28. septembra 2021

„Baťa učil ľudí spať osem hodín, pravidelne jesť, športovať, pracovať, starať sa o svoje vzťahy a užívať si voľný čas,“ hovorí lektorka baťovskej filozofie Gabriela Končitíková. „Hladní a unavení zamestnanci, ktorí sa doma len hádajú a sú nešťastní sami zo seba, nikdy nepodajú v práci dobrý výkon.“

O filozofiu Tomáša Baťu sa začala zaujímať vďaka bakalárskej práci o sociálnom systéme jeho firmy. Počas jej písania sa osobne stretla s viacerými absolventami Baťovej školy práce. Jeho myšlienky ju oslovili natoľko, že sa stala lektorkou Baťovej sústavy riadenia.

Dnes pôsobí ako projektová manažérka Nadácie Tomáša Baťu. Pre firmy a podnikateľov vedie školenia, na ktorých sa učia využívať tieto prelomové princípy v súčasnej praxi.

Okrem toho je Gabriela Končitíková autorkou niekoľkých kníh. Najnovšia z nich sa volá Inšpirácia Baťa. Vydáva aj rovnomenný podcast a je doktorandkou na Univerzite Tomáša Baťu v Zlíne.

V rozhovore sa dozviete:

Reklama
  • Prečo sa obuvník a úspešný podnikateľ rozhodol založiť vlastnú školu?
  • Ako sa firme prostredníctvom výchovy učňov darilo meniť celú spoločnosť?
  • Ako to, že si Baťovi zamestnanci dokázali našetriť toľko, aby mohli ísť na dôchodok v 40?
  • Prečo je Baťova filozofia stále aktuálna a nemalo by sa na ňu zabudnúť?

V dvadsiatych rokoch sa obuvníctvo považovalo za remeslo chudobných. O Baťovu školu preto zo začiatku nebol veľký záujem. Čím sa mu to podarilo zmeniť?

V prvom rade by sme sa mali pozrieť na to, prečo Baťa svoju školu vôbec založil. Verejnosť mu totiž často vyčítala, že obuvnícke rodiny živoria, pretože keď založil svoju továreň, prakticky zruinoval tých, ktorí svoje remeslo robili doma. Zrazu zostali bez práce.

Ale Tomášovi Baťovi sa priečilo, že by kvôli nemu mal niekto živoriť. Jeho filozofia spočívala v snahe pozdvihnúť spoločnosť, zlepšiť podmienky pre podnikateľov. Firma Baťa ľuďom často ponúkala aj vlastné know-how – ako si urobiť dobrú reklamu, ako organizovať obchod… Každý podnikateľ bol pre Baťu veľmi cenným človekom.

Prečo?

Pretože prevzal zodpovednosť sám za seba. A keď mu ľudia začali vyčítať, že kvôli nemu asi 60-tisíc ľudí živorí, snažil sa dostať k podstate toho problému. Zisťoval si, kto sú tí ľudia, prečo živoria a čo to znamená. Takéto údaje mu však nikto nechcel dať. Preto si urobil vlastný prieskum a zistil, že ich nie je 60-tisíc, ale približne polovica.

To je stále dosť. Ako to riešil?

Dohodol sa s obuvníckymi rodinami, že im bude dodávať materiál na výrobu topánok za veľkoobchodné ceny. Mnohí mu totiž vyčítali, že keďže nakupuje vo veľkom, má úplne iné ceny, a tak mu drobní živnostníci nedokážu konkurovať.

Baťa si však zároveň uvedomoval, že to nie je dlhodobé riešenie. S dospelými ľuďmi sa už ťažšie pracuje, aj keď on pracoval aj so seniormi.

Akým spôsobom?

Vyplácal dôchodky aj cudzím obuvníkom, ktorí uňho nikdy nepracovali. Neznášal, keď ľudia celý život dreli, všetko odovzdali deťom, vnúčatám, spoločnosti… A zrazu mali sedemdesiat a boli na príťaž.

Baťa im platil akési životné minimum, aby mali na jedlo, na nájom… Stále si však uvedomoval, že je to len hasenie požiaru, nie riešenie príčin. Preto si povedal, že začne vzdelávať chlapcov z obuvníckych rodín. Tak vznikla Baťova škola práce.

Prísny režim

Jedno z jeho hesiel bolo, že ak sa človek nenaučí hospodáriť, nezáleží na tom, aká vysoká bude jeho výplata – chcel preto naučiť ľudí, aby si vážili peniaze. Akým spôsobom to robil?

Podstatou jeho filozofie bolo, že nič nie je zadarmo. Chlapcov z chudobných obuvníckych rodín zobral do Zlína a prisľúbil, že ich vyučí. Ale v tom období stále prevládalo klišé, ktoré ste spomínali na začiatku. Obuvník bol akýmsi symbolom chudoby.

Tomášovi Baťovi sa podarilo vybudovať vtedy najúspešnejšiu firmu v Československu. Zdroj foto: archív Gabriely Končitíkovej

Tomáš Baťa bol považovaný len za výsledok náhodného úspechu, dieťa Šťasteny. Aj dnes, keď ľudia vidia úspešného človeka, málokedy ich zaujíma, čo ho ten úspech stál, koľko naň musel drieť, majú tendenciu ho spochybňovať. A takto vnímali aj Baťu.

Preto úplne nestáli o to, aby ich synov učil šiť topánky. Kapacita Baťovej školy práce bola v prvom roku 200 študentov, ale prihlásilo sa osemdesiat.

Ako to v Baťovej škole práce fungovalo?

Prvou povinnosťou bolo bývať na internáte. Platila aj pre tých, ktorí boli priamo zo Zlína. Medzi študentom a jeho rodičmi sa uzatvorila zmluva, že rodičia nebudú dotovať svoje dieťa, ani ono ich. Baťa chcel, aby každý jeho učeň v štrnástich prevzal zodpovednosť sám za seba. To bolo dôležité, lebo v Baťovej škole netrvalo dlho, kým učni začali týždenne zarábať viac ako ich rodičia mesačne.

Reklama

Ako to?

Učni chodili každý deň na osem hodín pracovať do továrne. Zo mzdy sa im priamo strhávali náklady na bývanie, školné, stravu… V pätnástich si začali povinne sporiť na dôchodok. Baťa totiž tvrdil, že štát nebude mať na to, aby ľuďom vyplácal dôchodky a musia si sporiť sami.

Okrem toho učni chodili na kurzy psychológie, matematiky, finančnej gramotnosti, rétoriky, všetci športovali… Každý z nich ovládal minimálne dva jazyky. A darilo sa im.

Keďže hrozilo, že by mladí chlapci z chudobných rodín peniaze „rozflákali“, dva roky s nimi nemohli hýbať. Tak sa naučili hospodáriť. Baťova škola ich viedla k zodpovednosti a k hrdosti. Pripravovala ich na to, aby si dokázali rozbehnúť vlastný biznis. A veľmi rýchlo sa rozkríklo, že Baťova škola práce nie je len o šití topánok.

Kedy to všetko stíhali, keď pracovali osem hodín v továrni?

Mali veľmi prísny režim. Vstávali o 5.50. O 7.00 už museli byť v továrni. Pred odchodom ich skontrolovalo šesť vychovávateľov – či sa umyli, učesali, upravili a či majú čisté topánky, zapravenú košeľu, ostrihané nechty… Všetko bolo pod kontrolou.

Po práci večerali, potom išli ešte na dve hodiny do školy. Baťovi záležalo na tom, aby jeho študenti poznali aj teóriu svojej práce. Učili sa na praktických príkladoch.

Príležitosť aj pre ženy

O desať rokov po založení si študenti museli písať žiadosť, či si vôbec môžu podať prihlášku. Výberový proces bol veľmi prísny. Ako vyzeral?

Aj keď pôvodne bola Baťova škola práce určená chlapcom z chudobných obuvníckych rodín, v tomto období sa do nej hlásilo 20-tisíc ľudí. A aj deti z veľmi vážených rodín. Tie často od Baťu chceli, aby im deti prevychoval. To však odmietal. Ročne prijali okolo tisíc, maturovalo asi sedemdesiat. Baťova škola práce mala totiž tri stupne.

Aké?

Prvé tri roky to bola odborná škola. Tá končila výučným listom. Ak sa človeku v odbornej škole darilo, po dvoch rokoch mohol prestúpiť na tovarišskú. Aj tá trvala dva roky a končila tovarišským listom, ktorý sa rovnal živnostenskému oprávneniu. Tí najšikovnejší mohli potom ešte ďalšie tri roky chodiť na vyššiu majsterskú školu, ktorá končila maturitou. Celý proces teda trval sedem rokov.

Vráťme sa ešte k tomu výberovému procesu. Aký bol?

Mal asi sedem stupňov. Prvým boli tzv. psycho-technické skúšky, niečo ako dnešné SCIO testy. Okrem toho uchádzači absolvovali test všeobecného prehľadu a aj fyzické testy. Ak mali menej ako päťdesiat kíl, nemohli ich prijať. Minimálna výška bola okolo 160 centimetrov. Predsa len išlo o fyzicky náročnú prácu. Okrem toho testovali aj zručnosť uchádzačov.

Baťovské školy sa potom rozšírili do celého Československa. Okrem Zlína boli aj v Třebíči – Borovine, vo Svite a v Partizánskom.

Už sme trochu načrtli, že firma Baťa evidovala všetky výdavky svojich študentov. Ako to fungovalo? Mohla si to vôbec dovoliť?

To sa vyvíjalo. Keď človek v štrnástich prišiel do Baťovej školy práce, mohli si to dovoliť. Dali mu Ročenku mladého muža, resp. mladej ženy, do ktorej zapisovali všetky príjmy a výdaje. A tým ho naučili sporiť – po malých čiastkach.

Baťa zdôrazňoval, že úlohou jeho školy práce nebolo ľudí prevychovať. Zdroj foto: archív Gabriely Končitíkovej

Pri dospelých ľuďoch, od dvadsaťjeden, to bolo inak. Tam ich síce k sporeniu viedli, motivovali, inšpirovali aj prostredníctvom kurzov, ale už si nemohli dovoliť kontrolovať, za čo platia. Tento systém mal v sebe jednu úžasnú brzdu – kariérny rast.

Ako to súvisí?

V Baťovej firme človek nemohol byť na vyššom poste, ani v systéme účasti na zisku a strate, pokiaľ nemal nasporené. Keď som začínala s rozhovormi s pamätníkmi Baťovej školy práce, vždy ma zaujímalo, ako to, že tie peniaze skrátka neminuli.

Lebo oni naozaj, keď v 21 rokoch doštudovali, mali na účte okolo 100-tisíc československých korún. Hovorí sa, že je to dnes asi 5 miliónov českých korún (cca 200-tisíc eur, pozn. red.).

Aj pre dievčatá to bola ohromná príležitosť – boli samostatné. Nemuseli sa vydávať len preto, aby sa o ne muž postaral, ako ich rovesníčky v tých časoch. Získali neuveriteľnú slobodu. Firma Baťa v podstate zmenila postavenie žien v spoločnosti.

Pocit potrebnosti

A čo vám teda odpovedali? Ako to, že v mladosti nemíňali?

To nešlo. Keby tie peniaze minuli, museli by začínať od nuly. Každá vyššia pozícia vo firme bola krytá určitou sumou na účte. To je vlastne podstata filozofie baťovskej finančnej gramotnosti – človek nemôže zodpovedať za prácu, pokiaľ ju negarantuje finančne.

Zároveň platilo, že ak by sa dielni, za ktorú človek zodpovedal, nedarilo, strhlo sa to z jeho konta. Preto zamestnanci museli mať aj rezervy, aby kariérne neklesali. Tým vlastne Baťa získal aj istotu, že zamestnancom bude na jeho firme záležať.

Je však dôležité povedať, že Baťova filozofia vôbec nie je len o šetrení. Chcel, aby si jeho zamestnanci vedeli aj dopriať. V Ročenkách mladých mužov a mladých žien je napísané: „Zarábaj, rozumne míňaj a šetri.“

Keď človek zarába, potrebuje si peniaze aj užiť, aby sa mu to vrátilo. Takýto hodnotovým vzdelávaním firma menila celú spoločnosť. Na to sa často zabúda.

Už ste spomenuli, že ste sa vo svojom výskume často stretávali s pamätníkmi, ktorí absolvovali Baťovu školu práce. Aké to bolo?

Prvý raz som sa s nimi stretla, keď som písala svoju bakalársku prácu. Mala som dvadsať. A bola som z toho úplne fascinovaná. Dnes sme zvyknutí, že každý je uťahaný, má toho veľa, všetko je problém… Žijeme v akejsi „uvzdychanej“ dobe.

Ale títo osemdesiatnici boli neskutočne nadšení. V očiach mali iskry dvadsiatnikov a mali neuveriteľný prehľad. Napríklad, keď zomrel Steve Jobs, riešili so mnou, ako sa budú vyvíjať akcie.

Boli to aj veľkí detailisti. Na stretnutí s jedným podnikateľom sa jeden z nich zahľadel na jeho kabát a povedal: „Ten kabát ste nekúpili v Česku, že?“ On odvetil, že nie a absolvent Baťovej školy pokračoval: „Musí byť z Anglicka.“ Podnikateľ to potvrdil a spýtal sa, ako to vie. Briti totiž inak šijú švy.

Okrem toho mi povedali, že nikdy v živote nikomu nič nezávideli. Jediná vec, ktorú mi teraz závidia, je mladosť. Radi by si život prežili ešte raz. Napriek tomu, že v socializme sa na nich pozeralo cez prsty, vôbec nezatrpkli.

A ako si spomínajú na svoje štúdium a prácu?

Tam sa veľmi prejavili rozdiely medzi mužmi a ženami. Muži na to spomínajú ako na niečo úžasné, naučilo ich to hodnotám, disciplíne, nič lepšie nezažili.

Dámy povedia: „No, zarobili sme si, mohli sme si dovoliť parfumy, kozmetiku, šaty na mieru… Ale tá práca v továrni bola strašná.“ Bolo to veľmi fyzicky náročné. Baťa ľuďom nikdy neplatil za to, že do práce prišli.

Dnes ľudia hovoria, že je krásne, ako Baťa zamestnával aj mladých ľudí. Že dvadsaťdvaročný človek mohol viesť továreň niekde v Indii. Ale zabúdajú, akým drilom si tí ľudia prešli od štrnástich. Veď to už je osem rokov skúseností.

Podľa jeho vlastných slov Tomáš Baťa vo svojej filozofii vychádzal z prírody a funkčnej rodiny. Jeho princípy preto nie sú zložité. Zdroj foto: archív Gabriely Končitíkovej

Súčasťou Baťovej filozofie totiž bolo aj to, aby človek mohol ísť v štyridsiatke na dôchodok. Život podľa neho nemáme celý predrieť a naháňať sa za peniazmi.

Aj dôchodcom dával pracovné príležitosti, ale nie preto, aby zarábali. Preto, aby sa stále cítili potrební. Muži chodievali zametať ulice. Doobeda pracovali, potom obedovali a potom išli na pivo.

Ženy pomáhali v materských školách a aj večer chodili strážiť deti Baťovych zamestnancov z mladých rodín. To bolo krásne prepojenie generácií.

Nejde len o výkon

Z týchto zásad vychádzajú aj baťovské princípy, ktoré učíte ľudí aplikovať aj dnes. Aké to sú?

Chodiť z práce domov v rovnakom čase, nájsť si denne čas na partnera, na rodinu a na koníčky. Stačí pol hodina, hodina, dôležité je, že život nie je len o práci.

Obrovské množstvo ľudí žije v kolotoči od pondelka do piatka, preležia víkend, cez leto si oddýchnu na dvojtýždňovej dovolenke, možno na Vianoce a tak dokola. Nevieme si užívať život. Aj ja sa teraz učím, že sa za deň nemusím zodrať.

Baťova škola práce ľudí naučila, prečo je dobré ísť o piatej z práce, ísť do kina, kúpiť si knihu, mať zážitky. Dnes sú ľudia vedení k tomu, aby sa dobre učili, mali čo najviac aktivít popri škole, pracovali na sebe, potom vhupli do pracovného kolotoča, v ktorom sa zoderú. Ale tak to nejde.

Kde sa Tomáš Baťa inšpiroval? Ako vedel, že takýto prepracovaný systém bude fungovať?

Bolo to metódou pokus-omyl. Nie všetko sa mu vždy vydarilo. Treba povedať, že zamestnanca nenútil, aby si šetril, aby sa vzdelával a kultúrne rástol, ale tým pádom nemohol rásť ani vo firme.

Baťa vedel, že postoj ľudí sa nikdy nezmení tým, že im niečo prikáže – normy a pravidlá nefungujú. Je to ako výchova detí. Aj ony kopírujú správanie dospelých.

Tomáš Baťa priznal, že väčšinu pravidiel, ktoré vo svojej firme zaviedol, vzal z prírody a z funkčnej rodiny. Každá samica svoje mláďa naučí, ako čo najlepšie loviť a ako sa chrániť pred predátormi – odovzdá mu všetko, čo vie.

Ktoré zásady si firmy z Baťovej filozofie najčastejšie odnášajú dnes?

Manažéri sa začínajú oveľa viac zaujímať, aký ich zamestnanec je. Aplikácia Baťovych princípov do súčasnosti má tri formy. Prvou je racionalizácia výroby. Druhou je riadenie firmy – účasť zamestnancov na zisku a strate, samospráva dielní… Najžiadanejšia a najdôležitejšia je však tá tretia – baťovská personalistika a nastavenie firemnej kultúry.

Súčasťou pracovnej karty u Baťu bol okrem stĺpčeka o tom, čo všetko človek dokáže a ktoré pozície už zastával, aj stĺpček o tom, aký je. Či dokáže pred ľuďmi odprezentovať svoje požiadavky, ako reaguje v krízových situáciách či na klebety, ako spolupracuje s kolegami, ktorých nemá rád.

Inšpirácia Baťa je najnovšou knihou Gabriely Končitíkovej. Rozbehla aj rovnomenný podcast. Zdroj foto: archív Gabriely Končitíkovej

Na vedúcu pozíciu sa podľa Baťu nehodí perfekcionista. Ten celý tím uťahá, on bude spokojný, ale ostatní budú takí unavení, že im to už bude jedno. Oveľa dôležitejšie sú pochopenie a empatia. A to platí aj dnes. Ľudia robia chyby. Je to normálne.

Všetci zamestnanci mali každého pol roka povinný kurz psychológie a komunikácie. Aj dnes je dôležité, aby sa kolegovia dokázali navzájom pochopiť a dohodnúť. A ľudia sú citlivé bytosti, rozdiel v komunikácii robí už intonácia hlasu. Dnes sa na to často zabúda, ale tým sa veľmi buduje firemná atmosféra.

Údiv aj slzy

Nie všetci sú však z Baťovych filozofických princípov takí nadšení. Čo mu vyčítajú?

Najmä to, že až príliš zasahoval do rodinného života svojich zamestnancov. To je pravda. Baťa učil ľudí spať osem hodín, pravidelne jesť, športovať, pracovať, starať sa o svoje vzťahy a užívať si voľný čas.

Hladní a unavení zamestnanci, ktorí sa doma len hádajú a sú nešťastní sami zo seba, lebo pribrali a nemajú kamarátov, nikdy nepodajú v práci dobrý výkon. Navyše budú stále podráždení a vzťahovační.

O Baťovej filozofii často aj prednášate. Ako ľudia na prednáškach reagujú?

Väčšinou ich to zaujme, ohúri. Ale bežne sa aj rozplačú. Keď top manažérkam poviem jedno z baťovských mott, že práca človeka nikdy neobjíme a svoje deti uvidíš vyrastať iba raz. A že je to ich voľba, či v práci sedia alebo nie, rozplačú sa.

Je to chyba systému. Baťa hovorí, že na štandardný pracovný výkon potrebuje človek sedemdesiat percent pracovnej doby. Teda asi šesť hodín. A aj sedemdesiat percent energie, elánu.

Dnes sú všetci naučení makať od rána do večera v presvedčení, že spasia svet. Ale Baťa hovorí, že najprv musí človek zachrániť sám seba.

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?