Nacisti zhromažďovali státisíce židovských kníh, aby po vyvraždení ich majiteľov sami rozprávali ich dejiny. Časť zbierky dodnes ukrýva Národná knižnica v Prahe.
Nacisti plánovali svet bez Židov. Napriek tomu počas vojny budovali najväčšiu zbierku židovských kníh na svete. Prečo režim, ktorý systematicky vraždil ich majiteľov, venoval toľko úsilia záchrane ich kníh? Odpoveď ukrýva jeden z najmenej známych projektov tretej ríše, ktorého stopy dnes odhaľujú českí historici.
Keď judaista Jiří Blažek otvoril jednu zo 700 hebrejských kníh objavených v depozitári Národnej knižnice, spomedzi stránok mu vypadol odkaz. Na prvý pohľad obyčajná záložka. V skutočnosti posledná stopa po rodine, ktorá zmizla počas holokaustu. Kniha bola súčasťou obrovskej zbierky, ktorú nacisti počas vojny skonfiškovali židovským obciam, rabínskym seminárom, súkromným knižniciam aj samotným Židom po celej Európe.
Keď sa začalo bombardovanie Berlína a Frankfurtu, nacisti časť týchto zväzkov odviezli do bezpečia sudetských zámkov. Po vojne sa štvrť milióna z nich dostalo do Prahy, kde dodnes zostávajú v depozitároch Národnej knižnice. List písala dcéra svojmu otcovi rabínovi. Vďaka niekoľkým riadkom sa po viac než 80 rokoch podarilo vypátrať jej osud, aj posledných žijúcich potomkov.
Podobné okamihy menia staré zväzky na niečo viac než knižničné položky. Medzi ich stránkami sa zachovali podpisy, pečiatky, súkromné poznámky, účtenky, listy aj kartotečné lístky. Sú to pozostatky bežného života, ktorý nacisti prerušili. Niekedy predstavujú poslednú hmotnú stopu po človeku, ktorého rodinu zavraždili a domov vyrabovali.
Keď dejiny píšu víťazi
Verejnosť si nacistickú kultúrnu politiku dodnes spája predovšetkým s pálením kníh. Fotografie horiacich hraníc z mája 1933 sa stali jedným zo symbolov nástupu tretej ríše. Ako spomína Jiří Blažek, bola to len demonštrácia sily a zastrašovania, verejné divadlo.
Skutočný osud väčšiny kníh sa odohrával za zatvorenými dverami skladov a archívov, kde nacisti židovské knihy systematicky zhromažďovali. Po anšluse Rakúska, Krištáľovej noci aj okupácii ďalších európskych krajín mizli celé knižnice zo synagóg, rabínskych seminárov aj súkromných bytov.
Cieľom nebolo zachrániť kultúrne dedičstvo, ale vytvoriť najväčšiu zbierku judaík na svete. Nacisti pritom neusilovali iba o niekoľko významných zbierok. Chceli ovládnuť prakticky všetku židovskú literatúru na okupovaných územiach.
„Záujem o knihy bol natoľko konkrétny, že počas Krištáľovej noci Heydrich zakázal podpáliť niektoré budovy len preto, že sa v nich nachádzali knižnice,“ opisuje Blažek.
Jedným z centier tohto projektu sa stal Inštitút pre výskum židovskej otázky vo Frankfurte nad Mohanom. Bol súčasťou širšieho plánu ideológa Alfreda Rosenberga vybudovať vysokú školu nacistickej strany, ktorá mala po vojne vzdelávať budúce elity režimu.
Nacistické rabovanie
Frankfurtský inštitút pritom nebol jedinou inštitúciou, ktorá siahala po židovských knižniciach. O zhabané fondy súperil Rosenbergov operačný štáb, Ríšsky hlavný bezpečnostný úrad aj ďalšie nacistické organizácie. Rivalita medzi nimi kopírovala osobné nepriateľstvá vo vnútri nacistického vedenia.
Každá chcela mať pod kontrolou nielen výskum, ale aj samotnú korisť. Dobre vedeli, že v skonfiškovaných knižniciach sa nachádza nielen židovské poznanie, ale aj vzácne rukopisy a staré tlače s vysokou finančnou hodnotou.
Nacistické „štúdium“ židovstva spočívalo v hľadaní pasáží, ktoré potvrdzovali vopred vytvorenú predstavu o Židoch ako o rasovom, politickom a kultúrnom nebezpečenstve. „Nešlo im o kritickú metódu štúdia tradičných textov,“ vysvetľuje Blažek. Najskôr vznikol správny výklad a následne sa vyberali informácie, ktoré ho podporovali.
Aby mohli knižnicu vôbec vybudovať, nacisti potrebovali práve tých ľudí, ktorých zároveň posielali na smrť. Hebrejské knihy totiž nedokázal čítať každý. Katalogizáciou státisícov zväzkov preto poverovali židovských knihovníkov a odborníkov. Tí dostali absurdnú úlohu – pomáhať vytvárať knižnicu, z ktorej mali raz ich vrahovia rozprávať dejiny ich vlastného národa.
Práve v tom sa ukrýval skutočný zmysel celého projektu. Nacisti nepredpokladali, že ich zbierka skončí po vojne v archívoch. Naopak. Mala sa stať základom pseudovedeckého štúdia judaizmu vo svete, v ktorom už podľa ich predstáv žiadni Židia žiť nebudú. Knihy mali budúcim generáciám slúžiť ako dôkaz, že nacistická „židovská otázka“ bola vyriešená správne.
Od roku 1943, keď začalo spojenecké bombardovanie ohrozovať nemecké mestá aj sklady ukradnutých kníh, presúvali nacisti časť zbierok na miesta, ktoré považovali za bezpečnejšie.
Viac než pol milióna zväzkov previezli na územie dnešného Česka. Knihy skončili napríklad na zámku Nový Berštejn, v Mimoni, na Novom Falkenburgu aj na hrade Houska. V miestnostiach a podkroviach ležali v žalostných podmienkach zväzky z rôznych kútov Európy.
Po vojne sa nacistický sen o najväčšej knižnici judaík rozpadol rovnako rýchlo ako tretia ríša. Státisíce zväzkov ležali bez katalógov, často premiešané a bez akejkoľvek dokumentácie. Nikto presne nevedel, odkiaľ pochádzajú, ani komu patrili.
„Krajina riešila návrat väzňov, presuny obyvateľstva aj obnovu inštitúcií; knihy sa nepočítali po kusoch, ale po metroch,“ približuje obdobie Blažek.
Zatiaľ čo časť kníh sa neskôr vrátila židovským obciam, alebo sa dostala do novovznikajúceho Izraela, približne štvrť milióna zväzkov skončila v Prahe.
Ako? To dodnes nie je jasné. Historici nenašli dokument, ktorý by ich prevoz vysvetľoval. Blažek sa domnieva, že mohli v Národnej knižnici skončiť v povojnovom chaose a následne zostať bez väčšej pozornosti aj pre politický vývoj po roku 1948.
Detektívka, ktorá trvá už 80 rokov
Pre väčšinu kníh sa však ich cesta týmto neskončila. Naopak. Keď judaista Jiří Blažek pred 11 rokmi otvoril dovtedy nespracovaný fond takmer 700 hebrejských kníh v depozitári Národnej knižnice, netušil, že každá z nich predstavuje samostatný detektívny prípad.
Niektoré vydali svoje tajomstvo v priebehu niekoľkých sekúnd. Iné zamestnávali historikov celé mesiace. Nešlo už iba o katalogizáciu vzácnych tlačí. Cieľom bolo vrátiť knihám ich pôvod, majiteľov a príbehy, ktoré sa nacisti pokúsili vymazať.
Práca pripomína skladanie mozaiky. Pečiatka židovskej obce, ex libris, podpis na predsádke alebo zabudnutý lístok medzi stránkami. Sú to drobné stopy, ktoré môžu knihu prepojiť s konkrétnym človekom.
„Ak tam máte pečiatku s nápisom Židovská obec vo Viedni, je to hotové za dve sekundy,“ hovorí Blažek. Oveľa zložitejšie je však pátranie po súkromných knižniciach. Keď sa nájde iba podpis alebo ex libris, môže ísť o prácu na týždne či mesiace. Niekedy sa podarí vypátrať potomkov, inokedy zostane iba meno človeka, o ktorom sa už nič ďalšie nezistí. Približne zo 685 hebrejských tlačí sa podarilo identifikovať asi polovicu.
Práve takto sa podarilo rozlúštiť aj osud knihy rakúskeho rabína Josefa Blocha. Vďaka listu, ktorý jeho dcéra kedysi použila ako záložku, historici zistili, že vojnu prežila, utiekla cez Šanghaj a jej potomkovia dnes žijú v Spojených štátoch. Z niekoľkých zabudnutých viet sa tak po viac než 80 rokoch podarilo doplniť príbeh rodiny, o ktorej sa dlho vedelo len veľmi málo.
Historici pritom často hľadajú niečo iné než zberatelia. Zatiaľ čo pre aukčné domy je rozhodujúci vek, vzácnosť vydania alebo zachovalosť väzby, pre bádateľov môže byť cennejšia obyčajná modlitebná kniha z 19. storočia než vzácna tlač zo 16. storočia, ak medzi jej stránkami zostala stopa po človeku, ktorý ju kedysi vlastnil.
Napriek tomu medzi objavenými zväzkami nechýbajú ani mimoriadne knižné rarity. Najcennejší exemplár by sa podľa Blažkovho orientačného porovnania mohol na trhu pohybovať okolo 20-tisíc dolárov, teda približne 17,7 tisíca eur.
K najcennejším nálezom patria dve benátske tlače zo 16. storočia, z obdobia, keď boli Benátky jedným z hlavných centier hebrejskej kníhtlače. Staršou z nich je Maimonidova Mišne Tora z roku 1575, rozsiahly kódex židovského náboženského práva.
Na titulnej strane nesie tri koruny, značku spojenú s tlačiarenským domom Bragadinovcov. Hoci ide o najstarší a podľa Blažka aj najcennejší zväzok z celého súboru, jeho pôvodný majiteľ zostáva neznámy. V knihe sa nezachovala pečiatka, ex libris, ani iná stopa, ktorá by ukázala, komu patrila.
O štyri roky mladšia Rešit Chochma od kabalistu Elijahua de Vidasa už svoj pôvod prezradila. Nenápadné označenie tvorené písmenom a číslom doviedlo historikov ku knižnici rabínskeho seminára v Budapešti.
Zatiaľ čo Mišne Tora pravdepodobne zostane v Národnej knižnici, druhá tlač sa má vrátiť inštitúcii, z ktorej ju nacisti odviezli. Dve takmer rovnako staré knihy tak po 80 rokoch čaká úplne odlišný koniec ich cesty.
Výsledky výskumu trvajúceho 11 rokov teraz po prvý raz predstavuje výstava v Galérii Klementinum v Prahe. Popri najvzácnejších hebrejských tlačiach ukazuje aj listy, pečiatky, kartotečné lístky a ďalšie drobné stopy, vďaka ktorým sa darí vracať mená ľuďom, ktorých sa nacisti pokúsili vymazať z dejín.
Návštevníci tak neuvidia iba staré knihy za vitrínami. Každý vystavený zväzok je začiatkom detektívneho príbehu, ktorý vedie od predvojnových židovských domácností cez nacistické konfiškácie, sudetské zámky a povojnové sklady až do súčasnosti. Niektoré z týchto príbehov už historici dokázali rozpliesť. Mnohé ďalšie na svoje objavenie ešte len čakajú.
