Len počas prvých štyroch mesiacov od vydania sa z knihy predalo viac ako dvestotisíc výtlačkov. Román zároveň 29 týždňov viedol v rebríčku najpredávanejších kníh v Nemecku. V priebehu niekoľkých mesiacov vyšiel v preklade do 25 jazykov, dnes ich je už 30 a kniha sa predáva v troch desiatkach krajín.
Román získal prestížne ocenenie Independent Booksellers’ Prize a pripravuje sa aj jeho filmová adaptácia. Filmové práva získal uznávaný režisér Tom Tykwer, tvorca filmu Lola beží o život a seriálu Babylon Berlín. Zaujal ho príbeh plný sexu, traumy a túžby uniknúť vlastnému osudu.
Biedermannovu knihu odporúčajú aj osobnosti ako Patti Smith či popová hviezda Dua Lipa. V českom preklade Michaely Škultétyovej ho teraz vydalo vydavateľstvo Prostor.
„Na kraji tmavého lesa sa ešte belel lanský sneh, keď Lajoš von Lazár, priesvitné dieťa s vodovými očami, po prvýkrát uvidel muža, ktorého až do smrti bude považovať za svojho otca.“ Takto znie úvodná veta mimoriadne pútavo napísaného románu, ktorý miestami hraničí s magickým realizmom.
Nelio Biedermann dnes sedí za stolom vo svetlom byte v Zürichu, kde býva so svojou priateľkou a sestrou, a s úsmevom sa prihovára cez obrazovku. Do Prahy na rozhovor tentoraz prísť nemohol. Mladý spisovateľ, ktorý sa tento rok dostal do európskeho výberu Forbes 30 pod 30, má program zaplnený na mesiace dopredu.
Na jednej strane študuje germanistiku na Univerzite v Zürichu a píše ďalší román, na druhej absolvuje medzinárodné turné a stretáva sa s čitateľmi v Spojených štátoch, Veľkej Británii, Indii či Kolumbii.
„Prekvapilo ma to. Mal som romantickú predstavu, že spisovateľ jednoducho sedí, píše, potom vyjde kniha, poskytne dva rozhovory a znovu sa vráti k písaniu. Realita je úplne iná. Rozhovorov aj organizačných povinností je obrovské množstvo a zaberajú veľa času. Napriek tomu je pre mňa najdôležitejšie nájsť si každý deň čas na písanie. Píšem denne,“ hovorí usmievavý mladík v červenom tričku s výraznou striebornou retiazkou na krku.
Rozpráva pokojne, uvážene a mimoriadne zdvorilo. Akoby vôbec nezapadal do stereotypnej predstavy o dnešnej mladej generácii – večne ponáhľajúcej sa, roztržitej a pohltenej technológiami.
A keď už je reč o technológiách… Nelio Biedermann napísal celú svoju rodinnú ságu najskôr rukou. Na papier. O tom, prečo sa rozhodol písať práve takto, prečo nechce byť označovaný za zázračné dieťa a čím si vysvetľuje celosvetový úspech historického románu, porozprával v rozhovore pre Forbes.
Naozaj ste celú ságu najskôr napísali na papier? Prečo?
Naozaj. Prvú knihu som písal na počítači, ale neustále som sa zasekával. Potom som skúsil pokračovať rukou a zistil som, že mi to pomáha prepnúť sa do úplne iného tvorivého režimu. Pri druhej knihe som si povedal, že takto budem písať od začiatku. Funguje mi to oveľa lepšie.
Celý proces je síce pomalší, na počítači niekedy píšem rýchlejšie, než stíham premýšľať. No je krásne sledovať, ako kniha doslova rastie pod rukami.
Na papier si zapisujete len osnovu?
Nie, píšem kompletný text, vetu po vete. Na druhý deň ho už len prepíšem do počítača a upravím zopár drobných formulácií. Príbeh je v tej chvíli hotový.
Čím píšete?
Na tom nezáleží. Obyčajným perom. Jedinou podmienkou je, aby písalo čiernym atramentom.
Vaša kniha patrí medzi bestsellery v mnohých krajinách. Čím si vysvetľujete, že funguje tak univerzálne?
To človek nikdy presne nevie. Napríklad v Holandsku je dlhodobo na prvom mieste rebríčka bestsellerov a úprimne netuším prečo. Určite za tým stojí výborná práca miestneho vydavateľstva, ale svoju úlohu zohráva aj obyčajné šťastie.
Keď niečo dopíšem, prvé dni sa mi to väčšinou veľmi páči. Ten pocit však rýchlo vyprchá a začnem si hovoriť, že to vlastne vôbec nie je dobré.
Najväčšiu nervozitu som cítil pred vydaním knihy v Maďarsku, kde vyšla len nedávno. Nevedel som, ako ju tamojší čitatelia prijmú, keďže ide o historický príbeh, ktorý veľmi dobre poznajú.
Napokon mala výborný ohlas. Veľa sa o nej hovorí a v Budapešti sa dokonca pripravuje jej prvá divadelná adaptácia, čo ma nesmierne teší. Zároveň je veľmi úspešná aj v Spojených štátoch, hoci tam ľudia túto časť európskej histórie prirodzene poznajú oveľa menej. Možno je to tým, že v dnešných nepokojných časoch hľadajú odpovede práve v historických paralelách.
Keď ste knihu dopisovali, vedeli ste si predstaviť, že bude mať takýto úspech?
Vôbec nie. Keď niečo dopíšem, prvé dni sa mi to väčšinou veľmi páči. Ten pocit však rýchlo vyprchá a začnem si hovoriť, že to vlastne vôbec nie je dobré. Presne to sa stalo aj pri tejto knihe, takže moje očakávania boli veľmi skromné.
Asi rok pred vydaním som síce vedel, že ešte pred nemeckou premiérou sa predalo viac než 20 zahraničných licencií. Bolo mi teda jasné, že kniha vzbudzuje záujem. Stále však existovala možnosť, že síce vyjde po celom svete, no komerčne neuspeje. Že okolo nej vznikne taký rozruch a bude sa o nej tak intenzívne diskutovať, o tom sa mi ani nesnívalo.
Ako sa vám podarilo získať také renomované vydavateľstvo v Nemecku a otvoriť si tým cestu do sveta?
Rukopis som poslal literárnej agentke v Zürichu. Tá ho následne ponúkla nemeckým vydavateľstvám a kniha sa dostala do aukcie. Prihlásilo sa sedem vydavateľstiev.
Bolo to neuveriteľné. Pri mojej prvej knihe bolo veľmi náročné nájsť vydavateľa a zrazu som si mohol vyberať. Napokon som sa rozhodol pre Rowohlt Berlin.
Ruben Hollinger
Nenechať sa prevalcovať egom
Čo taký úspech urobí s egom a sebavedomím? Prirovnávajú vás k Thomasovi Mannovi a píšu o vás ako o zázračnom dieťati. Ako to vnímate?
Takéto prirovnania sú veľmi lichotivé, ale neberiem si ich príliš k srdcu. Nikdy by som o sebe nepovedal, že som nový Thomas Mann. Zároveň však chápem, že keď sa v akejkoľvek oblasti objaví niekto nový, ľudia ho prirodzene začnú porovnávať s uznávanými menami. Tak to funguje v športe aj v umení.
Zároveň viem, že toto rozhodne nie je moja najlepšia kniha. Bolo by smutné napísať životné dielo v 20 rokoch a potom už len upadať. Cítim, že sa môžem ďalej zlepšovať. Posun vidím už medzi svojou prvou a druhou knihou.
Cez deň som spoznával nové mestá a večer som si sadol k písaniu. O knihe som mohol premýšľať prakticky celý deň.
Som voči sebe kritický. Vidím, čo sa dalo napísať lepšie, a práve to ma núti začať pracovať na ďalšom románe. Moje ego sa nezmenilo, ale sebavedomie áno. Nie preto, že ma chvália ostatní, ale preto, že sa mi podarilo napísať príbeh, ktorý som v sebe nosil celé roky.
Písali ste túto knihu pre svoju rodinu? Pre predkov, ktorí museli utiecť z Maďarska do Švajčiarska?
Venovania typu „pre svoju rodinu“ sú vlastne vždy trochu klamstvo. Človek totiž nikdy nepíše pre niekoho iného, ale predovšetkým pre seba.
V mojej knihe síce stojí, že ju venujem svojej rodine, pretože rozpráva náš rodinný príbeh a ja som zaň svojim predkom vďačný. Nepísal som ju však kvôli nim. Písal som ju jednoducho preto, že ma samotný proces písania nesmierne baví.
Knihu ste písali počas ciest po celom svete. Odráža sa v texte nejako miesto, kde ste sa práve nachádzali?
Myslím, že nie. Zistil som však, že cestovanie je na písanie ideálny stav.
Bežný každodenný život je pre umelca náročný. Človek musí vybavovať e-maily, poskytovať rozhovory, nakupovať či upratovať. Keď cestujete, nič z toho riešiť nemusíte. Vypadnete z rutiny. Cez deň som spoznával nové mestá a večer som si sadol k písaniu. O knihe som mohol premýšľať prakticky celý deň.
Na cestách je človek vnímavejší a viac si všíma detaily, čo sa potom prirodzene prenáša aj do textu. Samotné miesto však dej neovplyvňuje. Posledné kapitoly som síce dopisoval v Mexiku, no v príbehu bola zima a dej sa odohrával vo východnej Európe. Veľmi mi pomohol práve ten fyzický odstup od domova.
Písanie kníh zvyčajne nie je povolanie, na ktorom sa dajú zarobiť veľké peniaze. Pri takom úspechu, aký zaznamenal Lazár, to už asi platí, však?
Vo Švajčiarsku sú podľa odhadov asi štyria autori, ktorí sa dokážu uživiť výlučne predajom svojich kníh. Vďaka tomuto románu momentálne patrím medzi nich, za čo som veľmi vďačný. Život je vďaka tomu oveľa jednoduchší.
Na porovnanie – moja prvá kniha sa na pomery debutu v malom vydavateľstve predávala celkom dobre, no spolu so všetkými autorskými čítaniami mi zarobila približne 10-tisíc švajčiarskych frankov. Z toho sa žiť nedá. Dnes sú tie sumy úplne inde.
Kde konkrétne? Koľko ste na poslednom románe zarobili?
Presné čísla zverejňovať nemôžem, ale v Nemecku sa od septembra do decembra predalo takmer dvestotisíc výtlačkov a moja autorská odmena predstavuje približne dve eurá za každú predanú knihu.
K tomu dostávam zálohy za zahraničné vydania. Tie sa, samozrejme, výrazne líšia – rumunské vydavateľstvo si nemôže dovoliť vyplatiť rovnakú zálohu ako americké. Ďalšie príjmy mám z autorských čítaní a turné. Ak vznikne filmová adaptácia, pribudnú peniaze aj z nej.
Pre mňa ako študenta, ktorý žije pomerne skromne v byte s priateľkou a sestrou, sú to obrovské peniaze.
Ruben Hollinger
Čo s nimi robíte? Splnili ste si nejaký sen?
Ani nie. Väčšinu investujem. Úprimne povedané, ani neviem, čo veľké by som si mal kúpiť.
Najradšej míňam na cestovanie. Ani tam však neutrácam viac než kedysi. Väčšinou cestujem s ľuďmi, ktorí ešte študujú alebo popri škole brigádujú, takže sa prispôsobujem ich možnostiam. Je príjemné, že dnes môžem občas niekoho pozvať, ale môj životný štýl sa nijako výrazne nezmenil.
Ako vaša rodina vníma takýto úspech?
Sú na mňa nesmierne hrdí. Videli, koľko času písaniu venujem – často aj niekoľko hodín denne –, ale nikto z nás nečakal, že to naberie takéto rozmery.
Samozrejme, nedokážu ma hodnotiť objektívne. Pre nich je dobré všetko, čo vytvorím. Zaujímavé však je, že s literatúrou nemajú vôbec nič spoločné. Obaja rodičia pracujú v cestovnom ruchu, takže sa celá rodina trochu čuduje, odkiaľ sa vo mne táto vášeň vzala.
Paralely s realitou
Stretli ste sa aj s kritikou, že niekto taký mladý, narodený až v tomto storočí, píše o dávnej minulosti?
Objavilo sa niekoľko kritických hlasov, ale považujem to za úplne legitímnu otázku. Väčšinou však zaznievala ešte predtým, ako ľudia knihu prečítali.
Mnohé veci sa dajú dôkladne naštudovať a zrekonštruovať. Zároveň pre mňa bolo dôležité nesnažiť sa písať štýlom autorov, ktorí v tom období žili. Oni by to dokázali lepšie. Ja sa na tú dobu pozerám očami človeka 21. storočia.
Vďaka tomu môžem do príbehu prirodzene vniesť aj dnešné témy – uvažovať o dobovom chápaní maskulinity, sexuálnom násilí či ďalších otázkach, o ktorých sa vtedy otvorene hovoriť nedalo. Dbal som na to, aby historické fakty sedeli, nikdy som však netvrdil, že presne viem, aké to vtedy bolo.
Mnohí dnes majú pocit, že sa končí jedna historická éra. Môže byť práve to dôvod, prečo má váš román taký úspech?
Myslím si, že áno. Ešte pred vydaním knihy sa ma často pýtali, prečo píšem o minulosti a či tým neutekám od súčasnosti. Ja však verím, že práve pohľad späť je mimoriadne dôležitý. Pripomína nám, že ľudstvo už podobnými obdobiami prešlo a nedopadlo to dobre. Hovorí sa, že história sa neopakuje, ale rýmuje sa.
Dnes síce nežijeme presne to isté ako pred sto rokmi, no tie „rýmy“ sú tu stále. Ľudia cítia, že sa končí obdobie stability. V západnej Európe sme od konca druhej svetovej vojny mali obrovské šťastie na pokojné desaťročia a prevládal pocit, že veci sa vyvíjajú k lepšiemu.
Mnohí dnes už túto istotu nemajú. Práve preto vo svojej knihe nachádzajú paralely so súčasnosťou a je im taká blízka.
Bude sa aj váš ďalší román odohrávať v minulosti?
Nechcem prezrádzať príliš veľa, ale môžem povedať, že tentoraz sa bude odohrávať v súčasnosti. Veľmi sa na to teším, pretože písať o prítomnosti bolo pre mňa doteraz oveľa náročnejšie.
Naozaj? Prečo?
Minulosť si síce vyžaduje množstvo rešerší a človek sa nemôže oprieť o vlastné skúsenosti, zároveň je však uzavretá. Viete, čo nasledovalo, poznáte historické súvislosti a vývoj udalostí.
Pri súčasnosti túto istotu nemáte. Neviete, čo sa stane o mesiac alebo o rok. Práve táto nepredvídateľnosť ma pri témach zo súčasnosti dlhý čas brzdila.
Aké sú vaše najbližšie plány?
Čaká ma množstvo podujatí, napríklad literárny festival Louisiana v Kodani či jesenné turné s knihou vo viacerých krajinách. No predovšetkým chcem písať – to je pre mňa najdôležitejšie.
Je zvláštne, že vo chvíli, keď knihu dopíšete, je pre vás jej príbeh uzavretý a začína žiť vlastným životom medzi čitateľmi. Vy už však v tom čase žijete úplne iný príbeh. A ja v ňom chcem pokračovať.
Rozhovor vyšiel pôvodne na českom Forbese a jeho autorkou je Pavla Francová.
