1. februára 2021

Jeho rodina prišla za komunizmu o majetok, on sa v mladosti rozhodol zo Slovenska utiecť. S kufrom, 150 dolármi vo vrecku a s vidinou nového života prekročil George Winkler v roku 1969 hranice Kanady. Napriek ťažkým začiatkom sa mu tam podarilo vybudovať miliónový biznis s nehnuteľnosťami.

„Celý život ma bavilo vymýšľať, čo ďalšie môžem prikúpiť, ako sa to dá ešte vylepšiť a potom predať. Ale najviac ma na realitnom biznise bavilo to, že čím viac budov som mal, tým viac som mal roboty,“ smeje sa 75-ročný podnikateľ, ktorý stále neodišiel do dôchodku.

Keď sa Georgea Winklera opýtate na Slovensko, jeho spomienky vás zavedú do obdobia po druhej svetovej vojne. Píše sa rok 1945 a povojnová vláda prijíma Košický vládny program, dokument, v ktorom sa začína prejavovať silný vplyv komunistickej strany. Pre Winklerovcov to nie je ľahké obdobie. Kvôli priezvisku nemeckého pôvodu ich presúvajú do zberného tábora v Petržalke a celá rodina čelí vysťahovaniu. 

Síce sa im napokon podarí vrátiť, no rodinný podnik s približne 18 zamestnancami také šťastie nemá. Autoopravovňu Winklerovcov pri Blumentálskom kostole v Bratislave, ktorá počas leteckých náletov v roku 1944 zhorela do tla a ktorú len nedávno znovuotvorili, vláda znárodňuje.

„Komunisti prišli za mojím otcom asi po dvoch rokoch od rekonštrukcie. Povedali mu, že ak chce, môže tam zostať vedúcim, ak nie, tak to zatvoria,“ hovorí George Wikler počas rozhovoru pre Forbes. Jeho spomienky na toto obdobie sú stále silné.

Reklama

Pamätá sa, ako si napriek dohode s otcom štát vycvičil vlastného vedúceho, aj to, ako otca presúvali v jeho vlastnom podniku stále na nižšie a nižšie pozície. Takýto život si pre seba mladý chlapec nepredstavoval.

Zlom prišiel v auguste 1968

Mladý George začal plánovať útek. Rozhodnutie emigrovať ešte umocnil vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968. Po tejto udalosti začalo krajinu húfne opúšťať čoraz viac obyvateľov a on bol medzi prvými. „Mal som tetu v Rakúsku, ktorá mi poslala pozvanie s tým, že všetko hradí. Inak sa vtedy vycestovať nedalo,“ vracia sa v čase. 

Z Rakúska potom spoločne s kamarátom zamierili do Švajčiarska, kam v tom čase prichádzalo veľa politických imigrantov. Mladí Slováci tam opravovali autá. „Jeden deň sme prišli, na druhý sme už pracovali,“ spomína dnes George, ktorý si krátko po príchode tam urobil ešte jednu zastávku na Slovensku – išiel si po svoju priateľku Terezu.

Svadba alebo vysťahovanie

Vo švajčiarskom St. Gallene začínali Tereza a George svoj spoločný život napriek tomu, že v regióne vládli prísne zákony týkajúce sa spolužitia párov. „Muž so ženou spolu nemohli bývať, kým neboli svoji. Dokonca k nám raz do bytu prišiel policajt, ktorý nám povedal, že sa buď zoberieme, alebo sa vysťahujeme,“ mykne plecami a s úsmevom dodá: „Tak sme išli na radnicu.“ 

Článok je súčasťou februárového seriálu Slováci v zahraničí, ktorý mapuje našich úspešných rodákov pôsobiacich za hranicami našej krajiny.

Svadba bola skromná, a keďže dvojica nemala peňazí na rozdávanie, večeru im zaplatil farár. „Na fare otvoril fľašu vína a dal nám dvesto frankov, aby sme to oslávili, “ spomína George. Vo Švajčiarsku sa však manželia napriek dobrému prijatiu usadiť nechceli, najmä pre komplikovaný proces získavania občianstva.

Kam teda ďalej? Winklerovci sa rozhodli inšpirovať svojimi známymi, ktorí v tom období vycestovávali do Kanady. „Veľa známych odišlo do Vancouveru, my sme zamierili do Toronta. Prišli sme tam so 150 dolármi, za ktoré som kúpil auto, a začali sme sa učiť po anglicky,“ hovorí George a v myšlienkach sa vracia k svojej prvej práci za oceánom. 

V novinách vtedy našiel ponuku na predávanie hrncov a napriek jazykovej bariére sa to rozhodol skúsiť. Zobrali ho. „Chodil som od dverí k dverám a lámanou angličtinou ľuďom ponúkal hrnce, z tých predaných som mal potom províziu. Ani neviem ako, ale išlo mi to,“ hovorí.

Postupom času si však všimol, že veľa ľudí, ku ktorým chodí, už hrnce má, a tak mu napadlo ponúkať ďalší produkt – vysávače. „Odvtedy som chodil ovešaný, s hrncami v jednej ruke, s vysávačom v druhej,“ spomína.

No zo slovenského imigranta sa vďaka tomu stal najlepší „salesman“ vo firme. Keď sa ho opýtate, čím to bolo, len pokrčí plecami. Vraj bol vytrvalý a nebál sa. Nuž, dobrý základ pre neskoršie budovanie vlastného biznisu.

Prvý vlastný podnik – benzínová pumpa

Kanadské začiatky V Toronte, kde sa spočiatku usadil, rozbehol benzínku a autoopravovňu. Foto: archív Georgea Winklera

Pri prvom podnikaní sa George Winkler vrátil k tomu, čo ho ako mladého chlapca naučil otec v autoopravovni. V Toronte sa rozhodol prenajať si benzínovú pumpu, od konkurencie sa chcel odlíšiť aj tým, že ľuďom pri tankovaní vždy skontroloval auto, doplnil olej a za pomerne nízke ceny opravil všetko, čo bolo potrebné.

Najprv však potreboval dostať licenciu automechanika, na ktorú sa učil so slovníkom cudzích slov. Druhou výzvou boli peniaze. „Na rozbehnutie podnikania som mal vtedy nasporených dvetisíc dolárov, ale potreboval som viac. V prvej banke ma odmietli, tak som šiel do ďalšej, kde mi napokon požičali štyritisíc dolárov,“ hovorí.

Pôžičku splatil za tri či štyri mesiace, čomu ani oni sami nerozumeli. „Len na mňa pozerali, ako je možné, že som to dokázal tak rýchlo a spýtali sa ma, či potrebujem viac peňazí,“ spomína George. Ďalšiu pôžičku už nepotreboval. 

Jeho malý biznis sa rozbehol napriek tomu, že benzínka sa nachádzala na križovatke, kde už bolo v tom čase po jednej benzínke v každom rohu. Každý si myslel, že kvôli konkurencii nebude mať šancu, no nakoniec museli pozatvárať všetky ostatné. „Zobral som im všetkých zákazníkov,“ smeje sa George. Ako je to možné? 

Okrem servisu, ktorý zákazníkom ponúkal, bolo podľa neho veľkou výhodou aj to, že v okolí pumpy bývalo veľa Chorvátov a on vedel po chorvátsky. „Keď boli spokojní, povedali o mne ďalej, a nejako sa to tam v komunite rozšírilo,“ hovorí.

V biznise treba dodržať slovo

Cez deň nehnuteľnosti predával, po nociach ich prerábal a opravoval. Foto: archív Georgea Winklera

Takisto bol svojim zákazníkom takmer stále k dispozícii. „Našli ste ma tam od siedmej ráno do deviatej večer, často aj cez víkendy,“ hovorí a spomenie si na to, ako premeškal jednu zo svojich narodeninových párty. Mal dôležitú zákazku, a tak prišiel domov až keď už boli všetci pozvaní na odchode.

George si však aj dnes stojí za tým, že zákazníci sú dôležitejší ako nejaká párty. „Keď som povedal, že niečo bude hotové dovtedy a dovtedy, a že to bude stáť toľko, tak to tak aj bolo,“ hovorí. Nezáleží podľa neho na tom, aké komplikácie nastanú. V biznise by ste mali vedieť dodržať slovo. 

Reklama

George si doteraz pamätá rozhovor s jedným zo svojich zamestnancov, ktorý pri oprave auta tvrdil, že sa niečo nedá opraviť. Jeho filozofiou však bolo, že nič nie je nemožné. „Spýtal som sa ho, ako je možné, že u nás sa to nedá spraviť, a či by to vedel niekto iný. Nechal som ho sa nad tým zamyslieť, a keď som sa o hodinu vrátil, tak to bolo opravené,“ spomína.

Tým sa riadil celý život a aj vďaka tomuto prístupu si Winklerovci o pár rokov dokázali kúpiť svoj prvý dom v Toronte. Vtedy ešte nevedeli, že mesto čoskoro opustia. Pred nimi bol oveľa väčší biznis.

Z montérok do obleku

Tento príbeh sa začal obyčajnou návštevou kamarátov, s ktorými sa George rozlúčil vo Švajčiarsku a ktorí sa na rozdiel od nich usadili vo Vancouveri. Robili tam s realitami. „Prišli za mnou v oblekoch a kravatách. Vraj ja tu ‚makám‘ celý špinavý od rána do večera a aj tak zarobím oveľa menej peňazí ako oni,“ spomína George, ktorý im spočiatku neveril.

Urobil si teda malý výlet do Vancouveru, aby sa na to pozrel zblízka a mesto v ňom zanechalo hlboký dojem. Tam sa rozhodol, že sa chce presťahovať a  vyskúša aj ten ich realitný biznis.

Krátko potom zbalil rodinu, psa a nábytok, kúpil veľké sťahovacie auto a vydali sa na cestu. Prvý úspešný „deal“ v novom meste? Auto, ktorého predaj za vyššiu sumu pokryl rodine náklady na sťahovanie.

Keď išlo o zarobenie peňazí, George sa vždy nejako vynašiel. „Keď sme prišli, tak som bol pol roka doma a učil som sa na získanie licencie, ktorú potrebuje realitný predajca. Prenajímali sme teda dolné podlažie nového domu a tiež dom v Toronte a vďaka tomu sme mali peniaze, kým som študoval,“ hovorí o ďalšom z nových začiatkov. Aj ten mu napokon vyšiel. 

Licenciu získal a po dvoch rokoch v realitnej agentúre sa opäť pustil do vlastného podnikania – oveľa väčšieho ako benzínová pumpa v Toronte. George si otvoril firmu Regional Real Estate ltd. a vyhliadol si svoju prvú veľkú nehnuteľnosť.

„V banke mi nechceli dať pôžičku, tak som im ako zálohu odniesol strieborný príbor,“ hovorí a so smiechom dodáva, že financie mu napokon požičali. „Za tieto peniaze som vtedy kúpil (odmlčí sa, pozn. red)… už ani neviem, ktorá budova to bola. Potom som to asi predal, kúpil ďalšie dve, tri, štyri budovy, niečo predal… No a takto nejako som začínal,“ opisuje s ľahkosťou. 

Vo svojej chate hostil olympionikov

Počas nasledujúcich rokov zamestnal vo svojej spoločnosti ďalších predajcov a spoločne s manželkou, ktorá sa k nemu pridala, vybudovali postupne portfólio zhruba štyroch stoviek bytov, kancelárií, dvoch hotelov aj pár dovolenkových domov. A „majetok“ 150 dolárov, s ktorými George Winkler prišiel v roku 1969 do Kanady, vzrástol podľa jeho odhadu nad stomiliónovú hranicu. 

Winklerova chata vo Whisteri, ktorú postavil v časoch, kedy to bola nezaujímavá oblasť, sa počas OH v roku 2010 dostala do centra diania. Navštívili ju aj slovenskí športovci, vrátane medailistky Anastasie Kuzminovej. Foto: archív Georgea Winklera

„Asi som mal správny čuch na dobré investície,” vysvetlil svoj recept na úspech. Viaceré budovy či domy, ktoré si vyhliadol, napríklad sídlili na nezaujímavých miestach, o ktorých tušil, že majú potenciál. O mnohých mal pravdu a časom sa naozaj premenili na vychytené lokality.

Takto „vyrástla“ aj Georgeova chata vo Whistleri, v jednom z najlepších lyžiarskych stredísk, ktorú postavil vlastnoručne s robotníkmi v čase, keď to bola malá dedina bez hlavnej cesty. V roku 2010 sa Whistler stal jedným z miest, kde sa konali súťaže Zimných olympijských hier Vancouver a v jeho chate oslavovali aj slovenskí olympionici. 

Okrem Georgeovej predvídavosti biznisu pomáha aj to, že si svoje nehnuteľnosti drží dlhší čas. Ukážkou, ako by to malo „klapať“, môže byť budova, ktorú George kúpil pred pár rokmi za 500-tisíc dolárov ako veľký rodinný dom a sám ho prerobil na viacero malých bytov. Nedávno ju predal za štyri milióny dolárov.

„Bolo veľa situácií, keď mi biznis nešiel. Napríklad som mal v budove jedno celé prázdne poschodie a súrne som potreboval peniaze. Tak som kancelárie na tomto poschodí skúsil sám prerobiť a porozdeľovať na menšie. Odrazu to šlo. Bavilo ma rozmýšľať nad tým, čo viem spraviť inak a lepšie. Zvládnuť sa dá totiž všetko, len treba vymyslieť, ako,“ hovorí podnikateľ. 

Nakupoval vtedy, keď iní predávali

Po krátkom zamyslení dopĺňa odpoveď na otázku, kde je ešte jeho recept na úspech. Vraj často nakupoval vtedy, keď bol horší trh. „Veľa ľudí predávalo, ja som to robil naopak a kupoval. Každý nákup som si však musel dobre zrátať, aby mi z nájmov v budovách vyšlo na splátky v banke a ďalšie náklady na ich prevádzku,“ hovorí. 

Tiež sa snažil šetriť tam, kde sa dalo. Napríklad na službách opravárov, keďže sám bol celkom zručný. V začiatkoch svojej realitnej kariéry bol dokonca akýmsi „nočným inštalatérom“ vo svojich budovách. 

„Cez deň som predával a večer, keď som mal čas, som renovoval kancelárie či byty, ktoré som kúpil. Niekedy som tam bol aj do tretej rána,“ hovorí.  Odhadom tak podľa neho usporil aj 10-tisíc dolárov mesačne.

„A keď som niečo nevedel, tak som sa to naučil od skúsenejších,“ vraví a spomína, ako raz pomáhal plátať strechu. Vraj vtedy ušetril okolo 200-tisíc dolárov. Nuž, keď chcete uspieť, musíte byť húževnatý a pracovitý, vraví biznismen.

Ostrov ako výstrelok

Napriek tomu však aj on urobil v živote „dealy, ktoré mu nevyšli. K takým ráta aj kúpu 13-akrového ostrova Brackman Island blízko Vancouvra. Spomína na to so smiechom. „Kúpil som si ostrov a až potom som zistil, aké komplikované a drahé je nosiť naň materiál,“ vraví.

Keďže ekonomika bola zlá a on tam mal veľa peňazí, ktoré mu nič neprinášali, tohto výstrelku sa čoskoro vzdal. „Mal som krásny zlatý koč, ale nemal som koňa, ktorý by ho ťahal,“ smeje sa. Ostrov, ktorý kúpil za 330-tisíc, napokon predal za 275-tisíc.

Dnes má George Winkler 75 rokov, no stále žije každodenným biznisom a blízki o ňom hovoria, že pozná len robotu. Aj keď má viacero dovolenkových domov, vychutnávať si ich s vyloženými nohami ešte nevie.

„Celý život ma bavilo vymýšľať, čo ďalšie môžem prikúpiť, ako sa to dá ešte vylepšiť a potom predať. Ale najviac ma na realitnom biznise bavilo, že čím viac budov som mal, tým viac som mal roboty,“ smeje sa. Tej je dnes síce menej, ako pred rokmi, ale starostí okolo biznisu je stále dosť.

Aj on pocítil koronakrízu

Aj ich potrápila pandémia koronavírusu. „V polovici marca, keď sa  to celé začalo, vyhlásila vláda pomoc nájomníkom. Pre nás ako nájomcov to znamenalo, že aj keď nám ľudia nezaplatia, tak ich nemôžeme vyhodiť z bytu. Zľakli sme sa,“ vysvetľuje.

Niektorí majitelia bytov v Kanade vtedy zaznamenali aj tretinu ľudí, ktorí im nezaplatili, a tak aj oni čakali podobné čísla. Napokon to nebolo až také zlé. „Ukázalo sa, že máme len jedného neplatiča. Mali sme šťastie,“ vraví.

Dodáva, že sa im asi vyplatilo venovať pozornosť dôslednému výberu nájomníkov. No aj keď v tejto časti biznisu obišli celkom dobre, vo všeobecnosti zaznamenala jeho firma približne 18- až 20-percentný výpadok príjmov. 

Peniaze stratili nielen v hoteli, ktorého obsadenosť bola v septembri na úrovni 15 percent, ale aj na komerčných prenájmoch. V niektorých budovách totiž sídlia aj menší podnikatelia, ktorí museli pre opatrenia v dôsledku šírenia vírusu svoje služby dočasne pozastaviť.

„Tí, ktorí mali zatvorené, nám platili len štvrtinu nájmu a vláda za nich doplácala polovicu, takže ja ako majiteľ budovy som dostal 75 percent ceny nájmu,“ vysvetľuje podnikateľ, dodáva však, že na aktuálne pomery obišli ako biznis celkom dobre. 

Ďalšia zastávka Havaj

George Winkler stále pracuje – ak práve neoddychuje na lodi. Foto: archív Georgea Winklera

V najbližšom čase však George plánuje z pracovného tempa ubrať a postupne preto zmenšuje portfólio svojich nehnuteľností. Jeden zo svojich hotelov a sto bytov prenechal dcére, pár menších budov, ktoré držal niekoľko rokov, predal a už neinvestuje toľko, čo predtým. „Nechcem mať už tak veľa starostí,“ vysvetľuje. 

A čoskoro možno okúsi aj nerušený dôchodok. „Keď portfólio ešte trochu zmenším, chcem ísť na Havaj. Neďaleko Waikiki máme dom,“ vraví a ukazuje nám obrázok ďalšej zo svojich vášní. Jachty, na ktorej sa plaví po ostrovoch, chytá ryby a obdivuje krásu kanadskej prírody. A keď bude čas a upokojí sa aj situácia okolo koronavírusu, možno príde rad aj na väčšiu loď a ďalekejšie výpravy. Ale, ako dodáva so smiechom, „zatiaľ sa musíme uspokojiť s tým, čo máme.

Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk.

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?