Paralelné svety, búrlivá história a dedičstvo španielskej, americkej aj japonskej nadvlády. Manila je neobyčajným mixom Hollywoodu, katolicizmu a orientalizmu v jednom megapolise. Jej koláčový graf s farebným rozdelením etnických skupín pripomína skôr koleso šťastia. Je to dokonalý recept na mestský chaos, ktorý si buď zamilujete, alebo nie.
„Veď to je najnebezpečnejšie mesto v juhovýchodnej Ázii,“ varovali ma známi ešte pred odletom. Priznávam, letenky som si rezervovala s obrovským nadšením bez toho, aby som si dôkladne preštudovala informácie o svojej destinácii. Podľa portálu Numbeo si Manila naozaj drží povesť jedného z najnebezpečnejších miest v regióne. Možno aj to je dôvod, prečo sa väčšina cestovateľov po prílete ponáhľa na najbližší vnútroštátny let.
Prieskum Ministerstva cestovného ruchu Filipín odhaduje ich podiel približne na 30 až 40 percent všetkých zahraničných turistov. Ak sa niekto predsa len rozhodne zdržať, väčšinou ide iba o jednu noc. To je v porovnaní s celkovou dĺžkou dovolenky na Filipínach (v priemere 10 až 11 nocí) významný nepomer. Oplatí sa však ostať?
Mesto zošité zo záplat
Na začiatok si ešte treba ujasniť jednu vec: to, čo voláme Manila, je v skutočnosti obrovská aglomerácia – Metro Manila. Skladá sa zo 16 samostatných miest a jednej obce. Na rozdiel od iných ázijských metropol, ako sú Tokio alebo Singapur, nevznikla podľa logického a uceleného urbanistického plánu. Pripomína skôr patchwork a jej populácia sa už blíži k hranici 15 miliónov. S hustotou vyše 23-tisíc obyvateľov na štvorcový kilometer to vyzerá, akoby ste všetkých Pezinčanov naskladali do historického centra Bratislavy. Tento šum veľkého mesta, prirodzene, nemusí vyhovovať všetkým svetobežníkom.
Svoje manilské dobrodružstvo začínam prechádzkou z hotela v najobľúbenejšej časti Makati. Je to zároveň aj finančná tepna mesta. Nájdete tu napríklad filipínsku burzu cenných papierov, zahraničné veľvyslanectvá, najvýznamnejšie domáce banky a centrály nadnárodných spoločností. Práve v tieni týchto sklenených mrakodrapov alebo v nadzemných krytých chodníkoch skywalks sa skrývam pred neúprosným pálčivým slnkom. Ulice sú posiate trendy kaviarňami, najmä Starbucks vidieť na každom rohu. Ľadovému matcha latte teda neodolám ani ja a na chvíľu si oddýchnem v krásnom parku Ayala Triangle Gardens, ktorého lavičky zapĺňajú pracovníci v oblekoch. Toto vrelé privítanie sa zatiaľ vôbec nezhoduje s mojou predstavou kriminálneho epicentra. Neskôr ma čakajú ďalšie výškové budovy, ďalšie zelené oázy pokoja, ďalšie nákupné centrá. Posledná vec, ktorú v tejto modernej zástavbe cítiť, je rozhodne nebezpečenstvo. Na závery je však ešte skoro.
Len čo opustíte hranice tohto filipínskeho Wall Streetu, ocitnete sa nielen v inom meste, ale aj v inej dobe. V historickom centre mesta Intramuros, v preklade „medzi hradbami“, vás v malebných dláždených uličkách ohúri nezameniteľný vplyv španielskeho kolonializmu zo 16. storočia. Rustikálnym tehlovým fasádam a previsnutým dreveným balkónom či priestranným nádvoriam nechýba ani klepot konských kočiarov. Tie vás prevezú až k pevnosti Santiago či ku Kostolu svätého Augustína, ktorý je na filipínskych ostrovoch najstarší svojho druhu a je zapísaný aj v zozname UNESCO.
Staré mesto paradoxne prekypuje mladou energiou. V bočných uličkách hradieb vysedávajú študenti z okolitých univerzít a pochutnávajú si na kwek-kwek, prepeličích vajíčkach v oranžovom cestíčku, od pouličných predavačov. Vďaka veľkej koncentrácii mladých ľudí tu gastronomický zážitok dotvárajú autentické, neuveriteľne lacné rodinné jedálne, takzvané carinderias. Tu sa nadobro odbúravajú všetky jazykové bariéry. Stačí vám prstom ukázať na niektoré jedlo z obrovskej ponuky vystavenej v sklenenej vitríne alebo na stole. Preto sa týmto stánkom hovorí aj turo-turo, čo doslova znamená „ukáž-ukáž“.
Hneď za kamennými hradbami sa rozprestiera Rizal Park známy pod názvom Luneta. Nesie meno po najvýznamnejšom filipínskom národnom hrdinovi a otcovi filipínskeho hnutia za nezávislosť Josému Rizalovi. Neprehliadnuteľnou dominantou parku je 12,7-metrový pomník s jeho podobizňou. Súčasťou je aj hrobka, ktorú nepretržite stráži filipínsky námorný zbor. Zďaleka to nie je len o klasických kvetinových záhonoch a drevených lavičkách. Môžete tu stráviť celý deň a zaplniť galériu fotoaparátu. Od najvyššieho stožiaru na Filipínach a nultého kilometra cez obrovskú trojrozmernú reliéfnu mapu tohto súostrovia a manilské orchidárium až po japonskú a čínsku záhradu – tento 60-hektárový park ponúka vyše 40 aktivít.
Ak prídete za úsvitu, ubolené telo z cestovania si môžete rozhýbať s domácimi, ktorí tu svedomito cvičia tajči alebo arnis, filipínske bojové umenie s palicou. Ak prídete večer, odnesiete si hudobno-vizuálny zážitok v podobe farebnej tancujúcej fontány. V každom prípade sa nezabudnite zastaviť pri jednom z pouličných stánkov a schladiť sa sorbetom, ktorému sa tu hovorí dirty ice cream. Ak na vás začnú pokrikovať: „Hey, Joe, do you play chess?“, tak viete, že ste sa zatúlali na šachové námestie. Toto nenápadné tienisté miesto s kamennými stolmi sa vie rýchlo zmeniť na bujarú súťaž. Manilskí šachoví veteráni si tu ochotne zmerajú sily so zahraničnými turistami. Pre nich je Joe jednoducho každý cudzinec. V čase druhej svetovej vojny a americkej koloniálnej éry tak totiž Filipínci volali na amerických vojakov (podľa typického mena G.I. Joe, poznámka autorky).
Najautentickejší zážitok na štyroch kolesách
„Je to džíp? Je to autobus?“ Jeepney vo vás roztočí vír otázok. Ak sa Filipínčanom v niečom nedá zaprieť kreativita, sú to tieto hybridné prostriedky verejnej hromadnej dopravy. Vznikli predĺžením zadnej časti vojenských amerických džípov, ktoré tam ostali po druhej svetovej vojne. Názov vznikol spojením slov jeep a jitney (niekdajší americký výraz pre lacný zdieľaný taxík). Od krikľavých farieb cez náboženské heslá ako God Bless Our Journey (Nech vám Boh žehná na cestách) po mená detí majiteľov, obrovské zrkadlá, ventilátory či LED svetlá – na týchto všadeprítomných a jedinečných umeleckých dielach vás už, hádam, nič neprekvapí. Pričom neexistujú dve rovnaké vozidlá.
Nastupuje sa cez otvorené zadné dvere a sedí sa na jednej z lavíc po oboch stranách dopravného prostriedku. Ja na rozdiel od domácich musím pri svojej výške zaujať takmer jogínsku polohu. Stačí zakričať vodičovi, kam idete, a poslať mu pesos po ostatných pasažieroch, ktorí si ich podávajú z ruky do ruky. Výdavok sa vám vráti rovnakým spôsobom. Nechcem vedieť, čo tu prežívali návštevníci počas covidu. Tlačidlo STOP by ste tu hľadali márne. „Zastávku na znamenie“ je nutné znova zakričať. Ak sedíte tesne za vodičom, vystúpiť z vozidla bude celkom náročná misia. Keď sa mi po nejakej chvíli predsa len konečne podarí vyliezť, ostatní pasažieri mi horlivo kývajú na rozlúčku, akoby sme sa poznali už roky. Vidieť usmiatych ľudí v juhovýchodnej Ázii pre mňa nie je nič nové, ale toto je iný level.
„Čím to je, že sa stále usmievate?“ Snažím sa prísť na kĺb tajomstvu večnej radosti formou ankety v uliciach Manily. Výsledky prieskumu mi potvrdili, že to nie je žiadny toxický pozitivizmus. Filipínsky národ predsa sužujú chudoba, inflácia, ťažká politická situácia, zemetrasenia aj tajfúny. Niežeby nemali svoje problémy, akurát sa na veci pozerajú vždy z tej lepšej stránky. Svedčí to o ich vrodenej odolnosti a vnútornej sile. Veľkú úlohu zohráva aj bayanihan – zakorenená filipínska hodnota, ktorá spočíva v zmysle pre komunitu, spolupráci a v nezištnej pomoci druhým. Filipínci veria, že nech sa stane čokoľvek, vždy sa nájde niekto, kto im pomôže prekonať ťažkosti. A to je skutočne dôvod na úsmev, nehovoriac o tom, že je nákazlivý.
Mňa ten môj však pomaly opúšťa – dorazila som do Binondo. Len ťažko uveriť, že táto mestská časť popretkávaná kanálmi esteros sa v minulom storočí považovala za „Benátky Orientu“. Nečakajte tu žiadnu romantiku. Namiesto gondol sa tu plavia haldy plastového odpadu a tradičné talianske piesne nahrádza orchester predajcov z pouličných stánkov s jedlom. Smažia sa knedle a žabacie stehienka, miešajú sa rezance a ozývajú sa kovové mince. Syčanie z wokov a krájanie pečenej kačice sa občas prelína so vzdialeným zvukom kostolných zvonov.
Vitajte v najstaršom chinatowne na svete!
V úzkych uličkách s lampiónmi a drakmi nad hlavou nájdete okrem kulinárskych delikates aj obchody s bylinkami, amuletmi či šperkami. Ponuka je mimoriadne lákavá a je pravdepodobné, že si nakoniec z tejto návštevy odnesiete zopár plastových tašiek aj vy. Priamo uprostred tohto pouličného zhonu vidíte na rušných chodníkoch medzi predajcami ovocia a zlatníctvami sedieť na malých drevených stoličkách mananahi, starších miestnych krajčírov a krajčírky. Na starých mechanických šijacích strojoch opravujú zipsy ľuďom ponáhľajúcim sa do práce alebo skracujú nohavice.
Podvedome si prehadzujem batoh dopredu. Nehovorím, že tu číha často skloňované nebezpečenstvo, len tu vládne nespočetné množstvo vizuálnych stimulov. Na chvíľu sa zadívam do spleti káblov, ktoré sa ako pavučina vinú cez celú štvrť. Z tranzu ma razom prebudí prenikavý klaksón tricykla. Táto neodmysliteľná súčasť filipínskej premávky je, ako inak, ďalším kreatívnym počinom. Pozostáva buď z klasického bicykla, alebo motorky, ku ktorej je zváraním pripevnený postranný vozík s kolesom a strieškou. Na prvý pohľad si poviete, že sa do tohto mini vozidla zmestia maximálne dve, prinajlepšom tri osoby. Filipínci však v tricykloch popierajú fyzikálne zákony. Bežne sa do nich naloží aj šesť či osem ľudí. Tento „živý tetris“ ešte, samozrejme, dopĺňajú vrecia s ryžou, živé kurčatá alebo nákupy z trhu. Ešte som ani nedoletela na žiadny z vyhlásených ostrovov, no už teraz mi je jasné, že tu platí zákon džungle.
Návrat do budúcnosti
Ak bolo Binondo v porovnaní s Intramuros či Makati nečakanou zmenou, tak Bonifacio Global City vám vyrazí dych. Zabudnite na domotané káble, prach a hluk. Futuristická finančná štvrť je plná bizniscentier a exkluzívnych kaviarní. Mestský chaos zrazu striedajú dizajnové mrakodrapy, dokonale čisté chodníky a nablýskané výklady renomovaných značiek. V srdci tohto lifestylového neba sa nachádza Forbes Town Center, päťhektárová luxusná zóna plná expatov a najvyššej sociálnej vrstvy. Na flat white si tu pod elegantnými markízami pochutnávajú členovia susedného Manila Golf a Country Club.
Dominantou tejto manilskej fatamorgány je malý kruhový park Burgos Circle s trávnikom zastrihnutým presnosťou manikúry. Toto je miesto, kde sa domáci chodia ukázať. Dokonca aj štvornohí spoločníci tu pobehujú v značkovom oblečení. Len pred niekoľkými minútami ma na ulici takmer zrazil tricykel, teraz mi na prechode zastavujú luxusné SUV a tiché elektromobily. Tu už nemusíte v stánkoch ukazovať prstom na hovädzie držky, naskenujete QR kód a naservírujú vám predražené avokádové toasty.
Ak si myslíte, že sa šoková terapia na dnes končí, ste na omyle. Cestou naspäť do „prítomnosti“ mi milý šofér začne s vervou rozprávať o miestnej delikatese balut. Nazdávam sa, že musí ísť o nevydarený anglický preklad. Nechce sa mi veriť, že by si Filipínci pochutnávali na kačacom embryu. V pánovi sa však ozve národná hrdosť a tradičná filipínska pohostinnosť, a tak tesne pred príchodom do hotela zahne do bočnej tmavej uličky. Pohľad na príslušníka policajného zboru pred malým street food stánkom vo mne zaženie obavy a čakám, ako sa táto bizarná situácia vyvinie. Zrazu mi ochotne začnú predvádzať celý postup konzumácie inkubovaného vajca. Policajt zvrchu naklepne škrupinu a vyprázdni tekutý obsah na jeden hlt. Zvyšok je iba pre silné žalúdky.
Za týmto ojedinelým stravovacím návykom sa skrýva bohatý historický kontext. Balut pôvodne doniesli na Filipíny čínski obchodníci ešte v 16. storočí. Počas druhej svetovej vojny sa v časoch extrémneho hladu stal pre svoju cenovú dostupnosť a vysoký obsah bielkovín základom obživy pre najchudobnejšie vrstvy. Následne slúžil v 20. storočí ako rýchly zdroj energie pre robotníkov, ktorí pracovali dlhé nočné hodiny. Napriek všetkej kritike, ktorú si balut vyslúžil od západných médií, sa dnes považuje za národné pouličné jedlo Filipín a popularitou ho možno prirovnať k americkému hotdogu. Takže kým v BGC platí filipínska smotánka smartfónmi za vegánske proteínové guličky, v nočných uliciach mesta si miestni dobíjajú energiu nevyliahnutým kačiatkom.
Toľko vnemov za taký krátky čas vo vás zanechá intenzívnu zmes dojmov, ktorú budete vstrebávať ešte dlho po odlete. A kde je ešte zvyšok mesta? Od západov slnka na promenáde Manila Baywalk cez skryté bary (speakeasies) v Población až po megatrhovisko s perlovými šperkami v Greenhills – Manila v sebe skrýva omnoho viac a zaslúži si šancu. Práve v jej surovej a chaotickej energii totiž spočíva jej skutočné kúzlo. Iné automaticky neznamená nebezpečné. Aj napriek všetkým kontrastom vás presvedčí o nefalšovanej filipínskej ľudskosti a pomôže vám pozerať sa na veci inak. Napokon, niektoré veci netreba hneď pochopiť – stačí ich prijať. Samozrejme, s úsmevom.
Foto: Denis Seliak
