Kismet a maktub pripomínajú, že nie každý omyl, zdržanie či odbočku musíme napraviť. Niekedy stačí prijať svoj podiel a to, čo už bolo napísané.
Dvadsiate storočie ovládol existencializmus. Do všeobecného povedomia vniesol obraz človeka, ktorý sa vo svete pohybuje bez návodu a znáša dôsledky za každé rozhodnutie. Francúzsky filozof Jean-Paul Sartre to vystihol vetou: „Človek je odsúdený na slobodu.“ Tá mu nedá vydýchnuť ani na chvíľu. Každý krok ho stavia pred zodpovednosť a neraz aj pred úzkosť.
Z tohto nepokoja posledné roky ťaží celý trh tréningov, koučingu a terapeutických služieb. Tí, ktorí ich ponúkajú, sľubujú klientom, že im pomôžu ľahšie niesť ťarchu vlastných rozhodnutí. Podobnej úlohy by sa však azda aj účinnejšie mohli zhostiť jazykovedci a etnológovia. Presnejšie tí, ktorí vedia, ako o osude uvažuje bosniačtina.
„Vidjet ćeš, ona će se sa svojim kismetom pomiriti,“ píše Enver Čolaković v románe Legenda o Ali-paši, ktorým chcel zachytiť svet a reč bosnianskych moslimov. „Uvidíš, ona sa so svojím kismetom zmieri.“ Inými slovami, prijme, čo jej bolo nadelené.
Kismet pochádza z arabského qisma a koreňa q-s-m, ktorý znamená deliť alebo prideľovať. Nijakú mystiku tu netreba hľadať. Ide o podiel, porciu, „kus koláča“, ktorý na človeka vyšiel. Aj Korán pozná toto podstatné meno v praktických súvislostiach: pri vyrovnávaní dedičstva, pri ironickej výčitke o nespravodlivej „porcii“ dcér a synov aj pri vode, o ktorú sa majú podeliť ľudia a ťava.
Z arabského prostredia sa pojem cez osmanskú turečtinu, ktorá ho prevzala ako kısmet, rozšíril aj na Balkán. V Bosne zdomácnel natoľko, že po ňom nesiahajú iba veriaci či čitatelia náboženských textov. „To je naš kismet,“ dá sa povedať aj vtedy, keď z veľkého delenia života dostaneme menej, než sme čakali.
Slovo preniklo aj do našej literatúry. Svetozár Hurban Vajanský ho používa ako synonymum osudu pri výklade matičných rečí Štefana Moysesa. Tento biskup chcel povzbudiť národ k činnosti, aby sa nespoliehal na kismet. Nájdete ho dokonca v Slovníku cudzích slov, ktorý v ňom vidí neodvrátiteľný osud predurčený človeku. V tejto definícii sa však stráca obraz delenia.
Meša Selimović je autorom knihy Derviš a smrť.
Ani bosniacka predstava osudu však nestojí iba na tomto koncepte. „Pozivam za svjedoka mastionicu i pero i ono što se perom piše,“ vyhlasuje Meša Selimović v úvode románu Derviš a smrť. Teda: „Za svedka volám kalamár, pero a to, čo sa perom píše.“ Ide o ozvenu koránovej prísahy. Osud nie je iba odkrojený kus, ktorý na človeka pripadol. Je aj zápis, maktub.
V arabčine z koreňa k-t-b vzniká sloveso kataba, písať, ktorého maktub je trpné príčastie: napísané. Predurčenie tu už nemá podobu podielu, ktorý človeku ktosi odkrojil, ale vety zaznamenanej vo veľkej knihe. Ostáva nám iba čítať, čo v nej stojí, a pochopiť, že je už dávno rozhodnuté.
Kismet v bosniačtine zľudovel a sčasti prešiel aj do srbského a chorvátskeho prostredia. Maktub si dodnes zachoval skôr knižný punc a má bližšie k náboženskému jazyku. V oboch slovách sa však ozýva rovnaká myšlienka: nie všetko možno meniť. Niektoré veci sú dané.
Sartre videl človeka ako bytosť odsúdenú na slobodu a na nepokoj, ktorý s ňou prichádza. Kismet a maktub ponúkajú opačnú lekciu: čo už bolo rozdelené alebo zapísané, netreba každú chvíľu lámať cez koleno. Neznamená to, že sa máme vzdať vlastnej vôle. Ani to, že musíme veriť v Alahov zápis či vo veľkú knihu, v ktorej je náš život dopredu uložený.
Možno stačí oveľa menej: vziať si z tých dvoch slov trochu ľahkosti. Nepremeniť ich na dogmu, len na malú obranu pred predstavou, že všetko musíme mať pod kontrolou: každú voľbu, každý omyl, každé zdržanie, každú zle vybranú odbočku. Niekedy je to jednoducho kismet. Inokedy maktub. A občas iba metafora, ktorá nám pomôže pochopiť, že nie všetko treba ovládať.
