„Vyšla som na vrchol a vravím si, dobre, lenže teraz sa musím dostať dole,“ zaspomínala na Forbes Women’s Summite 2026.
Po hodinách strávených vo veľkej nadmorskej výške, kde nedostatok kyslíka ovplyvňuje aj schopnosť premýšľať a rozhodovať sa, už nemala priestor na veľké emócie. Uvedomovala si, že najnebezpečnejšia časť expedície ju ešte len čaká. Až spätne si naplno uvedomila, čo sa jej podarilo.
Dorota Holubová
„Zažila som jeden moment, keď som sa rozhliadla okolo seba. Na jednej strane Tibet, na druhej strane Nepál. Vtedy som si povedala, že som naozaj poriadne vysoko,“ opísala.
Na cestu k najvyššej hore sveta sa pritom nevydala ako človek, ktorý by celý život túžil po extrémnych výkonoch. Jej príbeh sa začal oveľa nenápadnejšie – rozhodnutím zmeniť život, ktorý ju prestal napĺňať.
Z herectva k ultrabehom
Lenka Poláčková sa roky pohybovala v hereckom prostredí, no postupne si uvedomila, že jej práca jej už neprináša radosť. „Každý, kto sa kedy nejakým spôsobom snažil uchytiť vo svete šoubiznisu, vie, že je to neustále presviedčanie ľudí o tom, že je dobrý,“ zaspomínala.
Neustála potreba dokazovať svoje schopnosti ju začala vyčerpávať. V tom období zároveň stretla svojho manžela, ktorý ju priviedol k horám. Postupne objavila prostredie, v ktorom našla nové naplnenie. Začiatky však mali od dnešných výkonov ďaleko.
V momente, keď dá človek do hry to najvzácnejšie, čo má, svoj život, tak naozaj pochopí, že veľa vecí, pre ktoré sa každý deň trápime, sú absolútne zbytočnosti. „Na základnej škole som mala ospravedlnenku z behu,“ priznala s úsmevom.
Keď neskôr žila v Prahe, stanovila si prvý bežecký cieľ: prebehnúť približne dvojkilometrový úsek známej Náplavky. Bez prestávky ho však nedokázala zvládnuť.
Namiesto veľkých tréningových plánov preto začala malými krokmi. Jeden večer si pripravila bežecké topánky, neskôr si vytvorila návyk každé ráno sa obuť a ísť si zabehať.
Dorota Holubová
„Takto som si budovala návyk, že chodím každé ráno behať,“ vysvetlila. Z prvých kilometrov sa časom stali desiatky, neskôr dokonca stovky. Dnes má za sebou aj vytrvalostné výzvy presahujúce tisíc či dokonca dvetisíc kilometrov.
Dokážeme viac, než si myslíme
Extrémne výkony Poláčkovú naučili, že hranice fyzických možností bývajú často ďalej, než si človek pripúšťa. Pri ultrabehoch opakovane zažila momenty, keď mala pocit, že už nedokáže pokračovať.
„Keď už má človek pocit, že nedokáže urobiť jediný krok, tak za tou obrovskou únavou je ešte strašne veľa energie a človek ešte dlho dokáže pokračovať,“ povedala. Vo vysokých horách však podľa nej môže byť takéto nastavenie nebezpečné.
Kým pri diaľkovom behu možno trasu prerušiť, vo veľkej nadmorskej výške môže rozhodnutie pokračovať napriek vyčerpaniu ohroziť život. Podľa Poláčkovej preto skutočná vytrvalosť neznamená iba schopnosť ísť ďalej. Rovnako dôležité je vedieť vyhodnotiť situáciu a rozpoznať, kedy už ďalší krok predstavuje neprimerané riziko.
Behmi pomohla vyzbierať 650-tisíc eur
Poláčková svoje športové výzvy nespája iba s osobnými ambíciami. Spolu s manželom sa dlhodobo venuje charitatívnym projektom, prostredníctvom ktorých získavajú peniaze na pomoc chorým deťom.
Pri druhom prebehnutí Cesty hrdinov SNP naprieč Slovenskom sa im podľa jej slov podarilo vyzbierať 93-tisíc eur pre detskú neurológiu. Celková suma získaná počas ich charitatívnych aktivít dosiahla už približne 650-tisíc eur.
Práve vedomie, že jej výkony majú konkrétny dosah na životy iných, sa pre ňu stalo jedným z najsilnejších zdrojov motivácie. „Ja len bežím a ľudia, ktorí to sledujú, po maličkých sumách prispievajú,“ povedala.
Aj počas najnáročnejších úsekov, keď čelí zlému počasiu, únave či bolesti, preto myslí na ľudí, ktorí jej výzvu podporili. „Neviem si predstaviť, že by som to vzdala iba preto, že sa mi nechcelo,“ priznala.
Robo Homola
Za rovnako dôležitú ako samotnú finančnú pomoc však považuje aj skúsenosť, ktorú jej tieto projekty opakovane prinášajú – presvedčenie, že ľudia sú ochotní pomáhať. „Existuje strašne veľa dobra a strašne veľa dobrých ľudí,“ zdôraznila.
Z Everestu si odniesla najmä nadhľad
Extrémne športové výzvy podľa Poláčkovej zásadne ovplyvnili aj to, ako dnes pristupuje ku každodennému životu. Okrem disciplíny, ktorú si postupne vybudovala, sa naučila rozdeľovať veľké ciele na malé, zvládnuteľné kroky. Práve tie sú podľa nej dôležitejšie ako sústredenie sa iba na výsledok.
Z expedícií na Everest a K2 si však priniesla ešte niečo iné – schopnosť pozerať sa na bežné problémy s väčším odstupom. „Keď nejde o život, tak nejde o nič,“ povedala.
Skúsenosti z hôr jej podľa vlastných slov pomohli pochopiť, koľko energie ľudia venujú situáciám, ktoré v širšom kontexte nemusia byť až také dôležité. „V momente, keď dá človek do hry to najvzácnejšie, čo má, svoj život, tak naozaj pochopí, že veľa vecí, pre ktoré sa každý deň trápime, sú absolútne zbytočnosti,“ uzavrela.
