Adrián Švec predal svoju slovenskú firmu do skupiny, ktorá sa stala jedným z najdrahšie ocenených európskych fintechov. Pár rokov po transakcii stavia platformu, ktorá rieši veľmi podobný problém, len z opačnej strany.
Na jar 2023 chodil do práce s holterom na srdci – prístrojom, ktorý sníma tep 24 hodín denne. Vtedy si povedal, že skončí, keď sa mu narodí syn. Pracoval v spoločnosti, ktorá bola podľa jeho slov v tom čase najväčšou koncentráciou mladých talentov a peňazí. Volala sa SaltPay a dnes ju poznáme ako Teyu – európsky fintech, ktorý obchodníkom poskytuje platobné a ďalšie finančné služby.
Švec sa v platbách pohybuje 20 rokov, no začínal inde. Prvú prácu mal v Českej zbrojovke, kde predával zbrane, potom prišlo takmer 11 rokov v regionálnej fintechovej firme. Väčšinu kariéry teda strávil v prostredí bankomatov a platobných terminálov. Aj po odbočke k predávaniu prémiového bujónu sa napokon vrátil ku koreňom a založil startup Veslo.
Ešte pred rokmi sa so svojou firmou stal prvým v regióne, kto certifikoval platobnú aplikáciu na Androide. Do tendra pre veľkého spracovateľa platieb išla so zariadením čínskeho výrobcu namiesto tradičného amerického alebo francúzskeho. Môže to znieť ako provokácia, ale práve vďaka tomu si ho všimli aj ľudia, ktorí v danom čase stavali jednu z vychádzajúcich hviezd svetového fintechu.
Zástupcovia novovznikajúceho SaltPay, za ktorým stáli ľudia z brazílskeho fintechu StoneCo, vtedy kupovali islandskú banku Borgun a s ňou aj jej predajnú organizáciu v strednej a východnej Európe. Švecova firma dodávala platobné aplikácie a služby a mala vlastnú predajnú organizáciu, takže do plánovanej európskej expanzie zapadala.
Z toho napokon vyrástla skupina, ktorá počas dvoch rokov nakúpila viac ako 20 spoločností po celej Európe, od Borgunu až po český pokladničný softvér Storyous, ktorý do skupiny priniesol práve Švec. Na cap table sa objavili Tiger Global, Accel, Ribbit Capital, BlackRock či Baillie Gifford – fondy, ktoré majú za sebou investície do spoločností, ako sú Facebook, Revolut, Stripe či Nvidia. Podľa viacerých médií sa valuácia SaltPay v tom čase prehupla cez miliardu dolárov.
Švecova slovenská firma je dnes súčasťou fintechu Teya. Doslova. To isté identifikačné číslo organizácie, rovnaká adresa, len iné meno na dverách a londýnske adresy v predstavenstve. Hodnota transakcie oficiálne zverejnená nebola, z účtovnej závierky však vyplýva, že sa počítala v miliónoch eur. Zakladatelia si napokon namiesto hotovosti zvolili akcie materskej spoločnosti. Plán totiž počítal so vstupom celej skupiny na newyorskú burzu a s tým, že hodnota ich podielov ešte výrazne narastie.
Burza zatiaľ neprišla. Prišla vojna na Ukrajine, americkí investori začali všetko na východ od Nemecka škrtať z portfólií a fintech patril medzi sektory, ktoré padali najhlbšie.
Švec však po transakcii vo firme ešte zostal. Integrácia znamenala prechod z fungovania v niekoľkých krajinách na firmu pôsobiacu naprieč celou Európou. V jednom momente zamestnávala ľudí 89 národností a pre zakladateľov to bola podľa Šveca jedna z najväčších škôl, akú mohli dostať.
V roku 2023 napokon z Teye odišiel. Narodil sa mu syn a on už predtým povedal, že keď sa tak stane, na nejaký čas skončí. Odstúpil z exekutívnej pozície vo firme, akcionárom však zostal.
„Teya dnes funguje nádherne. Robí mi veľkú radosť, keď dostávam správy z rôznych európskych krajín od známych, že práve platili na termináli Teya. Jednoznačne ide o spoločnosť, ktorá sa stáva lídrom,“ hovorí dnes.
Z inej strany stola
Po odchode sa na čas venoval rodine a potom úplne inému projektu. Spoluzaložil firmu, ktorá vyrába prémiové vývary bohaté na kolagén. Produkovať bujón z najlepších surovín, ktorého cena za pol litra začínala na deviatich eurách, bolo podľa neho odvážne rozhodnutie. Zároveň mu však projekt ukázal, že dokáže postaviť firmu aj mimo sveta technológií a platieb.
Časy prdaja prémiového bujónu. Foto: Archív Adriána Šveca
Časy predaja prémiového bujónu. Foto: Archív Adriána Šveca
K fintechu sa napokon vrátil. S Mariánom Lapošom začali hovoriť o tom, čo na trhu chýba, pôvodne s pomerne jednoduchým cieľom – vytvoriť lepší onboarding pre obchodníkov. Postupne sa z toho stal komplexnejší systém a vzniklo Veslo.
Od apríla je platforma spustená na Slovensku aj v Česku. Zaoberá sa najmä tým, ako dostať k malému obchodníkovi všetko, čo potrebuje na predaj a prijímanie platieb, prostredníctvom jedného miesta a jednej zmluvy.
Rozdiel je v tom, čím Veslo chce byť. Teya je finančná inštitúcia s vlastnými produktmi, ktorá firmy skupovala, aby urýchlila produktový vývoj. Veslo má byť platformou, do ktorej sa ostatní zapoja sami.
„Ak by som to mal k niečomu prirovnať, je to rozdiel medzi klasickými taxislužbami a Uberom,“ vysvetľuje Švec a hneď dodáva, že vie, aké je to klišé. „Taxi spoločnosti poskytujú vlastné služby, zatiaľ čo Uber je platforma, do ktorej sa môžu zapojiť.“
Inými slovami, otvorená platforma verzus uzavretý ekosystém. „V uzavretom ekosystéme máte luxus absolútnej kontroly nad riešeniami. Pri otvorenej platforme je kritické správne nastavenie pravidiel, aby sme zabezpečili a vedeli garantovať kvalitu vybraných tretích strán,“ dodáva Švec.
V praxi to znamená, že cez Veslo si prevádzka nakúpi pokladnicu aj terminál, no zároveň sa tam majú pripojiť aj softvéry tretích strán. Nad tým všetkým má stáť partnerská vrstva – sprostredkovatelia, servisní technici a malí predajcovia, teda ľudia, ktorí dnes v tomto reťazci nemajú, kde stáť.
Ja to tak jednoducho mám. Druhý projekt za posledné tri roky, tri projekty za posledných päť rokov a sedem projektov za posledných 10. Stále mám pocit, že začínam odznova. Zároveň poznám európsky fintech pomerne dobre a viem, ako sa budujú príbehy mnohých startupov. To, že sa niekto objaví vo veľkom médiu, ešte automaticky neznamená, že vybudoval dobrú firmu. Preto som obozretný.
Čo sa však s pribúdajúcim vekom mení, je to, že už nemám pocit, že sa musím za každú cenu držať pôvodného plánu. Ak sa ukáže, že nefunguje, vieme ho zmeniť. Každý týždeň vyhodnocujeme dáta, a ak vidím, že niečo nefunguje alebo to môže ohroziť firmu, snažím sa čo najskôr nájsť nový smer.
Stále mám pocit, že začínam odznova.
Podobne sme uvažovali aj pri inom projekte, ktorý sme stavali pred dvoma rokmi, keď bola geopolitická situácia veľmi zlá. Hovorili sme si: dobre, ideme robiť prémiový bujón za 10 eur v krajine, kde si vývar varí doma skoro každý. Ale zároveň sme budovali infraštruktúru tak, aby sme v prípade potreby vedeli vyrábať aj úplne iný produkt. A presne takto nad vecami premýšľam.
Ako vyzerá moment, keď do slovenskej firmy zavolá niekto zo SaltPay z Londýna s miliardami od veľkých fondov za chrbtom? Čo vám sľubovali?
Bola to celkom zábava. Ozvali sa nám founderi z novovznikajúceho SaltPay, ktorí zároveň stáli za brazílskym StoneCo., ktorý iba nedávno spravil IPO na newyorskej burze. Prišli s tým, že chcú vybudovať niečo podobné aj v Európe a v tom čase už mali rozbehnutú akvizíciu islandskej banky Borgun. My sme boli firma, ktorá vyvíjala softvér pre platobné terminály a poskytovala súvisiace služby.
Od začiatku tam bola určitá vzájomná sympatia. Myslím si, že sa im páčilo aj to, že sme boli prví v regióne, ktorí certifikovali platobný terminál na Android, ale ešte dôležitejšie bolo to, že sme podobne rozmýšľali o obohacovaní a modernizácii služieb pre daný segment obchodníkov. Samozrejme, v inej škále, ale v našom menšom svete sme nad tým uvažovali podobne.
Dovtedy boli na trhu najmä uzavreté terminály s proprietárnymi operačnými systémami. My sme prišli s čínskym zariadením postaveným na Androide. To bola vtedy pomerne odvážna vec. Čínsky produkt nebol v našom regióne vnímaný veľmi pozitívne a bankám sme zároveň hovorili, že terminál bude bežať na otvorenom operačnom systéme Android. Ich prvá reakcia bola, že pri platbách je to nemožné.
A vám sa to teda podarilo?
Nakoniec sa nám podarilo získať certifikáciu a otvorilo nám to dvere k tomu, aby sa na termináloch dali inštalovať ďalšie aplikácie a služby. Zariadenia a aplikácie sme certifikovali pre svoje vlastné potreby a niesli celý náklad s tým spojený. Keď sa to podarilo, tak sa na nás obrátili prví záujemcovia, ktorí taktiež chceli využívať toto riešenie. Začali sme teda riešenie licenovať a podporovali sme rozvoj nových možností, ktoré s tým boli spojené.
Firma, ktorú ste viedli od roku 2017, sa dnes volá Teya Slovakia. Má rovnaké IČO aj adresu. Potom vznikol v Žiline holding a neskôr sa jeho jediným akcionárom stal SaltPay. Prečo sa transakcia postavila práve takto?
Počas niekoľkých mesiacov rokovaní sa štruktúra transakcie niekoľkokrát menila aj podľa toho, ako sa vyvíjala celá skupina. Riešilo sa, ako budú fungovať jednotlivé firmy a holdingy.
V našom regióne existovala skupina Merchant Payment Services, najprv sme preto museli urobiť internú reorganizáciu a všetky tieto firmy zjednotiť pod jednu materskú spoločnosť Merchant Payment Services Group. Tá postupnosť bola potrebná preto, aby sa právne všetko upratalo.
V účtovnej závierke za rok 2021 svieti jedna položka vo výške približne 29 miliónov eur. Bola to hodnota transakcie?
Tieto detaily nemôžem komentovať. Súčasťou transakcie bolo silné NDA (non-disclosure agreement, poznámka redakcie), nemôžem preto túto sumu komentovať.
Po transakcii ste vo firme ešte zostali. Museli ste alebo ste chceli? Bolo potrebné pomôcť s integráciou?
Je to trochu špecifické. Dnes sa hovorí, že sme firmu predali, technicky to bol exit, ale liquidity event (vyplácanie podielov po vstupe na burzu, poznámka redakcie) je ešte len pred nami. Podiel mojich akcií sa nezmenil. Prirodzenou súčasťou transakcie bolo, aby sme zostali a pomáhali. V našom stredoeurópskom prostredí si ľudia často myslia, že keď predáte firmu, tak už „nič nerobíte“ a je to „statusové“. V skutočnosti to bolo presne naopak.
V našom stredoeurópskom prostredí si ľudia často myslia, že keď predáte firmu, tak už „nič nerobíte“ a je to „statusové“.
Prišli sme do práce a normálne sme makali ďalej. Každý musel robiť to, v čom bol najsilnejší, a zrazu sme však už neriešili dve či tri krajiny, ale 17 či 20. To je úplne iná komplexita. Zároveň bolo spochybňované všetko, čo som doteraz robil a ako. Nebolo to vôbec jednoduché, pretože som, spoločne s ostatnými zakladateľmi v iných krajinách, bol vystavený stretu s realitou, ako by sa to robiť malo a ako vznikala expanzia veľkých spoločností, ako sú Amazon, Google, Bolt. Na krátku métu to bolo bolestné, na dlhú to vnímam ako najlepšiu školu, akú som mohol dostať.
Pamätám si, že firma mala v jednom momente ľudí 89 národností, čo znamená 89 rôznych kultúr, spôsobov práce, reakcií na stres, prijímania spätnej väzby či rozhodovania. Bolo to šialené. Takže, áno, zostal som. Nebolo to len preto, že som musel. Chcel som zostať, pretože to bola obrovská skúsenosť.
To už bolo obdobie, keď padali valuácie a fintech patril medzi najviac zasiahnuté sektory.
Áno. Náročné to bolo aj zvnútra. Dnes sa na to pozerám inak, ale vtedy bolo pre mňa aj pre viacerých zakladateľov ťažké pochopiť, že firma s takým množstvom skúsených ľudí a s takým kapitálom robí zjavné chyby. Začal sa projekt, po troch mesiacoch sa zahodil. Ľudia sa neustále presúvali medzi projektmi, ktoré nemali šancu dokončiť. Veľa talentovaných ľudí odchádzalo, odchádzali aj zakladatelia. Psychicky to bolo veľmi náročné.
Nakoniec ste odišli aj vy. Už ste zostali iba akcionárom?
Áno. Exekutívne som skončil. Narodil sa mi syn a všetkým som dopredu povedal, že keď sa to stane, na nejaký čas odídem. Bola šanca, že sa vrátim, ale už som to neurobil. Nechcem to romantizovať. Bolo to veľmi náročné obdobie. Firma prechádzala ťažkým obdobím a nie vždy to bolo príjemné. Dnes si myslím, že bolo správne rozhodnutie odísť práve vtedy.
Ako vlastne vznikol nápad na Veslo? Po odchode ste robili projekt okolo jedla a zdravej výživy….
Keď som odišiel, venoval som sa rodine. Potom som si potreboval utriediť myšlienky a začal som pracovať na projekte okolo zdravia a zažívania. Spoluzaložil som firmu, ktorá varí prémiové vývary bohaté na kolagén. Spätne si uvedomujem, aká to bola odvážna myšlienka. Produkovať bujón z tých najlepších surovín, kde cena za pol litra začínala na deviatich eurách. Nekompromisná kvalita každého komponentu.
V dnešnej dobe je už aj klinicky dokázané, aký vplyv má zdravie zažívacieho traktu a chronických zápalov na celkové zdravie človeka. V každom prípade mám veľmi rád, keď môžem budovať veci úplne od nuly. MOG bol môj prvý fyzický produkt. Sklenená fľaška, chladničky, komplikovaná logistika a posledná míľa k spotrebiteľovi. Firme sa podarilo zatiaľ všetko prekonať a dovolím si tvrdiť, že aktuálne diktujú trend v tomto segmente v Poľsku, čo je mimoriadne gastronomicky rozvinutá krajina.
Ako sa z toho znovu stal fintech?
Ozývali sa mi ľudia z rôznych krajín, pýtali sa, čo robím a ako sa mi darí. Nakoniec som sa začal rozprávať s Mariánom Lapošom. Poznali sme sa už dávnejšie, pohybovali sme sa okolo seba v rôznych firmách, ale nikdy sme si neboli nejako zvlášť blízki.
Pri jednej príležitosti sme sa však začali rozprávať čisto produktovo. O tom, ako funguje trh a čo na ňom ešte chýba. Začali sme veľmi jednoducho. Chceli sme vytvoriť dobrý onboarding pre obchodníkov. Potom sa na to začali nabaľovať ďalšie nápady a postupne z toho vznikol pomerne komplexný systém. Na slovenské pomery a pri výške investície, ktorú sme získali, to dnes vyzerá ako veľký projekt. V kontexte toho, čo chceme vybudovať, je to však stále veľmi málo.
Na Slovensku sa dva milióny eur môžu zdať ako veľké investičné kolo, ale v západnej Európe je to skôr začiatok.
Presne tak. Mám bývalých kolegov, ktorí postavili startup prakticky z ničoho a získali 40 miliónov dolárov. Keď mi ľudia gratulujú k dvom miliónom, som za to veľmi vďačný, ale zároveň si hovorím, že tie peniaze musím hlavne zarobiť a vrátiť. Celý život som sa snažil byť nezávislý a nikomu nič nedlžiť. Teraz mi všetci gratulujú k tomu, že mám záväzok vo výške dvoch miliónov eur. Je to trochu paradox.
Teraz mi všetci gratulujú k tomu, že mám záväzok vo výške dvoch miliónov eur. Je to trochu paradox.
Skúšali ste osloviť aj západných alebo amerických investorov?
Nie. Úprimne ani neviem povedať prečo. Myslím si však, že toto je dobrý štart. Slovak Investment Holding nám pomohol urobiť prvý krok a postaviť produkt oveľa rýchlejšie, než by sme to zvládli z vlastných peňazí. Dovtedy sme firmu financovali sami a investovali do nej vlastné prostriedky.
O zahraničných investoroch chceme uvažovať vo chvíli, keď budeme mať postavené všetky moduly, prvých partnerov aj prvých klientov. Vtedy to bude dávať väčší zmysel.
Pomáha mi, že sa v tomto odvetví pohybujem približne 20 rokov. Trh ma pozná a dostať sa k správnym ľuďom je jednoduchšie. Ani nie z pohľadu, že viete, kam máte ísť, ale keď máte za sebou úspešné projekty, tak vám ľudia radšej venujú svoj čas, lebo sa neboja, že by to bolo mrhanie ich energiou. Zároveň dnes prakticky všetci hľadajú nové predajné kanály.
Keď sa pozriete nielen na fintech, ale aj na iné odvetvia, veľa firiem obmedzuje interné obchodné tímy. Hľadajú rast cez partnerov, integrácie a tretie strany. To je príležitosť pre nás. Keď sa rozprávam s veľkými hráčmi z Ameriky alebo Európy, zatiaľ neexistuje platforma, ktorá by pre tento segment trhu umožňovala riadiť partnerov, vyhodnocovať ich výkon, prepájať ich s ďalšími systémami a manažovať celý partnerský ekosystém.
Existujú veľké nástroje ako Salesforce alebo špecializované platformy na partnerstvá, ale sú veľmi všeobecné. Vyžadujú veľa prispôsobovania a aj tak nepokrývajú celý životný cyklus obchodníka. Navyše stoja desaťtisíce dolárov ročne, takže pre menšie firmy nedávajú ekonomický zmysel.
V akom stave je dnes Veslo?
Okolo firmy dnes pracuje približne 30 ľudí. Sme aktívni v dvoch krajinách a v každej máme trochu inú stratégiu, čo sa týka vstupu na trh.
Máme za sebou štvrtý mesiac reálneho predaja, prekročili sme prvú hranicu opakovaných tržieb na úrovni 10-tisíc a hranicu prvých päťsto klientov. Oproti plánu sme výrazne vpredu. Investorom sme na tento rok sľúbili približne 150-tisíc eur tržieb a myslím si, že tento plán splníme bez väčších problémov. Najväčšou výzvou je už budúci rok, keď je očakávanie nad úrovňou milióna eur.
Vy žijete vo Varšave, firmu staviate medzi Slovenskom a Českom. Dá sa to takto riadiť?
Dá. Samozrejme, v jednotlivých krajinách máme ľudí. Nie sú to náhodní zamestnanci, ale ľudia, ktorí sú veľmi motivovaní a dobre poznajú trh. Ja cestujem veľa. Celý život som bol zvyknutý byť buď v lietadle, alebo v aute.
Technológie dnes umožňujú fungovať úplne inak ako kedysi. Stále mám rád osobné stretnutia, ale pragmaticky sa dá veľa vecí robiť online. Aj celú transakciu so SaltPay počas covidu sme vo veľkej miere zvládli na diaľku. Môj spôsob práce mi tiež umožňuje byť extrémne výkonný. Žiadne presuny do officu, dopravné zápchy, minimum „šumu“, maximum focus na „signál“ a konkrétne úlohy. Problémom mnohých operátorov, ktorých poznám, nie je, ako byť výkonný, ale práve naopak, ako byť aspoň občas schopný vypnúť.
Budovanie startupu ste opísali, že je to ako plaziť sa cez záhon ruží v plavkách. Kedy ste to tak cítili naposledy?
Asi pred dvoma týždňami. Písal som o tom aj investorom. Rozbehli sme naraz niekoľko softvérových produktov, ktoré do seba musia presne zapadnúť. Keď vám paralelne beží vývoj viacerých produktov a zdieľajú sa rovnaké zdroje, môže sa stať, že zmena v jednej časti rozbije niečo úplne inde. Práve to sa teraz učíme lepšie synchronizovať.
Najprv máte radosť, že sa všetko darí, a o chvíľu zistíte, že sa pokazila úplná drobnosť, pri ktorej sa len chytáte za hlavu.
Je to zvláštny pocit. Najprv máte radosť, že sa všetko darí, a o chvíľu zistíte, že sa pokazila úplná drobnosť, pri ktorej sa len chytáte za hlavu. Keby sme robili iba jeden produkt, riziko chýb by bolo oveľa menšie. My však staviame viac vecí naraz, a práve preto je to také náročné. Teraz máme pred sebou kritický kvartál, v ktorom máme presne naplánované, čo všetko chceme dodať z pohľadu funkčnosti aj stability. Uvidíme, ako sa nám to podarí.
Povedali ste mi, že máte pocit, že ste ešte nič nedokázali. Skúsim sa teda spýtať inak. Čo by muselo o rok platiť, aby ste si povedali, že to ide dobre?
Vnútorne som nastavený na to, že o rok by sme mali mať približne tri- až päťtisíc klientov, 50 partnerov zapojených do platformy v dvoch krajinách a rozpracovanú prípravu vstupu na ďalší trh. To je stránka obchodu.
Potom je tu ešte druhá rovina, a to, aký z toho budem mať pocit ja. Niekedy sa môže stať, že obchodne ešte nie ste tam, kde ste chceli byť, ale vidíte, že firma ide správnym smerom. Ak rozumiete dôvodom, prečo je rast pomalší, a viete s nimi pracovať, neprekáža vám to. Dôležité je vedieť, že ste na správnej ceste.
A čo vás na tom dnes najviac straší?
Nechcem, aby to znelo hlúpo, ale necítim strach. Cítim skôr rešpekt a nadšenie. Nie je to preto, že by som si myslel, že som neomylný. Každý deň robím množstvo chýb. Som špecifický človek a viem, že so mnou nie je vždy jednoduché pracovať. Rozdiel je v tom, ako firmu staviame. Bol by som nervózny, keby sme zobrali dva milióny eur, investovali ich naraz a čakali, čo z toho vznikne. My ideme postupne. Každý krok sledujeme, vyhodnocujeme a až potom pridávame ďalší.
Snažíme sa minimalizovať riziko fatálnej chyby. Samozrejme, nikdy sa nedá úplne vylúčiť, ale robíme všetko preto, aby bola čo najmenšia. Preto necítim strach. Máme rešpekt a ten je podľa mňa zdravý a potrebný. Strach však nesmie byť niečo, čo obmedzuje naše ambície.