31. decembra 2019

Neustále pochybujete o svojich schopnostiach a svoje úspechy pripisujete výhradne šťastným náhodám? Možno trpíte impostor syndrómom, ktorý sa nevyhýba ani tým najúspešnejším. Ako ho odhaliť a ako proti nemu môžeme bojovať?

Mike Cannon-Brookes je spoluzakladateľ a CEO softvérovej spoločnosti Atlassian. Podnikať začal krátko po dokončení vysokej školy, bez predošlých skúseností a veľkých plánov. Dnes má jeho spoločnosť tisíce zamestnancov a milióny klientov po celom svete, vrátane NASA či Muskovej Tesly a SpaceX, a Cannon-Brookes je piatym najbohatším Austrálčanom a v rebríčku miliardárov magazínu Forbes je na 215. mieste. Napriek mnohým úspechom, ktoré za tie roky dosiahol, sa však väčšinu dní cíti ako podvodník, ktorý netuší, čo vlastne robí.

„Cítili ste sa niekedy ako prikovaný a tŕpli strachom, že ostatní odhalia ten veľký podvod, ktorý na nich hráte? Napriek tomu, že všetci okolo vás sa tvária a správajú tak, ako by ste si to, kde ste, naozaj zaslúžili?“ pýtal sa podnikateľ vo svojej reči na TedX Sydney v roku 2017. Hovoril v nej o tzv. impostor syndróme, ktorý sa vyznačuje neustálym spochybňovaním seba samého a podceňovaním vlastných schopností.

„Niekde v hĺbke má daný človek presvedčenie, že nie je dosť dobrý. A ak aj jeho snaha je odmenená úspechom, nedokáže si to úplne pripustiť – ostáva pochybnosť,“ vysvetľuje psychologička Lenka Rušarová.

8 trikov, ako vyzerať sebavedomo, hoci sa tak vôbec necítite

Tento psychologický fenomén sa dá ilustrovať na myšlienkach, ktoré takémuto človeku víria v hlave. Napríklad: „Čo ak si druhí nevšimli, že nie som taký dobrý? Asi veľmi dobre skrývam, že som v skutočnosti neschopný. Raz sa to prevalí a prídu mi na to…“ Pocity neschopnosti pritom nie sú zriedkavé ani pri úspešných ľuďoch, ako môžeme pozorovať u Cannon-Brookesa. Potvrdzuje to aj Rušarová, ktorá sa s impostor syndrómom stretáva vo svojej praxi.

„Súčasťou bežnej ľudskej skúsenosti je aj sebaspochybňovanie, spytovanie si svedomia, hľadanie svojej hodnoty a porovnávanie sa. U niektorých ľudí je to však excesívne, brzdí ich to prežívať kvalitný život a užívať si to dobré, čo dosiahli,“ hovorí. Na často mučivé pochybnosti o sebe reagujú títo ľudia podľa psychologičky dvoma spôsobmi. Buď sa výkonu vyhýbajú, prokrastinujú alebo vynakladajú o to väčšie úsilie na často aj menej podstatné detaily. „Často práve ľudia z druhej skupiny, ktorí „hyperkompenzujú“ pracovitosťou a neúnavnou snahou o vylepšovanie, dosahujú úspech. Avšak bez pocitu zadosťučinenia,“ dodáva.

Veľké očakávania 

Doktorka Valerie Young, ktorá sa venuje impostor syndrómu a expert na motiváciu a osobnostnú psychológiu Carol Dweck dospeli vo svojich výskumoch k rovnakému záveru. „Naša predstava o tom, čo to znamená byť kompetentný, má veľký vplyv na to, ako kompetentný sa cítime, a to je jadrom impostor pocitov,“ píše Young na svojom blogu. K tomuto záveru sa viaže aj jedno z cvičení, ktoré pri klientoch využíva.

Každý máme v hlave podvedomú knižku pravidiel, ktorá sa skladá z viet začínajúcich na “Mal by som”, “Vždy”, “Nikdy”. Napríklad “Vždy musím poznať odpoveď”. Túto aktivitu realizovala počas rokov s ľuďmi z rôznych odvetví a dospela k záveru, že tí, ktorí trpia impostor syndrómom sa držia nerealistických predstáv. Ako príklad uvádza študenta Stanfordu, ktorý povedal: „Cítim sa, ako keby som už mal vedieť všetko, čo som sa sem prišiel naučiť.“

Ako byť šťastnejší? Treba sa začať starať aj o svoje duševné zdravie

Impostor syndróm má podľa Rušarovej korene často v osobnom vývine človeka, v tom ako sa formovala jeho osobnosť odmala vplyvom výchovy, rodinnej konštelácie a spoločnosti, v ktorej vyrastal. Tento psychologický vzorec vzniká v prostredí typickom zvýšenými nárokmi alebo kritikou, v ktorom sa osoba naučí predvídať a hľadať chyby v sebe, neustále sa zlepšovať, čím sa vyhne vážnejším zlyhaniam aj následnej kritike zvonka. „Vzniká napríklad aj v prostredí, kde som ako mladšia sestra musela makať dvakrát toľko ako starší úspešný brat, aby som dobehla jeho úspechy. Naučím sa nikdy nebyť spokojná s priemerným výkonom,“ vysvetľuje.

Typy „imposterov“

Kde je však hranica medzi perfekcionizmom a impostor syndrómom? Problém podľa psychologičky nastáva vtedy, keď človek tieto vzorce správania sa uplatňuje paušálne. Nie je schopný rozlíšiť situácie, v ktorých sa mu niečo naozaj podarilo a nemusí za tým hľadať žiadnu chybu, keď si nedokáže oddýchnuť a cíti za seba hanbu.

Youngová vo svojej knihe The Secret Thoughts of Successful Women: Why Capable People Suffer From the Imposter Syndrome and How to Thrive in Spite of It identifikuje päť skupín ľudí s impostor syndrómom. Tým prvým je perfekcionista, ktorý sa zameriava najmä na to, „ako“ je niečo urobené a stačí jedna malá chyba v inak dokonalom výkone, 99 zo 100 % a považuje to za zlyhanie. Podobným problémom trpia experti, pri ktorých je hlavný dôraz nielen na tom ako, ale aj koľko toho vedia a dokážu. „Keďže som expert, mal by som vedieť všetko a aj najmenší nedostatok vo vedomostiach je hanbou,“ myslí si napríklad.

Treťou skupinou sú sólisti, ktorých zaujíma najmä, kto sa venuje činnosti. Na to, aby ju neskôr pokladali za úspech to musia byť len a len oni sami. Patria sem tiež prirodzení géniovia, ktorí potrebujú vykonávať všetko s ľahkosťou a akákoľvek forma námahy evokuje hanbu. Poslednú skupinu tvoria superženy a supermuži. Úspech merajú podľa toho, koľko rolí dokážu zastávať a excelovať v nich.

Ako to prekonať

Dobrou správou je, že s impostor syndrómom sa dá pracovať. Výskum napríklad ukázal, že to, čo hovoríme sami sebe dokáže výrazne ovplyvniť, ako sa na seba pozeráme. New York Times preto radí vyskúšať cvičenie zamerané na spisovanie svojich úspechov alebo aktivitu, v ktorej podrobnejšie vysvetlíte svoje aktívne pričinenie v ňom, či hovorenie svojho mena nahlas. Robí to napríklad basketbalista Lebron James („Chcem to, čo je pre LeBrona najlepšie.“) alebo držiteľka Nobelovej ceny Malala Yousafzai. („Čo by si urobila, Malala?”)

Najnovšia štúdia skúmajúca spôsob vyrovnávania sa s impostor syndrómom študentov vysokých škôl tiež ukázala, aká dôležitá je sociálna podpora. Je však kľúčové to, odkiaľ ju človek získava. „Zistenia naznačujú, že pri hľadaní rady či podpory je užitočné osloviť ľudí, ktorí nie sú súčasťou skupiny, v ktorej sa cítite ako podvodník, takých, ktorí u vás nevyvolávajú pocit, že tam nepatríte.“ Podľa vedúceho výskumu Jeffa Bednara z Brigham Young University sa v týchto prípadoch študenti dokázali na seba pozrieť s väčším odstupom a neboli v takej miere zameraní na to, čo im chýba.

Tri tipy, ako sa s tým vysporiadať, od psychologičky Lenky Rušarovej:

1. Všimnite si lepšie, s kým sa porovnávate

Je užitočné porovnávať sa s tými najlepšími, učíme sa od nich, inšpirujú nás. Ale treba sa pozrieť aj na druhú stranu mince a porovnávať sa aj s juniornejšími ľuďmi. Vtedy vynikne vaša expertíza, osobnostný posun a úspechy.

2. Zadefinujte si dôvody

Skúste si uvedomiť, čo vás ženie dopredu a nezostaňte len pri odpovedi „úspech“. Na čo vám má úspech slúžiť? Túžite po obdive, po prijatí, chcete si raz užiť finančný kľud? Potom si všimnite, kde všade to už v živote máte. Často ideme na „autopilota“ a ani si nestíhame uvedomiť, že to, o čo sa freneticky usilujeme, už aj máme.

3. Oceňte to, čo sa vám podarilo

Ak sa vám niečo podarí alebo ak dostanete kompliment – spomaľte na chvíľu a skúste to prijať, potvrdiť, užiť si. Nemávnite rukou „to nič nebolo“, dajte sami sebe priestor na pocit zadosťučinenia.

Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk