Často sa zvykneme trápiť nad tým, čo nám už utieklo medzi prstami a tým, čo všetko ešte musíme stihnúť. Nemáme čas na všetkých priateľov a máme pocit, že časť z nich strácame. Chýba nám čas na činnosti, ktoré sme mohli a chceli zvládnuť.
Mohli sme v nich byť lepší, možno až takí dobrí, že by sme boli slávni. Občas sa nám premietne v hlave záber, ako sme to dokázali, predstavy o veciach, ktoré mohli nastať a nenastali.
Hlavu hore, je to len život a máme ho vo vlastných rukách. Nie je čo ľutovať. Začnem teda vtipom:
Policajt prichádza k nehode, kde pán zrazí starenku autom. Pýta sa ho: „Prečo ste na ňu nezatrúbili?“ Pán odpovedá: „Bál som sa, aby sa nezľakla.“
A rovnako to funguje aj v živote. Často sme v pasci, z ktorej niet úniku. Ľudia v nej uviaznu aj na celý život – väčšina, bohužiaľ, dobrovoľne. Je zložená z viacerých faktorov:
1. Strach a obavy:
Sužujú nás a nedovolia sa posunúť ďalej. Obavy typu: „Čo ak to nezvládnem? Čo si budú myslieť ostatní? Čo ak to bude príliš ťažké?“ Podobných otázok je a bude vždy príliš veľa.
Skúsme sa na to pozrieť inak: Čo ak to zvládnem? Čo keď mi bude jedno, čo si myslia ostatní? A áno, bude to ťažké a treba sa na to pripraviť. Veď ak by to bolo ľahké, tak by to nestálo za to.
Hlavne je potrebné položiť si otázku: „Čo chcem dosiahnuť bez úsilia?“ Asi toho veľa nebude.
Hovorí sa, že keď máme v pivnici strašidlo, ktorého sa nesmierne bojíme, tak by sme mali urobiť toto: Vojsť do kuchyne, spraviť silnú čiernu kávu, otvoriť dvere pivnice a zakričať na tú beštiu „Hej ty, poď na kávu. Vyjasníme si to raz a navždy.“
Takto sa bojuje so strachom. Tým, že sa mu postavíme čelom a prestaneme sa obávať.
Možno nás to strašidlo prekvapí a nebude také strašné. Strach a obava je iba fabulácia našej mysle. Keď sa prestaneme báť, otvorí sa nám viacero dverí, ktoré sme možno ani nevideli.
2. Fakty:
Často si z našich cieľov a snov spravíme niečo nedosiahnuteľné iba preto, že sme leniví zozbierať si fakty a pustiť sa do toho. Myslíme si, že je to príliš zložité a určite sa nám to nepodarí.
Stalo sa mi už viackrát, že pri rozhovore s ľuďmi, ktorým sa niečo podarilo, mi povedali, že to v skutočnosti nebolo také ťažké. Najťažšie bolo zozbierať fakty a pustiť sa do práce. Sami sa priznali, že všetko vyzeralo nesplniteľne, a preto sa im do toho vôbec nechcelo. Bola to neznáma a tmavá jaskyňa.
Najprv si položme otázku: „Čo musím spraviť pre to, aby sa mi to podarilo?“ Zozbierajme maximum faktov, plánujme a popíšme si všetky úlohy, ktoré nás čakajú na ceste do cieľa.
Samozrejme, nesmieme zabudnúť na skúsenosti. Chceme hrať na hudobný nástroj? Obráťme sa na človeka, ktorý už hrá na nástroj. Chceme začať podnikať? Pýtajme sa človeka, ktorý podniká – rozumného človeka.
3. Slabá disciplína:
Proste sa nedokážeme prinútiť k činnostiam, nemáme dostatočnú vnútornú motiváciu a neustále si svoje sny iba tak snívame. Nespravili sme nič, aby dostali reálne kontúry, aby sme ich posunuli bližšie k realite.
A ešte existuje špecifická pasca – „vyberanie čerešničiek“:
Mám jedného známeho, ktorý chce už dlhé roky podnikať. Vždy, keď sme sa stretli, tak som sa ho pýtal, ako je na tom a či sa už posunul. Stále si našiel nejakú výhovorku. Poznáte to: teplo, zima, pokazený počítač, prerábka bytu… Po rokoch sme sa stretli a konečne odvetil, že sa posunul. Tak som sa ho spýtal, čo to znamená. A on s pokojom Angličana povedal: „Vyrobil som si logo.“
Je to obrovské riziko, ak si dáme príliš veľkú úlohu alebo nesplniteľné ciele. Nakoniec si vyberieme tú najľahšiu úlohu, ktorá nás, bohužiaľ, neposunie vôbec nikam.
4. Motivácia:
Čo vlastne chcem dosiahnuť? A prečo to chcem dosiahnuť? Ak nemáme dostatočnú motiváciu, tak nečakajme, že nás niečo povzbudí.
V takom prípade budeme sedieť a ľutovať všetky tie veci, ktoré nám pretiekli pomedzi prsty.
Čo je teda ten pravý dôvod, prečo chceme dosiahnuť práve toto a splniť si tento sen?
Samozrejme, samotná motivácia nestačí. Jediné osoby, ktorým stačí, sú motivační rečníci. Tí si však uvedomujú, že musia motivovať iba do určitej miery, pretože by prišli o zákazníkov.
Základom je spojenie disciplíny s jednotlivými vlastnosťami a činnosťami. O tom som podrobnejšie písal v tomto článku.
Aké je riešenie všetkých týchto bodov?
Je príliš jednoduché a nepopulárne. Čokoľvek, čo by sme chceli dosiahnuť, máme vo vlastných rukách.
Ak nechceme prísť o priateľov, tak im napíšme a stretnime sa. Nehnevajme sa potichu na nich, že nám nenapíšu prví. Priateľstvo nie je súťaž.
Ak chceme začať podnikať, zistime, čo všetko nás čaká, hľadajme inšpiráciu a obehajme potrebné úrady.
Ak chceme ohúriť priateľov hrou na gitare alebo saxofóne, tak si ho kúpme a začnime hrať a učiť sa.
Hlavne sa nesnažme dosiahnuť všetko naraz, pretože nakoniec nedosiahneme nič. Začnime tým, čo je pre nás najdôležitejšie a chceme to najviac. Prestaňme sa báť, zistime si, čo všetko potrebujeme, plánujme, pracujme na disciplíne a odpovedzme si na otázku, prečo to vlastne chceme.
Zakončím to citátom od človeka, ktorého obdivujem a chcem mu aj týmto článkom vzdať všetku úctu.
„Ľudia sa rodia. Ľudia umierajú – nie je to neviemaká životná múdrosť. Ale na druhej strane je to, žiaľ, pravda.“
Milan Lasica
Snažme sa teda vyplniť čas medzi týmito dvomi štádiami tak, aby sme sa nezasekli na gauči pred televíziou alebo sa neprescrollovali až na koniec nemenovanej sociálnej siete.
David Kálmán už viac ako 15 rokov pôsobí v oblasti leadershipu, strategického riadenia, vyjednávania a vzdelávania. Má za sebou workshopy a prednášky pre viac ako 2500 ľudí. V súčasnosti pôsobí ako interim manager v oblastiach riadenia, obchodnej stratégie a vzdelávania.