Šéf odboru finančnej stability Národnej banky Slovenska hovorí o novinkách pri úveroch na bývanie pre realitných investorov a mladých, no aj o ďalších skupinách, na ktoré sa plánujú zamerať, a o význame sprostredkovateľov.
Od jesene by mohli mladí do 35 rokov dostať vyššiu hypotéku. Uvoľnenie pravidiel priamo súvisí so sprísnením podmienok pre realitných investorov. Dôvody zmien vysvetľuje v rozsiahlom rozhovore riaditeľ odboru finančnej stability Národnej banky Slovenska Marek Ličák.
S opatreniami sme začali v roku 2014. Každé z nich malo trochu iný cieľ a reagovalo na inú fázu finančného cyklu. Niekedy bolo cieľom nastavenie úverových štandardov, inokedy zasa nadmerný rast cien nehnuteľností či úverov.
V máji sme vydali najnovšiu Správu o finančnej stabilite, ktorej súčasťou je vždy aj stresové testovanie. Hodnotíme finančnú pozíciu domácností v napätej situácii a sledujeme, do akej miery je portfólio úverov odolné. Pod stresom rozumieme napríklad výrazný nárast nezamestnanosti či pokles príjmov. Sledujeme, do akej miery majú domácnosti vytvorené finančné vankúše. Tie boli vytvorené presne do takej miery, do akej fungujú opatrenia, ktoré sme prijali v minulosti. Z výsledkov nám vychádza, že domácnosti by mali byť odolné.
Oplatí sa prichádzať s opatreniami. Niekedy je to možno otravné pre banky aj pre klientov, ale na konci dňa sa snažíme pripraviť klientov práve na krízové situácie.
Jednou z oblastí, kde sú v rámci Európy stále pomerne veľké rozdiely, sú práve cykly úverových trhov alebo fungovanie bankových sektorov. Rozdiely v rámci EÚ sú stále výrazné, takže z niektorých prípadov sa môžeme poučiť, ale iné situácie sú úplne odlišné od toho, čo vidíme u nás.
Konkrétnym príkladom sú investičné úvery, s ktorými máme pomerne málo skúseností. Je to trend, ktorý vnímame a postupne naberá na váhe. V tomto smere sme však využili skúsenosti centrálnych bánk iných krajín, kde je význam týchto úverov už o niečo väčší a ktoré s nimi zažili väčšiu finančnú krízu. Využili sme ich skúsenosti s tým, ako sa tieto úvery správali počas krízy, a zobrali sme to do úvahy pri nastavovaní našej regulácie.
Mimochodom, objavilo sa to aj v Rakúsku, čo je krajina, ktorá euro mala. Hlavne pri Maďarsku a Poľsku zohral rolu úrokový diferenciál – teda rozdiel medzi sadzbami na úvery v domácej mene a vo švajčiarskych frankoch. Keďže bol veľký, bol veľký záujem o úvery vo švajčiarskych frankoch.
Zoberme si príklad Česka, ktoré má tiež vlastnú menu, no tento problém nemalo. Mohlo to sčasti byť o výške inflácie v krajine v danom čase, keďže inflácia vplýva na výšku úrokových sadzieb. Tento konkrétny príklad podľa mňa nie je ani tak o makroprudenciálnej politike, ako skôr o makroekonomickom nastavení.
Zaujímavé je, ako to krajiny riešili. V Maďarsku vláda direktívne určila, ako sa bude postupovať. V Poľsku sa niektoré prípady dostali až na Súdny dvor Európskej únie. Môžeme s odstupom času povedať, či existuje nejaké univerzálne opatrenie?
Dôležité je tieto trendy podchytiť v ranom štádiu. Netreba čakať, kým naberú veľkú váhu v bankových portfóliách, pretože v pokročilej fáze je už veľmi ťažké krotiť alebo zmierňovať riziká. Konkrétne príklady Poľska či Maďarska ukazujú, že problém zašiel tak ďaleko, že riešenia centrálnych bánk už nestačili a museli zasiahnuť vlády. Nechcem povedať, že sa to nezvládlo, ale nepostupovalo sa potrebne systematicky od úplne raného štádia.
Ak má byť makroprudenciálna politika efektívna, jej úlohou je robiť veľmi dobrý monitoring, sledovať náznaky objavujúcich sa rizík a vypracovávať odhady a analýzy. Pokiaľ vidíme, že riziko má tendenciu rásť a naberá na váhe, treba začať s konkrétnymi krokmi už v ranom štádiu.
Ak to zovšeobecním, pri podobných problémoch nie je cieľom centrálnej banky chrániť iba dlžníkov, ale celú spoločnosť.
Ak to vezmem čisto v zmysle zákona a nášho mandátu, našou úlohou je v prvom rade chrániť banky. Tento sektor je totiž krvným obehom celej ekonomiky a musí zvládnuť aj ťažké krízové situácie. Máme skúsenosti z iných štátov, že keď zlyhalo toto odvetvie, zlyhalo v podstate celé hospodárstvo. Tým, že chránime banky, však musíme nastavovať limity pre domácnosti a v niektorých prípadoch aj pre podniky.
Najnovšie opatrenie sa týka rekalibrácie LTV. Realitným investorom banka nebude môcť požičať viac ako 70 percent, pri mladých bude môcť banka požičať až 90 percent. Odkedy to má platiť?
Termín je stanovený k 1. októbru, ale môže sa to posúvať. Určite však prebehne ešte veľmi dôležitá diskusia s komerčnými bankami, pretože tie sa na to potrebujú technicky a procesne pripraviť. Vytvárame úplne novú dimenziu v procese preverovania klientov, takže logicky potrebujú určitý čas na implementáciu.
Opatreniam predchádzalo zverejnenie dôležitých údajov. Zo Správy o finančnej stabilite sme sa vďaka údajom z katastra dozvedeli, koľko Slovákov má hypotéky na viac nehnuteľností. Vďaka spotrebe elektriny zas vieme, koľko bytov sa nevyužíva. Ak by tieto dáta neboli k dispozícii, takéto opatrenie by dnes zrejme nebolo na stole, však?
Možno by na stole bolo, ale zrejme trochu v inej podobe. Dáta z katastra nám totiž umožnili omnoho presnejšie identifikovať a pomenovať konkrétne riziká. Náznaky sme videli už predtým. Vedeli sme, že sa postupne mení štruktúra klientov, ktorí žiadajú o úvery – že ide o čoraz majetnejších a starších ľudí, čo je veľmi dôležitý faktor. Vedeli sme síce, že si berú viac hypoték, no chýbal nám presný údaj o tom, čo s nehnuteľnosťami následne robia.
A práve to nám odhalili až dáta z katastra. Vďaka nim dnes jasne vidíme, že sú skupiny ľudí, ktoré si berú viacero hypoték a kupujú viacero nehnuteľností. K týmto regulačným krokom by sme pravdepodobne pristúpili aj bez toho, no opatrenie by bez presných dát asi vyzeralo inak.
Zdroj: Dorota Holubová
Teraz bude hlavná časť práce na bankách. Budú musieť z katastra overiť údaje o počte nehnuteľností vlastníka aj zistiť, či klient spadá do rizikovejšej kategórie.
Netýka sa to však iba investičných úverov, ale všetkých troch kategórií. Každý klient, ktorý požiada o úver, musí prejsť overením, koľko nehnuteľností má v katastri. Na základe toho a s prihliadnutím na jeho vek bude zatriedený do príslušnej kategórie limitu LTV: buď do 90 percent pre mladých, do 80 percent, alebo do 70 percent pri investičných bytoch.
Nebude to pre banky komplikácia?
Budeme s nimi intenzívne diskutovať a sme pripravení počúvať ich argumenty. Absolvovali sme zatiaľ len niekoľko prvých neformálnych stretnutí. Oficiálne pripomienkové konanie a konzultácie sa začnú onedlho. Samozrejme, ešte predtým, ako sme s týmto návrhom vyšli von, sme si podrobne zmapovali, v akom stave sa bankový sektor nachádza.
Priblížme si ešte dôvody zmien. Mladí ľudia majú málo našetreného, ale potrebujú bývať. Práve preto im banky budú môcť poskytovať hypotéky s LTV až na úrovni 90 percent.
Viac-menej áno. Upresnil by som, že primárne reagujeme na investičné úvery. Naším mandátom nie je sociálna politika, teda pomáhať mladým či priamo zvyšovať dostupnosť bývania. Ako som už spomínal, našou hlavnou úlohou je ochrana stability bánk. Ak na trhu vidíme zvýšené riziko, chceme ho v prvom rade zmierniť.
Tým, že eliminujeme riziká a znižujeme rizikovosť úverových portfólií, sa paradoxne vytvára priestor na to, aby sme mohli pomôcť mladým. Nechcem povedať, že je to len vedľajší efekt, ale platí, že len vďaka sprísneniu pravidiel na jednej strane môžeme uvoľniť podmienky na druhej strane – čo teraz robíme práve pre mladú generáciu.
Zjednodušene povedané, ide o hru s nulovým súčtom?
Pre nás je základnou konštantou a hlavným meradlom to, aký vplyv budú mať kroky na celkovú rizikovosť bankových portfólií. Keďže volíme kombinovaný prístup, pri ktorom na jednej strane niektoré rizikové parametre sprísňujeme a na druhej strane zasa uvoľňujeme, predpokladám, že z pohľadu celkového rizika bude vybalansovaný dosah. Podobne neutrálny vplyv očakávame aj z hľadiska samotného rastu úverov. Nečakáme v dôsledku týchto limitov LTV žiadne výrazné spomalenie ani zrýchlenie trhu.
Slovensko čelí masívnym demografickým zmenám. Je možné, že napríklad o 20 rokov bude plošný limit LTV iba na úrovni 60 percent? Môžeme totiž očakávať pomalší rast či dokonca prepad cien nehnuteľností. Nachádzame sa v špekulatívnej rovine, no zaujíma ma, či uvažujete až v takomto dlhodobom horizonte.
Parametre LTV sa v budúcnosti môžu meniť. Koniec koncov už aj v našich predchádzajúcich správach o finančnej stabilite sme jasne pomenovali, že demografia bude mať zásadný vplyv na úverový trh, ako aj na ten realitný. Poukazovali sme v nich na migráciu a pohyb obyvateľstva v rámci Slovenska. Dáta ukázali, že drvivá väčšina okresov zaznamenala negatívny prírastok. Výnimkou je len Bratislava, jej blízke okolie a sčasti západné Slovensko, kde vidíme pozitívne prírastky.
Ak budú tieto trendy dlhodobo pokračovať – a na základe demografických predikcií očakávame, že budú –, je úplne prirodzené, že to zmení trh nehnuteľností. Je vysoko pravdepodobné, že v niektorých periférnych oblastiach, kde bude úbytok ľudí a nízka ekonomická aktivita, bude stagnovať a bude málo likvidný. Je pravdepodobné, že aj LTV politika komerčných bánk v rizikovejších regiónoch bude nastavená úplne inak než napríklad v Bratislave. Rozdielny prístup vidíme v praxi už dnes a regionálne rozdiely sa môžu v budúcnosti ešte viac prehlbovať.
Pokiaľ nejaký ukazovateľ nezačne svietiť na červeno a vyskakovať ako systémové riziko, nechávate to primárne na rozhodnutí bánk?
Riadenie rizika je v prvom rade v ich rukách. To, čo ako regulátor nastavujeme, sú len určité mantinely a hraničné hodnoty, ktoré majú zabezpečiť, aby bolo portfólio ako celok stabilné aj v čase krízy. Ak napríklad teraz nastavujeme maximálny limit pre mladých na úrovni 90 percent, neznamená to automaticky, že každý žiadateľ nižšieho veku dostane 90 percent. Je to len legislatívny strop. Banka musí individuálne posúdiť, v akom stave je daný klient, aká je jeho reálna finančná pozícia a v akom konkrétnom regióne nehnuteľnosť kupuje. Sama rozhodne, akú úroveň LTV schváli.
V prípade mladých ľudí sa objavujú aj názory, že by sa u nich malo povoliť stopercentné prefinancovanie nehnuteľnosti. Vy máte k tomuto pomerne jasné stanovisko.
Keď sme túto reguláciu pripravovali, podrobne sme modelovali viaceré alternatívy sprísnenia či prípadného zjemnenia pravidiel. O možnosti stopercentného LTV sme, samozrejme, debatovali tiež, ale k tomuto variantu sa neprikláňame. Očakávame, že každý klient by mal byť schopný vložiť do kúpy nehnuteľnosti aj niečo z nasporených prostriedkov. Je to dôležitý indikátor z hľadiska jeho správania, schopnosti tvoriť finančné rezervy a celkovej disciplíny pri splácaní úveru.
Ak sa navyše pozrieme na prax iných zahraničných centrálnych bánk, máloktorá z nich stopercentné hypotéky umožňuje. Zároveň netreba zabúdať na podstatný fakt – vyššie LTV priamo znamená vyššiu zadlženosť aj omnoho väčší finančný tlak. Keď sme si to matematicky prepočítali, nárast tohto ukazovateľa z 80 na sto percent by mladých ľudí z pohľadu zadlženosti posunul do vysokých hodnôt. To by neprimerane zvýšilo systémové riziko v bankových portfóliách.
Dnes sa stáva, že mladí ľudia založia okrem kupovanej aj rodičovskú nehnuteľnosť. Dokážu sa teda bez problémov dostať k stopercentnému financovaniu. Je tento postup v poriadku?
Zatiaľ tento fenomén nevnímame ako vážne systémové riziko. Nie je na trhu natoľko dominantný, aby sme ho museli reštriktívne obmedzovať, takže to momentálne berieme ako legitímnu možnosť.
Obísť sa dá obmedzenie hypoték na investičné byty. Znížený limit platí pre tých, ktorí už vlastnia dva byty. Dá sa to obísť napríklad prepísaním nehnuteľnosti na deti. Nebojíte sa, že sa to začne realizovať vo veľkom?
Teoreticky sa to na papieri a z právneho hľadiska môže stať. Sám som veľmi zvedavý, nakoľko silný trend to v reálnom živote bude a či pôjde o masovú záležitosť. Máme nástroje na to, aby sme takéto správanie na trhu presne odsledovali. Pokiaľ by sme vyhodnotili, že to obchádza zmysel regulácie, sme pripravení sa zamyslieť nad tým, či je potrebné dané opatrenie upraviť.
Naznačili ste, že priamy vplyv pripravovaných opatrení na úverový trh by nemal byť drastický. Sledovali ste v analýzach aj to, aký dosah to môže mať prostredníctvom obmedzenia dopytu na ceny?
Kvantifikovali a hodnotili sme primárne dôsledky na tempo rastu úverov na bývanie, nie priamo na ceny. Keďže objem a dynamika poskytovaných hypoték majú na realitný trh zásadný vplyv, dá sa z toho sekundárne odvodiť aj vplyv na trh bývania. Celkový efekt na hypotéky bude viac-menej vybalansovaný – modely nám ukazujú zmenu tempa rastu úverov na bývanie okolo jedného percenta.
Nepredpokladám, že by toto opatrenie malo dramaticky vychýliť alebo zásadne zmeniť trh s bývaním. Skôr než celkový pokles objemov očakávame štrukturálnu zmenu. Pri hypotékach predpokladáme, že mierne stúpne podiel mladších žiadateľov, a na druhej strane o niečo klesne podiel čistých investičných úverov.
Poukázali ste, že existuje pomerne veľa bytov, v ktorých nie je takmer žiadna spotreba elektrickej energie. Naznačuje to, že v nich nikto nebýva. Jedna vec je, čo to robí s cenami, ale druhá je, či to nepredstavuje riziko pre trh. Môžu to byť zahraniční vlastníci. Aj v správe sa píše, že investori sú subjekty, ktoré môžu nehnuteľnosti kedykoľvek umiestniť na trh. Uvažujete v rámci stresových testov o tom, čo by sa stalo, ak by tieto byty zrazu začali masovo predávať?
V rámci stresového testovania s týmto parametrom nepracujeme – nemodelujeme scenár, že by sa prázdne byty zrazu vo väčšej miere začali predávať. Je to však dôležitá súčasť celkového príbehu, ktorý sme spomínali. Hoci presne nepoznáme motiváciu za každým jedným prázdnym bytom, predpokladáme, že veľká časť z nich je spojená práve s investičným zámerom.
Zo skúseností iných centrálnych bánk a zo zahraničia vieme, že realitní investori sa v čase krízy správajú inak než bežní majitelia. Bývajú spravidla prví, ktorí začínajú predávať, čím následne spôsobujú prudký prepad na trhu.
Ďalšou rizikovejšou skupinou, ktorá vám vyšla aj v aktuálnej Správe o finančnej stabilite, sú samostatne zárobkovo činné osoby a podnikatelia. Dáta ukazujú, že rizikovosť ich úverov je vyššia.
Vyšlo nám to konkrétne pri hypotekárnych úveroch. Bližšie sme sa na túto skupinu pozreli preto, lebo približne od roku 2022 vidíme pomerne výrazný nárast podielu produktov na celkovom portfóliu. Ich význam na trhu rastie. Keď sa pozrieme na nové hypotéky poskytnuté v roku 2025, živnostníci a podnikatelia tvorili takmer tretinu z nich.
Spomínaná rizikovosť do veľkej miery súvisí s tým, ako sa u týchto subjektov definuje príjem. Kým pri zamestnancoch je príjem jasne zadefinovaný a ľahko overiteľný, pri živnostníkoch je to omnoho zložitejšie. Živnostník síce predloží určitý obrat alebo daňové priznanie, no banky na ich základe čistý príjem iba odhadujú podľa interných modelov. Nejde o žiadne objektívne a priame overenie skutočnej výšky príjmu.
Druhým faktorom je podstatne väčšia volatilita ich príjmov, čo u živnostníkov vidíme bežne. Keď sme si urobili interný test, pozreli sme sa na tých, ktorí mali hypotekárny úver v roku 2025. Porovnali sme ich príjmy z tohto roku s tými, ktoré pôvodne reportovali bankám pri schvaľovaní. Zistili sme, že približne 85 percent živnostníkov zaznamenalo pokles.
Zdroj: NBS
Rozumiem výhrade, ale nemôže byť za poklesom daňová optimalizácia? Ak niekto pracuje s paušálnymi výdavkami, jeden rok si ich môže uplatniť a druhý nie. V daňovom priznaní sa to síce prejaví, ale jeho cash flow zostáva nemenný. Dá sa to zohľadniť v sledovacích vzorcoch?
Komerčné banky a rovnako aj my sa na to pozeráme komplexne. Nesledujeme len jeden izolovaný rok, ale analyzujú sa príjmy alebo obraty za dlhšie časové obdobie. Samozrejme, snažíme sa cyklickosť a špecifiká optimalizácie brať do úvahy.
Posudzovanie príjmov je náročné. Pokiaľ ide o individuálneho subdodávateľa, ktorému od jednej stabilnej inštitúcie nabiehajú na účet pravidelne rovnaké finančné prostriedky, je to pre banku signál, že ide o bezpečnejšieho klienta?
Banky sa, samozrejme, vždy pozerajú na obrat na účtoch. Nerobia to len pri živnostníkoch, ale napríklad aj pri spotrebiteľských úveroch, kde na tomto princípe fungujú predschválené úvery. Obrat tak môže slúžiť ako určitý indikátor. Konkrétne pri predschválených spotrebiteľských úveroch majú banky zo zákona výnimku. Obrat po splnení vybraných kritérií už následne nemusí byť overovaný.
Pokiaľ hovoríme o časovom testovaní, aké obdobie je optimálne na preverovanie príjmov?
V regulačných pravidlách to nemáme striktne zadefinované. Odporúčame len, aby sa banky na vývoj príjmov pozerali v čase, no každá finančná inštitúcia k tomu pristupuje trochu inak. Je to vlastne jeden z hlavných dôvodov, prečo sa chceme bližšie a hlbšie pozrieť na interné postupy bánk a v budúcnosti prípadne nájsť riešenie, ako by sme tento proces mohli zjednotiť a optimalizovať.
Je možné, že výstupy a prípadné riešenie sa objaví už na jeseň v ďalšej Správe o finančnej stabilite, alebo pôjde o beh na dlhú trať?
O tejto téme sme zatiaľ len otvorili odbornú diskusiu. V tomto štádiu je preto veľmi ťažké odhadnúť, kedy by mohlo prísť konkrétne metodické riešenie a či vôbec pristúpime k plošnej zmene.
Pri hypotékach si príjem žiadateľa overujú veľmi poctivo. Čo sa však týka spotrebiteľských úverov, banky ich často ponúkajú masovo a automaticky. Ľudia mi bežne hovoria, že im v aplikácii len príde notifikácia, že si môžu okamžite vziať päť- alebo 10-tisíc eur. Vtedy to vyzerá, akoby bankám bolo jedno, čo sa na účte reálne deje.
Je to presne princíp predschválených úverov, ktorý ste spomínali. Banka vám síce ponuku na základe dát vygeneruje a zobrazí, no v momente, keď ju klient akceptuje, mala by si jeho aktuálny príjem stále overiť v Sociálnej poisťovni. Banka by skrátka mala pred finálnym poskytnutím peňazí preveriť finančnú pozíciu klienta.
S niektorými inštitúciami sme na túto tému viedli naozaj dlhé diskusie, pretože ich manažmenty bezmedzne verili interným skóringovým modelom a tvrdili, že odhady fungujú dokonale. Naše stanovisko bolo jasné: tieto modely pokojne na selekciu klientov používajte, ale keď už ide klient úver zmluvne podpísať a reálne ho čerpať, musíte si v Sociálnej poisťovni overiť, či tie príjmové dáta skutočne sedia.
Je to nové usmernenie?
Toto pravidlo platí už dlhšie. Príjem by mal byť zo strany banky vždy overený v Sociálnej poisťovni a nemalo by sa to schvaľovať len na základe modelových odhadov. Navonok to síce tak rýchlo pôsobí, ale pokiaľ interný model funguje správne, mal by sa v zásade zhodovať s reálnym príjmom evidovaným v Sociálnej poisťovni. Pokiaľ sa nezhoduje, banka musí klientovi poskytnúť o niečo nižší úver.
Zdroj: Dorota Holubová
Jedna vec je overiť si príjem, keď človek žiada o nový úver, a druhá vec je, keď chce existujúcu pôžičku refinancovať. Majú byť pravidlá v oboch prípadoch rovnaké? Všeobecne platí, že pokiaľ úver, ktorý klient refinancuje, nie je vyšší ako ten pôvodný, existuje dôvod na istú benevolentnosť práve vďaka bezpečnej histórii splácania.
Presne takto je regulácia nastavená. Pokiaľ ide o čisté refinancovanie a úver sa výrazne nenavyšuje, vtedy sa príjem nemusí overovať nanovo. Ak však dochádza k výraznejšej zmene nahor, konkrétne o viac ako päť percent z nesplatenej istiny, klient aj banka musia znova prejsť celým procesom overovania ako pri poskytnutí nového úveru.
Ak sa človek ocitne v situácii, v ktorej na tom príjmovo nebude najlepšie, ale pomohlo by mu, keby úver refinancoval v inej banke s lacnejšou sadzbou, má šancu?
Áno, pokiaľ úver nenavyšuje. Ak by to chcel spraviť a zároveň je v horšej finančnej situácii, výhodnejšiu sadzbu dostane asi veľmi ťažko.
Skúsim filozofickú otázku. Vaším cieľom je chrániť stabilitu bánk. Pre ne je z hľadiska výnosov lepšie mať vyššiu rizikovú maržu, čiže drahší úver. Na druhej strane pre klienta je lepšie mať nižšiu sadzbu. Dá sa definovať, kde sa nachádza optimum? Alebo je to čisto trhová záležitosť?
Nemáme žiadny model, ktorý by určil, čo je optimálna sadzba. Táto veličina sa neustále mení v čase. Máme objektívnu cenu peňazí, ktorá je stanovená buď Európskou centrálnou bankou, alebo sa odvíja od trhových sadzieb pri rôznych splatnostiach a maturitách. Mení sa v čase a s ňou aj optimálna marža.
Do veľkej miery však vstupuje špecifický pohľad konkrétnej banky – teda to, ako vníma svoju ziskovosť, rizikovosť alebo oblasť likvidity. Každá banka si to teda nastavuje autonómne a do tejto oblasti ako regulátor nevstupujeme. Pamätám si, že sme to v minulosti spravili iba raz, keď sme vydali analytický komentár. Bolo to v období mimoriadne nízkych úrokových sadzieb a marží.
Vtedy sme skôr banky upozornili, pretože ich úrokové príjmy boli v tom čase generované takmer výlučne masívnym rastom objemu úverov a len v minimálnej miere maržou. Vtedy sme len dvihli varovný prst a hovorili sme, že takýto obchodný model nie je dlhodobo udržateľný.
V súvislosti so živnostníkmi sa v Správe o finančnej stabilite objavila ešte jedna vec, a to, že ich vyššia rizikovosť nie je adekvátne kompenzovaná vyššou rizikovou maržou zo strany bánk. Môže sa o rok či o dva dostať do štádia, keď NBS zavedie pravidlo, že ak ide o rizikovejší segment, riziková marža musí byť vyššia o stanovený počet bázických bodov?
Nie, nie sme všemocný regulátor, ktorý by administratívne vstupoval do úplne všetkého. Risk manažment majú banky plne vo vlastných rukách. Nastavenie marží a posudzovanie rizík je v ich kompetencii. Jediné, čo môžeme v tejto oblasti urobiť, je vypracovávať analýzy a poukazovať na tie fakty.
Môžeme bankám povedať: „Pozrite sa, vnímame, že je tu určitý segment, ktorý vykazuje v niektorých parametroch vyššiu rizikovosť ako iné úvery, no zároveň nevidíme, že by sa to adekvátne odzrkadľovalo vo vyšších úrokových sadzbách.“
Nemáme však žiadne zákonné právomoci na to, aby sme bankám diktovali, ako majú ich marže vyzerať. Ako som povedal, je to interná vec každej inštitúcie a tiež otázka konkurenčného boja na trhu. Ak banky túto oblasť risk manažmentu zanedbajú, skôr či neskôr to pocítia na ziskovosti.
Zažili sme časy nízkych sadzieb na úrovni jedného percenta. Hlavným hýbateľom boli vtedy tri faktory: silná konkurencia medzi bankami, lacné peniaze, ale aj finanční sprostredkovatelia. Pozícia maklérov sa už dnes trochu mení. Ako ich vnímate z pohľadu regulátora?
Ich pozícia sa na trhu až tak zásadne nezmenila. Z hľadiska ich podielu na produkcii nových úverov stále pokrývajú približne 60 až 70 percent, čo predstavuje mimoriadne silné postavenie. Čo sa týka rizikovosti nimi sprostredkovaných úverov, v posledných rokoch sme nezaznamenali výrazné anomálie. Podrobne sme analyzovali, aké typy úverov prinášajú a aké sú ich rizikové parametre, no k zásadným zmenám nedošlo.
Sila a aktivita finančných sprostredkovateľov do veľkej miery rastie alebo klesá v závislosti od toho, ako sú nastavené trhové úrokové sadzby a najmä aký veľký priestor existuje na refinancovanie úverov. V tejto oblasti sú totiž makléri tradične veľmi silní, keďže klientom aktívne vyhľadávajú a ponúkajú finančné výhody.
Ak sa však pozrieme na súčasný rozdiel medzi priemerným úrokom na nové úvery a sadzbou na celkovom stave, priestor na finančne výhodné refinancovanie momentálne nie je veľký. Nové úvery sú na úrovni okolo 3,5 percenta, kým priemerná sadzba na celkovom stave je zhruba 3,2 percenta. Logicky preto ani súčasná vlna refinancovania nie je taká výrazná.
Ľudia z trhu mi hovoria, že banka má zvláštne nastavenú storno lehotu – teda obdobie, keď je sprostredkovateľ povinný vrátiť vyplatenú províziu, ak klient odíde. Trvá dlhšie, než je samotná fixácia úrokovej sadzby úveru. Je toto niečo, čo vás ako regulátora zaujíma, alebo to spadá mimo pôsobnosti vášho útvaru?
Je to záležitosť, ktorá spadá skôr do zmluvných vzťahov medzi bankami a sprostredkovateľskými sieťami, respektíve do konkurenčného boja. Do týchto komerčných detailov už z pozície regulácie nevstupujeme.
