Toto môže byť jeden z najsilnejších príbehov tohtoročného karlovarského filmového festivalu. Príbeh o tom, ako študentka Filmovej a televíznej fakulty Akadémie múzických umení v Prahe napísala jednému z najlepších kameramanov sveta Robertovi Richardsonovi. A tým sa jej úplne zmenil život. Teraz o hollywoodskej ikone uvedie v Karlových Varoch strhujúci dokument – a Richardson bude pri tom.
O jeho práci sa vie čo-to. Má tri Oscary. Obľúbili si ho hollywoodske esá ako Oliver Stone, Martin Scorsese či Quentin Tarantino. Profesii je úplne oddaný a púšťa sa s kamerou bez zábran aj do nebezpečných situácií.
Ale málokto doteraz vedel, kto naozaj je Robert Richardson. Teraz sa to zmení. V nedeľu bude mať vo Veľkej sále karlovarského hotela Thermal premiéru film Robert Richardson: Biely diabol. Ide o dokument, ktorý ponúka unikátnu sondu do života mimoriadnej hollywoodskej osobnosti.
Vznikol vďaka zanovitosti Jany Hojdovej, ktorá pred 10 rokmi napísala Richardsonovi e-mail, že by o ňom rada urobila diplomovú prácu. A ako prvá odhalila, kto naozaj Richardson je a ako úzko je jeho život prepojený s tým, o čom nakrúca. Zistila, že jeho tvorivá sila často vyrastala z najťažších životných skúseností. Z rozchodov, z rodinných konfliktov, zo zdravotných problémov aj z úmrtí blízkych.
Hojdová sa zhodou okolností dostala k Richardsonovi domov na Cape Code v Massachusetts, kde mohla celé týždne študovať rozsiahly archív. Nakrútila tiež rozhovory s režisérmi, ktorí Richardsonovu kariéru zásadne ovplyvnili. Výsledkom nie je len dokumentárny film, ale aj mimoriadny príbeh o dôvere, vytrvalosti a ľudskej otvorenosti, ktorý môže patriť k vrcholom tohtoročného Medzinárodného filmového festivalu Karlove Vary.
V nedeľu ho tam Hojdová uvedie spolu s Richardsonom. Zavŕši sa jej dekádu dlhé úsilie, počas ktorého napríklad ako kameramanka stihla zároveň nakrútiť štyri filmy Šimona Holého vrátane tohtoročnej novinky Chica Checa.
A tak, keď sa pýtam, či celý čas mierila na premiéru vo Varoch, úprimne odvetí: „Moje jediné želanie bolo film dokončiť. A práve termín festivalovej premiéry mi k tomu najviac pomohol. Vlastne ma a mojich spolupracovníkov k tomu donútil.“
Nakrúcať s hollywoodskou celebritou znie lákavo. Ale prečo práve Robert Richardson?
Odmalička som vedela, že chcem pracovať vo filmovej oblasti. A ocko je kameraman, takže ma kamera prirodzene priťahovala (Hojdová je z filmárskej rodiny, jej otcom je kameraman Petr Hojda, matkou režisérka a scenáristka Zuzana Zemanová, dedom režisér Bořivoj Zeman, poznámka redakcie). Keď som si vyberala tému pre diplomovú prácu, napadlo mi zaoberať sa Richardsonovou tvorbou. Jeho obrazové poňatie filmov ma fascinovalo.
Jedným z prvých filmov, ktoré som od neho videla, boli Takí normálni zabijaci. Po obrazovej stránke ma úplne ohromili. Na svoju dobu pôsobili neuveriteľne moderne. Videla som ich niekoľkokrát a neprestávalo ma fascinovať, ako Richardson pracuje s kamerou z ruky, so svetlom aj s pohybom. Je odvážny, neústupný a neustále posúva hranice filmového obrazu.
Pritom je v jeho práci veľká pokora. Nikdy nemám pocit, že by chcel predvádzať sám seba. Vždy slúži príbehu a režisérovi. Sám hovorí, že najdôležitejšie je potlačiť vlastné ego.
Keď som potom niekoľkokrát videla Nehanebných bastardov, napadlo mi, že by som sa s ním mohla pokúsiť spojiť. Nechcela som sa ho pýtať na techniku ani na objektívy. Zaujímalo ma, čo sa odohráva v jeho hlave vo chvíli, keď prvýkrát číta scenár. Ako hľadá obraz a ako vzniká jeho tvorivý proces. Práve s týmto zámerom som mu napísala.
To bolo pred 10 rokmi?
Áno, v roku 2016. Vtedy som mu poslala e-mail s tým, že možno odpovie a možno aj nie. Skôr som počítala s tým druhým. Keby sa neozval, pokračovala by som v analýze jeho filmov sama. Dva mesiace sa nič nedialo. Potom som mu napísala znovu a do hodiny prišla odpoveď.
V tej chvíli sa mi zmenil život. Bolo to podobné, ako keby začínajúcemu hercovi na jeho výzvu zavolal Leonardo DiCaprio.
Ako dlho trvalo, kým ste si získali jeho dôveru?
Poslala som mu prvú sériu otázok – odkiaľ pochádza, v akej rodine vyrastal alebo čo ho priviedlo k filmu. Odpovedal nečakane otvorene. Písal o veľmi osobných veciach, hoci ma vôbec nepoznal.
Myslím si, že pochopil, že ma zaujíma nielen jeho práca, ale predovšetkým človek, ktorý stojí za kamerou. A práve vtedy sa medzi nami začala rodiť dôvera. Postupne sa začal zaujímať aj on o mňa.
Foto so zvolením Jany Hojdovej
Jana Hojdová a Robert Richardson
Prečo si myslíte, že sa vám začal tak zverovať?
Myslím si, že ho zaujal môj spôsob uvažovania. Väčšina ľudí sa ho pýtala na filmy, ja som sa snažila pochopiť jeho samotného. To bola pre neho nová skúsenosť.
Áno. Robert mi neskôr dokonca hovoril, že o ňom viem viac než niektorí členovia jeho rodiny.
Zásadný význam mal jeho archív. V pivnici mal uložené fotografie, dokumenty aj denníky. Hodiny sme ich spoločne prechádzali a ja som sa vypytovala na každú fotografiu. Paradoxne nám pomohol covid. V bežnom pracovnom tempe by na niečo také nikdy nemal čas. Počas izolácie v jeho dome sme zrazu mali pokoj aj priestor prejsť všetko do hĺbky.
Richardson je kameraman, takže určite pomohlo, že si dokumentoval čo-to aj zo svojho života.
Nielen svoj život. Ku každému filmu si viedol denník, do ktorého lepil polaroidové fotografie jednotlivých scén. Popri technických poznámkach sa v ňom objavovali aj osobné zápisky. Vďaka nim som začala chápať, ako silno sa jeho súkromný život premietal do filmov.
Napríklad Počítanie mŕtvych vznikalo počas toho, ako Robertovi zomrel brat. Sám často hovorí, že jeho filmy sú odrazom vlastného života.
Späť k tomu, ako ste sa zbližovali. Ako sa stalo, že vás pozval domov?
Plánovala som cestu do Spojených štátov a spýtala som sa ho, či by sme sa mohli stretnúť. Odpovedal, že práve nakrúca na Novom Zélande a nie je v Los Angeles. Napriek tomu mi, hoci sme sa osobne bližšie nepoznali a ani osobne nestretli, nechal kľúče od svojho domu.
Napokon som však odletela za ním na Nový Zéland, pretože som potrebovala dokončiť diplomovú prácu. A práve tam padlo rozhodnutie nakrútiť dokument.
A on hneď súhlasil?
Nie. Tvrdil, že jeho život nie je ničím výnimočný. Ja som si, naopak, myslela, že môže byť veľmi inšpiratívny. Keď videl, že si všetko priebežne zaznamenávam, nakrúcam na telefón a dokumentujem jeho každodennú prácu, napokon súhlasil.
Mal však jednu podmienku – že súčasťou filmu bude aj môj príbeh. Vtedy som z toho nadšená nebola. Nechcela som byť pred kamerou. Dnes si myslím, že mal pravdu. Divák sa vďaka tomu môže lepšie orientovať v našom spoločnom príbehu. Práve na Novom Zélande navyše začala vznikať aj kniha.
Takže napokon tri projekty o jednom človeku.
Presne tak. Hovorila som si, že predsa nemôžem skončiť pri analýze troch filmov. Robert nakrútil takmer 60 snímok. Je to obrovské dielo. Okrem diplomovej práce a celovečerného dokumentu Robert Richardson: Biely diabol vznikne aj kniha o jeho živote a práci.
Richardson zároveň stále nekončí, mal by nakrúcať s Tarantinom aj jeho finálny 10. film.
Áno. Mal to byť The Movie Critic, ale Quentin Tarantino svoje plány zmenil. Robert má každopádne pred sebou ďalšie projekty.
V dokumente hovoria okrem neho aj slávni režiséri a jeho dlhoroční spolupracovníci Stone, Tarantino či Scorsese. Aké ťažké bolo dostať sa k nim?
Robert mi dal nejaké kontakty. Ale zároveň povedal: „Nemôžeš odo mňa chcieť, aby som tu niekomu písal a hovoril: ‚Dajte Jane rozhovor.‘“ Tak som ich oslovila sama – Kate Hudson, Andyho Serkisa, Woodyho Harrelsona, kameramana Janusza Kamińského, rodinných príslušníkov, kolegov, kolegyne a mnohých ďalších.
Pri Oliverovi Stoneovi to išlo „najľahšie“. Ale s Quentinom a Scorsesem trvalo naše dohadovanie asi tri roky. Nestačil jeden e-mail, bolo to nekonečné dohadovanie. A potom sa ozve Quentin a povie: „O tri dni za mnou prileťte do Tel Avivu.“
Akí boli režisérski velikáni osobne?
Oliver Stone presne vedel, čo chce povedať. Na moju prvú otázku „Kto je Robert Richardson?“ odpovedal 20-minútovým monológom. Bol to dobrý rozhovor.
So Scorsesem som sa skúšala spojiť niekoľko rokov prostredníctvom rôznych asistentov, ale potom to prekazil covid. Vtedy mi povedali, nech pošlem otázky a oni rozhovor na základe mojich inštrukcií nakrútia. Napokon poctivo odpovedal na všetko.
A s Quentinom sme sa rozprávali asi tri hodiny, bol otvorený, úprimný, ústretový a kamarátsky. Najhoršie je dostať sa k týmto osobnostiam.
Aj tak to muselo byť množstvo zážitkov. Veď s Richardsonom ste boli aj pri nakrúcaní zatiaľ poslednej „tarantinovky“ Vtedy v Hollywoode.
Nikdy na to nezabudnem. Spôsob práce jeho osobne aj jeho štábu ma uchvátil. Dokonalý pracovný tanec. Všetci majú dobrú náladu, chcú, aby vzniklo niečo krásne. Niekoľkokrát za deň počas nakrúcania Quentin zavolá: „We love making movies!“ A všetci to úprimne a nadšene volajú po ňom. Milujeme robiť filmy!
A potom ste spoločne vyrazili aj na Oscary, kde mal film 10 nominácií vrátane tej kameramanskej.
Robert bol nervózny, on tieto udalosti neprežíva úplne ľahko. A nemá rád spotlight. Navyše hovoril: „Hej, teraz to nedostanem.“ A mal pravdu, ten rok vyhral film 1917 a Roger Deakins.
Čo bol za tie roky teda najväčší zážitok?
Pre mňa chvíľa, keď som sa s Robertom vybrala do jeho pivnice, tam sa tvar dokumentu úplne zmenil. Myslela som si, že v tom filme, samozrejme, bude aj jeho osobný život, ale nemala som potrebné obrazové podklady – žiadne obrázky, fotky, archívy. A v pivnici bolo všetko uložené v škatuliach! Jednoducho poklad. Zrazu som vedela, o čom náš film bude.
Nastalo u Roberta nejaké zaseknutie sa, keď hovoril, že sa vlastne tak odhaľovať nechce?
Niekoľkokrát. A ja som to chápala. Vo filme sa objavujú niektoré udalosti, momenty z jeho života, ku ktorým sa nerád vracia. Keď už bol film zostrihaný, mala som obavy, či ho Bob schváli. Ale bol veľkorysý, schválil ho s malými pripomienkami. Vždy hovoril, že dokument musí byť úprimný.
Spätne sa mi priznal, že som ho počas covidu zachránila. Toto obdobie, keď prvýkrát taký dlhý čas nemohol pracovať, bolo náročné. Zásluhou nášho každodenného nakrúcania nemal čas vydýchnuť si.
Kde sa vzal ten jeho vorkoholizmus?
Bob žije vo filmových príbehoch. Je úplne oddaný nakrúcaniu filmu od začiatku do konca. Tak zabúda na okolitý svet a je vo zvláštnom nastavení. V tom je zmysel jeho života. Keď má voľnejšie, každú chvíľku využije na sledovanie filmov. Oceňuje hlavne filmový príbeh a jeho emóciu. Až potom hodnotí jeho prevedenie. Miluje film.
Dokument napokon vznikal 10 rokov. Tušili ste, že s tým bude toľko práce?
Spočiatku som si myslela, že dokončím film v roku 2019, a potom sa to predlžovalo a termín dokončenia sa vzďaľoval… Nesmierne dôležité bolo nájsť tých správnych spolupracovníkov. Producenti Matěj Chlupáček a Nela Schlaichertová majú zásadný podiel na vzniku tohto dokumentu. Ďalej manželia Taťána a Vladimír Maříkovci, Karel Kraus zo spoločnosti NeoSynCon, Nadácia PPF, Francesca Kolowrat… Nerada by som na niekoho zabudla.
Nakrútila som nekonečne veľa materiálu. Postprodukcia trvala tiež niekoľko rokov. Riešili sa spletité právne veci doma aj v zahraničí. A musím spomenúť zásadnú zmenu v mojom živote, narodila sa mi dcéra Anna.
ROBERT RICHARDSON: BOLO BOLESTIVÉ ODHAĽOVAŤ SA
Získal tri kameramanské Oscary: za JFK, Letca a Huga a jeho veľký príbeh. A ani v 70 rokoch Robert Richardson nekončí. Len tento rok by mali prísť do kín dva jeho filmy Madden a 4 Kids Walk Into a Bank. K premiére dokumentu sme položili niekoľko otázok aj jemu.
Dokument Jany Hojdovej vás nepredstavuje len ako kameramana svetového formátu, ale aj ako človeka. Bolo pre vás ťažké vpustiť kameru do svojho súkromia a tentoraz sa stať tým, koho sleduje?
Nie som človek, ktorý vyhľadáva pozornosť. Neznášam byť tým, na koho sa upierajú pohľady ostatných. Celý ten proces bol bolestivý – možno až za hranicou znesiteľnosti. V mojej hlave sa odohrávala neustála búrka.
Odhalil vám Janin pohľad na váš život alebo kariéru niečo, čo ste si dovtedy neuvedomovali?
To, čo Jana vo filme odhalila, ma dodnes desí. Niekedy je pre mňa ťažké pochopiť, že som s tým projektom vôbec súhlasil a že teraz budem sedieť v kine a sledovať, ako ho uvidia ostatní. Viem, že vyvolá rozporuplné reakcie. Ľudia si vytvoria vlastný názor na to, akým človekom som. Napriek tomu som presvedčený, že je lepšie ukázať pravdu, aj keď nie je príliš lichotivá, než vytvoriť uhladený portrét, ktorý by skutočnosť skresľoval.
Odhalil vám teda film niečo, čo ste o sebe dovtedy nevedeli?
Rozhodne áno. Nakrúcanie aj následné sledovanie zostrihu mi nastavili zrkadlo. Videl som človeka so zložitým detstvom, ktorý celý život hľadal cestu von a počas nej urobil mnoho chýb. Niektoré rozhodnutia ma doviedli k profesijnému úspechu. Iné boli sebecké a pramenili zo strachu, aby som znovu nespadol do priepasti, z ktorej som sa toľko rokov snažil dostať.
To, či v mojom živote prevažujú úspechy alebo zlyhania, už musia posúdiť iní.
Čo bolo zlomovým okamihom vašej kariéry?
El Salvador (dokument o občianskej vojne v tejto krajine, poznámka redakcie). Nič iné sa s touto skúsenosťou nedá porovnávať. Práca na tomto filme ma zmenila. Stal som sa rozhodnejším – nielen vo svojej kariére, ale aj v živote.
Vaša kamera je známa sugestívnou prácou so svetlom a schopnosťou vyvolávať silné emócie. Vychádza váš vizuálny štýl skôr z technického majstrovstva alebo z osobných skúseností?
Verím, že všetko, čo ako kameraman viem, vychádza zo životných skúseností. Nie som technický človek v pravom zmysle slova. Obraz jednoducho žijem.
Spolupracovali ste s Quentinom Tarantinom, Martinom Scorsesem aj Oliverom Stoneom a mnohými ďalšími režisérmi. Čo podľa vás rozhoduje o tom, že tvorivé partnerstvo vydrží roky? Čo títo režiséri očakávajú od kameramana?
Je to fascinujúca otázka a nie je na ňu jednoduchá odpoveď. Myslím, že základom je vzájomná chémia a dôvera. Režisér musí veriť, že všetko, čo robím, slúži jeho vízii. Nie môjmu egu.
Vo filme otvorene hovoríte o svojich osobných zápasoch aj temných obdobiach života. Nakoľko práve tieto skúsenosti formovali spôsob, akým rozprávate príbehy obrazom?
V určitom zmysle sme sa toho už dotkli. Moja minulosť nikdy nezmizla. Je súčasťou mojej prítomnosti a ovplyvnila všetko, čo nasledovalo. Každá životná skúsenosť – dobrá aj bolestná – zasiala semienko, z ktorého neskôr vyrástol spôsob, akým dnes premýšľam o obraze, svetle aj filme samotnom.
Článok vyšiel na Forbes.cz a jeho autorom je Ondřej Novotný.