom predpokladov, neschopní spochybniť samých seba, boli by sme veľmi neadaptívni,“ vysvetľuje Olívia.
O rôznych podobách slepých škvŕn v našom uvažovaní hovoríme s Olíviou a Matejom veľmi podrobne v podcaste Nevyhorení.
Užitočné je napríklad pochopenie toho, ako si utvárame názory. Matej vysvetľuje, že každý z nás sa rodí s určitým predispozíciami, na ktoré sa neskôr nabaľujú kultúrne vzorce a osobné skúsenosti – to všetko tvorí sebaobraz, ktorý máme o svete.
Olívia a Matej hovoria o dôležitosti prehodnocovania vlastných názorov. Foto: archív High Brows
Olívia a Matej hovoria o dôležitosti prehodnocovania vlastných názorov. Foto: archív High Brows
„Keď k nám prichádzajú dôkazy alebo presvedčenia, ktoré tento sebaobraz dopĺňajú, tak ich prijímame veľmi ľahko. Naopak, keď ide o veci, ktoré ho nabúravajú, má to presne opačný efekt,“ dodáva.
Preto nám niekedy na utvorenie názoru stačí minimálne množstvo dôkazov, pričom to isté množstvo potom len málokedy stačí na to, aby sme ho zmenili.
„Stav neistoty je pre náš mozog neudržateľný. Preto si často v hlave dotvárame vlastné príbehy a chýbajúce medzery zapĺňame podľa vlastnej potreby tak, aby nám to vo výsledku a v danom kontexte dávalo zmysel,“ hovorí Matej.
Objektivita neexistuje
Platí teda, že od toho, akú pamäťovú stopu máme, závisí aj to, na akú informáciu budeme v danom kontexte náchylní. Preto často nefunguje vysvetľovanie argumentmi či poukazovanie na dáta a objektívnu realitu, keď sa bavíme s ľuďmi s opačnými názormi.
Olívia s Matejom sa preto ľudí snažia viesť k tomu, že „číra objektivita nášho vnímania je mýtus.“ „Výskumy ukazujú, že drvivá väčšina ľudí je presvedčená o tom, že vidia svet objektívne a správne. Neuvedomujú si však, že všetko, čo robíme, je zaťažené našou históriou a uvažovaním,“ hovorí Olívia.
Stav neistoty je pre náš mozog neudržateľný. Preto si často v hlave dotvárame vlastné príbehy a chýbajúce medzery zapĺňame podľa vlastnej potreby tak, aby nám to vo výsledku v danom kontexte dávalo zmysel.
Matej KUCEK
Ak si však uvedomujeme toto „zaťaženie“ vyplývajúce z rozličnej skúsenosti a tiež limity ľudského uvažovania, získavame väčšiu mieru kontroly. A významne nám to môže pomôcť aj pri stretoch s ľuďmi s opačným názorom.
Kognitívna empatia
„Nestačí očakávať, že druhá strana pochopí, a vyčítať jej, že nepochopila. Sami potrebujeme pochopiť, že musíme zmeniť prístup i spôsob, akým komunikujeme myšlienky a hodnoty, na ktorých nám záleží,“ hovorí Olívia.
Ide aj o rešpektovanie toho, že každý z nás má na pozadí „logiku“, ktorá je naviazaná na náš vlastný hodnotový systém. Ak teda k človeku s iným videním sveta prehovárame s argumentmi, ktoré sa odvíjajú od našich hodnôt, nič nedosiahneme.
Čiastočné riešenie ponúka kognitívna empatia, ktorá znamená čo najvernejšie priblíženie sa k pochopeniu sveta iného človeka. Na toto všetko však musíme vytvoriť priaznivé podmienky, nejde to v atmosfére strachu, napätia ani hnevu voči tým, ktorí nezdieľajú naše videnie sveta.
Nestačí očakávať, že druhá strana pochopí, a vyčítať jej, že nepochopila. Sami potrebujeme pochopiť, že musíme zmeniť prístup i spôsob, akým komunikujeme myšlienky a hodnoty, na ktorých nám záleží.
Olívia Hurbanová
„Tento prístup ich často len konzervuje v už existujúcich postojoch a oklieštuje kognitívnu flexibilitu a schopnosť zakomponovať nové informácie do už existujúcich mentálnych databáz,“ hovorí Olívia.
Pri takýchto debatách sa teda v prvom rade potrebujeme priblížiť k svetu „tých druhých“ a spríbuzňovať, čo sa dá. Čo najviac sa pýtať a zisťovať, aby sme si vedeli vytvoriť akú-takú predstavu o tom, aký je ich život a prečo si myslia to, čo si myslia. „Bez schopnosti vytvoriť vo vlastnej hlave mentálnu reprezentáciu sveta iného človeka, kognitívna empatia nie je možná,“ pripomínajú Olívia a Matej.
Ako sa stal liberál konzervatívcom
„Je tiež dôležité akýkoľvek ďalší postup alebo riešenia zakladať na vedeckom poznaní, ktoré v tomto zložitom svete ponúka overiteľné riešenia nezaložené len na našich vlastných presvedčeniach,“ hovorí Matej.
Naše presvedčenia ani naša identita totiž nie sú rigidné a pod vplyvom okolností sa môžu meniť v čase.
Matej pripomína napríklad experimenty, v ktorých konzervatívcom navodili stav „superschopností“ a následne ich nechali prehodnocovať dovtedajšie názory. „Keď títo ľudia získali pocit väčšej stability a toho, že ich nič nemôže ohroziť, odrazu sa dočasne posúvali k liberálnejšiemu spektru,“ hovorí. Posun nastával aj na druhej strane. Ak liberálom navodili pocit strachu a výrazného ohrozenia, názormi boli bližšie ku konzervatívnejšiemu spektru.
Ako ďalej
V diskusiách nám pomôže, ak sa nebudeme na svet pozerať čierno-bielo a dokážeme pripustiť, že sme sa mýlili. „Byť schopný aktívne hľadať vlastné slepé miesta, pripustiť nedokonalosť, limity a neustálu skreslenosť vlastného uvažovania je pre náš mozog bolestivé. Zmena nepríde rýchlo a nepríde len zvnútra, potrebujeme vytvárať prostredia, kde tieto kvality budú oceňované a ľudia ich začnú viac a viac kopírovať,“ upozorňujú Olívia a Matej aj vo svojom blogu o polarizácii.
V takmer dvojhodinovom rozhovore sa dozviete viac o tom:
- ako hľadať vlastné slepé miesta v uvažovaní,
- ako odhadzovať staré presvedčenia a ľahšie spracovať nové fakty,
- ako nazerať na vlastné omyly pozitívnou optikou,
- čo nám to môže dať pri stretoch s ľuďmi z opačného pólu,
- čo (ne) pomáha?
Vypočujte si rozhovor
Podcast s Olíviou Hurbanovou a Matejom Kucekom si môžete vypočuť na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy alebo tipy na témy či hostí môžete posielať na [email protected]
O projekte Nevyhorení
Projekt o duševnom zdraví vznikol v redakcii magazínu Forbes v roku 2019. Začal sa ako séria rozhovorov s ľuďmi, ktorí vyhoreli, ale znova našli svoju iskru. Neskôr vyústil do rovnomennej knihy, ktorá sa stala bestsellerom.
Dnes sa venujeme témam duševnej pohody, návratu k pravým hodnotám, jednoduchšiemu, spokojnejšiemu a zmysluplnejšiemu životu. Robíme tak prostredníctvom podcastu plného rozhovorov so psychológmi a inšpiratívnymi ľuďmi, zaujímavých článkov na webe Forbes.sk, osvety na sociálnych sieťach či prednášok a diskusií pre firmy aj verejnosť.
Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber tu.
Druhú sériu podcastu Nevyhorení vám prináša čistá energia od SPP.
