Wolfgang Beltracchi dostal svoje falzifikáty do Christie’s, Sotheby’s aj Metropolitného múzea. Po väzení tvorí pod vlastným menom a odmieta byť značkou s jediným štýlom.
Desiatky rokov maľoval obrazy, ktoré dejiny umenia zabudli vytvoriť. Dnes sa Wolfgang Beltracchi pod svoje meno hrdo podpisuje a tvrdí, že osobný štýl je pre umelca začiatkom konca.
Koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom. Ak výrok, tradične pripisovaný Janovi Amosovi Komenskému, prenesieme do maliarskeho prostredia, Wolfgang Beltracchi je maliarom mnohokrát. Dejiny ho poznajú ako najslávnejšieho falšovateľa obrazov, jeho súčasnosť je však možno ešte zaujímavejšia.
Na pravej ruke má strieborný prsteň s opálmi. Kúpil ho od starého trhovníka v uliciach bangkockej čínskej štvrte. Muž kedysi pracoval na lodiach plaviacich sa medzi Áziou a Austráliou a prsteň získal počas jednej z ciest. Drahokamy v ňom môžu mať obrovskú hodnotu, Wolfgangovi Beltracchimu však o ňu nejde. Každý z jeho prsteňov musí mať príbeh.
Jeho manželka Helene mu vraj „dovoľuje“ nosiť najviac dva naraz. Inak podľa nej vyzerá ako cigánsky barón, čo si požičali z rovnomennej operety Johanna Straussa. Beltracchi zdvihne ruku, aby som si kamene mohla prezrieť.
Sedí oproti mne v obývacej izbe jedného zo svojich švajčiarskych domov. Steny sú pokryté fotografiami, obrazmi, sochami aj výjavom z pekinskej opery z konca 19. storočia, ktorý kedysi kúpil v Paríži.
„Všetci na tejto stene sú už mŕtvi,“ poznamená a ukáže na fotografie, z ktorých väčšinu vytvorila Helene. „Jediní, ktorí ešte žijú, sme ja a moja dcéra,“ dodá bez melanchólie. Sedemdesiatpäťročný muž s výzorom zostarnutého mušketiera prechádza pohľadom po ďalších predmetoch starých dvesto či päťsto rokov.
Potom vyjde von a za sklom sa objaví záhrada, ktorá mu pripomína Bali. Palmy, zeleň, hory a medzi stromami bronzová plastika, ktorej drevená predloha je práve vystavená na výstave Božské príbehy v Prahe. Napravo pod balkónom sa nachádza jeho ateliér a pred ním bazén.
„V noci je tu božský pokoj a ráno ma budia vtáky,“ hovorí zasnene.
Pozerá sa von a ja sa pozerám na umelca, ktorý má za sebou viac životov, než sa zmestí do jedného životopisu. Vidím maliara, reštaurátora, hipisáka, cestovateľa, zberateľa, spisovateľa aj väzňa. A predovšetkým jedného z najslávnejších falšovateľov moderných dejín.
Používajme slovo falšovateľ
„Nie som imitátor,“ opraví ma hneď na začiatku a jemne si odhrnie biele zvlnené vlasy lemujúce charizmatickú tvár. „Používajme slovo falšovateľ,“ hovorí spoza stola.
Rozrozpráva sa a pri vysvetľovaní si pomáha rukami. V jednej z nich stále drží, azda zo zvyku, ceruzku a pohybuje ňou, akoby svoje slová doslova dokresľoval do vzduchu.
Beltracchi vytváral nové obrazy v rukopise mŕtvych umelcov. Diela, ktoré Max Ernst, Heinrich Campendonk, André Derain, Fernand Léger či Kees van Dongen nikdy nenamaľovali, ale za určitých okolností by ich namaľovať mohli.
Dôkladne si ich naštudoval, vymyslel námet, kompozíciu aj farebnosť. Obraz potom zaradil do správneho obdobia autorovej tvorby, opatril ho podpisom, zdanlivou históriou a presvedčivou provenienciou.
Spolu s manželkou Helene a ďalšími spolupracovníkmi vytvorili legendu o rodinných zbierkach, v ktorých sa údajne stratené diela celé desaťročia ukrývali. Na podvodoch sa podieľali ľudia, ktorí obrazy ponúkali, sprostredkovávali ich predaj a vytvárali im historickú stopu.
Do obehu sa dostávali prostredníctvom rešpektovaných obchodníkov a aukčných siení, ako sú Christie’s či Sotheby’s. Odborníci im vystavovali posudky a zberatelia za ne platili milióny dolárov.
Niektoré viseli na najvýznamnejších výstavách, ďalšie sa objavili v najprestížnejších katalógoch. Falošný obraz pripisovaný Maxovi Ernstovi sa dostal dokonca na retrospektívu v Metropolitnom múzeu umenia v New Yorku.
Prípad odhalili v roku 2010 a Beltracchiho v októbri 2011 odsúdili za organizovaný podvod na šesť rokov väzenia. V rámci dohody priznal 14 konkrétnych falzifikátov. Skutočný počet diel, ktoré vytvoril pod cudzími menami, zostáva nejasný. Sám však zdôrazňuje, že niekedy namaľoval iba jeden či dva obrazy ročne a falšovanie preňho spočiatku nebolo povolaním ani podnikateľským plánom.
„Človek si nepovie: Budem falšovateľom,“ vysvetľuje. „Začína sa to pomaly a je to nebezpečné. Musíte presne vedieť, čo robíte,“ pokračuje vážnejšie.
Nikdy nešlo iba o peniaze. Už ako mladý slávil úspech s vlastnou tvorbou. Za veľké plátno dostával v 70. rokoch 10-tisíc nemeckých mariek, čo zodpovedalo sume, ktorú jeho otec zarobil za celý rok. S úspechom však prichádzalo niečo, čo odmietal prijať: galérie, objednávky, opakovanie rovnakého rukopisu a výroba diel pre trh.
„Nechcel som pracovať pre trh s umením,“ hovorí. Označuje ho za štruktúru podobnú mafii a tvrdí, že ho nepotrebuje ani dnes.
Teraz maľuje už iba vlastné diela, má svojich zberateľov a vytvorí 10, najviac 12 obrazov ročne. Niektorý dokončí za týždeň, ďalší mu zaberie mesiace či roky. Jedno z veľkých plátien vystavených v Prahe začal v roku 2003 a dokončil ho až po viac než dvoch desaťročiach.
„Nie som továreň,“ vyhlási so šibalským výrazom.
Slovo továreň počas rozhovoru zaznie ešte niekoľkokrát. Je to jeho obľúbený nepriateľ, hneď vedľa galeristov, povrchných expertov, konceptuálneho umenia, umelcov bez remeselných schopností a všetkých, ktorí si osvojili jeden ľahko rozpoznateľný motív a premenili ho na celoživotný výrobný program.
Pozornému čitateľovi už zrejme neušlo, že Beltracchiho názory nie sú skromné, diplomatické ani vždy spravodlivé. Sú však konzistentné. Celý život odmieta urobiť rovnakú vec druhýkrát. Práve v tom spočíva azda najväčší paradox jeho kariéry. Preslávil sa dokonalým osvojením si cudzích rukopisov, no nechce mať vlastný.
Výstava 80 rôznych maliarov
Jeho pražská výstava v Obecnom dome vyzerá ako prehliadka niekoľkých desiatok autorov. Jeden obraz evokuje renesančnú biblickú scénu, ďalší pripomína nemecký expresionizmus, surrealizmus či fauvizmus. Vedľa zlatých anjelských krídel visia apokalyptické výjavy, štylizované postavy, historické alegórie, kresťanské motívy aj obrazy, ktoré pôsobia, akoby ich vytrhli z inej epochy.
Rovnaký zostáva iba podpis.
Najprv vraj vznikne príbeh. Až potom Beltracchi hľadá vizuálny jazyk, ktorý sa k nemu hodí. Niekedy si požičia Belliniho renesančný pokoj, inokedy Maxa Ernsta, gotickú knižnú maľbu, fauvistickú farebnosť alebo estetiku 20. rokov.
Tak ako spisovateľ nerozpráva každý príbeh v rovnakom rytme, ani maliar by podľa neho nemal každú tému maľovať „rovnakou rukou“. Apropo, keď už hovoríme o rukách, Beltracchi tvrdí, že dokáže maľovať ľavou aj pravou rukou a niekedy kreslí všetkými 10 prstami naraz. Prirovnáva to k hre na klavíri.
Jeho obrazy sú preplnené príbehmi, odkazmi a vedľajšími postavami. Vedľa svätcov sa objavujú jeho deti, priatelia, susedia, herci či ľudia z okolia. História preňho nie je uzavretou minulosťou. Vstupuje do súčasnosti a oblieka si známe tváre.
Chlad kostolov
Kedy sa to všetko začalo? Beltracchi sa v pútavom rozprávaní plynulo vracia do detstva.
Keď mal 12 rokov, začal pracovať so svojím otcom, kostolným maliarom a reštaurátorom. Každé popoludnie musel po škole chodiť do kostola. Kým ostatné deti hrali futbal, on stál v chlade a učil sa pripravovať podklady, zaobchádzať s farbami a obnovovať staré maľby.
„Nepáčilo sa mi to,“ spomína. „Nemohol som byť vonku s kamarátmi. A v kostoloch bola stále zima,“ dodáva s úsmevom rodák z malého nemeckého mesta Höxter. Pracoval tam päť rokov.
V 15 rokoch už ovládal fresky. Ako 17-ročný absolvoval prijímacie skúšky určené pre mimoriadne nadaných uchádzačov na dvoch umeleckých akadémiách a prijali ho na obe. Keďže maliarstvo už ovládal, študoval predmety, ktoré sa od otca naučiť nemohol. Nasledovali tri roky sochárstva, anatomickej kresby, grafických techník, fotografie a náuky o materiáloch.
Podľa Beltracchiho sa vtedy bolo potrebné učiť maľovať 10 či 15 rokov. Talent predstavoval iba malú výhodu. Umožňoval človeku pochopiť niektoré veci rýchlejšie, no nenahradil prácu.
„Vaším majetkom je všetko, čo dokážete,“ vysvetľuje význam nemeckého slova Vermögen. Schopnosť. Majetok. Súbor zručností, ktoré má človek skutočne k dispozícii.
Maliar by podľa neho mal dokázať preniesť obraz zo svojej hlavy na plátno. Keď to nevie, začne pôvodnú predstavu zjednodušovať. Nedokáže namaľovať postavu, a tak ju urobí abstraktnou. Nezvládne ani abstrakciu, preto napokon na papier napíše, čo pôvodne zamýšľal.
„Tak vzniká umenie z neschopnosti,“ povie pobavene, no zároveň trochu posmešne.
Jeho kritika súčasných umeleckých škôl je nemilosrdná. Tvrdí, že mladí ľudia nemajú čas učiť sa 15 rokov a často už nenájdu nikoho, kto by im dokázal odovzdať tradičné techniky.
Sám vraj dlho hľadal asistenta na európskych akadémiách, nenašiel však nikoho s potrebnými schopnosťami. Niekedy mu pomáha dcéra, ktorá študovala umenie a dejiny umenia vo Francúzsku, v Anglicku a Spojených štátoch. Pre svoje priezvisko ju neprijali na žiadnu akadémiu v Nemecku.
Beltracchi však nie je nostalgikom v jednoduchom zmysle slova. Pripúšťa, že súčasné umenie môže fungovať inak a že umelá inteligencia dokáže vytvárať veľmi dobré veci. Trvá iba na tom, že ide o iný druh tvorby.
„Pojem umenie dnes treba nanovo definovať,“ hovorí.
Považuje sa za príslušníka generácie, ktorá takmer zmizla. Hoci mu toto označenie mnohí prisudzujú, sám sa nepovažuje za génia. Podľa vlastných slov je remeselníkom, ktorý je vybavený mimoriadne rozsiahlym arzenálom.
Keď sa pozrie na obraz, vidí rukopis. „Vnímam pohyb ruky, smer ťahu a spôsob, akým maliar viedol štetec v čase a priestore. Spoznám, či bol autor pravák, ľavák alebo používal obe ruky. Pri starej kresbe mi stačí niekoľko sekúnd. Je to genetická porucha,“ smeje sa.
V múzeu si „jednoducho“ vybral obraz, ktorý ho zaujal. Niekoľko minút ho pozoroval, prezrel si ďalšie práce od toho istého autora a ich vnútornú štruktúru si odniesol v hlave. V ateliéri potom dokázal vytvoriť nové dielo s rovnakým rukopisom. Za život sa podľa vlastného odhadu ponoril do tvorby viac než stovky maliarov a maliarok zo štyroch storočí.
Kým sa rozhodol vytvoriť dielo určitého autora, študoval jeho život. Čítal listy, navštevoval miesta, kde umelec pracoval, zisťoval, čo jedával, s kým sa stretával, aké mal názory a v akej životnej etape sa nachádzal. Rešerš trvala celé mesiace, niekedy pol roka. Počas maľovania potom napodobňoval aj životný rytmus daného umelca. Ak sa mu človek stojaci za obrazmi znepáčil, projekt opustil.
Spomína na obdobie, keď chcel vytvoriť dielo Franza Marca. Pri štúdiu jeho korešpondencie však našiel list, v ktorom sa maliar tešil na „očistnú“ silu prvej svetovej vojny. Beltracchiho to znechutilo natoľko, že obraz nedokončil. Nestačilo mu, že mal autora rád ako maliara. Musel sa s ním dokázať stotožniť aj ako s človekom.
Dnes tento proces nazýva free method painting, teda voľná metóda maľby. V niečom pripomína hereckú metódu, pri ktorej sa herec nesnaží postavu iba napodobniť, ale dočasne sa ňou stať. Keď teda „maľoval Maxa Ernsta“, potreboval vedieť, prečo by Ernst namaľoval práve tento obraz a práve v danom týždni svojho života. Nestačilo ovládnuť jeho ruku. Musel získať jeho okamih.
Maliarske ego
Pýtam sa ho, čo s človekom urobí, keď vlastný obraz podpíše cudzím menom. Čo na to jeho ego? Wolfgangovi Beltracchimu pobavene zažiaria oči a ani na okamih nezaváha.
„Moje ego je dostatočne veľké, pretože ich dokážem namaľovať všetkých,“ odpovedá.
Čím viac o jednotlivých umelcoch čítal a čím dlhšie pobýval v ich svete, tým viac sa nimi stával. Ich životy a rukopisy sa podľa neho stali súčasťou jeho vlastného ja.
„Nežijem iba ako ja. Mám veľa životov,“ hovorí.
Jednotlivé identity sa vraj niekedy premiešajú. Občas sa stratí v čase tak hlboko, že preňho nie je jednoduché z neho zasa vystúpiť ako on sám. Helene to pozná. Vie, že manžel môže byť fyzicky prítomný v dnešnom Švajčiarsku, no v myšlienkach žiť vo Francúzsku v roku 1913 alebo v renesančnom Taliansku.
V dome má päť- až šesťtisíc kníh venovaných umeniu. Každý týždeň kupuje ďalšie, v rozličných jazykoch. Tvrdí, že svoju knižnicu pozná a pri práci si dokáže vybaviť, v ktorej knihe nájde potrebný detail.
Pracuje dokonca aj v spánku.
„Dokážem si navodiť lucidný sen, vidieť rozpísaný text alebo rozpracovaný obraz ako film a ráno si zapísať riešenie, ku ktorému som počas noci dospel,“ opisuje.
Deň pred naším rozhovorom dokončoval veľký akvarel. Helene mu povedala, aby už prestal, pretože obraz bol hotový. Odfotil si ho na tablet, pred spaním si fotografiu prezeral a v noci o diele sníval. Ráno jej dal za pravdu. Obraz bol dokončený.
Helene je v jeho príbehu neustále prítomná. Posudzuje jeho obrazy, organizuje prácu, zmluvy aj komunikáciu. Bola súčasťou vzostupu, podvodu, väzenia aj návratu. Je jeho kritičkou, obchodnou partnerkou a človekom, ktorý dokáže povedať dosť vo chvíli, keď by on sám pridal ešte jeden ťah. Ich životné a pracovné partnerstvo sa zdá byť najstálejším prvkom príbehu muža, ktorý odmieta stály štýl.
Viac než osem hodín rocku
Beltracchi vstáva približne o pol siedmej. S Helene hodinu raňajkuje a potom odchádza do ateliéru. Pracuje v ňom na niekoľkých obrazoch súčasne. Každá farba a každý materiál potrebujú iný čas. Vrstva musí zaschnúť, povrch sa musí ustáliť, kov alebo olej musí nechať reagovať.
Čakanie však neznáša, preto medzitým pokračuje na inom plátne.
Beltracchi pracuje dopoludnia, nakrátko sa zastaví, pokračuje popoludní a občas si na 10 minút skočí do bazéna pred ateliérom. Dopoludnia rieši zložité časti obrazu, popoludní jednoduchšie práce a prípravy. Večer číta alebo píše.
Keď pracuje, jeho režim je absolútny. Keď nepracuje, odíde na niekoľko mesiacov preč.
„Hudba mi hrá stále,“ odpovedá na otázku, či pri maľovaní potrebuje ticho. V ateliéri mu pri práci nahlas znie rock, Jimi Hendrix a hudba 60., 70. a 80. rokov.
Každý z jeho ateliérov je vybavený podobnými plátnami, farbami a materiálmi, aby mohol pokračovať bez ohľadu na to, či sa práve nachádza v Ticine, pri Lucerne alebo vo Francúzsku. Jeden z priestorov býval secesnou tanečnou sálou z obdobia okolo roku 1900. Ďalší má štvormetrové stropy a veľké presklené okná, predtým slúžil ako galéria.
V čase nášho rozhovoru pripravuje cyklus venovaný dejinám Hamburgu. Zákazka je predaná ešte pred dokončením obrazov.
V jeho ponímaní neexistuje nič ako romantické čakanie na múzu. „Byť umelcom neznamená vyzerať ako umelec alebo žiť ako umelec. Je to práca,“ tvrdí.
Vyhorenie vraj nikdy nezažil. Únavu áno, tvorivý blok nie.
„Víkend? Čo to je? Ani neviem, aký je deň,“ hovorí, keď sa ho pýtam na oddych. Pracuje osem až 10 hodín denne, sedem dní v týždni. Potom nasleduje niekoľko mesiacov voľna.
Beltracchi má doma diela iných autorov, z vlastných obrazov si však ponechal iba niekoľko. „Sú pre mňa príliš drahé,“ vysvetľuje opäť so šibalským výrazom. Prirovnáva ich k automobilu. Keď človek vlastní obraz v hodnote nového Porsche, je ťažké nepredať ho. Ešte náročnejšie je ďalej s ním žiť, pozerať sa naň a vedieť, že na stene visí majetok za státisíce eur.
Dva obrazy však predať nechce. Považuje ich za podstatnú súčasť svojho diela a je presvedčený, že sa raz stanú súčasťou dejín umenia. Jeho istota môže pôsobiť ako velikášstvo. Beltracchi ju však vysloví s rovnakou samozrejmosťou, ako keď skonštatuje, že ráno raňajkuje.
Predaj ďalších diel ľutuje.
Na pražskej výstave visí obraz Charón, ktorý zachytáva modrú rybársku bárku na vode. Po búrlivej noci sa objavila napoly potopená pri ich niekdajšom dome vo Francúzsku. Helene ráno scénu odfotografovala a on podľa snímky začal maľovať.
Dielo vznikalo v období, keď rodina cestovala a žila v obytnom automobile. Pre Beltracchiho bolo záznamom konkrétnej životnej etapy a nikdy sa ho nechcel vzdať. Keď ho napriek tomu zaradil na svoju prvú švajčiarsku výstavu, podľa vlastných slov stanovil cenu tak vysoko, aby ho nikto nekúpil. Predal sa ako prvý.
„Chýba mi,“ povie jednoducho. „Je to časť mňa a časť môjho života.“
Izba číslo 232
Čaká nás kapitola, ktorú musíme otvoriť, pretože je tiež súčasťou jeho života. Pýtam sa ho, či bolo správne poslať ho do väzenia. Odpovie bez zaváhania: „Áno, samozrejme. Bol to trestný čin.“
Tvrdí, že obrazy boli z maliarskeho hľadiska „pravé“, pretože ich skutočne vytvoril. Neboli mechanickými kópiami a mali odborné posudky. Falzifikátom sa podľa neho dielo stalo až cudzím podpisom.
Právna realita však bola širšia. Beltracchi a jeho spolupracovníci nevytvárali iba obrazy v štýle iných autorov, ale aj falošné podpisy a vymyslenú provenienciu. Bez nich by sa diela nemohli predávať ako autentické práce slávnych majstrov. Odsúdili ho za profesionálne organizovaný podvod, nie iba za samotné podpisovanie.
V roku 2010 sa jeho život zmenil. Pri obraze s koňmi, ktorý napodobňoval nemeckého maliara 20. storočia Heinricha Campendonka, ho prezradilo použitie titánovej beloby. Presné zloženie na etikete farby chýbalo. Pigment však odhalil niečo, čo maliar vo svojej dobe použiť nemohol.
Šesťročný trest považuje Beltracchi za príliš prísny, hoci napokon si odsedel štyri roky. Súdne konanie opisuje ako dohodu, ktorá mala zabrániť dlhému procesu so stovkami svedkov a odborníkmi z niekoľkých krajín.
Priznal sa výmenou za možnosť prejsť do väznice s otvoreným režimom. Dôležitú úlohu podľa neho zohrávala v tom čase chorá Helene, ktorá by dlhý pobyt vo väzbe znášala veľmi ťažko.
V expozícii v pražskom Obecnom dome leží vo vitríne kniha spojená s jeho väzenským obdobím. Na obálke je pečiatka poštovej podateľne väznice s údajmi o príjemcovi zásielky: VA Euskirchen, budova číslo dva, izba 232.
Práve tam sa medzi rokmi 2011 a 2015 náhle ocitol jeden z najväčších škandálov európskeho trhu s umením. V izbe 232 Beltracchi spal, písal a kreslil. Ráno zasa odchádzal do ateliéru, pracoval, nakrúcal televízne programy a cestoval za projektmi. Večer sa vracal.
„Bolo to ľahké a zároveň veľmi náročné,“ sumarizuje.
Nový začiatok s vlastným podpisom
Po väzení nemali dom, auto ani peniaze. Naopak, dlhy dosahovali takmer 20 miliónov eur. S veriteľmi sa dohodol, že bude ďalej pracovať a časť príjmov z novej tvorby pôjde na splácanie. Potreboval však prostriedky na ateliér a bežný život.
Keby mu ich nenechali, rozpráva, odišiel by na Bali a maľoval portréty turistov. Napokon sa dohodli. Začal odznova, tentoraz pod vlastným menom.
Nakrúcal televízny seriál, v ktorom počas rozhovorov portrétoval známe osobnosti v rukopise vybraných majstrov. Maľoval napríklad herca Christopha Waltza. Vytváral knihy, dokumentárne projekty a pripravoval výstavy.
Jeho prvá švajčiarska výstava sa konala ešte v období, keď bol vo väznici s otvoreným režimom a nemohol na ňu pricestovať. Helene a dcéra boli na mieste, on sa pripojil prostredníctvom obrazovky. Za 10 dní sa všetky diela vypredali a jeho návrat na scénu bol rýchly. Časť trhu, ktorý verejne označuje za mafiánsky a falošný, ho po prepustení okamžite prijala späť.
Škandál, ktorý zničil jeho pôvodnú kariéru, sa stal základom jeho novej značky. Beltracchi tvrdí, že jeho obrazy sú dnes drahé jednoducho preto, že sú veľmi dobré a vzácne.
„Často sú predané ešte pred dokončením a väčšina prác vystavených v Prahe je zapožičaná zo súkromných zbierok,“ hovorí.
Maľuje podľa vlastného „desatora“, ktoré má v skutočnosti 22 bodov a presne definuje, čo odmieta. Prvým pravidlom je veta, že nechce maľovať v rozpoznateľnom štýle. „Štýl je pre ľudí, ktorí robia módu. Maliar, ktorý potrebuje štýl, prestáva byť kreatívny,“ tvrdí.
Len čo umelec objaví rozpoznateľný rukopis, začne ho podľa Beltracchiho opakovať. Trh to napokon vyžaduje. Zberateľ chce okamžite spoznať, že sa pozerá na „svojho“ autora. Z umelca sa však takto stáva značka a z jeho rukopisu logo. Takúto formu neustáleho opakovania podľa neho nemožno označiť za kreativitu.
Beltracchi sa tomuto mechanizmu bráni tým, že pri každom obraze začína od nuly. Najprv premýšľa o príbehu, histórii a emócii. Až potom hľadá spôsob, ako ich namaľovať. Je to sloboda, ktorú by pravdepodobne nezískal bez 40 rokov strávených aj v cudzích rukopisoch. Jeho voľná tvorba je priznaným pokračovaním falšovateľskej minulosti.
Počas celých hodín rozprávania vo svojom opojne krásnom dome tvrdil, že nemá vlastný rukopis. Na konci možno tomuto geniálnemu bohémovi s bielymi vlasmi po plecia začínam veriť.
Napriek tomu za sebou zanecháva stopu, ktorú možno rozpoznať takmer okamžite. Je rozpoznateľný v túžbe vstúpiť do cudzieho času, na chvíľu sa v ňom stratiť a vrátiť sa s obrazom, ktorý tam po celý čas chýbal. Zdá sa teda, že tento muž bez rukopisu napokon predsa len jeden má. Ukrýva sa v tom, že zakaždým maľuje, akoby mohol prežiť ešte jeden život.
