Keď sa verejne postavila za queer komunitu, narazila na nepochopenie aj vo vlastnej cirkvi. Evanjelická farárka Anna Polcková však svoje rozhodnutie neľutuje.
Na Forbes Women’s Summite 2026 otvorene hovorila o pokrytectve, strachu z inakosti aj o tom, prečo považuje mlčanie za jednu z najväčších prekážok spoločenských zmien. Podľa nej totiž vieru neurčuje to, čo ľudia hovoria, ale to, ako sa správajú k druhým.
Mladí ľudia sa jej zdôverujú s pocitmi viny, hanby a so strachom, že ich pre ich identitu odmietne vlastná rodina, priatelia či kolegovia. Práve tieto skúsenosti priviedli evanjelickú farárku Annu Polckovú k rozhodnutiu verejne sa zastať queer komunity.
Predsedajúca farárka Cirkevného zboru ECAV na Slovensku Bratislava Staré Mesto priznala, že mnohí jej kolegovia sa s podobnými príbehmi stretávajú tiež. Napriek tomu podľa nej stále považujú otvorenú diskusiu za predčasnú.
„Ja som už toto mlčanie videla ako to ticho, ktoré ubližuje. Niekto musí začať, tak som teda začala,“ vysvetlila na Forbes Women’s Summite 2026.
Dorota Holubová pre Forbes Slovensko
Foto: Dorota Holubová pre Forbes Slovensko
Keď vystúpila na Dúhovom Pride, jej rozhodnutie sa nestretlo s pochopením časti cirkevných predstaviteľov. Polcková však svoje postoje nevníma ako konflikt s vlastnou vierou. Práve naopak.
„Moja viera ma núti, aby som sa spoločensky angažovala. Nemám to rozdelené na veci, ktoré sú duchovné a ktoré sú svetské. Existuje iba jeden svet, jeden život, a ten musíme žiť,“ povedala.
Cirkev učí báť sa inakosti
Jedným z problémov, ktoré Polcková vo vlastnom cirkevnom prostredí vidí, je spôsob, akým sa pristupuje k ľuďom, ktorí sa odlišujú od väčšiny.
Ako vysvetlila, stretáva sa aj s ľuďmi, ktorí sa obávajú, že prijatím queer alebo transrodového človeka by zradili vlastnú vieru.
„Toto si myslím, že je úplné nedorozumenie, že cirkev robí niečo zle, že tých ľudí zle učí,“ uviedla.
Podľa farárky je nevyhnutné čítať Bibliu s porozumením jej historickému kontextu, kriticky o nej premýšľať a zohľadňovať súčasné vedecké poznatky. Základom podľa nej musí zostať úcta k človeku.
Cirkvi vyčíta, že namiesto pomoci pri hľadaní porozumenia príliš často zdôrazňuje to, čo považuje za nesprávne, a v ľuďoch tým posilňuje strach či pocity viny.
Dorota Holubová pre Forbes Slovensko
Foto: Dorota Holubová pre Forbes Slovensko
Odmieta tiež argument, že spoločnosť ešte nie je pripravená viesť otvorenú diskusiu o právach menšín.
„Niektorým predstaviteľom a predstaviteľkám cirkvi najviac záleží na tom, aby sa o tej téme vôbec nehovorilo,“ povedala. Podľa nej si neuvedomujú, že takýto postoj má konkrétny dosah na životy ľudí, ktorí čelia nerovnému zaobchádzaniu alebo odmietnutiu.
Raj na zemi
Za jeden z najväčších problémov slovenskej spoločnosti považuje Polcková pokrytectvo. Nevylučuje pritom z neho ani samu seba. „Máme problém s pravdou. A schovávame to pod to, že chceme mať pokoj. V mene pokoja sme všetci schopní robiť pokrytecké veci,“ povedala.
Túžba vyhnúť sa nepríjemným rozhovorom či konfliktom podľa nej často vedie k tomu, že ľudia radšej mlčia, než by sa postavili za svoje presvedčenie.
Podobný rozpor vidí aj medzi deklarovanou kresťanskou identitou Slovenska a tým, ako sa spoločnosť správa k ľuďom, ktorí potrebujú pomoc.
Na otázku, čo by sa zmenilo, keby ľudia naozaj žili podľa kresťanských hodnôt, odpovedala s úsmevom: „Bol by tu raj na zemi.“
Zároveň odmieta predstavu, že spoločnosť je beznádejne rozdelená. Poukazuje na jednotlivcov, občianske združenia a iniciatívy, ktoré pomáhajú ľuďom v núdzi bez toho, aby svoje konanie sprevádzali veľkými vyhláseniami o vlastných hodnotách.
Dorota Holubová pre Forbes Slovensko
Foto: Dorota Holubová pre Forbes Slovensko
„Nie je dôležité to, čo o Bohu a o viere hovoríme. Dôležité je to, čo robíme,“ zdôraznila.
Práve takíto ľudia podľa nej predstavujú nádej na pozitívnu zmenu. O svojej viere často ani veľa nehovoria, no prejavujú ju konkrétnymi skutkami.
Odvaha začína pri jednotlivcoch
Polcková priznáva, že kritike čelí aj vo vlastnom prostredí. Nepovažuje ju však automaticky za niečo negatívne. Sama oceňuje ľudí, ktorí jej dokážu povedať nepríjemnú pravdu a upozorniť ju na vlastné chyby.
Rozdiel podľa nej nastáva vo chvíli, keď sa namiesto vecnej argumentácie niekto usiluje nepríjemnú tému úplne umlčať. „Mňa ešte nikto zatiaľ argumentmi nepresvedčil, aby som zmenila svoj názor alebo svoj postoj otvorenosti k rôznym menšinám,“ skonštatovala.
Hoci vie, že verejné vystupovanie môže prinášať nepríjemné reakcie, podľa nej sa spoločenské zmeny nezačínajú veľkými gestami, ale rozhodnutím každého odmietnuť pozíciu – zostať ticho.
„Je nevyhnutné, aby to začali jednotlivci, aby sme sa nevzdávali tak nejako vopred a nebudovali si iba svoje vlastné bubliny, ale aby sme boli otvorení komunitám,“ povedala.
Ľuďom, ktorí sa obávajú postaviť za svoje presvedčenie, odkázala, že po prvom kroku môžu zistiť, že so svojím názorom nie sú osamotení. „Uvidíte, že okolo vás je omnoho viac ľudí, ako ste si mysleli, ktorí sa k vám pridajú,“ dodala.
„Musíme sa naučiť viesť dialóg. Iba tak sa dá vytvoriť slobodnejšia, krajšia a radostnejšia budúcnosť,“ podčiarkla. Svoje vystúpenie uzavrela zásadným odkazom: „Nebojte sa.“
