8. októbra 2019

Aby rodič predišiel diagnóze hyperaktívneho dieťaťa, mal by začať od seba. Verejnosť by však dieťa, ktoré trpí diagnózou ADHD, nemala okamžite „onálepkovať“ ako neposlušné. 

Na prvú návštevu psychológa prišlo minulý rok o pätinu viac detí ako v roku 2009. Medziročne zaznamenali odborníci nárast o 2,4 percentuálneho bodu, čo dokopy predstavuje 5 662 detí. K lekárom sa pritom častejšie dostávajú chlapci ako dievčatá.

U detských pacientov do 14 rokov sa najčastejšie vyskytujú emočné poruchy či poruchy správania. Z údajov, ktoré zverejnilo Národné centrum zdravotníckych informácií, vyplýva, že uvedené správanie sa vyskytuje u 59 percent detí, ktorým je diagnostikované nejaké psychické ochorenie.

Študuje v Holandsku. Pomôcť by mohla ľuďom s depresiou a ADHD

Do tejto kategórie patrí aj ADHD, porucha osobnosti spojená s hyperaktivitou. Pre porovnanie, podľa údajov amerického Centra pre kontrolu chorôb a prevenciu je len v Spojených štátoch diagnostikovaných viac ako šesť miliónov detí s týmto ochorením. 

Nálepka “neposlušný”

Pre deti s touto diagnózou je typické, že sú impulzívne, nepozorné, nedokážu sa poriadne sústrediť, ale na druhej strane robia niekedy aj tri veci naraz. „Deti s ADHD, síce neúmyselne, no prispievajú k tomu, že sú v triedach aj v iných kolektívoch vyčleňované. Hoci sú už školákmi, ich prejavy sú často na úrovni malých detí,“ vysvetľuje psychoterapeutka a odborná garantka projektov Detského fondu Slovenskej republiky Nadežda Feketeová. Avšak, ako ďalej dodáva, deti by od verejnosti nemali byť „onálepkované“ ako neposlušné. Práve takéto negatívne postoje môžu podľa psychoterapeutky viesť k ešte nižšej akceptácii detí s touto diagnózou. 

Odborníci však upozorňujú, že je dôležité si uvedomiť aj vznik tejto poruchy. Za tým často stojí správanie rodičov. Spúšťačom môže byť aj komplikovaný priebeh pôrodu, ale napríklad aj návyky matky pri dojčení. „Matka by mala byť sústredená na dieťa aj počas dojčenia, no často počas tejto činnosti vykonáva aj čosi iné,” hovorí Feketeová. Detská psychologička Lýdia Blaho však pripomína, že ADHD nespúšťa len jeden faktor, ale viacero. „Ide o multifaktorové ochorenie, na ktorom sa podľa aktuálnych výskumov podieľa vo významnej miere genetika, ďalej okolnosti prenatálneho vývinu, samotné okolnosti pôrodu, ale rovnako aj vplyv prostredia,” vysvetľuje pre Forbes. 

Bez voľného času

Tieto návyky si preto deti osvoja už od útleho veku. Keď už chodia do škôlky či školy, tak navštevujú niekoľko krúžkov a voľný čas v podstate nemajú. „Deti zažívajú pokoj len minimálne, do prírody chodia málo, ich najbližším priateľom je často smartfón. Neúmyselne tak podporujeme, že deti žijú v neustálej aktivite,“ upresňuje psychoterapeutka. 

V digitálnych zručnostiach sme na chvoste EÚ. V hre je zase povinná maturita z matematiky

Podľa odborníkov je teda dôležitá včasná diagnostika a či ide o dieťa s poruchou, alebo je naozaj len neposlušné. „Táto hranica je veľmi tenká. Aj lekári musia často skúmať prostredie, z ktorého dieťa pochádza a či má teda predispozície na ADHD,“ hovorí generálny riaditeľ Národného centra zdravotníckych informácií Peter Blaškovitš. Odborníci okrem toho rodičom radia aj to, aby požiadali o súčinnosť učiteľov či starých rodičov.

Odborníci radia, ako pristupovať k dieťaťu, ak má rodič podozrenie na ADHD: 

  • Psychiater by rodičovi mal pomôcť najskôr rozlíšiť, či ide len o neposlušnosť alebo o diagnózu.
  • Nepostačuje dieťa odovzdať do odbornej starostlivosti, rodič musí pracovať aj na sebe.
  • Psychológa musí navštíviť aj rodič a aj on zmeniť svoje správanie. Napríklad: naučiť sa nereagovať krikom či bitkou, ale dieťaťu situáciu vysvetliť bez emócií.
  • Keď začne svoje správanie meniť rodič, bude ho meniť aj dieťa.
  • Byť predvídavý: Ak má rodič na dieťa nejakú požiadavku, musí predpokladať jeho reakciu a pripraviť sa na ňu.
  • Vo vypätých situáciách by mali rodičia zostať pokojní. Ak sa rodič rýchlo nahnevá, tak dieťa vycíti jeho bezmocnosť.
  • Naučiť sa komunikovať, a to nielen naučené frázy, dôležitý je aj očný kontakt.
  • Pravidelne sa o situácii rozprávať aj s učiteľmi či vychovávateľmi v škole.
  • Určiť si hranice a trvať na nich.
  • Dieťa počúvať a svoje požiadavky mu racionálne vysvetliť.

 

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk