V troch rokoch bola vyhlásená za mŕtvu, dnes má osemdesiatpäť. Na otázku, či poznala svojich rodičov, môže odpovedať áno aj nie, a neklamala by. Taký je osud Jarmily Doležalovej, poslednej preživšej z Ležákov, ktoré vyhladili nacisti. Na svete už nie je nikto ako ona.
Ukazuje na niečo, čo už nie je. Ruka natiahnutá do minulosti jej vystiera telo, no závažie súčasných rokov ho zase zohýba – aspoň podľa jej slov. V skutočnosti by sa pred chladným vetrom na hrádzi zohol každý.
Okrem vetra, prezrádza pani Jarmila, nedávno letela nad hladinou rybníka volavka – ten istý druh vtáka, ktorého si 13. novembra 1939 jedna z ležáckych žien pomýlila s bocianom a pýtala sa, koho asi nesie.
Volavka alebo bocian, dcéru nesie. Do mlyna, k Šťulíkovcom. Novorodené dievčatko dostane meno Jarmila, o ktoré však príde – a neskôr ho získa späť. Trinásteho novembra 2024, presne osemdesiatpäť rokov po narodení, stojí pani Jarmila na mieste, kde prišla na svet.
Stojí tam napriek všetkému. Napriek tomu, že nič iné, čo tu pred osemdesiatimi piatimi rokmi stálo, už na tomto mieste nie je. Ani nikto ďalší.
„Tam, kde je teraz tá lúka,“ ukazuje stará pani, „tam stál dom, ktorý pred vojnou vyhorel.“ Mlynské koleso ľudských osudov melie nevyspytateľne – čo je dole, môže byť hore, tragédiu pokojne premení na šťastie. „Požiar tej rodine zachránil život – keď tu Nemci vraždili, už v Ležákoch neboli.“
Ležáky padli za obeť ohňu druhej svetovej vojny, ich obyvatelia boli zlikvidovaní, z trinástich detí naveky zmizlo jedenásť – pravdepodobne zomreli vo vyhladzovacom tábore v Chelmne. Plamene vojny nestrávili len dve ležácke dievčatá: Marie Šťulíková zomrela pred šiestimi rokmi, jej staršia sestra Jarmila kráča na svoje osemdesiate piate narodeniny po hrádzi.
Následne sa pomalými krokmi vydáva do svahu, dcéra nad ňou starostlivo drží dáždnik, pretože jemne sneží. Vonku je pochmúrne, nevľúdne, ale vnútri ležáckeho múzea, kam Jarmila po zdolaní svahu vstupuje, vládne opačná atmosféra.
