Hoci nie je príliš teplo, počas rozhovoru sedíme vonku. „Mám rád chlad. Snažím sa byť v takom tepelnom komforte, aby som sa vôbec nepotil,“ opisuje Jan Černý z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Karlovej vlastný recept na dlhší život. Kúpe sa aj v ľadovej vode, vyráža bez trička na bežky a po meste najčastejšie chodí pešo alebo jazdí na bicykli.
Ak chceme žiť dlhšie, podľa profesora Černého môžeme staviť aj na niektoré výživové doplnky. „Nebál by som sa napríklad kreatínu alebo taurínu,“ hovorí. Za nezmyselné, naopak, považuje experimenty, pri ktorých si americký podnikateľ a investor Bryan Johnson nechal do žíl vpichnúť krvnú plazmu svojho syna. V rozhovore opisuje, aké postupy využívať pri predlžovaní života a kedy ide skôr o nafúknutú bublinu.
K dlhšiemu životu pomôže, ak stavíme na princípy uplatňované počas našej vlastnej evolúcie. V porovnaní s používaním rôznych doplnkov a liekov ide o bezpečný prístup, pretože sami sme jeho vlastným produktom.
Občas je prospešné hladovať, no na druhej strane nie je až taký problém raz za čas sa prejedať. Keď naši predkovia ulovili mamuta, zjedli ho a pribrali niekoľko kilogramov. Počas nasledujúcich týždňov, keď bol nedostatok potravy, hladovali a tukové zásoby opäť spotrebovávali.
Hladovaním sa navyše spúšťa autofágia, čo je akési poriadne „predvianočné upratovanie“ v našich bunkách. Prebieha tak, že bunka pohlcuje vlastnú „špinu“, ktorou môžu byť napríklad nesprávne poskladané proteíny alebo nefunkčné organely. Toto upratovanie môže zabezpečiť dlhší a zdravší život.
Ľudia v minulosti bežne zažívali chlad. Dnes si prikurujeme a sme zvyknutí byť v stálej teplote, pri ktorej nám nie je ani zima, ani teplo. To môže ovplyvňovať napríklad typ tukového tkaniva v našom podkoží. Existujú dva druhy tohto tkaniva. Biele ukladá tuk, béžové dokáže produkovať teplo.
Ak nezažívame pocit chladu, začne prevažovať biele tukové tkanivo. Keď ho je však v tele nadbytok, pôsobí prozápalovo. Béžové je, naopak, protizápalové. V mnohých prípadoch sa o zdravom starnutí rozhoduje práve tým, či sa človeku podarí vyhnúť zápalu. Mimochodom, väčšina takzvaných civilizačných chorôb má ako jeden zo spúšťačov dlhodobý zápal. K dlhšiemu životu teda pomáha aj to, ak si ľudia doma neprekurujú a otužujú sa.
Pohyb je určite dôležitý. Vypracované svaly môžu predĺžiť zdravé starnutie. Keď sa opýtate lekárov zameraných na longevity, ako spoznajú fyziologicky mladého človeka, deväť z 10 povie, že podľa množstva svalovej hmoty. Okrem toho sa pohyb pozitívne odráža na imunitnom systéme a chráni pred nádormi. Počas pohybu navyše svaly produkujú myokíny, čo je kokteil látok, ktoré pôsobia protizápalovo, a teda aj predlžujú život.
Lenže u starnúcich ľudí svalová hmota väčšinou ubúda. A navyše platí heslo: Čím horšie, tým horšie. Keď ubúdajú svaly, človek sa menej pohybuje, a tým sa svaly ďalej zmenšujú. Preto je dôležité vymyslieť pohybovú aktivitu vhodnú pre vyšší vek a neprestávať s ňou. Viem si tiež predstaviť, že by sa starším ľuďom kontrolovane podávali anaboliká, ktoré podporujú rast svalov.
Všeobecne platí, že ľudský život často skracujú civilizačné choroby. A tie súvisia s našimi návykmi. Podstatná časť ľudí má trvalú nadváhu, nezažíva hlad ani zimu, nechodí naboso.
S nosením obuvi máme z evolučného hľadiska krátku skúsenosť, naopak, bez topánok sme sa vyvíjali mnoho miliónov rokov. Nechcem to zľahčovať, ale anatómia nášho chodidla a vlastne celej nohy je optimalizovaná na chôdzu naboso.
Ortopédi poznajú množstvo situácií, keď napríklad problémom s klenbou alebo úponmi členka môže pomôcť, aspoň čiastočne, chôdza či beh bez topánok. Chodí sa totiž viac-menej po špičkách a nedošľapuje sa na pätu, čo môže mať blahodarné účinky. Mimochodom, aj z týchto dôvodov každý rok organizujem u nás v Hostiviciach bosobeh po lesných chodníčkoch okolo rybníka Kala.
Chodidlo je navyše veľmi bohato inervované, niekedy sa o ňom s nadsádzkou hovorí ako o našom šiestom zmysle. Nervové zakončenia vnímajú tlak, chvenie aj napätie, textúru povrchu. Signály z chodidiel putujú do mozgu a okrem iného sa tak upravuje svalové napätie celého tela.
Nechcem to zľahčovať, ale anatómia nášho chodidla a vlastne celej nohy je optimalizovaná na chôdzu naboso.
K dlhšiemu životu pomáha aj dobrý spánok. Ako konkrétne?
Počas spánku dochádza k očiste centrálnej nervovej sústavy. Napríklad sa aktivujú bunky imunitného systému označované ako mikroglia. Pohybujú sa po neurónových sieťach, vyhľadávajú spojenia nervových buniek a kontrolujú ich kvalitu. Keď narazia na patologicky fungujúce alebo nefunkčné spojenie, zlikvidujú ho.
Ak je spánok príliš krátky, nie je dostatok času na očistu nervového systému a triedenie pamäťových stôp. Je to podobné, ako keby sme nechali nenaformátovaný pevný disk.
Mikroglia spolu s ďalšími bunkami nervového systému súvisí aj so vznikom Parkinsonovej alebo Alzheimerovej choroby. Poruchy spánku tak zvyšujú riziko vzniku týchto ochorení. Dobrý spánok, naopak, predlžuje obdobie zdravého života.
Spánok je kľúčový aj pre ďalšie systémy v tele. Napríklad kostná dreň produkuje rôzne typy bielych krviniek pred zaspaním a počas spánku, prípadne pred prebudením. Dostatočný spánok tak pomáha tomu, aby sme mali na daný deň v správnom čase dostatok správnych bojovníkov na boj s patogénmi.
Nízky dôchodok ako cesta k longevity
Niektoré štúdie tiež ukazujú, že vyššieho veku sa dožívajú tí, ktorí nadväzujú a udržiavajú medziľudské vzťahy. Čím je to spôsobené?
Keď človek žije v skupine, dáva mu väčší zmysel zobudiť sa zajtra, o mesiac alebo o dva roky, pretože túži sledovať, čo ľudí v jeho okolí čaká. Skvele v tomto ohľade fungujú viacgeneračné rodiny. Najprv napríklad čakáme, kým vnuk či vnučka pôjde na tanečnú, potom sa tešíme na jeho či jej svadbu. Upínať sa k nejakému bodu za horizontom je omladzujúce a stimuluje k aktivite.
Je tiež zaujímavé sledovať, v ktorých častiach sveta sa ľudia dožívajú vysokého veku. Ide o takzvané modré zóny, kam patria napríklad japonská Okinawa, Sardínia či grécky ostrov Ikaria.
Zhodou okolností som sa pred časom rozprával s japonskými známymi o tom, v čom vidia príčinu dlhovekosti. Jedným z dôvodov sú podľa nich práve pevné vzťahy v rodinách. Japonci často dostávajú veľmi nízky štátny dôchodok, takže sú odkázaní na starostlivosť detí a vnúčat. A starší ľudia sa tak snažia mladšej generácii neustále pomáhať. Namiesto sedenia pri televízii zostávajú dlhšie fyzicky aktívni. Aj keď v súčasnosti sa aj v Japonsku, mimoriadnom „laboratóriu“ longevity, mnoho vecí mení.
Podobne to napokon fungovalo v minulosti aj u nás v sedliackych rodinách. Starší ľudia pracovali, kým mohli. Štiepali triesky, šklbali perie alebo strážili deti. Nastavenie mysle, že som potrebný a že sa musím nejako odvďačiť rodine, ktorá sa o mňa stará, je netriviálny systém longevity pre zdravé starnutie.
Takže ak človek nemá deti, jeho šanca na predĺženie života sa znižuje?
Nemusí to tak byť. Minulý rok vyšla vedecká štúdia, ktorá ukázala, že podobné účinky ako život vo viacgeneračnej rodine má záhradkárčenie. Opäť ide o očakávanie, ktoré človeka aktivuje a zapína uňho v mozgu špecifické oblasti. V prípade záhrady čakám, kým zožnem zemiaky alebo orežem ovocný strom, aby v ďalších rokoch lepšie rodil.
K lepšiemu zdraviu a dlhšiemu životu prispieva aj čas strávený vonku a rôznorodý pohyb pri obrábaní záhrady. A prekvapivo má záhradkárčenie pozitívny vplyv na človeka aj v zime. Keďže viete, že budete musieť na jar zrýľovať pôdu, podvedome sa na to pripravujete. Keď na danú prácu pomyslíte, aktivujú sa príslušné svaly. Je to podobné, ako keď športovec v posteli premýšľa o tréningu.
Longevity je dnes obrovský biznis. Ktoré spôsoby predlžovania života, napríklad pomocou liekov alebo výživových doplnkov, považujete za nádejné?
Dôležitá je určite obnova fungovania týmusu. V detstve ide o dôležitý orgán imunity, s vekom sa postupne zmenšuje. Keby sme týmus dokázali vrátiť do funkčnejšieho stavu, bolo by to skvelé a umožnilo by to vytvoriť novú vlnu „vojakov“ schopných bojovať s množstvom chorôb. Jedným z podstatných problémov starnutia totiž je, že imunitný systém už nefunguje úplne dobre.
Ďalšia vec je, že každý človek má ako svoju vlastnú Achillovu pätu konkrétny orgán, ktorý pracuje najhoršie alebo úplne vypovie službu. Tu by mohla pomôcť bunková terapia, pri ktorej sa poškodené tkanivá či orgány nahrádzajú kmeňovými bunkami. Alebo sa budú pestovať nové orgány a tie sa potom človeku transplantujú.
K pestovaniu orgánov máme zrejme ešte ďaleko. Aké ďalšie postupy môžu predĺžiť ľudský život?
S tými orgánmi by ste sa asi čudovali. Experimenty s ošípanými ako inkubátormi na vznik ľudských náhradných orgánov sú veľmi nádejné! Pokiaľ ide o iné fenomény, pre dlhovekosť je dôležitý napríklad aj mikrobióm. Tento súbor mikroorganizmov žijúcich v tele ovplyvňuje najmä imunitu a trávenie, ale súvisí aj s celkovým zdravím. V priebehu života sa mikrobióm mení, zapisujú sa doň nahromadené „hriechy“.
Viem si predstaviť, že by sa vo vyššom veku mikrobióm obnovoval. Je to aj zaujímavá podnikateľská príležitosť. Napokon už dnes niektoré firmy a lekárske pracoviská ponúkajú, že mikrobióm zlepšia fekálnou transplantáciou, pri ktorej človek dostáva črevnú mikroflóru od darcu.
Nestačilo by užívať probiotiká?
Tie pôsobia len na obmedzený počet bakteriálnych kmeňov. Probiotiká sú fajn, môžu trochu pomôcť, ale je to čajíček v porovnaní s komplexnou obmenou mikrobiómu.
Ktoré recepty na predĺženie života, naopak, považujete za pochybné?
Takých je celý rad. Nezmyselné sú napríklad experimenty, pri ktorých si americký podnikateľ a investor Bryan Johnson nechával do žíl vpichovať krvnú plazmu svojho 17-ročného syna. Napokon, napriek utrateným miliónom dolárov sa práve uňho objavili zdravotné komplikácie, ktoré môžu súvisieť s jeho experimentmi na omladenie.
Určite by som sa vyhýbal aj aktivátorom telomerázy, čo sú látky schopné predlžovať koncové časti chromozómov. Teoreticky síce spomaľujú starnutie buniek, ale hrozí, že môžu spustiť rakovinu.
Probiotiká sú fajn, môžu trochu pomôcť, ale je to čajíček v porovnaní s komplexnou obmenou mikrobiómu.
A čo látka rapamycín? Je dokázané, že u myší predlžuje život. U ľudí sa využíva ako liek na potlačenie imunity po transplantáciách.
Zatiaľ toho vieme príliš málo na to, aby sme mohli bez obáv zasiahnuť do dokonalého orchestra, ktorý máme v tele, a použiť rapamycín na predlžovanie života u ľudí. Každý človek je trochu iný a bude potrebné postupovať personalizovane.
Na ktoré lieky a výživové doplnky longevity biznis teraz stavia?
Veľkou témou longevity sa stávajú takzvané senolytiká. Tieto organické látky pomáhajú z tela odstraňovať senescentné bunky, ktoré sú staré, často aj poškodené a prestali sa deliť. Pri zvyšujúcom sa množstve týchto buniek sa v tele spúšťajú chronické zápaly a chátranie mnohých orgánov. Senolytiká dobre fungujú napríklad u myší a skutočne ich omladzujú.
Dlhodobé štúdie u ľudí však zatiaľ chýbajú. Ukazuje sa, že rýchle odstránenie senescentných buniek síce môže spomaliť starnutie, ale na druhej strane zvyšuje pravdepodobnosť vzniku rakoviny.
Ďalším populárnym cieľom je proteín P53, ktorý vyhľadáva poškodenú genetickú informáciu a opravuje ju. Tým bráni vzniku ochorení spojených s vyšším vekom. Predávajú sa aktivátory proteínu P53, ale ich vplyv nemusí byť len pozitívny. Nadmerná aktivita tohto proteínu môže viesť k predčasnému vyčerpaniu kmeňových buniek a, naopak, k rýchlejšiemu starnutiu organizmu.
Existujú nejaké bezpečnejšie prípravky na predĺženie života?
Nebál by som sa napríklad výživových doplnkov, ako sú kreatín a taurín. Ľudské telo si tieto látky samo vyrába. Vedecké štúdie ukazujú, že pri starnutí ich je v tele menej. Podávaním týchto látok sa teda približujeme k hladine, aká bola v tele v mladosti.
K dlhšiemu životu môžu pomôcť aj lieky na chudnutie, ako sú Wegovy, Ozempic a ďalšie, ktoré napodobňujú hormón GLP-1. Znižujú chuť do jedla a tým aj množstvo tukového tkaniva. Keď máme nadbytok bieleho tukového tkaniva, vzniká prozápalové prostredie. A dlhodobé zápalové procesy v tele môžu viesť k poškodeniu tkanív a orgánov. Presne k tomu dochádza v starobe.
Alternatívou k novým liekom na chudnutie je však žiť zdravo. Ja by som za seba určite uprednostnil druhú možnosť!
Nebál by som sa napríklad výživových doplnkov, ako sú kreatín a taurín. Ľudské telo si tieto látky samo vyrába.
Môže prístup k longevity zohľadňovať odlišnosti medzi ľuďmi?
Určite. Keď hovoríme o predlžovaní života, treba vziať do úvahy aj to, že každý z nás má inú genetickú informáciu a iné predispozície. Prístupy k predlžovaniu života by mali korelovať s tým, čo máme v génoch.
Uvítal by som preto, keby napríklad ministerstvo zdravotníctva prišlo s národným programom, v rámci ktorého by sa každému narodenému dieťaťu štandardne sekvenovala genetická informácia, ak by to teda rodičia neodmietli. Vo svojej elektronickej zdravotnej karte by potom dieťa malo uložený prečítaný genóm. Už dnes by to pomohlo v boji s množstvom chorôb a s pokrokom genetiky a biomedicíny ich bude pribúdať.
Hoci sekvenovanie dnes vyjde na približne 10-tisíc českých korún, ušetrila by sa tým veľká suma peňazí zo zdravotného systému, pretože by sme mohli zaviesť cielené preventívne programy. Bolo by tiež jednoduchšie predlžovať ľuďom život adresne.
A ako sa teda odlišnosti v genóme odrážajú v dlhovekosti?
Existuje celý rad génov súvisiacich so starnutím a ešte všeobecnejšie so zdravím. Navzájom sa líšime približne v každom tisícom písmenku našej genetickej informácie z celkových približne troch miliárd. Každý z nás je genetický unikát, ak teda nemáme jednovaječné dvojča.
Navyše sme evolučnými krížencami s neandertálcami a mnohí z nás od nich zdedili rôzne génové varianty. Tie napríklad ovplyvňujú imunitný systém, ale aj prácu s tukovým tkanivom a ukladanie kalórií. Ak má človek v genetickej informácii gény neandertálcov, pred zimou priberie niekoľko kilogramov, pretože sa vlastne pripravuje na dobu ľadovú a dlhý život v jaskyni. Na jar však bez väčších problémov schudne.
Dotyčný si tak môže dovoliť byť trochu pri sebe a nemusí chudnúť, aby bol zdravý a žil dlhšie.
Takže obezita môže byť prospešná?
Áno. Keď schudnem podľa lifestylových časopisov alebo sociálnych sietí, neznamená to, že budem zdravší. Lepšie na tom napokon môže byť človek s rozumnou tukovou zásobou. V tuku sú totiž okrem iného mezenchymálne kmeňové bunky, ktoré dokážu opravovať poškodené tkanivá. Napríklad aj onkológovia, pokiaľ viem, majú radšej pacientov, ktorí sú primerane pri tele. V porovnaní so štíhlymi majú väčšiu šancu na prežitie protinádorovej cytostatickej liečby.
Hystéria, pri ktorej sa ženieme za štíhlymi vzormi, je úplne scestná. Zistilo sa napríklad, že ak matka počas tehotenstva hladovie, tkanivá plodu sa preprogramujú tak, aby dieťa zvládlo život v období nedostatku potravy. Ak má však po narodení, naopak, dostatok jedla, môže to dieťa poškodiť.
V praxi sa to preukázalo, keď počas druhej svetovej vojny zasiahla Holandsko takzvaná hladová zima, teda veľký hladomor. Stovky detí hladujúcich matiek sa mali narodiť do hladu. Vojna sa však skončila, prišiel Marshallov plán a potravín bolo zrazu dostatok.
V neskoršom veku mali práve títo ľudia častejšie metabolický syndróm, cukrovku druhého typu alebo trpeli obezitou. Keby však hladomor skutočne pokračoval, tieto deti by boli vďaka metabolickým zmenám víťazmi schopnými prežiť tvrdé podmienky.
Okrem výskumu učíte aj študentov na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Karlovej. Ako ich nadchnúť pre biológiu a imunológiu?
Biológia má v tomto výhodu, pretože obsahuje neuveriteľné množstvo úžasne zaujímavých fenoménov, ktoré môžeme objavovať. Je to dané neuveriteľnou diverzitou prírody. Stačí len príliš nepokaziť zoznamovanie sa s úžasnými pravidlami hry živej prírody. Napriek tomu nie je vždy jednoduché znovu v študentoch prebudiť zvedavosť, s ktorou sa všetci rodíme.
Zrejme sa vám to darí. Nedávno ste získali aj cenu Neuron pre najlepšieho učiteľa.
Nechávam študentov premýšľať. Viac sa ich pýtam, než aby som ponúkal hotové odpovede. Kľúčové je potláčať vlastné ego. Teší ma, keď študenti prichádzajú s vlastnými nápadmi a ja som iba ich sprievodcom.
Nevzdeláva superšpecialistov v úzkom odbore. Jeho absolventi by mali vedieť prepájať rôzne oblasti a hľadať riešenia komplexných problémov. Tak podľa mňa vyzerá budúcnosť vedy. Inšpirovali sme sa na univerzite v Cambridgei, ktorá stavia na vysoko individualizovanom vzdelávaní. Staviame aj na blízkom vzťahu učiteľov a žiakov, keď sa dotyční rozprávajú nielen o výučbe, ale aj o soft skills.
Článok vyšiel na forbes.cz a autorkou je Anna Hníková.