O tom, že keď pomôžeme zapáliť vnútorné svetlo v živote inej ženy, môže to napokon pomôcť aj nám, viac než si vôbec dokážeme predstaviť.
Asi od šestnástich rokov som mala v sebe tiché želanie: cítila som, že sa chcem živiť písaním. Paradoxom bolo, že slovenský jazyk a literatúra sa na školách vyučovali najmä cez dátumy narodenia spisovateľov, diktáty či poučky. Forma prevládala nad dušou.
Kreativita takmer na minime. Všetko až do momentu, keď sa nám na gymnáziu zmenila učiteľka slovenského jazyka a dostali sme za úlohu napísať poviedku. Bez veľkého rozmýšľania som si sadla a úplne spontánne som ju napísala. Odovzdala som ju ako ktorúkoľvek inú slohovú prácu a viac som nad tým nepremýšľala.
