16. novembra 2021

V biznise s nábytkom pôsobia už tri dekády, ale v médiách sa doteraz objavovali len málo. Ako sa podnikanie mladého páru z Oravy premenilo z obývačkového predaja na firmu, ktorá patrí medzi najrýchlejšie a najzdravšie rastúce stredné firmy Slovenska? O tom sme sa rozprávali s Anetou Kondelovou, spoluzakladateľkou spoločnosti Tempo Kondela, ktorá získala ocenenie Diamanty slovenského biznisu za rok 2021.

Aneta Kondelová je zaťažená na čísla a tie aktuálne hrajú v jej prospech. V tomto roku by ich tržby mali prekročiť hranicu 50 miliónov eur a oproti vlaňajšku vyrástli o zhruba 25 percent. Ešte vyššie obrátky má ich biznisu s nábytkom priniesť rozšírenie sortimentu, aby ste u nich vedeli nakúpiť všetko, čo sa týka bývania.

V rámci rebrandingu má síce z názvu vypadnúť slovo Tempo, ale vo firme sa s úsmevom doťahujú, že v tempe zostanú. Pani Aneta občas niečo vyťuká do mobilu. Usmeje sa, že kontroluje vnúčence, ktoré má práve v opatere jej manžel Miloš.

Spoločne s ním na prelome 90. rokov podnikanie rozbiehali, zo spoločnej firmy urobili popredného predajcu nábytku na Slovensku a dodnes ju vlastnia rovným dielom 50 ku 50. Vo firme už dlhší čas pracujú aj ich dcéra Veronika s manželom Filipom Ferulíkom a postupne do rodinného biznisu vstupuje aj najmladší syn Miloš.

Rodičia na podnikateľský dôchodok ešte v žiadnom prípade nemyslia, práca ich stále baví, ale o nástupníctve sa už rozprávajú. Mladá energia by mala značku Kondela posunúť na nové trhy v zahraničí, rozvíjať ju v online svete a naučiť ju lepšie využívať moderné technológie.

Reklama

Začiatky v gastre

S podnikaním ste na prelome 90. rokov začínali veľmi mladí. Vy ste mali osemnásť, váš manžel dvadsaťtri rokov. Aké to boli časy?

Aneta: Vyštudovala som hotelovú školu, no nevzali ma na výšku, tak som sa obzerala, čím vyplním rok, kým pôjdem na ďalšie prijímačky. Písal sa rok 1988 a už bola možná určitá forma súkromného podnikania, tak sme si v Tvrdošíne, odkiaľ pochádzam, otvorili rýchle občerstvenie. Ponúkali sme hamburgery, langoše, gofry.

Manžel (Miloš), vtedy ešte priateľ, je vyštudovaný strojár a mal dobré miesto na vývoji v závode Tesla Orava, ale rozhodol sa dať výpoveď a začali sme podnikať spolu. Očarilo nás, že si robíme vo vlastnom a ešte nám to prináša slušné peniaze.

Takže sa vám zapáčila sloboda, dobrý príjem, ale rozmýšľali ste, ako podnikanie ešte rozšíriť.

Áno, život sa mi uložil inak, aj som potom upustila od toho, že pôjdem na univerzitu. V gastre sme robili asi rok. Manžel ma potom požiadal o ruku a začali sme si zariaďovať vlastné bývanie.

A vtedy, v roku 1989, sme zistili, že sa nikde nedá zohnať nábytok. Aha, napadlo nám, tu by mohla byť diera na trhu.

Podstatné bolo získať si dôveru

Ako to vyzeralo začiatkom 90. rokov, keď mladý pár príde do fabriky a povie, že by chcel predávať ich nábytok? Neukazovali vám rýchlo dvere?

Nedôvera bola u výrobcu, ale aj u zákazníka. Prvé predaje sme robili z nášho bytu a keď som otvorila zákazníkom, tak od nich bežne nasledovala veta, aby som zavolala ocka alebo mamičku. (smeje sa) Mala som len devätnásť rokov a tiež sa zdráhali dať takému decku povedzme zálohu päťsto korún na sedačku.

Podnikať začali v mladom veku, prvé kusy nábytku predávali z domu. Dnes ich firma zamestnáva takmer 400 ľudí. Foto: Miro Nôta

Ako sa prejavovala nedôvera v závodoch?

Všetko to boli štátne podniky a naše rokovania mali približne rovnaký scenár. Zaklopali sme u obchodného riaditeľa, ukázali mu živnostenský list a on sa začal čudovať, čo to vlastne je tá samostatne zárobková osoba. Pohlo sa to až vtedy, keď sme prehovorili prvý podnik.

To bol ktorý?

Myslím, že Západoslovenské nábytkárske závody, od nich sme predávali spálne. Keď sme potom inde ukázali, že máme od nich faktúry, tak už aj tí – nechcem uraziť – skostnatení riaditelia začali byť ústretovejší. Ale dokola to bolo o zdĺhavom vysvetľovaní.

Víno a bonboniéra za nábytok

Keď ste presvedčili výrobcu, ako presne fungoval samotný predaj?

Spočiatku sme predávali cez inzeráty v regionálnych časopisoch, ktoré chodili ľuďom do schránky, alebo aj cez miestny rozhlas. Vtedy s predajom nebol žiadny problém, keďže nábytok bol úzkoprofilový tovar. Dokonca nám zákazníci nosili aj fľašku vína či bonboniéru, len aby sme im ho predali. (usmeje sa)

Chýbalo povedomie o podnikaní, nenapadlo im, že my už svoj zisk máme. Potom prišla privatizácia a začali sa v dražbách ponúkať rôzne objekty. A v Trstenej bola v ponuke budova, kde sa predtým nábytok predával. S manželom sme si povedali: poďme do toho, tu bude naše sídlo, tu konečne môžeme tovar aj vystaviť.

Nech zmeníme ten režim na kolene, že ja úradujem z bytu, navyše už aj s malou dcérou, a manžel skoro ráno sadá do avie a rozváža nábytok po celom Slovensku.

Prvá predajňa a „šialené“ úroky

Kde ste na budovu zohnali peniaze?

Reklama

Vtedy zo zákona platilo, že ak budovu vydražíte, banka je povinná dať vám pôžičku. Lenže predtým bolo treba zložiť 20-percentnú akontáciu, na ktorú sme, samozrejme, nemali. Preto manžel požiadal dlhoročného kamaráta a jeho ženu, či by do toho nešli s nami.

V dražbe sme uspeli a spomínam si na tie šialené úroky na bankovom úvere. Bolo to asi 28 percent so splatnosťou päť rokov.

Aká bola cena budovy?

Myslím si, že 600-tisíc korún. A zoberte si, že vtedy bola mesačná mzda okolo 1500 korún.

Nemali ste strach?

Vôbec. Vedeli sme, že ak to finančne neutiahneme, v najhoršom nám banka vezme tú budovu, ale na osobný majetok nesiahne. O pol roka bola ďalšia dražba budovy v Dolnom Kubíne a tam sme tiež uspeli. Lenže tá už bola strašne drahá, stála okolo 3,7 milióna korún.

Vtedy už určité obavy vyskočili. Ale povedali sme si, že ak to nevyskúšame, nikdy nezistíme, či to dokážeme zvládnuť. Navyše sme si verili, že už vieme robiť obchod s nábytkom.

Len nerobiť hlúposti…

Nakoľko vám s vlastnou predajňou poskočili aj tržby?

V prvom rade to už nebol iba taký podomový predaj. Tržby nám vyrástli, bolo nás vidieť a ľudia si mohli priamo k nám prísť vybrať tovar. Asi po roku sme sa navyše dohodli na rozdelení s manželovým kamarátom a jeho ženou, že lepšia cesta je ísť samostatne.

Im zostala budova v Trstenej, my sme pokračovali v Dolnom Kubíne. Od začiatku sme navyše nechávali peniaze vo firme a nerobili hlúposti – že niečo zarobíš a hneď si ideš kúpiť Audi.

Aké spomienky ešte máte na trh deväťdesiatych rokov?

Mne vyskakuje najmä ten vysoký úrok v banke. Budovu sme preň preplatili na nejakých sedem miliónov korún. Preto sme sa aj rozhodli, že ďalšie predajne nebudeme kupovať, ale si ich budeme prenajímať a investujeme do širšieho sortimentu a väčších zásob.

Postupne nám pribúdali kamenné obchody v Námestove, Banskej Bystrici, v Liptovskom Mikuláši a ďalších mestách na Slovensku. A celkovo som vnímala 90. roky tak, že na čo ste mali chuť a odvahu, to ste mohli robiť.

Kedy ste si povedali, že ste veľká firma?

Ja si to doteraz nejako neuvedomujem, hoci máme už takmer štyristo zamestnancov. Robíme tu s manželom. Keď dospeli, pridali sa aj dcéra (Veronika), jej manžel (Filip), aj náš syn (Miloš). Stále nás vnímam skôr ako strednú rodinnú firmu.

Dcéra zakladateľov spoločnosti Tempo Kondela Veronika Ferulíková pri preberaní ocenenia Diamanty slovenského biznisu 2021. Foto: Marek Mucha

Zemetrasenie z USA pocítili aj na Orave

Keď v roku 2008 prišla hospodárska kríza, nakoľko zatriasla vaším biznisom?

Nám vtedy ešte skomplikovalo život, že sme tu v Nižnej v roku 2006 kúpili veľkú kancelársku budovu. Cena sa nám zdala výhodná, máme to doma pod nosom, chceli sme si spraviť bočný kšeft. Na trhu bol práve dopyt po bytoch, tak že ju prerobíme na bytovku.

Celá investícia vyšla, myslím, na sto miliónov korún a banka nám z nich požičala 70-80 percent. Projekt sme spustili a volá nám manželov švagor, či sme si dobre rozmysleli, čo robíme. Rúti sa trh v Amerike, obrovské problémy má banka Lehman Brothers.

Vravím mu, neštvi ma s Lehman Brothers, ja tu mám iné starosti. (smeje sa) Ale ukázalo sa, akú veľkú pravdu mal a ako je celý svet prepojený. To bolo poučenie na celý život.

Ako ste projekt zachraňovali?

Najhoršie bolo, že nám banka vypovedala zmluvu, vraj pre krízu nám zvyšok nedofinancuje. Museli sme si krížom-krážom požičiavať od známych, aby sme rekonštrukciu dokončili. Po kolaudácii potom zvonil telefón z banky, že tak dobre, teraz vám peniaze už požičiame.

Malo to „happy end“? Predali ste všetky byty?

Tretinu bytov sme predali v plnej cene, tretinu vo forme splátok rozložených na dvadsať rokov a tretinu sme si nechali na prenájom. Máme ich dodnes.

„Od začiatku sme nechávali peniaze vo firme a nerobili hlúposti – že niečo zarobíš a hneď si ideš kúpiť Audi,“ hovorí podnikateľka Aneta Kondelová. Foto: Miro Nôta

Podnikanie sú aj nepríjemné rozhodnutia

A nakoľko teda kríza zasiahla vašu firmu?

S tržbami sme klesli o 25 až 40 percent. Mali sme asi stopäťdesiat zamestnancov, určité fixné náklady, a museli sme zvažovať, čo ďalej. Či prepustíme pätnásť percent ľudí, alebo všetci pôjdeme na nižšie mzdy a len šesťhodinovú pracovnú dobu. Dali sme o tom celofiremne hlasovať a zvolil sa skrátený úväzok. Bolo to veľmi zlé obdobie.

Čo vás naučilo?

Povedzme si pravdu, že pre každého podnikateľa je na prvom mieste jeho firma. Keď ju založíte, robíte to najmä pre vlastný prospech a pre svoje očakávania od života. Takže alfa a omega je, že firma musí prežiť. Preto nemôžete mať strach urobiť aj tvrdé a bolestivé kroky, aj vedieť prepustiť zamestnancov.

Manžel je ľudomil, na tie tvrdé a nepríjemné rozhodnutia som tu najmä ja, tak to máme rozdelené.

Kedy sa po zlom období firma vrátila späť do kondície?

No… Keď som videla hospodársky výsledok na konci roka 2009, aj som si poplakala. Boli sme s manželom zvyknutí, že každý rok sme v pluse a odrazu mínus. Nie sme startup, že nám niekto dá peniaze a robte si. My sme od prvého dňa fixovaní, že na prežitie si musíme sami zarobiť. Zlé to bolo tri-štyri roky, potom sa trh oživil.

Nové cesty k zákazníkom

Keď prišla korona, spomenuli ste si na túto krízu?

Ja som sa naučila, že čím rýchlejšie človek na novú situáciu reaguje, tým sú menšie straty.

Takže ste napríklad reagovali, že máme driemajúci e-shop, poďme ho rýchlo naštartovať?

Asi tak, roky sme boli skôr v režime, že e-shop síce máme, ale rozvíjame najmä veľkoobchod. Zase musím povedať, že po prvých prípadoch vo Wu-chane nám ani nenapadlo, že vírus dorazí až k nám a ako rýchlo sa celý svet zmení.

Keď sa u nás začala pandémia, bola som na tom psychicky zle, mala som strach o seba aj o rodinu, bez pohára vína som hádam ani nezaspala. Prešlo ma to asi po desiatich dňoch, že stačilo a musíme začať racionálne myslieť.

Ako ste uvažovali?

Štát nám zatvoril všetkých dvadsaťdva predajní, veľkoobchod padol a nakupovanie sa presúvalo do online priestoru. Museli sme meniť stratégiu. Základná otázka znela: kde je teraz zákazník? Je doma a pozerá televíziu. Takže to bude náš hlavný komunikačný kanál.

Nebyť covidu, do televízie by sme nešli, lebo je pre nás veľmi drahá. Rozhodnutie sme urobili s dcérou Veronikou, ktorá má u nás na starosti e-commerce. Povedali sme si: zariskujme a poďme to vyskúšať. Manželovi som to tak ledabolo spomenula pomedzi bežné starosti a presnú sumu som mu radšej ani nepovedala.

Sen o vlastnej fabrike

Tá bola aká?

Na jeden mesiac asi 150-tisíc eur. Len sme sa modlili, že ak to nevyjde, ako to manželovi vysvetlíme. (smeje sa) Ale kampaň mala, našťastie, úspech, televízia sa stala naším najsilnejším predajným kanálom.

Práve robíme kontrakty do televízie aj na budúci rok a povedali nám, že sme pre nich zlaté vajce, VIP klient. Ani nie pre výšku preinvestovanej sumy, ale preto, že sme našou kampaňou potiahli celý sektor a aj konkurencia začala do nasadenia televíznych spotov výraznejšie investovať.

Tri dekády ste v nábytkárskom biznise. Nikdy ste nechceli vlastniť aj závod?

Chcela, samozrejme, veľmi som chcela svoju fabriku. Aj sme mali nejaké ponuky na odkúpenie, ale napokon ma zabrzdil manžel. Je pragmatik a zdôrazňoval, nech robíme len to, čo vieme robiť naozaj dobre. Asi by sme zvládli riadiť aj fabriku, ale trvalo by nám desať rokov, kým by sme sa v tom dostali na nejakú úroveň.

Dajú sa síce najať manažéri, ale pokiaľ sa ako majiteľ v problematike nevyznáte, je to riskantné a navyše pri našom hlavnom biznise ešte trieštite sily.

Celý rozhovor nájdete v novembrovom vydaní magazínu Forbes.

Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?