Jeden z najbohatších Slovákov Ivan Kmotrík vo veľkom rozhovore o futbale, biznise, konsolidácii, aktuálnej situácii v Grafobal Group či budúcnosti najväčšej rodinnej skupiny na Slovensku.
Tento rozhovor nevznikal jednoducho. Za rok a pol sa termín niekoľkokrát odkladal. Stretnutie sme napokon absolvovali na dvakrát. Aj počas interview Ivan Kmotrík viackrát zopakoval, ako veľmi ho už medializácia nebaví a berie ju len ako daň svojej pozície. Firmy pod značkou Grafobal Group však zamestnávajú viac ako päťtisíc ľudí a ročne generujú konsolidované tržby vyše dvoch miliárd eur. Ako teda ich zakladateľ premýšľa o budúcnosti skupiny?
Samozrejme, že je to úspech. Nielen nás, ale celého slovenského futbalu. Slovan takto „zarobil“ pre 24 klubov našej ligy 7,5 milióna eur, ktoré sem v rámci takzvaných solidárnych platieb pošle UEFA. Dvíhame aj celkový medzinárodný koeficient slovenského futbalu. A podarilo sa nám to druhýkrát za posledné tri roky. Vidím v tom satisfakciu pre celý tím okolo nášho klubu.
Žreb je žreb. Samozrejme, každý túžil po Reale Madrid alebo Arsenale Londýn, ale úprimne? Inter Miláno, Real Betis, Šachtar Doneck alebo VfB Stuttgart sú špičkové kluby, s ktorými prichádza do Bratislavy špičkový futbal a to je dôležité. A najmä – v Lige majstrov hrajú proti sebe aj juniorky. Naša juniorka letí vlastným lietadlom na zápas proti juniorom PSG, AS Rím, do Lille aj do Linzu. A doma si zahrá proti juniorom našich domácich súperov. Pre tých chlapcov sú to obrovské zážitky.
Liga majstrov je úspech. Hráči si zahrajú proti elitným klubom, čo je pre nich obrovský prínos. Fanúšikovia si to užijú a decká uvidia svoje vzory, to je ďalší obrovský benefit. Chcem, aby sme hrali dobrý futbal a bavili ľudí. Hráči aj tréner Yaya Touré do toho určite dajú všetko.
Yaya Touré buduje nové mužstvo a stavia na základoch, ktoré v Slovane vybudoval Vlado Weiss. Vidíte, že hrajú nielen noví, ale aj tí najmladší hráči. V tejto práci bude celý realizačný tím pokračovať.
V kontexte európskych súťaží boli minulé sezóny Slovana úspešné alebo nie?
Hrali sme Európsku ligu, Konferenčnú ligu aj Ligu majstrov. Dosiahli sme, čo bolo na slovenské pomery možné. No náš trh je veľmi malý, jeho marketingová hodnota je nízka. Sme príliš malí na to, aby sme mohli dlhodobo súperiť s veľkými európskymi klubmi. Napriek tomu sa však vždy snažíme dosiahnuť maximum a chceme sa o európske súťaže biť aj naďalej. A nie je to len o nás. Slovan takto pomáha celému slovenskému futbalu.
Priniesol druhý postup do Ligy majstrov nový záujem o kúpu Slovana?
Pre každý futbalový klub v Európe je Liga majstrov tá najvyššia hodnota. Aktuálne si to všetci užívame a nič iné neriešime.
Vráťme sa k veľkým zmenám, ktoré ste v Slovane urobili po sezóne. (Táto časť rozhovoru sa konala v lete, poznámka redakcie.)
Čo považujete za veľké?
Po piatich rokoch odišiel tréner Vladimír Weiss, jeho syn ukončil kariéru, odišli hráči ako Kashia, Trnovský či Mak. Prišiel nový tréner Yaya Touré…
Chápem, vy to označujete za veľké zmeny, ale ja by som ich skôr považoval za prirodzené, ktoré sme mohli očakávať. Vlado Weiss je najúspešnejší slovenský tréner a reprezentácia je pre neho ďalšia výzva. Aj s mladým Vladkom urobili pre Slovan veľmi veľa a majú moju úctu. Obmena kádra je však prirodzená vec, nemôžu hrať stále tí istí.
SITA
Stane sa minulá sezóna poslednou pod vami ako majiteľom klubu?
Tak to si nemyslím. Pravdou je, že už asi tretí rok komunikujeme s potenciálnymi partnermi, ktorí by mohli posilniť klub. Veľa klubov tak funguje. Buď je to veľká akciovka s tisíckami drobných akcionárov, alebo niekoľko väčších partnerov. Keď chcete hrať európsky futbal na zodpovedajúcej úrovni, musíte mať ročný rozpočet aspoň 30 miliónov. V takomto partnerstve by som videl budúcnosť, tak to podľa mňa treba robiť. No je to iba môj názor.
Neuvažujete o predaji klubu?
Zatiaľ nie.
Hovorilo sa o záujme americkej investičnej firmy Gamechanger 20, ktorá pred pár rokmi asi za 45 miliónov eur kúpila podiel v britskom Ipswich Town. Platí, že máte ponuky na kúpu klubu?
Ponuky máme a vyhodnocujeme si tie najlepšie pre Slovan. Boli aj také, ktoré sme rovno odmietli. Je to proces a nijako zásadne nás netlačí čas.
Ak by ste umožnili vstup partnerov do klubu, mali by ste podmienku, aby ho ďalej viedol syn?
Pýtate sa ma niečo, na čo ani sám nemám odpoveď. Možno zajtra príde niekto a povie – tu máš dvesto miliónov, predaj mi to. Tak poviem – fajn. Robím si srandu, samozrejme, ale chápete, že na takéto otázky neviem odpovedať.
Ak by neprišiel strategický partner, dokedy ste ochotný ťahať klub z vlastných zdrojov?
Robíme to už roky a pokiaľ nám to ekonomická situácia umožní, budeme pokračovať. Ale vy viete, čo tu bude o rok, dva alebo päť? V Európe aj na celom svete je dnes poriadny chaos.
Máte zrátané, koľko ste doposiaľ naliali do Slovana?
Nie, nepočítam to. Je to zbytočné, nič by som tým nedosiahol. Je to veľa.
Ako vnímate cestu, ktorú ste so Slovanom prešli, odkedy ste majiteľ?
Ak vynechám športové úspechy, bez veľkej podpory sme vybudovali dôležité veci. Napríklad fanúšikovské zázemie. Kto si už dnes spomenie na delobuchy na Interi, kde sa mnohí ľudia báli chodiť na futbal? Dnes k nám chodia celé rodiny aj s deťmi, majú tu dobrý servis, kultivované a bezpečné prostredie. Je to pre mňa úspech.
Máme slušný fanklub, aj keď im občas niečo uletí. Keď to porovnáme s niektorými maďarskými alebo poľskými klubmi, náš fanklub je extrémne slušný. Zmizli rôzne fašistické nezmysly a nenávisť. Veľa energie sme dali aj do toho, aby sme nastavili slušnú komunikáciu s tradičnými rivalmi – DAC Dunajská Streda a Spartak Trnava. Tieto fankluby vzájomne vychádzajú pomerne slušne, ale, samozrejme, že si občas niečo navzájom zakričia. Nie sme v opere SND.
Chceme sa tiež viac venovať deťom a mládeži. Potrebujeme vybudovať modernú futbalovú akadémiu, pritiahnuť ešte viac detí a vychovávať talenty. A chceli by sme trochu viac potiahnuť aj ženský futbal, pretože naberá na atraktivite a jeho cena stúpa.
Motivujete sa aj pánom Antošíkom, majiteľom futbalového klubu zo Žiliny?
Vôbec nie. Jožo je veľmi inteligentný človek, ale tiež na futbale prerába. Venuje tomu obrovské množstvo energie a peňazí a vidíte, na futbal v Žiline veľa ľudí nechodí. Na také veľké mesto určite málo. Aj my tu toho máme niekedy už plné zuby, ale tam nie je vôbec žiadna podpora.
Najmä zahraniční investori, ktorí u nás dobre zarábajú a majú štátnu podporu, nedávajú do futbalu a športu skoro nič. Celý športový marketing, nielen vo futbale, je u nás veľmi slabý. Šport je pritom veľmi dôležitá vec, ktorá priamo vplýva na zdravie spoločnosti a vyžitie mladých ľudí. Futbal na Slovensku udržujú pri živote iba takí fanatici ako my, ktorí do toho dávame vlastné peniaze. A, samozrejme, municipality podľa svojich možností, ktoré sú však často limitované.
Najmä zahraniční investori, ktorí u nás dobre zarábajú a majú štátnu podporu, nedávajú do futbalu a športu skoro nič. Futbal na Slovensku udržujú pri živote iba takí fanatici ako my.
Akú úlohu zohráva v rámci rokovaní o budúcnosti klubu majetková účasť na štadióne? Je to ešte stále na stole?
Vôbec som nad tým doteraz neuvažoval.
Do akej miery do toho vstupujú súdne spory so štátom?
Sme zhruba niekde v polovici súdnych konaní, štát sa zatiaľ nechce dohodnúť, tak sa budeme ďalej súdiť, neviem to časovo odhadnúť. Čo sa týka štadióna, nemáme na ňom žiadny dlh, ťaháme to zatiaľ sami a uvidíme.
Platí stále, že sa chcete so štátom dohodnúť a neriešiť spor cez súdy?
My sme sa nikdy nechceli so štátom súdiť, boli sme k tomu dotlačení. My sme postavili štadión tak, ako stálo v našich spoločných zmluvách – a štát ich potom odmietol plniť. Pritom sú to zmluvy, na základe ktorých komerčné banky tento projekt financovali. Napríklad štátnu pomoc, ktorú sme dostali, musela schváliť Európska komisia. A dodnes platí, že sme pripravení na dohodu. Spýtajte sa našich právnikov, koľkokrát sa ju pokúšali navrhnúť.
Hľadáte na štadión prevádzkovateľa, ktorý by sa ho snažil celoročne vyťažiť na podujatia, ako bol napríklad koncert Iron Maiden?
Ono sa to často bije. Stáva sa, že by sme tu mohli mať dobré koncerty a nejakú hviezdu, ale zrušili sme ich, pretože sme nevedeli, či budeme hrať futbal alebo nie. Teoreticky by sa to dalo nastaviť na obdobie päť až šesť týždňov po skončení sezóny. Nejde však o zásadný príjem, pretože sami to nedokážete robiť, potrebujete ísť cez niekoho, vždy musíte vymeniť trávnik, sú s tým mnohé starosti. Nepovažujem to za veľký biznis, ale keď je to možné, robíme to. Na takýchto veľkých podujatiach na štadióne v konečnom dôsledku najviac zarobí štát a mesto. Štát najmä na DPH a mesto na turistoch.
Akú sumu si vyžaduje réžia štadióna?
Plus-mínus dva a pol až tri milióny eur ročne.
Biznis
Ako sa darí vašej podnikateľskej skupine?
Čísla sú verejné, posúďte sami.
Podnikateľov vo všeobecnosti trápi stagnácia nemeckej ekonomiky, geopolitická situácia aj konsolidačný balíček vlády. Aký je váš pocit z uplynulého roka?
Bojujeme. Grafobal robí možno s dvojpercentnou maržou, musíme urobiť veľa zákaziek, aby sme dokázali investovať do nových technológií, pretože inak nás konkurenti predbehnú. Našťastie sme v relatívne stabilnom prostredí, takže výkonom ideme stále takmer na sto percent. Situácia sa však vie zmeniť z roka na rok, zo dňa na deň, dnes sa nedá nič dopredu vyrátať.
Keď bola napríklad finančná kríza v roku 2009 alebo nárast energií v roku 2022, tak sme sa triasli ako všetci ostatní. Napokon sme tlačili viac ako inokedy, lebo ľudia mali starosti a viac fajčili, tak sme zrazu dostávali zákazky aj od firiem ako Gauloises a iných, pre ktoré sme nikdy netlačili. Počas covidu zrazu vyskočili krabice na pizzu, tlačili sme ich stámilióny. No a príde zase niečo iné, zrazu to padne a vy si musíte poradiť. A hlavne udržať kvalifikovaných ľudí, lebo tí majú know-how, a keď odídu, tak ich ťažko nahradíte.
Ako ste si poradili so situáciou v Rusku? Funguje vám závod v Rostove na Done, neďaleko bojovej zóny? Máte ho pod kontrolou?
Pred vojnou sme tam mali nadnárodných klientov, potom prišli sankcie. Podnik sme dokázali udržať a funguje. Len odtiaľ nevieme repatriovať zisk. To Rusi nedovolia.
Pokúšali ste sa ho predať alebo ani nechcete?
To sa ani nedá normálne predať, prípadne len za minimálnu cenu. Majú tam zákon, podľa ktorého s predajom musia súhlasiť úrady a tie dokonca určia aj cenu. Máme tam moderné miliónové stroje, to by sa nám určite neoplatilo.
Ako sa darí ostatným Grafobalom?
Český závod ide, litovský závod vo Vilniuse ide, ale zisky išli dole, lebo sme prišli o nadnárodných klientov, ktorí dodávali do Petrohradu a po sankciách odišli. Niečo sme stratili v Bielorusku, pre sankcie tam už nemôžeme dodávať. Čo bude zajtra, to nevieme predikovať. Ja len s hrôzou sledujem, keď preletia nejaké drony nad Litvu, a hneď volám kolegom, či je všetko v poriadku. To mi naozaj nerobí dobre. Tá vojna je strašná a zbytočná hlúposť. Nakoniec, ako každá vojna.
Veľké tlačiarne zažívajú ťažké časy. V Prešove skončil Polygraf Print, v Martine krachuje Neografia. Slovenskej Grafii z vašej skupiny sa zatiaľ darí, ale ďalšia zo skupiny – banskobystrická TBB – išla do vysokej straty a avizuje znižovanie počtu zamestnancov o desiatky ľudí. Ako vidíte budúcnosť odvetvia?
S tradičnou „knihárinou“ je problém všade. Vydavatelia si všetko nosia z Ázie a tomu sa ťažko konkuruje. Vo svete internetu sa vôbec tlačí výrazne menej. Vidím to tak, že by sme to mali skôr zrušiť alebo s niečím zmysluplne zlúčiť.
V Čechách sa vám darí v distribúcii tabaku, siete GGT CZ a Valmont vykázali v ostatných závierkach výrazný rast tržieb o 10 až 20 percent a tiež slušné zisky. Máte tam v pláne ďalšiu expanziu, prípadne vstup na ďalšie stredoeurópske trhy?
Máme ponuky ísť do Poľska a Rumunska, ale v zásade sa netúžim veľmi rozrastať.
Tomáš Nejedlý
V zdravotníctve ste predali skalickú nemocnicu, v portfóliu máte ešte gynekologické Sanatórium Koch v Bratislave a Ružinovskú polikliniku. Oslovujú vás Agel, Penta či iní investori, aby ste im to predali?
Ani nie. Možno to časom predáme, ale teraz to nie je téma dňa. Je to dlhodobý biznis, možno o 20 rokov to dokážeme výhodne predať. Aj keď zdravotníctvo je náročný biznis, ide o životy a zdravie, hrozí negatívna medializácia, vozia sa na tom politické strany… Nie je to žiadne víťazstvo. Vezmite si napríklad, že musíte v poliklinike vymeniť 1 200 okien – kedy sa to vráti? Biznis u Kocha nám trochu pokazilo otvorenie nemocnice na Boroch. Investovali tam veľa do marketingu, do cien a pocítili to všetky bratislavské pôrodnice. Ale už sa to pomaly napráva. Koch je tradičná pôrodnica s vynikajúcim renomé a takým rodinným prístupom, ktorý vám veľká nemocnica nikdy nedá.
V developmente máte rozpracované bratislavské projekty Green Park, Patio Hraničná, prestavbu Sasinkovej a Moskovskej v centre. V akom štádiu sú, máte už predstavu, kedy sa začne stavať?
Chce to čas. Naši ľudia na tom robia, nenaháňa nás to. Navyše pri tom musíme sledovať aj trhovú situáciu, ktorá sa mení.
Brzdia vás v tomto prípade aj financie?
S peniazmi nie je problém. Keby sme zrovna nemali ani euro, na výstavbu v Bratislave s bankovým financovaním nie je problém. Ani dodávateľsky to nie je problém. Výstavba je u nás vždy dlhý proces. Potrebujete iks povolení, je to komplikované a trvá to.
Wikipedia
Pozemky na konci Rače, Račany Rosso, ste dávnejšie predali inému developerovi, akurát tam stavia bytové domy Terrasy. Vy tam máte postavených niekoľko projektov, byty v Bratislave sa predávajú skvele, takže by bolo prirodzené pokračovať ďalej. Prečo ste ich predali?
Developer, ktorému sme to predali, v tom videl lepšiu perspektívu a dosiahli sme aj dobrú cenu. Nehnuteľnosti niekedy idú, niekedy sa to zasekne. V Banskej Bystrici sme napríklad boli zaseknutí s projektom Graniar takmer 20 rokov a teraz sa nám to tam rozbehlo. Niekedy to neviete odhadnúť.
Ticketmedia bola logická voľba, ten biznis donesie domov 100-tisíc eur, ale je s tým milión starostí. Bolo jednoduchšie to predať Ticketportalu. Crystalgraf je malá eseročka, ktorú sme mali na polovicu s dlhoročnými kamarátmi z Lednických Rovní. Prišli za mnou, že majú kupca, ktorý by to chcel kúpiť ako celok. Robili sme tam len pár krabičiek, tak som im to dal.
Nástupníctvo
V roku 2020 ste pre britský magazín Time uviedli: „Budúcnosť Grafobalu, ktorý chce stále rásť, je v strategickom partnerstve alebo vo fúzii s rovnako veľkou, alebo aj väčšou firmou tohto druhu.“ Neskôr ste pre Denník N uviedli, že Grafobal Group je rodinná firma a chcete, aby takou aj zostala. Plán na vstup investora teda definitívne padol?
Momentálne sa tým nezaoberám, nemám na to dôvod. Ale vždy hovorím, že teoreticky je všetko na predaj a mať dobrého veľkého partnera je dobré. Dnes neviete, ako bude fungovať svet, všetko je rozkývané, za rohom je vojna. V zásade je vždy lepšie mať 30 percent zo sto miliónov ako sto percent z piatich. Naozaj však dnes nič konkrétne neriešim.
V zásade je vždy lepšie mať 30 percent zo sto miliónov ako sto percent z piatich.
Mali ste akvizičné ponuky nadnárodných alebo európskych hráčov z odvetví, v ktorých fungujete? Napríklad na vstup do Grafobalu?
My nie sme nepopísaný list. V biznise nás poznajú, vedia, že nepredávame. To my by sme museli najprv osloviť trh.
Ktorý z biznisov sa vám najviac vydaril?
Nepozerám sa takto na to.
Tak naopak – kde ste sa v biznise v minulosti najviac popálili, do čoho by ste už s odstupom času nešli?
Nemám pocit, že by som sa na niečom nejako extrémne popálil, ale, samozrejme, nie všetko sa vždy vydarí. Je to ako v živote. Nerozmýšľam nad tým.
Veľa podnikateľov, ktorí rozbiehali biznis ešte v 90. rokoch, už v súčasnosti rieši vo svojich firmách medzigeneračné nástupníctvo.
My to máme inak a nechávam to na prirodzený vývoj. Všetko, po čom som túžil, už mám. Moje deti majú všetko, čo potrebujú, a ja som vždy chcel, aby mali dobré vzdelanie, vedeli jazyky a mali vzťah k prírode a športu. To ma vždy zaujímalo najviac a splnilo sa to. A ako sa nakoniec dohodnú? No tak, ako sa dohodnú.
Moje deti majú všetko, čo potrebujú, a ja som vždy chcel, aby mali dobré vzdelanie, vedeli jazyky a mali vzťah k prírode a športu. A ako sa nakoniec dohodnú? No tak, ako sa dohodnú.
Asi však máte nejaký plán, ako budú pôsobiť v rámci jednotlivých firiem. Približne pred tromi rokmi ste ich začali systematicky menovať do exekutívy a dozorných rád vo väčšine vašich firiem, takže to asi bol pre vás istý kľúčový moment.
To je prirodzený vývoj, generačná výmena. Tá je časom nevyhnutná vždy a všade. Keby sme napríklad v Slovenskej Grafii včas nevymenili starý manažment za mladých 30-ročných tigrov, tak dnes už neexistuje. Doba sa zmenila. Naši klienti sa zmenili.
Väčšina ľudí v predstavenstvách našich klientov, šéfovia nákupov sú dnes 30-roční chalani. Ja mám s nimi rokovať a chodiť na obedy a večere? Každý z nich má dva laptopy, majú úplne iný pohľad na svet, počúvajú inú hudbu a páčia sa im elektrické autá. O čom by sme sa asi tak mohli baviť? Generačné zmeny musia prísť. Moje deti sú v orgánoch firiem a robia to dobre. Dnes vám už odpovedia lepšie a erudovanejšie ako ja.
Politika
Sú vaše firmy členmi zamestnávateľských združení? Prípadne, akým spôsobom sa zapájate do tlaku na zlepšenie situácie na Slovensku?
Nezapájam sa.
Aj manažérom ste vydali inštrukciu, aby sa nezapájali?
To nie. Naše firmy sú členmi odvetvových asociácií, banskobystrická tlačiareň je napríklad vo Zväze polygrafie na Slovensku. Ale nie sme „frontmani“. Nič by nám to neprinieslo.
Slovenskí priemyselníci aj zamestnávateľské zväzy už takmer pravidelne robia tlačové konferencie, ktorými sa snažia zvýšiť verejný tlak na politikov, aby prijali opatrenia na záchranu slovenskej ekonomiky a podnikateľského prostredia. Prečo nechcete byť súčasťou?
Nie som ten typ. Navyše v tých zväzoch vidím šikovných ľudí, ktorí sa tomu venujú. Spolieham sa, že tú prácu robia dobre.
Znížiť daňovo-odvodové zaťaženie a zaviesť rovnú daň.
Tak ako to bolo počas vlád Mikuláša Dzurindu?
Za Miklošovej éry, áno. Mali by sme ekonomiku a celý život v krajine viac rozpumpovať. Štát by si tak tiež prišiel na svoje a zamestnávatelia by mohli ľuďom platiť o dvesto až tristo eur viac. A tie by tak či tak minuli a štát by zarobil na DPH a iných daniach.
Mali by sme ekonomiku a celý život v krajine viac rozpumpovať. Štát by si tak tiež prišiel na svoje a zamestnávatelia by mohli ľuďom platiť o dvesto až tristo eur viac.
Ako veľmi cítite konsolidáciu štátnych financií na vašich biznisoch?
Neriešim to. Musíme to brať ako fakt a prispôsobiť sa.
Ja som sa s ním vôbec nestretol, ani som ho tam nevidel. Viem o ňom, že je výtvarník, má rád umenie a chodí na vernisáže. Vážim si všetkých ľudí, ktorí majú vzťah ku kultúre aj k športu.
Viete teda, či prišiel z vlastnej iniciatívy, alebo ho niekto z vašej skupiny pozval?
Tie vernisáže síce organizujeme, ale hostí, klientov a známych si pozývajú výtvarníci. Niektoré vernisáže si takto plánujú aj rok vopred. My im poskytujeme priestor, zabezpečíme hudbu – väčšinou džez alebo blues – plus nejaké základné zázemie. Pre nás je to spôsob podpory kultúry a robíme to radi a dlhodobo. Ja ani zďaleka nechodím na všetky. Ale prídem vždy rád, keď som vtedy práve v Bratislave a mám čas.
Keď tu mal pred rokom a pol minister Kamenický výstavu obrazov, tiež tu nebol na pozvanie?
Nie, to vtedy ani nebola naša akcia, len sme prenajali priestor.
FB OMS Lighting
Asi viete, že smerujem k vašim prepojeniam na politikov. Máte so štátom spory o Národný futbalový štadión za 130 miliónov eur. Eximbanka, ktorá spadá pod ministerstvo financií, je k vašim firmám relatívne štedrá. Grafobal aj Slovenská Grafia od nej majú miliónové úvery, pre GGT poskytla bankové garancie v Čechách za tovar od dodávateľov za 38 miliónov eur. Krátko po vašom príchode do výrobcu svetiel OMS prevzala od komerčných bánk syndikátne úverovanie firmy za 23 miliónov eur. Máte s Eximbankou dobré vzťahy? A snažíte sa, aby to tak aj zostalo?
Po prvé, nič z toho, čo ste teraz povedali, naozaj s tými vernisážami, ale že vôbec, nesúvisí. A po druhé, naša skupina má dobré a overené vzťahy so všetkými bankami, s ktorými spolupracujeme. Sme dobrí klienti a po nás nevyplatené dlhy nezostávajú. Na to sme si vždy dávali pozor. Pýtate sa na OMS. Tam sme určite vyplatili všetko, stálo nás to zhruba 20 miliónov eur a zakladateľovi firmy Vladimírovi Levárskemu sme odovzdali čistú a oddlženú firmu. Pokiaľ tam mala Eximbanka nejakú expozíciu, určite na tom nestratila ani cent. To sú veci, ktoré si ani nemôžeme dovoliť. A bankové garancie za tovar od dodávateľov v Česku? To predsa nie sú úvery, ale garancie – a to je presne to, čo má Eximbanka pre slovenské firmy v zahraničí robiť.
Senická spoločnosť OMS po problémoch vlani spadla do konkurzného konania a aktuálne je už v reštrukturalizácii. Eximbanka má v tomto prípade pohľadávku vo výške dva a pol milióna eur.
To už sú nové dlhy, ktoré vznikli po našom odchode. Aj nám dlhuje OMS niekoľko 100-tisíc eur.
Manažment skupiny
V jednom staršom rozhovore ste povedali, že nechávate manažérov, aby riadili vaše podniky, a vy sa venujete už len strategickému riadeniu skupiny. Stále to platí? Nakoľko sa podieľate na manažmente svojich firiem?
Sledujem strategické ciele. Manažéri sú profesionáli a tie firmy riadia.
Koľko hodín denne venujete práci?
Niekedy šesť, inokedy 12. Keď sedím s niekým na biznisovej večeri alebo na obede, je to práca? Teraz pracujeme? Mne sa to nezdá, lebo sme tu v dobrom rozpoložení a rozprávame sa, tak to nie je nejaká drina. Na druhej strane tu musím s vami sedieť, pretože som to sľúbil svojim ľuďom od komunikácie, a nemôžem sa tým pádom venovať niečomu inému. Takže aj takto vyzerá moja práca.
Hovorí sa o vás, že ste na svojich manažérov pomerne tvrdý a pokojne ich zavoláte na poradu aj v piatok v noci. Je to pravda?
Rozhodne to nie je pravidlo. Považujem za úplne normálne, že keď niečo treba riešiť, tak sa to rieši. Dnes je štvrtok večer, keď skončím s vami, mám tu ešte ľudí, ktorí na mňa čakajú, a potom mám ešte poradu k futbalu. No bežne to takto nefunguje – prečo by som v piatok večer niekoho len tak naháňal? To je nezmysel. Druhá vec je, že za tie roky mám aj manažérov, z ktorých sa stali moji kamaráti, a keď si niekedy ideme večer posedieť, bavíme sa aj o práci. Je na tom niečo divné?
Ste nočná sova? Zvyknete pracovať skôr večer alebo v noci?
To asi áno.
Viacerí z manažérov skupiny Grafobal majú uvedené bydlisko v lokalite, kde žijete aj vy s rodinou. Súvisí to s tým, že ich chcete mať kedykoľvek v dosahu?
Určite to s tým nesúvisí, ale takto sa to za tých 30 až 35 rokov vyvinulo a nezdá sa mi to vôbec zvláštne. Mnohí moji ľudia sú aj moji kamaráti. A vlastne nad tým ani nerozmýšľam.
Milionár
Máte 67 rokov. Stále vás baví rozmýšľať nad biznisom, nad tým, ako zarobiť? Alebo ste si povedali, že spomalíte a budete si užívať peniaze?
Poviem vám to takto. Keď idem na moravské kopanice, tak sa zvyknem zastaviť v dedine Velká nad Veličkou. Kúpim si tam 20 deka „parízeru“, oni tomu hovoria gothaj, jeden rožok a dám si v dedinskej krčme desiatku pivo. Potom sadnem do Lady Nivy a povozím sa po kopcoch smerom na Vrbovce. Neviem, či je to užívanie si peňazí, ale mne to robí radosť.
Kúpim si 20 deka „parízeru“, jeden rožok a dám si v dedinskej krčme desiatku pivo. Potom sadnem do Lady Nivy a povozím sa po kopcoch smerom na Vrbovce. Neviem, či je to užívanie si peňazí, ale mne to robí radosť.
Pri Skalici ste chceli stavať spaľovňu. Predpokladám, že ste to vzhľadom na postupné zatváranie skládok na Slovensku vnímali ako dobrú biznis príležitosť, pretože napokon s tým odpadom niečo bude treba robiť.
Bol to projekt mojich dvoch dlhoročných spolupracovníkov a špičkových manažérov. Ja som to nijako zvlášť nesledoval. Ale to zdôvodnenie sedí. Skládkovanie sa končí a niekto bude musieť upratať zhruba milión ton komunálneho odpadu, ktorý tu ročne vyprodukujeme. Keď v Skalici ľudia rozhodli, že to nechcú, tak, samozrejme, to nebude a hotovo.
Vo Forbese sme vám (minulý rok, pozn. red.) narátali majetok 320 miliónov eur, čo je predovšetkým hodnota podnikov zo skupiny Grafobal Group. Sedí to?
Ja som to nikdy nerátal.
Máte aktíva, ktoré by tento majetok výrazne navyšovali, napríklad nehnuteľnosti v Prahe, Sofii alebo vo Vilniuse, kde má Grafobal svoje podniky, alebo v Monaku?
Nejaké nehnuteľnosti, samozrejme, mám, ale vôbec sa nezaoberám tým, akú majú hodnotu. A veľké nehnuteľnosti ani nekupujem, pretože sú neosobné a nepotrebujem ich k šťastiu.
Časť výnosov ste cez firmy ako Agroma, PD Bodíky, ROD Skalica investovali do lesov a poľnohospodárskej pôdy. Aký v tom vidíte biznis?
Agro je problematické, extrémy počasia sú čoraz častejšie. Na Záhorí sme kúpili viacero družstiev, ktoré krachovali, a normálne tam investujeme, pestujeme a hospodárime. Je pekné, keď vidíte, ako niečo rastie.
Máte tie družstvá na pestovanie plodín a nie preto, že ide o lesy a poľovné revíry? Ja som to pochopil tak, že ste ich kúpili najmä kvôli poľovačke, keďže ste vášnivý poľovník.
To ste pochopili zle. Na poľovačku nepotrebujete kupovať skrachované družstvá, investovať do nich a trápiť sa tam s poľnohospodárskou výrobou. Poľovník síce som, ale či vášnivý, to neviem. Idem do lesa tak päť- až sedemkrát do roka. A v poslednej dobe tam najradšej iba fotím.
Je to vaša záľuba alebo aj biznis? Niekto chodí so svojimi obchodnými partnermi na golf, niekto ich pozve do lesa „streliť si jeleňa…“
To som nikdy nerobil. Keď som v lese, tak oddychujem.
Privatizácia v 90. rokoch bola divoká, často pod politickým vplyvom vlády Vladimíra Mečiara. Pri Grafobale sa napríklad spomínali aj Lexovci. Pomohli vám?
Nejaké takéto tlaky si nepamätám, ale je to už dávno. Určite si však pamätám, že Grafobal sme skupovali akciu po akcii v podstate 30 rokov. Niečo od fondu PSIPS nebohého Petra Vajdu, niečo od Fondu národného majetku, ďalších investičných fondov aj malých akcionárov. Mali sme investičný fond Slov Kupón a ten ako jeden z mála nemal nikdy žiadne problémy, nevyplatené záväzky, dlhy alebo nejaké krachovanie. Pokiaľ ma pamäť neklame, bolo tam asi sedem investičných fondov a postupne sme od nich akcie vykupovali. Boli fondy, po ktorých zostávala spúšť, po nás zostal a dodnes tu je medzinárodne úspešný Grafobal.
Ako si vysvetľujete to, že ste sa k akciám Grafobalu dostali? Mečiarovci dávali pozor, komu ich rozdeľujú, a podniky dávali predovšetkým „svojim ľuďom“?
Nemyslíte, že to je zbytočná debata? To sa pýtate na veci, ktoré boli 35 rokov dozadu.
Aj by som vám povedal, keby som mal pocit, že som spravil niekde nejakú lumpáreň, že vypnite diktafón. No fakt nemám čo povedať.
Dosiahli ste v biznise ciele, ktoré ste si kedysi stanovili? Ste spokojný?
Keby som vám teraz povedal, že nie som spokojný, asi by ste mi neverili. Ale ja si takéto otázky naozaj nekladiem. Strašne rýchlo to beží, dnes je štvrtok, zajtra budú Vianoce. Pýtali ste sa ma skoro na všetko, ale ja si už skutočne nespomínam, od koho sme kedy a čo kupovali alebo komu sme niečo predávali. Popísali sa o tom stohy papiera a popritom aj plno hlúpostí. Rozumiem, že to médiá zaujíma, chcú tým lákať čitateľov, divákov alebo poslucháčov, ale mňa to naozaj nezaujíma a ani to nepovažujem za dôležité.
Dôležité je, že skupina Grafobal zamestnáva takmer 5,5 tisíca ľudí a vyrába. Že sme postavili byty, kde ľudia bývajú, držíme v Bratislave futbal na vysokej úrovni, postavili sme štadión… Aj by som vám povedal, keby som mal pocit, že som spravil niekde nejakú lumpáreň, že vypnite diktafón. Ale fakt nemám čo povedať.
Všetko je vec názoru. Niekto má viac rád futbal, niekto hokej. Tak je to aj s ľuďmi. Nemusí každý každému sadnúť – preto o medializáciu nestojím. Nemám absolútne žiadnu potrebu sa zviditeľňovať. Za tie dlhé roky som už pochopil, že aj tak je v skutočnosti vždy všetko inak. Tak načo sa tým mám zaoberať?
Robo Homola
Kto je Ivan Kmotrík (67)
Ivan Kmotrík vybudoval skupinu Grafobal Group s tržbami vyše dvoch miliárd eur. Vlajkovými loďami sú obalové a polygrafické fabriky, podniká tiež v realitnom developmente, distribúcii tabaku či tlače. Z energetiky, zo školstva, z elektrotechniky či médií sa postupne stiahol. Skupina vlani zamestnávala vyše päťtisíc ľudí a dosiahla zisk 24 miliónov eur.
Rodák zo Skalice pochádza z učiteľskej rodiny. S biznisom začal už za socializmu, keď načierno obchodoval s valutami, po páde komunizmu a prechode na voľný trh rozbehol súkromné kníhkupectvo a vydávanie kníh. V roku 1995 sa podieľal na privatizácii Grafobalu, ktorý postupne ovládol, a rozšíril svoje pôsobenie aj do zahraničia.
Kmotrík má dlhodobo blízko k futbalu, vlastní najúspešnejší slovenský klub Slovan Bratislava. Médiá v minulosti upozorňovali na jeho prepojenia na ľudí z podsvetia, politikov či kontroverzné biznisy so štátom a samosprávou.
