V troch rokoch bola vyhlásená za mŕtvu, dnes má osemdesiatpäť. Na otázku, či poznala svojich rodičov, môže odpovedať áno aj nie, a neklamala by. Taký je osud Jarmily Doležalovej, poslednej preživšej z Ležákov, ktoré vyhladili nacisti. Na svete už nie je nikto ako ona.
Ukazuje na niečo, čo už nie je. Ruka natiahnutá do minulosti jej vystiera telo, no závažie súčasných rokov ho zase zohýba – aspoň podľa jej slov. V skutočnosti by sa pred chladným vetrom na hrádzi zohol každý.
Okrem vetra, prezrádza pani Jarmila, nedávno letela nad hladinou rybníka volavka – ten istý druh vtáka, ktorého si 13. novembra 1939 jedna z ležáckych žien pomýlila s bocianom a pýtala sa, koho asi nesie.
Volavka alebo bocian, dcéru nesie. Do mlyna, k Šťulíkovcom. Novorodené dievčatko dostane meno Jarmila, o ktoré však príde – a neskôr ho získa späť. Trinásteho novembra 2024, presne osemdesiatpäť rokov po narodení, stojí pani Jarmila na mieste, kde prišla na svet.
Stojí tam napriek všetkému. Napriek tomu, že nič iné, čo tu pred osemdesiatimi piatimi rokmi stálo, už na tomto mieste nie je. Ani nikto ďalší.
„Tam, kde je teraz tá lúka,“ ukazuje stará pani, „tam stál dom, ktorý pred vojnou vyhorel.“ Mlynské koleso ľudských osudov melie nevyspytateľne – čo je dole, môže byť hore, tragédiu pokojne premení na šťastie. „Požiar tej rodine zachránil život – keď tu Nemci vraždili, už v Ležákoch neboli.“
Ležáky padli za obeť ohňu druhej svetovej vojny, ich obyvatelia boli zlikvidovaní, z trinástich detí naveky zmizlo jedenásť – pravdepodobne zomreli vo vyhladzovacom tábore v Chelmne. Plamene vojny nestrávili len dve ležácke dievčatá: Marie Šťulíková zomrela pred šiestimi rokmi, jej staršia sestra Jarmila kráča na svoje osemdesiate piate narodeniny po hrádzi.
Následne sa pomalými krokmi vydáva do svahu, dcéra nad ňou starostlivo drží dáždnik, pretože jemne sneží. Vonku je pochmúrne, nevľúdne, ale vnútri ležáckeho múzea, kam Jarmila po zdolaní svahu vstupuje, vládne opačná atmosféra.
Sála je preplnená, nie je si kam sadnúť, aj keď priniesli ďalšie stoličky: prebieha predstavenie knihy o živote Jarmily Doležalovej – tak sa dnes volá niekdajšie ležácke dieťa.
„Môžem sa spýtať, kto je tu od Doležalovcov?“ opýta sa pracovníčka múzea a odpoveďou jej je les zdvihnutých rúk. Oheň vojny mal všetko a všetkých z Ležákov pohltiť – a predsa tu je živý les. A živé kvety. Tými je oslávenkyňa obdarovaná.
Život zvíťazil nad smrťou, no šťastný koniec neznamená, že predtým to bola rozprávka. Možno práve preto, že dievčatko doniesla do mlyna volavka, a nie bocian, rozprávka sa nekonala. Jarmila si nepamätá klepot mlynských lopatiek v ležáckom náhone.
Nepamätá si mamičku Máriu s jamkami v lícach, ktoré nedali otcovi Jozefovi spávať, kvôli ktorým jej zakazoval tancovať s inými, ani otca si Jarmila nepamätá. Má dva a pol roka, keď protektorátom otrasie hrdinský čin – Heydrich tu bol a nie je, v krutej odvete okupantov však už nie sú ani Lidice, ani Ležáky.
V knihe je napísané, že si Jozef Šťulík pred popravou v pardubickom Zámečku spomenie na jamky svojej Márie – ani tie však neprežijú vojnu, v januári 1943 Osvienčim pohltí 22-ročnú Máriu. Jarmila si rodičov nepamätá. Camilla áno.
Michael Tomeš pre Forbes Slovensko
A stále ide o to isté dievča z ležáckeho mlyna. Jej úplne prvá spomienka je: „S nejakým starším dievčaťom lezieme po zemi, hladné hľadáme niečo na jedenie, a keď nás nájdu, dostaneme vynadané.“
Za hlad sa vynadá v Poľsku. Tam boli presunuté všetky deti z už neexistujúcej osady, ale len dve, sestry Šťulíkové, dostali status vhodných na ponemčenie – tento glejt im otvoril bránu z krajiny mŕtvych.
Z Jarmily Camilla
Cena za túto vstupenku? Strata identity, vymazaná minulosť, delete. Voda síce ďalej hučí po ležáckych lúkach a bory šumia po skalinách – odtiaľ pochádza rod Františka Škroupa, autora časti českej hymny –, no hukot vody i šum borov v ušiach malej Jarmily prebíja „Deutschland, Deutschland über alles“, s pozdravom heil Hitler!
Takto končí aj odovzdávací protokol, ktorý malú slečnu posiela na prevýchovu do rodiny poľnohospodárskeho inžiniera Rudolfa Paetela a jeho manželky Hannah. Rudolf prišiel do Poľska, aby zúrodnil pustatiny – a zároveň mal „zúrodniť“ dušu siroty.
Majú dve dcéry – Angeliku a Beatrix, abecedne usporiadané. Do tejto logiky nezapadá adoptovaná Jarmila – a tak sa z nej stáva Camilla. Bory došumeli, voda dohučala.
Jej výzor je celý otec Jozef, ale v hlave po ňom niet ani stopy. Jej otec je inžinier Rudolf, sestrami Geli a Ati. Ona sama je Milla. A nie je to zlé.
Camilla žije pri Poznani v krásnom dome, tiché a poslušné dieťa je obklopené láskou rodičov i opatrovateľky. Začína hovoriť po nemecky, nie po česky. Rudolf jej dáva prednosť pred vlastnými dcérami. Camille je dobre – svet býva krásnym miestom, keď o ňom nič nevieme.
Poznanie v Poznani? K ničomu takému nedôjde. Kúsok od Poznane žije Camilla Paetel so svojou nemeckou rodinou a vo svojom šťastí nevníma – a ani nemôže – že vojna vrší mŕtvych. Samozrejme, nevníma ani to, že kedysi pyšne napredujúci hákový kríž začína cúvať, že ešte nedávno sa leskol, no teraz hrdzavie.
Camilla Paetel netuší – ako by aj mohla –, že keď sa „hakenkrajc“ celkom rozpadne, rozpadne sa aj jej život v krásnom dome s pestúnkou. Poznanie v Poznani sa nekoná – príde inde.
Čo si ešte pamätá? „Ako sme chodili za dedinu zbierať šťaveľ na polievku.“ Toto už nie je blahobyt pri Poznani – toto je koniec vojny v Nemecku: rodina Paetelovcov uteká z Poľska do svojej domoviny, zažíva pritom dramatické chvíle pri náletoch spojencov, ale aj radosť a objatia, keď všetci útoky prežijú zdraví.
Rodinu to ešte viac zomkne – príslušníkov porazeného národa spája. Heil Hitler už vyšiel z módy, teraz „frčia“ obavy, ako to vlastne pôjde ďalej. Nuž, nejako musí – žiť treba, aj keď na peci buble polievka zo šťaveľa. Camilla začína chodiť do školy a tak…
„Dostala som tento drevený peračník,“ otvára osemdesiatpäťročná pani puzdro, ktoré má dodnes. V puzdre je aj pôvodná ceruzka; boli tam dve, no jedna sa za tie roky stratila – ktoviekam, ostatne, ktoviekam sa stratili aj tie roky. Školačka Camilla práve utiera riad po obede so sestrou Geli, možno sa podával prevarený šťaveľ – kto vie. Camilla utiera riad a z okna vidí, ako za plotom brzdí džíp.
Vo Včelákove, v kostole cez kopec od Ležákov, už odhalili pamätnú tabuľu obetiam nacistického besnenia – sú na nej aj mená sestier Šťulíkových. Približne v rovnakom čase však Hannah Paetel ide na políciu: vystrašená sa tam snaží odvrátiť nebezpečenstvo, že bude označená za vojnovú zločinku – hrozba sa vznáša nad každým, kto u seba ukrýva zavlečené dieťa.
Hannah tým opäť uvádza do pohybu mlynské koleso ľudských osudov – a začiatkom leta 1946 zastavuje pred plotom džíp. Kto je v džípe? Ondráček a Vondráček. Aká je ich úloha? Vodič Václav Vondráček priviezol z Prahy kriminálneho inšpektora Josefa Ondráčka, a ten má vo vrecku rozkaz. Čo v rozkaze nie je? Aby z Nemecka priviezol Camillu Paetelovú.
Čo v rozkaze je? Aby priviezol Jarmilu Šťulíkovú. Z Jarmily sa stala Camilla, z Camilly je znova Jarmila. Dvadsiateho júna si po ňu Josef Ondráček príde, o tri dni neskôr je už prítomná na pietnej pamiatke za Ležáky.
Josef Ondráček je dobrý človek, ku nájdenej dievčine sa správa pekne. Je tiež veľký vlastenec, preto mu veľmi záleží na tom, aby dcéra Ležákov na pietnej spomienke prehovorila po česky, no dcéra Ležákov ovláda len jazyk tých, ktorí Ležáky z mapy vymazali.
Josef Ondráček poskytuje ani nie sedemročnej Jarmile počas cesty z Nemecka bezplatné hodiny češtiny, ale čeština je zložitý jazyk, navyše sa ťažko sústredí na lekcie, keď ju páni vezú niekam s tým, že ide domov, hoci ju práve z domu vzali. „Ako sa voláš?“ pýta sa Josef Ondráček dievčaťa pred ľuďmi na pietnom zhromaždení v Ležákoch.
„Ja, Ich bin Jamila Špulik,“ snaží sa dievčina približne zopakovať to, čo sa naučila v aute, hoci vôbec nechápe zmysel toho, čo práve vyslovila, čo však medzi účastníkmi pietnej spomienky vyvolá nadšený jásot.
O pár dní neskôr dostane hrnček vyrobený akousi firmou a na ňom nápis: Jarmila Špulíková. Šťulíková, Paetel, Špulik, Špulíková, Šťulíková, Jarmila, Camilla, Milla, Jarmila, Šťulíková, Paetel, Špulik, Špulíková, Šťulíková, Jarmila, Camilla, Milla, Jarmila…
Klap, klap, klap, klap, mlynské koleso točí lopatkami bez prestania, točivé lopatky točia hlavu, ich neúnavnosti je únavné čeliť, niekedy je to neznesiteľne unavujúce. V českej triede sa nájdená dievčina dorozumieva pomocou obrázkov. Pri pokuse vysloviť „ř“ sa jej láme jazyk. Nerozlišuje koncovky pre mužský a ženský rod, preto na strýka volá: „Vendo, kde si bol?“
Z Nemecka sa jej však vráti rodná sestra a z koncentračného tábora aj dedko – práve kvôli nemu, keďže mu je protivný jazyk vrahov jej blízkych, začne Jarmila opúšťať nemčinu, dokonca spočiatku radšej mlčí, keď nevie, ako sa daná vec povie po česky.
Žije vo Včelákove, do Ležákov chodí na hrobodomy – tak zvláštne sa nazývajú pomníky na miestach, kde kedysi stávali ležácke obydlia. Zvláštne a výstižne: hrobodomy, hroby domov. Osada už neexistuje, sú tam len hrobodomy a rybník Ležák, nad ktorým majestátne prelietava veľký vták. Volavka, Jarmila! Reiher, Camilla!
Kniha bola takmer pripravená do tlače, epilóg poskytla 16. septembra tohto roku. V Česku práve zúria povodne, vo Včelákove zvoní telefón a z neho sa šíria veľké obavy. „Ste všetci v poriadku?“ pýta sa rozrušená Geli. Áno, vo Včelákove sú všetci v poriadku.
V poriadku je aj to, že pani Jarmila má svoje nemecké sestry späť. Vôbec to nebolo jednoduché, bolo veľmi zložité prekročiť priepasti spôsobené vojnovým výbuchom, oveľa hlbšie než tiesňavy lomov pri Ležákoch, ktoré miestnym mužom poskytovali živobytie. Prekonať tieto priepasti bránila nemeckej strane viac než nevôľa, pravdepodobne aj ostýchavosť a pocit viny – pocit vinníka.
Ale prosím vás, aký vinník? Žiadny vinník, len Paetel, rodina Paetelovcov. Z čoho by asi mali mať pocit viny, keď je paragraf o bezhraničnej nezištnej láske odsúhlasený? Rudolf a Hannah Paetelovci sú skutočne potrestaní – o Camille/Jarmile skoro desať rokov nič nevedeli, považovali ju za svoje dieťa – len si skúste predstaviť, že desať rokov neviete o svojom dieťati.
Keď dieťa našli, chvalabohu, píšu mu láskyplné listy, pozývajú ho k sebe na prázdniny, na Vianoce. Mlynské koleso sa však medzitým opäť otočilo – tentoraz do východiskovej polohy, vrátilo sa tam, kde bolo pôvodne: Jarmila nevie čítať listy, sú písané po nemecky a tentokrát je to nemčina, ktorá sa jej vytratila z hlavy. Československo ju navyše k Paetelovcom nepustí a ona si musí priznať, že to vôbec neľutuje.
Musí si priznať, že tí, s ktorými prežila koniec vojny v takom tesnom zopätí, sú pre ňu po desiatich rokoch cudzí ľudia – čia je to vina? Aký je na to paragraf, zákonný odsek? Koho by za to mali súdiť? Na lavici obžalovaných by pravdepodobne mali sedieť dejiny, lenže tie sa len smejú a veselo pomrkávajú na ľudí: „To, čo ste si navarili, to si aj zjedzte.“
Za koho a čo Jarmila platí, kto vie – nech odpovie. Čas však – možno v ňom spočíva spravodlivosť – nakoniec priepasti zahojí: Geli a Ati sú opäť s Jarmilou sestry, ako sestru prijmú aj Máriu Šťulíkovú, biologickú sestru Jarmily, ktorej sa jej vojnová rodina neskôr nevenovala. Okrem sestier sú tu aj deti, veľa detí. S Karlom Doležalom, ktorého priezvisko Jarmila nosí, majú jeden, dva, tri, štyri… spolu sedem!
Manžel je zo štrnástich súrodencov, čo vysvetľuje les rúk na otázku, kto je tu z Doležalovcov na krste knihy. Sedem detí, jedna z dcér má meno po mame: na obálke knihy sú uvedené ako autorky dve Jarmily Doležalové, jedna staršia a druhá mladšia. Nakladateľstvo Ronaldo je skratkou rodinného vydavateľstva Doležalovcov, ktoré pod touto značkou mapuje históriu nielen Ležákov.
Jarmila Doležalová mladšia sa starostlivo stará o staršiu Jarmilu Doležalovú, čo je zrejmé aj z letmého pohľadu. Každé matkine narodeniny sa konajú pri hrobodomoch; svoj hrob tu má aj mlyn, ale dcéra z tohto mlyna stále chodí po hrádzi rybníka Ležák.
Čo robí vo vyššom veku? „Čítam a veľa lúštim krížovky.“ Krížovku lúštili aj deviataci zo základnej školy v Skutči, kam pani Jarmila prišla na besedu v deň svojich osemdesiatych piatich narodenín, ešte predtým, ako sa vydala na autogramiádu do ležáckeho pamätníka. Nebola to tam jej prvá beseda.
Na jednej z predchádzajúcich dostali žiaci otázku, či by malú Jarmilu po vojne nechali v Nemecku, alebo by ju priviezli späť. Jedna z dievčat tvrdila, že mala ostať za hranicami: „Úplná rodina je dôležitejšia než to, ktorá strana vyhrala vojnu alebo kto ju začal.“ Iná dievčina oponovala: „Dobre, že pani priviezli späť, inak by celý život žila v klamstve.“
Kto rozhodne? Žena, ktorá bola predmetom tohto dievčenského sporu, sedí v deň svojich osemdesiatych piatich narodenín pred deviatakmi, ktorí lúštili krížovku: do políčok píšu odpovede na otázky zo života hlavnej hrdinky knihy, z ktorej práve počuli úryvky. Luštili krížovku o Jarmile Doležalovej. Vyšlo tajničkové heslo: Camilla Paetel.
Článok vyšiel na forbes.cz a autorom je Filip Saiver.
