Jeden z najznámejších odborníkov súčasnosti na liečbu traumy, ktorý prednáša po celom svete a jeho publikácie majú mnohí psychiatri či psychoterapeuti na policiach vo svojich ordináciách, sa s nami spája na diaľku. Napriek tomu, že začiatkom roka oslávil osemdesiate narodeniny, ďalej prednáša, dáva rozhovory a píše nové knihy o traume a jej pôvode v detstve.
Doktor Gábor Maté, maďarský rodák so slovenskými koreňmi, ktorý žije po emigrácii z povojnovej Budapešti posledných sedem dekád v Kanade, sa zjaví na obrazovke so svojimi povestnými okuliarmi a zádumčivým výrazom.
Forbes/Martina Pauková
Po krátkej chvíli je jasné, že toto nebude obyčajný rozhovor. Otázky mi sústavne vracia a núti ma premýšľať nad odpoveďami.
Prečo máme nielen ja, ale aj on sám potrebu toľko pracovať? Komu a čo tým dokazujeme? Naozaj je odpoveď skrytá hlboko v minulosti, kdesi v našom detstve? Ako toto nastavenie podporuje toxická kultúra, v ktorej všetci žijeme?
A napokon, prečo nestačí, aby firmy dali na naše traumy náplasť v podobe „well-being“ programov? Na konci sa neviem zbaviť jednej vtieravej myšlienky. Dá sa pracovať aj inak?
V rozhovore sa dozviete:
- Prečo vzniká závislosť na práci a akú má súvislosť s traumou z detstva
- Ako moderná spoločnosť podnecuje toxicitu v pracovnom prostredí
- Prečo well-being programy určené pre duševné zdravie zamestnancov vo firmách nefungujú
- Ako ženy doplácajú na potláčanie emócií v práci
- Prečo sme privilegovaní, keď sa môžeme rozhodnúť stať sa vorkoholikmi
Závislosť je skrytá trauma
Sú závislosť a trauma prepojené?
Na začiatku musíme pochopiť, čo je to závislosť. Či už hovoríme o alkohole, drogách, hazarde, pornografii, prejedaní sa, nakupovaní alebo práci, závislosť je spôsob, akým ľudia nachádzajú dočasnú úľavu, hoci neskôr ich dobehnú negatívne dôsledky ich konania.
Napriek tomu pokračujú a nevzdajú to. Potom sa opýtate, čo im to dáva, že si svoju závislosť cenia natoľko, že kvôli nej trpia. Povedia, že otupuje ich pocity. Dáva im dočasný pocit kontroly a uľavuje od stresu.
Vďaka závislosti sa cítia „živší“ alebo zabúdajú na to zlé v ich životoch. Inými slovami: závislosť nie je choroba, ktorá sa u ľudí rozvinie, je to ich spôsob riešenia problému – aby nemuseli viac trpieť, aby nemuseli byť viac sami, aby necítili takú bolesť.
Čiže sa svojím spôsobom pokúšajú utiecť od bolesti.
Preto by sme sa mali ako prvú otázku spýtať, prečo ľudia trpia. Čo sa im stalo? Tam sa dostaneme k traume. Bez ohľadu na to, o akú závislosť ide, jej korene siahajú do detstva, počas ktorého sa ešte len utvára náš mozog aj na základe prostredia, v ktorom vyrastáme. Ak sa pozriete na závislosť z hľadiska biológie alebo psychológie, pôvod má v traume z detstva.
Platí to aj pri vorkoholizme?
Čo sa snažia ľudia dokázať tým, že tak veľa pracujú? Čo im to dáva? Poznáte niekoho takého alebo ste taká aj vy?
Pravdupovediac som. A čo vy?
Ja som o tom napísal množstvo kníh, odpoveď poznáte. Dnes už viem, čo mi to dáva, ale čo to dáva vám?
Mne to dáva zrejme pocit dostatočnosti, akúsi validáciu, potvrdenie.
A prečo ho potrebujete? Povedali by ste niekomu inému, aby pracoval tvrdšie, keď sa chce utvrdiť o svojej hodnote?
Maďarský rodák Gabor Maté. Foto: Tony Hoare
Nie, rozhodne by som to nepovedala nikomu a už vôbec nie svojej dcére.
Vidíte, ale sebe to hovoríte. Odkiaľ ste zobrali to presvedčenie, že pokiaľ nepracujete viac ako ostatní, nemáte žiadnu hodnotu?
Hm, to je ťažká otázka. Asi ma tak vychovali rodičia, viedli ma k pracovitosti.
Tam je vaša trauma. Vaša dcéra preto potrebuje vedieť, že je cenná bez ohľadu na to, či je šťastná alebo smutná, či je krásna alebo čokoľvek. Jednoducho je cenná len preto, že je. Jej hodnota nezávisí od toho, čomu sa venuje, pretože presvedčenie, že sme hodní len toľko, koľko odovzdáme druhým, je bolestivé. To je napokon podstata závislosti od práce. Snažíme sa ňou získať pocit hodnoty, ktorý nám inak nebol dopriaty.
Dá sa nejako prelomiť tento začarovaný kruh hľadania validácie zvonka?
Kde sme získali presvedčenie, že musíme viac pracovať? Je to pravda? Ako môžeme nájsť hodnotu v tom, kým sme, bez toho, aby nám záležalo na tom, čo si o nás myslia druhí? To si vyžaduje množstvo práce so sebou samým, preto aj ja píšem, prednášam.
Zvyknú ľudia závislí od práce hľadať potvrdenie svojej hodnoty mimo seba?
Je to pomerne bežné. Hoci hovorím, že táto potreba pochádza z traumy z detstva, žijeme tiež v kultúre, ktorá to umocňuje. Presviedča nás, že naša hodnota pochádza z toho, čo nahonobíme alebo dosiahneme. Ale to všetko prichádza zvonka. Samozrejme, čím viac pracujeme, tým viac sa nám darí, tým viac zarobíme a ľudia nás viac obdivujú, čiže sa toto presvedčenie ešte umocňuje.
Toxická kultúra okolo nás
Na tému toxickej kultúry ste napísali aj jednu zo svojich kníh Mýtus normálnosti. Je to niečo nové alebo v takomto svete žijeme už dlho?
Nie je to nič nové. Prečítajte si grécke tragédie a nájdete všetky problémy dnešného sveta. Za posledné desaťročia sa stali vypuklejšími, pretože ľudia sú omnoho viac izolovaní, vystresovaní, rodičia sú v náročnej situácii. Moderná spoločnosť je akoby stvorená na to, aby podnecovala tú toxicitu okolo nás.
Myslela som si, že pred desiatkami rokov bolo pracovné prostredie omnoho toxickejšie ako dnes. Napríklad bolo viac prípadov sexuálneho obťažovania a sexizmu v práci, prípadne sa o nich viac mlčalo. O well-beingu v práci azda nikto ani nepočul. Vy však hovoríte, že toxicita je dnes omnoho vypuklejšia ako kedysi.
Môžem súhlasiť, že postavenie žien v práci a ich možnosť postaviť sa za seba sú omnoho silnejšie ako kedysi. Na druhej strane rodičia majú dnes omnoho viac stresu. Rodiny sú oveľa viac poznačené rozpadom väzieb.
Neviem, ako je to na Slovensku, ale ak sa to čo i len trochu podobá na Maďarsko, kde som sa narodil a ktoré dodnes navštevujem, alebo na západnú Európu či Severnú Ameriku, tak dobre viete, aký je to veľký problém. Ľudia žijú čoraz osamelejšie životy, rodičia musia o pozornosť detí bojovať s modernými technológiami. Nehovoriac o tom, v akej sociálnej situácii sa mnohé mladé rodiny nachádzajú.
Po konci druhej svetovej vojny ľudia snívali, že zabezpečia svojim deťom lepšie životy, ako mali oni. Dnes si tým nemôžu byť takí istí. Príjem domácností výrazne nerastie, no náklady na život áno. Svetové bohatstvo sa koncentruje v rukách hŕstky ľudí, ktorí neustále bohatnú.
Nedávno som čítal článok, že pätica najbohatších ľudí sveta zbohatne dokopy za jedinú minútu o 14 miliónov dolárov. Ľudia majú pocit, že musia neustále s niekým súťažiť, aby uspeli, pritom vždy, keď vo svete stúpa nerovnosť, narastá aj množstvo závislých.
Naozaj si myslím, že hoci sme sa v niektorých oblastiach ako spoločnosť posunuli vpred, žijeme v čoraz v toxickejšej dobe.
Gabor Maté aj vo veku 80 rokov publikuje a prednáša po celom svete. Foto: Tony Hoare
Napriek tomu sa dnes vo firmách zavádza väčší dôraz na duševné zdravie zamestnancov, pripravujú rôzne well-being programy a work-life balans je pojem, ktorý pozná azda každé personálne oddelenie. Myslíte si, že je dnešná toxicita v pracovnom svete viac skrytá?
Prednedávnom som narazil na štúdiu, podľa ktorej sú všetky podobné well-being programy zbytočné a neprinášajú žiaden úžitok. Nikdy som si ani nemyslel, že by mohli. Bol som vždy veľmi skeptický.
Prečo?
Pretože to je akoby ste boli v člne, do ktorého vám zateká, je v ňom diera a vy vylievate vodu čajovou lyžičkou. Bez ohľadu na to, koľko vylejete, čln je stále preplnený. Presne tak to vyzerá dnes na pracoviskách.
Programy zamerané na well-being zamestnancov sú tými čajovými lyžičkami, od ktorých si sľubujeme, že nás zachránia.
Problém však tkvie v samotnej podstate toho, čo dnes prežívame v práci. Keď sa pozriete na to, čo najviac stresuje ľudí, tak sú to predovšetkým neistota, nedostatok informácií, strata kontroly a konflikt. Ako dnes vyzerá väčšina prác?
Ľudia pracujú bez toho, aby mali akúkoľvek kontrolu a rozhodnutia robí úzka skupina na vrchole, ktorú nikdy nevideli a ktorá je nezriedka aj tisíce kilometrov ďaleko. Už americký ekonóm Milton Friedman, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu, tvrdil, že hlavnou úlohou biznisu je zarobiť peniaze. Je to nadradené akémusi well-beingu zamestnancov, nemyslíte?
Niekto sa napríklad rozhodne zredukovať počet zamestnancov o desať percent, hoci to bude znamenať, že tí zvyšní budú musieť pracovať o desať percent dlhšie. Zvýši to však profit, tak to urobíme a potom dáme zamestnancom odmenu v podobe lekcie jogy raz do týždňa.
To zrejme nijako nepomôže.
Akú slobodu majú v tomto rozhodnutí ľudia, ktorých sa to týka? Ako slobodne môžu prejaviť svoje emócie? Väčšina pracovísk nie je navrhnutá tak, aby v nich ľudia prežívali svoje emócie a aby im niekto načúval. Keď sa pozriete na platový rozdiel medzi CEO a zamestnancami, tak sa tá priepasť neustále zväčšuje.
Nedávno som sa dostal k štúdii britského epidemiológa sira Michaela Marmota, ktorá uvádzala, že čím vyššie sa niekto nachádza na rebríčku vo firme, tým je menšia šanca, že utrpí infarkt, pretože miera kontroly, ktorú má človek nad svojou prácou, má obrovský vplyv na stav jeho kardiovaskulárneho systému.
Napokon aj preto asistenti a asistentky generálnych riaditeľov vyhoria omnoho rýchlejšie a častejšie než ich šéfovia, však?
To je pravda, ale častejšie na to doplácajú ženy, pretože v tejto toxickej kultúre sa očakáva, že žena znesie hnev mužov vo svojom okolí. Potom sa stane, že vystresovaný CEO nakričí na svoju asistentku, ktorá s tým nemôže už ďalej nič urobiť.
To je aj dôvod, prečo majú ženy omnoho viac autoimunitných ochorení, či už ide o reumatickú artritídu, sklerózu multiplex, ulceróznu kolitídu, Crohnovu chorobu, fibromyalgiu, sklerodermiu alebo chronickú únavu. To sú ochorenia, ktoré z osemdesiatich percent postihujú ženy. Sú to prípady, pri ktorých sa imunitný systém obráti proti organizmu, ktorý by mal ochraňovať.
Najčastejšie sa to deje ľuďom, ktorí nedokážu povedať nie, ktorí dávajú bokom svoje emočné potreby a namiesto toho absorbujú stres druhých ľudí, ba sa priam zaň cítia zodpovední. Naučili sa potláčať samých seba a nedovolia si prejaviť zdravý hnev.
A ktoré pohlavie je naprogramované tak, aby sa potláčalo a neprejavovalo? Predsa ženy. Je jasné, že potom častejšie trpia autoimunitnými ochoreniami a vyhoria. Čo sa stane potom? No nič! CEO si nájde novú asistentku.
Emócie v práci
Predsa len sa pristavím pri tom, že dnešné pracoviská nie sú stavané na to, aby dovoľovali ľuďom prejavovať negatívne emócie. Naozaj si myslíte, že smútok, frustrácia ani zraniteľnosť nie sú dnes vo svete práce akceptované?
Zaujalo ma, ako ste v otázke implikovali, že ide o negatívne emócie. Zoberte si, že vám zomrie pes. Nebudete na druhý deň v práci smutná? Bolo by to horšie, keby ste smutná neboli? Nebolo by to ešte smutnejšie, ak by sa vás jeho skon nijako nedotkol?
Pozrite sa, všetky cicavce sú naprogramované, aby cítili emócie – smútok, strach, hnev, lásku, radosť, zvedavosť i hravosť. Na to všetko sú v našom mozgu samostatné obvody a potrebujeme, aby sme mali už ako deti slobodu tieto emócie zažívať.
Neznamená to, že by ste vy ako matka mali teraz robiť všetko pre to, aby vaša dcéra nebola smutná. Jednoducho občas smutná bude, raz sa s ňou nebudú chcieť hrať kamaráti, mama s ockom sa pohádajú, zomrú jej starí rodičia…
Bude smutná, ale to nie je negatívne, práveže je to nevyhnutná odpoveď na to, čo sa deje naokolo. Potrebuje, aby mohla zažiť a vyjadriť smútok, aby ho jej rodičia prijali a pochopili. Čo je na tom negatívne?
Dobre, ale je rozdiel medzi vyjadrovaním emócií v domácom prostredí, ktoré vnímame ako bezpečné a milujúce, a prácou, kde je nastavené očakávanie, že dokážeme oddeľovať, čo tam patrí a čo už nie.
V tom spočíva dnešná toxicita pracovného prostredia. Myslíte si, že prestanete byť človekom len preto, že vojdete do kancelárie? Vytratí sa vám z hlavy váš emočný aparát?
Nemáte emočné a psychologické reakcie na to, ako sa s vami druhí zhovárajú, či chcú s vami spolupracovať alebo vás kritizujú, alebo či je váš šéf férový? Preto je aj dnes snaha nehovoriť o work-life balanse, keďže máme len jeden život, nie dva – súkromný a pracovný.
Čo môžeme robiť z pozície lídrov?
Napríklad píšete o úspešných, ale môžete uvažovať viac o tom, ako úspech definujete. Môžete ho vnímať ako dôsledok toho, že niekto vyťaží zo zamestnancov maximum, ale aj ako spôsob, pri ktorom sa okrem zisku vytvára prostredie, kde ľudia nadobúdajú pocit vlastnej hodnoty a spolupatričnosti.
Sú štúdie, ktoré potvrdzujú, že organizácie, ktoré sa zamerajú na blaho zamestnancov, sú na tom lepšie aj finančne. Predstavte si, že ste na smrteľnej posteli ako zamestnávateľ a obzeráte sa späť za svojím životom. Chceli by ste radšej vidieť ľudí, ktorí sa vo vašej firme cítili hodnotní, alebo to, že ste si razili svoju cestu a vo výsledku ste zarobili veľa peňazí?
Nemyslím si, že sa tieto dve veci vzájomne vylučujú.
Presne tak! No jedno viete uprednostňovať na úkor druhého, ale väčšina zamestnávateľov si ani len nepoloží otázku, aký druh prostredia chce vytvárať. Na vrchol sa väčšinou dostanú ľudia, ktorí sú menej zraniteľní, menej empatickí, tí, ktorí sú odolnejší. Nie je to ich chyba, jednoducho takých systém uprednostňuje.
Gabor Maté emigroval z Maďarska ako 12-ročný spolu s rodičmi a od tej doby žil v Kanade. Jeho starí rodičia pochádzali z Košíc. Foto: Tony Hoare
Nemáte však pocit, že sa aj toto nastavenie mení a že sa čoraz viac uprednostňuje iný typ lídrov? Ak majú dnes biznisy niečo spoločné, tak je to snaha o akúsi vnútornú transformáciu.
Nie som sociológ, ale lekár, zaoberám sa tým, keď ľudia trpia. Z môjho pohľadu vidím, že nerovnosť rastie exponenciálne a mnohí na tom zarábajú. Prednedávnom som čítal v The New York Times článok o ženách, ktoré v Indii pracujú na trstinových poliach tak ťažko, že majú zo stresu čoraz bolestivejšie menštruácie a silné kŕče, a preto podstupujú hysterektómie (operačné odstránenie maternice z brušnej dutiny, pozn. red.).
Myslíte si, že spoločnosti, ako sú Coca-Cola, Pepsi a ďalšie, ktoré používajú trstinový cukor z tamojších plantáží do svojich výrobkov, to zaujíma? Pred niekoľkými rokmi som bol v Kolumbii, kde som zažil protest robotníkov pracujúcich vo fabrike na Coca-Colu.
Protestovali v maskách roky pred covidom, nie kvôli ochrane ich zdravia, ale identity – aby ich nespoznala polícia, pretože nemohli vytvoriť ani len odbory. Ak sa ma teda pýtate, či sa to pomaly zlepšuje, tak možno narážate na pár osvietených menších firiem, avšak vo veľkom takúto transformáciu nebadám.
Dobre, že ste priniesli tento pohľad, ktorý nám ukazuje, ako veľmi západne orientované je naše myslenie, keď sa rozprávame o well-beingu v práci, pričom v Číne alebo Japonsku sa mladí ľudia doslova prepracúvajú na smrť a je tam obrovská miera samovrážd. Pokiaľ ide o vorkoholizmus, vidíte rozdiely naprieč kontinentmi?
Viete, aké máme šťastie, že sa môžeme rozprávať o mojom či vašom vorkoholizme? Že si môžeme vybrať, že pracujeme viac ako desať hodín denne? Pretože sú deti v čínskych továrňach, ktoré na výber nemajú.
Hovoríte, že sme v privilegovanej pozícii, keď si môžeme vybrať, či budeme vorkoholikmi?
Možno to nerobíme vedome, možno ideme na autopilota, ale máme možnosť sebauvedomenia a následnej voľby, či to tak chceme mať.
Nebyť sami
Na začiatku nášho rozhovoru ste spomenuli osamelosť, ktorá ľudí trápi čoraz viac, a tiež prílišnú súťaživosť, ktorá definuje dnešné pracovné prostredie. Sú taktiež zdrojom toxického prostredia?
Myseľ a telo sa nedajú od seba oddeliť a je jasné, že dnes doslova zažívame epidémiu osamelosti. Podľa najnovších zistení je samota rovnako rizikový faktor pre kardiovaskulárne ochorenia, ako keď niekto vyfajčí pätnásť cigariet denne.
Vo Veľkej Británii už vznikla samostatná pracovná skupina pre boj s osamelosťou a v USA vydal hlavný epidemiológ správu o stave osamelých v krajine. Poznáte slovné spojenie „to je v ľudskej povahe“?
Poznám.
Všimli ste si niekedy, že sa to používa skôr na negatívne vlastnosti? Keď je niekto chamtivý, sebecký či súťaživý… Kedy ste si naposledy povedali „on je taký láskavý, priateľský a štedrý, to je v ľudskej povahe“?
To je štandard, to si neospravedlňujeme nejakou biológiou.
Prečo však stále živíme mýty, že sme nespolupracujúci, ako ideme proti sebe? Predsa by sme ako ľudstvo neprežili tak dlho, ak by sme nespolupracovali. Pozrite sa na domorodé kmene v Severnej Amerike – tie kedysi merali bohatstvo nie v objeme toho, čo mali, ale čo rozdali druhým.
No čo sa stane, keď budem žiť v presvedčení, že si musím svoje miesto vydobyť a pokiaľ si nebudem chrániť svoje postavenie, tak oň prídem? Budem sám. Prídem o úprimný a otvorený kontakt s druhými. K tomu nás tento systém vedie.
Dnes žijeme v dobe, ktorá glorifikuje chamtivosť a sebeckosť. Už to dávno nie je tak, keď sme ako deti behali ulicami Budapešti, mamy sa na nás pozerali z balkónov a raz nás prichýlila na obed jedna, inokedy druhá. Tento pocit spolupatričnosti a komunity sa z našich životov vytratil.
Predpokladám, že keď sa cítime osamelí, je omnoho jednoduchšie nahradiť svoju osobnú identitu tou pracovnou a zúžiť vnímanie seba samého na svoju prácu.
Jedným z rizikových faktorov podlomeného zdravia je, keď si človek zamení svoju skutočnú identitu za to, ako vníma svoju úlohu a svoje zodpovednosti. Čo znamená slovo „identifikovať sa“? Nuž, pochádza to z latinského „idem“, čiže byť rovnaký, a „facere“, teda vytvoriť.
Keď sa identifikujem so svojou prácou, tak s ňou splyniem. Pokiaľ sa identifikujem ako doktor, tak všetko ostatné je pre mňa druhoradé. Vzťahy s manželkou, deťmi a priateľmi.
Dnes už viem, že môžem byť doktorom a plniť si svoje povinnosti zodpovedne aj bez toho, aby som musel splynúť s tou rolou, pretože keď sa nechávame pohltiť našimi rolami, stráca sa naše pravé „ja“. Veľa ľudí s tým má problém.
Môže za to nedostatok nášho sebauvedomovania alebo skôr nevedomosť, kým sme, keď nepracujeme?
Na túto otázku môžeme opäť hľadať odpoveď v detstve. Pokiaľ vás oceňovali za to, ako ste sa starali o druhých a koľko hodnoty ste vytvorili, tak sa z toho stal mechanizmus vášho prežitia, ktorý vám zaručil, že od rodičov dostanete lásku a pozornosť, ktorú potrebujete.
Čím viac vás za podobné správanie odmeňovali v škole a v práci, tým viac sa vám tento mechanizmus vryl do podvedomia. Pre ľudí je preto také jednoduché stratiť kontakt s tým, kým sú a identifikovať sa s tým, aké roly zastávajú.
Byť sám sebou
Povedali ste, že ste sami mali problém s tým, ako ste sa identifikovali so svojou rolou lekára. Ako sa vám podarilo vymaniť sa z toho?
Predpokladáte, že som sa z toho vymanil, ale popravde to tak ešte nie je, hoci som už ušiel dlhú cestu plnú sebapoznávania, sebareflexie a terapie. Podarilo sa mi vybudovať si úspešnú kariéru lekára, ale namiesto toho, aby som pociťoval šťastie, bol som v depresii.
Nebolo to tak dávno, asi pred siedmimi rokmi, keď mi manželka povedala: „Napísal si knihu o tom, keď ti telo povie nie, ale teraz by si mal napísať takú, keď ti povie nie manželka. Nebudem to už viac znášať!“ To som už ani nepôsobil v súkromnej praxi, prednášal som, písal knihy a cestoval po svete, ale stresovalo ma to a celkom ma to vyčerpávalo.
Bol som veľmi podráždený a odrážalo sa to na mojich vzťahoch. Povedal som si, že musím na sebe viac pracovať. Niektorí ľudia si to uvedomia až po tom, keď ich zastaví ich telo, keď vážne ochorejú.
Pred niekoľkými rokmi vyšla kniha austrálskej zdravotnej sestry Bronnie Wareovej, ktorá pracovala v hospici s umierajúcimi, pod názvom Päť vecí, ktoré pred smrťou najviac ľutujeme. Jedna z najčastejších vecí, ktoré podľa nej ľudia na smrteľnej posteli oľutovali, bolo, že sa snažili byť niekým iným, že žili podľa druhých a dostatočne sa nevenovali svojim blízkym, pretože priveľa pracovali.
Byť samým sebou je však náročné a riskujete pri tom, že prídete o všetko, čo ste si vybudovali, nie?
Poviem to na osobnom príklade. Som židovské dieťa a prvý rok života som vyrastal v nacistami okupovanej Budapešti. Keď sa napriek tomu pozriem na to, čo sa deje v Pásme Gazy, čo sa deje Palestínčanom, tak to je to najhoršie, čo som kedy videl.
Pred dvoma rokmi som tam bol osobne a dva týždne po návrate som každý deň plakal. Mohol som si vybrať, že nebudem o tom hovoriť, pretože čo ak ma moji židovskí priatelia znenávidia alebo si budú myslieť, že som ich zradil? Alebo som mal umlčať svoju pravdu, aby ma akceptovali?
Dávno som sa rozhodol, že budem prejavovať svoj názor, hoci s ním nemusí každý súhlasiť, ale nechcem ho viac v sebe dusiť. Má to svoje dôsledky, ale je to voľba, ktorú som už dávno urobil.
Pevne verím, že dôsledky potláčania samého seba sú ako pre duševné, tak aj pre fyzické zdravie omnoho horšie než to, či ma budú druhí prijímať. To je však voľba, ktorú musí každý z nás urobiť sám.
Gabor Maté (80)
Pôvodom maďarský lekár a terapeut, ktorý sa vo svete preslávil svojou prácou na poli skúmania a liečby traumy a závislostí. Narodil sa v roku 1944 do židovskej rodiny.
Jeho starí rodičia z matkinej strany, Josef Lovi a Hannah Loviová, pochádzali z Košíc a zahynuli v Osvienčime, keď mal päť mesiacov. Jeho teta počas vojny zmizla, otec strávil nejaký čas v pracovnom tábore. Matka sa ho ako ročného na päť týždňov vzdala, aby mu zachránila život v nacistami okupovanej Budapešti, z čoho podľa Matého slov pramení jeho celoživotná trauma a strach z opustenia, ktorý výrazne ovplyvnil jeho dospelý život a naviedol ho na skúmanie týchto tém.
V roku 1956 ako dvanásťročný spolu s rodičmi emigroval do Kanady. Vyštudoval medicínu a počas dvadsiatich rokov mal otvorenú súkromnú lekársku prax vo Vancouveri, pracoval so závislými aj smrteľne chorými v paliatívnej starostlivosti.
Neskôr začal publikovať svoje poznatky o liečbe traumy a prednášať po celom svete, jeho TED prednášky majú milióny vzhliadnutí.
Jeho knihy sú preložené do dvadsiatich piatich jazykov, v slovenskom preklade mu nedávno vyšli knihy Mýtus normálnosti: trauma, choroba a uzdravenie v toxickej kultúre, Keď telo povie „nie“ a V ríši hladných duchov.
Rozhovor je súčasťou špeciálneho vydania Forbes Work.
