Ewa Farna v otvorenom rozhovore o vypredaných koncertoch v Edene aj blízkej budúcnosti. Prečo začala ľuďom hovoriť nie, prečo sa v SuperStar oplatí byť „katom“ a čo jej televízia naložila ešte pred začiatkom šou?
Navonok prežíva dokonalé obdobie. Vypredané koncerty, nový album, miesto v porote SuperStar. Speváčka Ewa Farna sa však nebojí priznať: „Bola som extrémne unavená a preťažená.“
SuperStar sa mala pôvodne nakrúcať už vlani. Napokon sa však presunula na tento rok, tesne po euforickej, no zároveň vyčerpávajúcej koncertnej šnúre. Nepríjemná zmena plánov. „Mala som toho poriadne naložené,“ hovorí Ewa Farna.
V posledných dňoch preto prechádza na nový režim – oddychový. Množstvo ponúk odmietla, množstvo povinností zrušila. „Už sa to nedalo zvládať. Musela som sa naučiť hovoriť nie aj veciam, ktoré by som robiť chcela. A to je vždy ťažšie, ako povedať áno.“
O to viac, že zároveň vychováva malé deti Artura a Ellu. „Som veľa doma. Len ten spoločný čas trávime trochu inak,“ hovorí Farna.
Na oddych má rozhodne nárok. Má za sebou tri vypredané koncerty na štadióne v Edene, čo pred ňou nedokázala žiadna česká speváčka. „Eden bol pre mňa kariérny vrchol,“ hovorí.
Po piatich rokoch navyše vydala nový album ADHD Pop, ktorý si od kritikov vyslúžil pozitívne ohlasy.
Na Instagrame nazbierala takmer 950-tisíc sledovateľov, jej videoklipy na YouTube majú milióny videní. Pred dvoma rokmi predskakovala spevákovi Edovi Sheeranovi, vlani si ju počas svojho druhého koncertu v O2 aréne pozvala na pódium britská speváčka Dua Lipa. Spoločne a v češtine zaspievali Farninu pieseň Na ostří nože.
Späť v porotcovskom kresle
Ewa Farna sa zároveň dostala do nášho výberu dvesto najvplyvnejších žien. Je speváčkou, autorkou, producentkou aj promotérkou.
Teraz opäť zasadla do poroty speváckej súťaže SuperStar, kde ju diváci budú môcť na televíznych obrazovkách sledovať od septembra až do decembra. Prvýkrát v nej sedela už ako 19-ročná.
Spomedzi štvorice porotcov, ktorí hľadajú nové spevácke talenty, je teraz jedinou ženou. Na tlačovej konferencii pred premiérou prvého dielu vedľa svojich mužských kolegov žiarila. A nebolo to len bielou farbou jej šiat. Rozdávala úsmevy, trpezlivo pózovala pred kamerami a odpovedala na nekonečný rad otázok.
Na slávu a pozornosť je zvyknutá. V šoubiznise sa pohybuje od 12 rokov. Napriek tomu je pod precíznym mejkapom badať únavu.
Sľúbili ste si oddych. Ako sa vám darí?
Teraz som oddychovala celkom dosť, vlastne viac, než som mala v pláne. Mám z toho veľkú radosť a chcem v tom pokračovať. Vnímam to ako svoju veľkú úlohu a zatiaľ sa mi ju darí plniť. Tento týždeň je ešte taký superstárovský a náročný, ale inak smerujem k oddychovému režimu.
Foto: Anna Kovačič
Čo na to vaše deti? Sú rady, že vás majú pre seba?
Viete, možno to len vyzerá, že s nimi nie som, ale som veľa doma. Len ten spoločný čas trávime trochu inak. Nedávno sme napríklad spolu išli karavanom na koncertný víkend. To ľudia nevidia.
Vráťme sa ešte na chvíľu k Edenu. Ako by ste ho niekoľkými slovami zhodnotili?
Kariérny vrchol. Niečo, čo budem mať navždy spojené s rokom 2026, keď zároveň oslavujem 20 rokov na scéne. V Edene som na chvíľu mala pocit, že toto je presne to, pre čo som sa narodila. Že sa v živote uberám smerom, ktorým sa mám uberať. Jednoducho som cítila, že som na správnom mieste.
Dosiahli ste teda svoj životný sen?
Úprimne? Myslím, že som si ani nestihla niečo také vysnívať. V 12 rokoch som začala spievať. Chcela som byť princeznou, čo si vlastne niekedy aj pripadám, ale na iné sny som nemala čas.
Poďme teda k SuperStar. Ako sa cítite v úlohe porotkyne, keď posudzujete talent niekoho iného a sama dobre viete, aké je to byť hodnotená?
Trafili ste presne otázku, ktorá ma najviac trápila, keď som sa rozhodovala, či do SuperStar ísť, alebo nie. Pretože presne toto som v 19 rokoch, keď som bola v porote prvýkrát, neriešila.
Teraz už áno. Samozrejme, mojou úlohou je niekoho hodnotiť a s tým som do toho aj išla. Možno to však nevnímam úplne ako hodnotenie, skôr ako poskytovanie rád z brandže, ktorú veľmi dobre poznám.
Niekomu môžeme povedať: Si super, ale nie do tejto súťaže, pokračuj inou cestou. Alebo: Si skvelý, všetci štyria ti veľmi radi pomôžeme, ty si z toho vezmi, čo chceš, a uvidíš, kam ťa pošlú ľudia. To, čo povieme my, však nie je definitívne a neznamená to ani, že sa ten človek o päť rokov nevypracuje a neuspeje, hoci ho my ďalej nepustíme. Jednoducho hodnotíme to, čo je tu a teraz, v kontexte dneška.
Vaše rady sú však určite iné ako v čase, keď ste mali 19. Premietla sa do nich napríklad aj vlastná rodičovská skúsenosť?
Nejde o to, že by som sa k nim správala z pozície matky, to asi nie. Určite je tam však viac empatie a vedomie, že je to niečie dieťa. Rozhodne sa do toho premieta aj môj životný posun a skúsenosti.
Foto: Anna Kovačič
V niečom som však mala rada tú 19-ročnú Ewu, ktorá bola ráznejšia a menej premýšľala nad tým, čo si kto pomyslí a ako to bude pôsobiť. Svoj názor hovorila veľmi jasne. Pretože keď začnete okolo všetkého príliš krúžiť a hovoriť: Vieš, nechcem ti ublížiť, ale toto nie je úplne ono, tak sa v tom celé posolstvo rozplynie. Takto diplomaticky sa môžete rozprávať s kamoškou pri káve.
Do SuperStar to nepatrí?
Nie. Tu treba hodnotiť stručne, jasne a úderne, aby to tomu človeku dávalo zmysel. Paradoxne mu venujete oveľa väčšiu starostlivosť, keď ste úprimní, než keď mu nepoviete vôbec nič alebo rozprávate nezmysly. Napríklad pri Paľovi Haberovi vnímam, že ho všetci považujú za kata, ale on len hovorí pravdu, pretože práve tá súťažiacich posúva najviac.
Zároveň mám v sebe strach, aby im to psychicky neublížilo. Stále sú to deti vo vývoji, väčšina má 15 či 16 rokov, a nechcem, aby ich to zlomilo. Na druhej strane, keď do tej súťaže idú, musia byť pripravení aj na neúspech a nemôžu sa z neho zrútiť. Aj ja som sa musela naučiť nepreberať za nich zodpovednosť. To, že môžu počuť nie, je síce tvrdé, ale taký je život.
Prekvapili vás niektorí súťažiaci?
Rozhodne tam vidíme veľké talenty. Keď sa teraz zamyslím, pretože sme to nakrúcali už pred mesiacom, zo siedmich kastingov mi napadnú asi štyria ľudia, o ktorých si myslím, že budú vo finále.
Ako vás osobne baví česká hudobná scéna? Potrebuje nové talenty?
Myslím, že scéna si o ne do istej miery povie sama. Veľkou výhodou je, že dnes funguje Spotify, kde si ľudia môžu sami vyhľadávať hudbu a objavovať to, čo ich baví. Už to nestojí iba na rozhodnutí niekoľkých hudobných dramaturgov v rádiách ako kedysi.
Foto: Anna Kovačič
Ponuka je obrovská a šancu má naozaj každý. Trh je presýtený, hudby je veľa, len sa musí dostať k ľuďom. Aj SuperStar môže byť spôsobom, ako talentovaný človek dostane priestor v televízii a príležitosť zaujať vlastné publikum.
Keď som počúvala váš posledný album, mala som pocit, že v ňom bilancujete určité životné etapy a zároveň hovoríte o tom, čo pre vás hudba znamená. Je to tak?
Máte ten pocit? Možno áno. Pre mňa je album ADHD Pop veľmi oslobodzujúci. Nechala som v ňom prehovoriť množstvo svojich tém a vecí, ktoré mi lietali hlavou, pretože od poslednej dosky uplynulo päť rokov. Vždy som chcela dávať popu nejaký význam.
A myslím si, že sa to v tých piesňach opäť nejakým spôsobom podarilo. Najviac zo mňa uvoľňuje to, čo sa vo mne za ten čas dialo. Zároveň má album veľký úspech, z čoho mám radosť. Teší ma, že toľkým ľuďom tiež sadol do nôty.
Máte na albume pieseň, pri ktorej ste už vopred vedeli, že sa uchytí?
Úprimne? Nečakala som taký úspech Perpetuum Mobile. To ma prekvapilo. Pri Neříkej, co má se stát som trochu tušila, že sa uchytí na streamovacích platformách aj v rádiách. Hovorila som si, že je to pecka a že sa nám to podarilo.
Nikdy však vopred neviete, ako to dopadne. V minulosti som pri niektorých piesňach mala pocit, že to budú bomby, a napokon to nevyšlo. Tu som tomu skôr verila. A napriek tomu ma prekvapilo, koľko ľudí práve Perpetuum Mobile zasiahlo.
Článok vyšiel pôvodne na českom Forbese a jeho autorkou je Jana Pšeničková.
