9. apríla 2020

Eva Kramerová, známa pod pseudonymom Evelyn, na seba upútala pozornosť verejnosti videom o chorvátskych kunách v roku 2014, ktoré sa veľmi rýchlo stalo virálnym. Dnes je známa aj ako herečka, vlogerka či moderátorka, má vlastný podcast a venuje sa písaniu námetov na filmy či seriály. Evelyn je súčasťou tohtoročného rebríčka 30pod30 v kategórii umenie, kreatívny priemysel a zábava.

Celý tohtoročný rebríček 30pod30 nájdete tu.

V rozhovore pre Forbes.sk hovorí, ako prežíva súčasnú situáciu, aké stereotypy vládnu o komikoch, o spoluprácach, ktoré ľutovala, či o akceptovaní samej seba. „Teším sa, že som otvorila tému ‚sebaprijatia’ a sebalásky nielen pre seba, ale aj pre mnohé ženy, ktoré ma sledujú. Pre mňa sú podstatnejšie iné hodnoty, ako len sa naháňať a podliehať nezmyselnému merítku krásy. Fascinuje ma rôznorodosť,“ hovorí.

Keď sme sa nedávno rozprávali, hovorili ste o tom, že celý život fungujete v režime hodenia do vody, kedy sa nestihnete „rozkukávať“. Povedali ste: „Človek sa musí rýchlo prispôsobiť situácii. A to, myslím, celkom viem.“ Ako sa prispôsobujete tomu, čo sa deje v súčasnosti?

Je prirodzené, že pracujeme inak. Napríklad podcast nahrávame na diaľku a nemáme to pohodlie a technické zázemie ako predtým. Povedali sme si ale, že určite niečo chceme robiť. Nenecháme sa malými prekážkami rozhodiť. Snažíme sa prispôsobiť situácii. Je to podľa mňa vždy šťastnejšie ako nadávať, že to nie je ideálne.

Ste komička a na sociálnych sieťach zdieľate zábavné videá aj v tomto čase. Majú ľudia stále záujem o humor?

Myslím si, že áno. Dejú sa vážne veci, ale to ešte neznamená, že sa nemôžeme zasmiať. Ja som si na začiatku tohto obdobia povedala, že na sociálne siete nebudem dávať témy, ktoré sa venujú korone. Napadlo mi už síce 1500 videí o karanténe, ale stopla som sa. Týmito informáciami sme všade „preplácaní“ a zdá sa mi zbytočné, aby som sa k tomu pridávala.

Časť členov tohtoročného rebríčka 30pod30. Zľava: CEO wallmine Juraj Masár, majiteľka bistier Phočkáreň Lucia Thao Huong Šimeková, komička Evelyn Kramerová, barman Martin Hudák a operná speváčka Slávka Zámečníková. Foto: Ondřej Pýcha

I keď je pravda že sme si s kamarátom urobili live stream, pretože obaja potrebujeme ventilovať emócie z karantény. Svoju úlohu dnes vidím v tom, že keď si niekto na minútu zapne moje video, nech sa zasmeje a úplne zabudne na to, čo sa deje v jeho živote. Aby si vyfiltroval hlavu a potom sa vrátil k svojmu bežnému životu, problémom, karanténe, vrieskajúcim deťom… (smiech)

Ovplyvňuje táto situácia zásadne vašu prácu?

Asi je ešte skoro pozerať sa na to, aký to bude mať dopad. Nedávno som volala so známym, ktorého to celé hrozne dostalo. Žije v neistote a nevie, čo príde. U mňa to je však tak, že odkedy robím to, čo robím, prežívam permanentnú neistotu. Psychologický stav, že neviem, čo bude, pre mňa teda nie je vôbec nový.

Slovenský vedec v európskom 30pod30.
Tomáš Babej hľadá nové lieky za oceánom

Nikdy neviem, kto bude niečo chcieť, či niekto čosi príjme, dá mi ponuku… To, čo sa deje, je neistota, ale rovnaká, akú mávam vždy. Zatiaľ si teda vravím, že uvidíme. Modlím sa za to, aby to bolo čo najlepšie, a keď nebude, budem sa tomu musieť prispôsobiť. Verím tomu, že v situácii, v ktorej sa budem nachádzať, budem schopná niečo vymyslieť a nejako s tým naložiť.

Nie je pre vás tento spôsob života stresujúci alebo ste si na tú neistotu už zvykli?

Myslím si, že veľmi veľa záleží od nastavenia vašej mysle. Sú obdobia, keď ide všetko skvele, máte veľa peňazí, veľa pracujete a potom príde obdobie, keď je úplne hlucho. Vtedy si vravím, že som si mala niečo ušetriť a nie všetko minúť (smiech). Neviem, či to vnímam ako stres. Takto to jednoducho je a chápem to ako daň za to, že môžem robiť to, čo ma baví. Zobrala som to ako fakt, súčasť môjho života a prispôsobila som sa tomu. Hovorím si, že boli časy, keď som žila na internáte z 200 eur na mesiac. Keby sa čokoľvek stalo, myslím, že sa dokážem uskromniť. Aj keď to, samozrejme, nie je želaný stav.

Pamätáte si, ako najdlhšie ste boli bez príjmu?

Neviem, asi dlho. Niektoré roky boli úplne slabé, neprichádzali ponuky, ktoré by som chcela robiť. Vtedy som si povedala: ‚Okej, teraz je čas, keď sa uskromním a keď budem robiť na iných svojich veciach, ktoré ma bavia.‘ Je to pre mňa ľahšie, pretože nemám deti a nikto odo mňa nie je závislý. Ešte stále to teda viem vnímať takto „zenbudhisticky“, keďže nemám dva hladné krky, ktoré sa na mňa spoliehajú. Beriem to ako dar, že keď ma niečo neuspokojuje a hoci to prináša finančné benefity, tak to skrátka robiť nebudem, lebo mi to nespôsobuje radosť. Tento stav si držím.

Aké to je pre kreatívnych ľudí – byť väčšinu času zavretý doma?

Kreativitu podľa mňa máte v sebe a aj z obyčajných vecí sa dajú vytvoriť neobyčajné. Teraz je to ťažšie v tom, že človek nemá také impulzy ako za bežných okolností, nestretáva sa veľmi s inými ľuďmi a neprichádza do interakcií, ktoré ho inšpirujú. Všetko sa však dá obrátiť tak, aby to bolo inšpiratívne. Len to chce viac námahy. Aj ja som si na začiatku hovorila: ‚Sakra, teraz nebudem nič zažívať. O čom teda budem písať?‘ No zažila som veľmi veľa vecí v minulosti, ktoré som nijako v mojej práci nevyužila, takže možno toto je ten čas, keď sa nad nimi môžem zamyslieť. Spísať si zážitky, na ktoré som dlhú dobu kašľala, lebo boli prebité inou prácou.

Mať sa rada taká, aká som

V printovom vydaní Forbes ste ukázali, ako vyzerá váš deň. Čo vám pomáha?

Veľmi často chodím do prírody, najmä do lesa. To mi veľmi pomáha k psychickej pohode. V rozhovoroch s kamarátmi a inými ľuďmi cítim, že tá panika a stres zo súčasnej situácie dávajú mnohým zabrať. Na to, aby som sa tomu vyhla, je pre mňa dôležité mať režim a pocit, že niečo robím. Idem do lesa, potom si niečo napíšem, meditujem…

Je fajn upratať si myšlienky, aby sa človek „nezbláznil“ z vlastnej hlavy, ktorá teraz nedostávala žiadne impulzy. Vlastné myšlienky a pochody teraz nemáme čím prekrývať. Možno je to fajn. Asi to bude znieť trošku „ezotericky“, ale je dobré sa trochu pozrieť aj do seba. Aktuálna situácia ponúka chtiac-nechtiac ten priestor.

Veľa času dnes Evelyn trávi v prírode. Foto: archív Eva Kramerová

Mávate aj vy ťažšie dni?

Mám ťažké dni, ale tak v rámci normy. Som zvedavá, čo sa bude diať, človek sa prirodzene necíti dobre, keď nemá veci pod kontrolou, ale nemám pocit, že by bolo viac ťažkých dní ako v bežnom živote.

Pýtam sa to aj preto, že o komikoch môžu mať ľudia predstavu, že takí veselí, ako sú na videu, bývajú celé dni.

To je živý nezmysel. Stretávam sa s týmto stereotypom dosť často. Som človek, ktorý má väčšinou veľmi veľa energie a pred ľuďmi často vtipkujem, no mám aj ten protipól. Je to zdravé. Nepoznám osobu, ktorá je večne veselá a keď taká je, tak si nemyslím, že je to v poriadku. (smiech) Život je taká sínusoida, sú dobré a zlé dni a myslím si, že ich má každý. Ľudia, ktorí rozdávajú energiu, ju potrebujú niekde načerpať. Ja ju čerpám práve vo chvíľach, keď mi je ťažko a potrebujem byť v pokoji. Nemôžem byť vysmiata, keď to tak necítim.

Monty Python, Lasica & Satinský a ďalší komici.
Aké boli ich prorocké rady pre časy koronavírusu?

Dávate si vtedy oddych od sociálnych sietí?

Snažím sa byť čo najautentickejšia. Bavia ma autentickí ľudia a aj ja sa snažím taká byť či už v reálnom živote, alebo pri tom, čo „ponúkam“ ľuďom. Tie najtemnejšie chvíľky, ktoré sú naozaj ťažké, však nezdieľam a nechávam si ich pre seba, respektíve pre svojich najbližších, ktorým dôverujem. Písanie a náš podcast sú pre mňa miestami, kde viem byť najviac autentická. Nie je to len o tom zábavnom rozmere, ale je to aj priestor, kde si zahĺbam a viem si povedať svoj názor aj inak ako na sociálnych sieťach. Siete sú niekedy taký cirkus.

Dosť často v podcaste riešite aj svoje súkromné či intímne záležitosti. Premýšľate niekedy nad tým, či ste neprezradili viac, ako ste chceli, a kde je hranica?

Ani nie. Tú platformu som túžila vytvoriť ako niečo, kde sa budú hovoriť práve aj tie intímne veci. Myslím si, že je to kľúčom k tomu, aby sme si pomohli. Aj ja, keď niekedy počujem príbeh prežitý inou ženou, ktorá o tom rozpráva otvorene, viem sa s ním stotožniť, nejakým spôsobom sa z toho poučiť alebo si z neho niečo odniesť. Napríklad to, že v tom, čo prežívam, nie som sama. Preto som sa rozhodla ísť cestou otvorenosti.

Stretávate sa často s hejtom? Ako to beriete?

Zaujíma ma názor ľudí, ktorí sú pre mňa relevantní či už profesijne, alebo v osobnom živote, ale nenechám sa rozhádzať kadejakým komentárom. Keď ma máš rád, tak ma maj rád, keď nie, tak nie. Obe možnosti sú v pohode. Interntový hejt je veľmi špecifický a skôr ako nahnevať ma vie prekvapiť. Napríklad to, akým hrozným spôsobom vám vie vynadať 60-ročná pani, na ktorej profile sú fotky s vnúčatami a nejaký pekný citát o Bohu. Vtedy si poviem: Wooow. Ľudia sú naozaj všelijakí a je aj fajn, že to tak je. Lebo aj to dokáže byť inšpiratívne.

Zvykali ste si na to dlho?

Niekedy som to prežívala veľmi intenzívne. Dnes to môže znieť, že som nad vecou, čo myslím že aj som, ale nebolo to tak vždy. Na moju osobu už odznelo toľko hejtu, že som bola nútená si v sebe upratať a povedať si, čo považujem za podstatné a čo nie. Na začiatku to však bolo veľmi ťažké.

Mňa osobne, keď som vás hľadala v Google, veľmi nepríjemne vyrušilo to množstvo článkov, kde sa riešila vaša postava. Ako to vnímate?

Veľmi som to riešila. Ja si viem v každom nájsť niečo, čo sa mi páči, mám rada pestrosť. Aj fyzickú krásu vnímam možno inak ako väčšina Slovákov. Veľmi ma mrzelo, že mi spoločnosť neustále hovorila, že so sebou nemôžem byť spokojná, pokiaľ som „iná“. Nie je to v poriadku. Táto téma mi otvorila otázku, či som so sebou naozaj spokojná a akým spôsobom to viem pretaviť do svojho života.

Podcast, ktorý má Evelyn s herečkou Petrou Polnišovou, patrí na Slovensku medzi najpočúvanejšie. Foto: archív EK

Dôležité podľa mňa je, aby som bola OK ja sama so sebou. To je veľká vec, ktorá ma odbremenila od riešenia toho, či som schudla, pribrala, či som hentaká alebo onaká. Bola to však obrovská a dlhá cesta. Teším sa, že som otvorila tému „sebaprijatia” a sebalásky nielen pre seba, ale aj pre mnohé ženy, ktoré ma sledujú. Pre mňa sú podstatnejšie iné hodnoty, ako len sa naháňať a podliehať nezmyselnému merítku krásy. Rôznorodosť ma fascinuje. Veď v tom je ten svet krásny, že všetci sme iní. Je to dôležité a som rada, že otváram tieto témy. Slovensko je minimálne v „akceptovaní“ akejkoľvek inakosti veľmi zaostalé.

Míľnik ešte neprišiel

Ako vyzerá vaša práca? Čomu všetkému sa venujete a na čom zarábate?

Peniaze idú najmä z televízie a to je zároveň vec, ktorú veľmi rada robím. Zarábam aj z reklamy na sociálnych sieťach, ale tú mám teraz až niekde na poslednom mieste. Na začiatku kariéry jej bolo veľmi veľa, bolo v tom najviac peňazí, ale povedala som si, že už sa nechcem pretláčať reklamou. Väčšinou si vyberiem maximálne tri značky, s ktorými rada spolupracujem, ktorým verím a ktoré rada používam. Potom sa ešte venujem písaniu, za posledný rok sme napísali aj pár námetov na filmy a seriál a v neposlednom rade sa venujem podcastu.

Premýšľate nad tým, ako sa ešte posunúť?

Je to téma môjho posledného roka. Riešim to, odkedy som sa trochu vzdialila zo sociálnych sietí a mala pocit, že sa nerozvíjam. Pýtam sa samej seba, kam chcem smerovať a je to veľmi veľká otázka. Čo chcem vytvárať a čo chcem priniesť pre seba a pre ľudí? Sama ešte neviem. Nedávno som napísala jeden námet, ktorý je tiež momentálne v stave hibernácie, a je to niečo, čo je síce vtipné, ale zároveň aj vážne. Aj podcast je pre mňa znakom zmeny. Pred šiestimi rokmi som bola taký šašo, no zrazu sa mi do toho chce vniesť trochu hĺbky. Minútová sranda mi už nestačí.

Podľa čoho si vyberáte projekty, do ktorých pôjdete?

Robím to intuitívne. Keď z niečoho od začiatku nemám dobrý pocit, tak do toho idem len málokedy. Viem si však zanalyzovať, či je to strach z nepoznaného, alebo niečo, čo je vyslovene proti mojej srsti a to je podľa mňa základ. Ak mám pred niečím rešpekt alebo strach, pýtam sa samej seba, čo bude na druhej strane, keď to prekonám. To ma fascinuje. Čo bude za tým, keď toto celé prekonám? Kde sa dokážem posunúť?

Sú veci, ktoré ľutujete a hovoríte si, že ste do nich nemuseli ísť?

Bolo ich pár, ale boli to skôr reklamné veci v minulosti. Napríklad, že ma tam možno trošku udupali a necítila som sa komfortne v tej pozícii. Ale vyslovene neľutujem nič, pretože aj nepohodlná situácia je nejakým spôsobom posun. Každý si musíme stanoviť hranice a aj tieto nešťastné skúsenosti vám pomáhajú tieto hranice definovať. Naučila som sa vďaka nim povedať, čo už robiť nechcem.

Ktorý projekt bol pre vás doteraz míľnikom?

Nemám pocit, že v mojej kariére prišiel ešte nejaký radikálny míľnik. (smiech) Ale nie. Televízne projekty boli skvelé v tom, že som bola v kolektíve, neustále sa učila a ľudia naokolo ma veľmi posúvali, či už išlo o seriál Svet podľa Evelyn, Let’s Dance alebo Farmu. Tie ma posunuli a boli také míľniky. Vtedy som zistila, že práca v kolektíve ma baví omnoho viac. Je pre mňa mimoriadne dôležité obklopovať sa ľuďmi, ktorí ma inšpirujú, motivujú a od ktorých sa môžem neustále učiť… Je šťastie, že som na mnoho takých pravé v spomínaných projektoch natrafila, som za to vďačná.

Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?