Na Ukrajinu odišla hľadať námet na film. Namiesto scenára našla životné poslanie, ktoré ju už niekoľko rokov privádza do bezprostrednej blízkosti frontu. Scenáristka a aktivistka Helena Hudáčeková na Forbes Women’s Summite 2026 opísala moment, ktorý jej obrátil život naruby, aj cenu, ktorú za svoje rozhodnutie platí.
Keď Helena Hudáčeková prvýkrát vycestovala na Ukrajinu, mala so sebou zápisník, ceruzku a predstavu o novom filmovom scenári. Ako absolventka Vysokej školy múzických umení chcela zbierať príbehy, ktoré by neskôr mohla preniesť na filmové plátno.
Všetko sa však zmenilo počas jednej noci vo vojenskom veliteľstve neďaleko Charkova. Na monitoroch sledovala tri rakety smerujúce na mesto. Dve sa ukrajinskej protivzdušnej obrane podarilo zostreliť, pri tretej vojaci odpočítavali čas do dopadu. Podľa Hudáčekovej vedeli, že zasiahne obytnú oblasť. Zostávali približne dve minúty.
„Keď sa to skončilo, nastalo len ticho, a to bol moment, ktorý ma zlomil. Jednoducho som vedela, že som práve bola svedkom smrti mnohých ľudí a nemohla som s tým nič urobiť,“ spomínala na Forbes Women’s Summite 2026.
V tej chvíli sa jej predstava o vlastnej budúcnosti zásadne zmenila. „Už som nebola scenáristka, už som bola človek, ktorý sa rozhodol pomôcť týmto ľuďom,“ povedala.
Medzi jej najbližších priateľov dnes patria aj ukrajinskí vojaci, ktorých pravidelne navštevuje. Nie všetci sa však dožijú ďalšieho stretnutia.
Diskusiu s Helenou Hudáčekovou moderoval zástupca šéfredaktorky Forbes Slovensko Ľubomír Šulko. Foto: Dorota Holubová
Foto: Dorota Holubová.
„Vždy, keď sa stretneme, tak sa objímame, rozprávame sa, vtipkujeme a hovoríme si, čo bude, keď sa skončí vojna, kam pôjdeme. Ja ich pozývam do Tatier, do Pienin a oni sa na to tešia, ale potom prídem na Slovensko a príde mi správa: Stepan padol, Andriy padol, Valerij padol.“
Práve tieto nenaplnené plány označuje za nesplnené sľuby. Hoci ju strata priateľov zasahuje, nedokáže si predstaviť, že by s pomocou prestala. „Aj by som sa chcela ako človek aj ako žena zrútiť, ale nemôžem, pretože sú tam ďalšie stovky chlapov, ktorí potrebujú pomoc,“ priznala.
Vlastným deťom dlhuje čas
Návraty z frontu na Slovensko sú pre ňu čoraz náročnejšie. Po skúsenostiach s vojnou sa jej mení pohľad aj na každodenné starosti, ktoré kedysi považovala za samozrejmú súčasť života.
„Nič mi tu nedáva zmysel, keď sa vrátim z prvej línie na Slovensko,“ opísala.
Keď na benzínovej pumpe počúva ľudí rozprávať sa o práci, domácnosti či partnerských problémoch, má pocit, akoby sa ocitla v inom svete. Hoci podobné starosti sama pozná, v porovnaní s tým, čo zažíva na Ukrajine, jej v tej chvíli pripadajú vzdialené.
Najväčšiu cenu za jej rozhodnutie podľa vlastných slov platí rodina. Hudáčeková je matkou dvoch dospievajúcich detí, ktoré sa o ňu pri každej ceste obávajú. „Naozaj dlhujem svojim deťom mnoho času,“ priznala.
Uvedomuje si pritom, že jej rozhodnutia môžu v budúcnosti ovplyvniť aj ich vzťah. Nevylučuje, že jej deti raz vyčítajú čas, ktorý namiesto rodiny venovala pomoci vojakom. Sama to však považuje za cenu, ktorú je ochotná zaplatiť.
„Ja riskujem, že sa nevrátim živá a zdravá k svojim deťom, ale viem, prečo to robím,“ povedala.
Všetko bude dobre, povedal. Na druhý deň sa už nevrátil
Napriek tomu, čo na fronte zažíva, Hudáčeková nestráca nádej. Počas diskusie si spomenula aj na jedno zo stretnutí s vojakom Andrijom v lesoch pri Charkove.
Po intenzívnych útokoch vyšla z bunkra nadýchať sa čerstvého vzduchu. Obloha bola podľa jej slov sfarbená dočervena a zahalená dymom. Neďaleko stál vojak, ktorý si zapálil cigaretu a mlčky pozoroval nebo.
„Ja som ticho plakala a on mal ísť na druhý deň na pozíciu. Z tej pozície sa nevrátil. No povedal mi vetu, na ktorú nezabudnem.“ Boli to štyri jednoduché slová: „Helena, všetko bude dobre.“
Práve v nich dnes nachádza zmysel svojho rozhodnutia pokračovať v pomoci napriek strachu, únave a osobným stratám. „Keď robíte to, čo milujete, keď robíte to, o čom viete, že je správne, tak všetko bude v poriadku, nech to dopadne akokoľvek,“ povedala.
Diskusiu s Helenou Hudáčekovou moderoval zástupca šéfredaktorky Forbes Slovensko Ľubomír Šulko. Foto: Dorota Holubová
Foto: Dorota Holubová.
Za najdôležitejšie posolstvo, ktoré si z vojny odnáša, považuje nádej. Nie presvedčenie, že všetko dopadne podľa predstáv, ale schopnosť pokračovať aj vtedy, keď výsledok zostáva neistý.
