Sused si kúpi drahšie auto, ako máme my, známi majú lepší nábytok, priatelia krajšie oblečenie. Ako často sa pristihneme pri tom, že nám pocit, že má niekto lepšie materiálne vybavenie alebo je úspešnejší, pokazí náladu?
Utrpenie spôsobené prežívaním subjektívneho nedostatku sa vo svete psychológie nazýva aj fenomén relatívnej deprivácie. Nie je prekvapením, že v dnešnej dobe sociálnych sietí ho prežívame častejšie a intenzívnejšie.
Pocity frustrácie, nedostatku, ale aj závisť. S psychologickým fenoménom, ktorý nás môže dohnať až k zúfalým činom, sa však dá pomerne jednoducho vyrovnať a dokonca si vďaka nemu môžeme uvedomiť, čo všetko dobré vo svojom živote už máme.
Porovnávame sa nonstop
V dobách, keď ľudia nemali doma ani len televízor, sa mohli porovnávať nanajvýš s okruhom svojich známych. S rozšírením televízneho vysielania sa nám dostali do obývačiek tisíce cudzích ľudí a s príchodom internetu máme životy druhých priamo na dlani a sú nonstop prístupné.
„Sociálnemu porovnávaniu sme vystavovaní oveľa častejšie, intenzívnejšie a v takom širokom rozsahu, na ktorý nás evolúcia mozgu, respektíve psychiky, nepripravila,“ vysvetľuje pre Forbes psychológ a autor kníh o pozitívnych emóciách Aleš Bednařík.
V aktuálnom pandemickom období však zažívame relatívnu depriváciu ešte silnejšie. Obzvlášť tí, ktorí nariadenia vnímajú ako nespravodlivý zásah do ich životov.
Naopak tí, ktorí obmedzovanie vnímajú ako dôležitý prostriedok v boji proti ochoreniu, prežívajú depriváciu oveľa slabšie. Nespokojnosť a neférovosť však prežívame všetci, keď vidíme, ako niektorí verejne známi ľudia opatrenia porušujú a užívajú si isté výhody, ktoré by sme chceli aj my. „V tom momente už cítime relatívnu depriváciu, pritom na tom nie sme odrazu horšie, no prežívame to tak,“ dodáva psychológ.
Nadšenie sa vytráca
Vznik relatívnej deprivácie je prirodzený dôsledok toho, že sa porovnávame s druhými. Ľudia sú totiž sociálne tvory – porovnávanie máme zakomponované v sociálnom cítení. Vďaka nemu vieme vyhodnotiť, kto je v skupine silnejší, atraktívnejší, múdrejší.
Ako ďalej vysvetľuje Bednařík, druhým pôvodcom relatívnej deprivácie je takzvaná hedonická adaptácia – mechanizmus, ktorý spôsobuje, že si vieme na všetko zvyknúť. Aj na to dobré aj na to zlé.
„Takže, keď si kúpime nové auto, tak sme z neho prvé týždne nadšení, lebo je to to najlepšie auto, aké sme kedy mali. Ale po krátkom čase je to isté auto iba obyčajné auto, ktorým sa vozíme, a všetky ostatné nové autá sa nám zdajú lepšie.“ Tieto pocity znásobuje najmä narastajúci mediálny a kultúrny tlak a dôsledky na seba nenechajú dlho čakať.
Prestávame byť spokojní s vlastným životom (pretože iní žijú luxusnejšie, dobrodružnejšie, zdravšie…). Frustrácia a nespokojnosť sa tým pádom premieta aj do toho, ako sa pozeráme na vlastné telo, vzhľad, vzťahy.
„Máme preto nutkavú potrebu meniť telefóny, autá, partnerov a prácu, lebo vidíme neustále lepšie možnosti a príležitosti a cítime frustráciu, že to, čo máme, nie je dostatočne dobré,“ menuje dôsledky psychológ.
Čo môžeme (ne)robiť?
Čo teda môže človek robiť, aby sa dostal z tohto začarovaného kruhu von? Najjednoduchšie riešenie: nečítať bulvárne správy, nesledovať na sociálnych sieťach ľudí, ktorých životný štýl nás namiesto inšpirácie len frustruje.
Psychológ ďalej odporúča venovať čas tomu, aby sme zistili, kedy nás podobné pocity prepadajú. „Po uvedomení, v čom najviac prežívam relatívnu depriváciu, sa danej oblasti treba vyhýbať alebo ju aspoň minimalizovať. Keď nie sme konfrontovaní, tak cítime menej deprivácie. Žiť vo vlastnej, ale produktívnej a optimistickej bubline, je v poriadku,“ hovorí a pripomína, že jedným z účinných nástrojov, ako si znovunavrátiť hodnoty, je tréning vďačnosti.
Jej prežívanie a prejavovanie nám pomáha uvedomiť si, čo všetko cenné, hodnotné a významné už máme. Pomáha to vo vzťahoch k blízkym, k práci ktorú robíme, aj k vlastným schopnostiam či telu.
„Veľa ľudí si myslí, že vďační už sú, ale nie je to tak. Iní si zase myslia, že nemajú byť za čo vďační, ale ani to nie je pravda. Sám sa vďačnosti venujem aj odborne a vďačnosť je silný a prekvapivo pestrý nástroj ako vrátiť späť spokojnosť do vlastného života,“ dopĺňa Bednařík.
Pozor na beznádej
Aj keď je relatívna deprivácia veľmi subjektívny jav, ktorému sa však dá vyhnúť, nebezpečným sprievodným javom, ktorý ju sprevádza, je strata nádeje. Stav, keď cítime nielen depriváciu či frustráciu, ale bezmocnosť a beznádej, môže byť pre človeka zničujúci.
Ako na záver upozorňuje Bednařík, pomoc odborníka je vhodné vyhľadať aj v prípade, ak na základe neustáleho porovnávania sa robíme škodlivé rozhodnutia. Ukončujeme vzťahy, meníme prácu či míňame peniaze na materiálne veci, ktoré si nemôžeme dovoliť, správame sa iracionálne a deštruktívne k sebe alebo k svojmu okoliu.
Ako môžeme podľa odborníkov znovu naštartovať svoju nádej?
-
Jasne pomenujte kroky, ktoré vám pomôžu zlepšiť situáciu. Venujte sa im však bod po bode, až keď urobíte prvý krok, venujte pozornosť tomu nasledujúcemu.
-
Inšpirujte sa, hľadajte pozitívne príklady ľudí, ktorí zvládli podobnú situáciu.
-
Prekonajte pocit bezmocnosti tým, že budete robiť to, čo môžete. Uvarte si každý deň večeru, čítajte knihu a uvedomte si, že máte šťastie, že to robiť môžete.
-
Urobte dobrý skutok a užite si pocit, ktorý vám dal.
-
Pestujte si mindfulness (všímavosť) a buďte prítomní v danom okamihu.
Našli ste chybu? Napíšte nám na [email protected]
