30. apríla 2021

Pred desiatimi rokmi odišla študovať do Francúzska a už sa odtiaľ nevrátila. Ema Müller zakotvila v Paríži, kde dnes pracuje v oblasti fashion PR. Je autorkou projektu Som bohyňa, ktorý pomáha ženám cítiť sa dobre vo svojej vlastnej koži. Tému vlastných neistôt otvára v článkoch pre česko-slovenskú mutáciu Vogue, kam pravidelne prispieva, aj na Instagrame, kde ju sledujú tisíce žien.

„Dievčatá a ženy so mnou zdieľali to, ako sa majú ony, že to všetko cítia rovnako a vďaka mojím pocitom na papieri vidia tie svoje cítenia jasnejšie.  A vtedy moje hysterické nálady a uplakané noci začali dostávať celkom iný význam,“ hovorí pre Forbes.sk Ema Müller.

Aké pre vás bolo vyrastať ako dcéra slávnych rodičov?

S tým, že vás poznajú aj ľudia, ktorých ty nepoznáš, prichádzajú predsudky či boľavé reči. Stáva sa aj to, že ešte predtým, ako si s niekým potrasiete rukou, sa on už dávno rozhodol, či ťa má rád alebo nie. To rozhodnutie je potom ťažké meniť. Je to náročné najmä vtedy, ak ti záleží na tom, čo si o tebe myslia ostatní. A na tom mne vždy veľmi záležalo. Až príliš.

Moje detstvo však bolo super. Spomínam si napríklad na to, ako som po prvej Superstar dostala podpis od Katky Koščovej bez toho, aby som musela stáť v rade, lebo jej práve tatino (spevák Richard Müller, pozn. red.) napísal text k pesničke (smiech). Mamča (moderátorka Soňa Müllerová, pozn. red.) mala zase v kúpeľni super kozmetiku, v skrini skvelé oblečenie a naučila ma, že žena zvládne úplne všetko. Moji rodičia sú úžasní ľudia a ja som hrdá na to, že som ich dcérou.

Reklama

Vraj ste ako 16-ročná odišli zo Slovenska aj preto, aby ste mohli byť v anonymite…

V šestnástich som odišla na rok do Kanady do malého mestečka Jonquière. Oficiálne som sa tam mala naučiť angličtinu, ale pre mňa to bola skôr taká skúška nezávislosti a samostatnosti. A tiež anonymity. Veľmi som túžila ísť niekam celkom sama, aby som sa o sebe naučila nové veci. Možno som bola iba tínedžerka, ktorá chcela odísť od rodičov, neviem, ale to celé pre mňa malo oveľa hlbší význam.

Ema Müller hovorí v rozhovore pre Forbes.sk aj o živote v Paríži. Foto: archív respondentky

Leto pred odchodom do Kanady som cestovala s modelingom a zažívala prvé párty pod holým nebom bez možného „zaracha“. Takže prísť niekam, kde študenti chodia po škole rovno domov, pretože inak nechytia žltý autobus, bol celkom šok. Ale páčilo sa mi to. Bola som nadšená z toho, aký je svet rôznorodý a že ja si to všetko môžem zažiť na vlastnej koži. Po Kanade som zmaturovala na Slovensku a odišla študovať vysokú školu do Paríža, kde som doteraz. Už celú jednu dekádu!

Ako ste si tam zvykali?

Mala som čerstvých 18 rokov a prišla som sem s najlepším kamarátom. Nezaoberala som na ničím iným ako slobodou, bohémstvom a krásou tohto mesta. Náš prvý byt bol na Grands Boulevards, ktorý sa od rána do večera hmýril tisíckami uponáhľaných ľudí a my sme sa im chceli podobať. Okrem toho sme chodili do školy, pili víno, inšpirovali sa outfitmi štýlových Parížanov a milovali život.

Zakrývanie neistôt

Na sociálnych sieťach či vo Vogue často píšete o sebavedomí. Ako ste v tomto období vnímali samu seba?

Bola som extrémne namyslená (smiech). Čím viac nespokojná som bola sama so sebou, tým viac som vypučila pery a vyvýšila nos. Pamätám si, ako sa mi smiali, že chodím s nosom tak vysoko, že mi do neho raz naprší. Mali pravdu, aj by napršalo.

Potrebovala som ale zakryť to, ako zle sa cítim vo vlastnom tele. A ako veľmi túžim po tom, aby vyzeralo inak. Tak som ho najskôr nechávala čo najviac o hlade. A keď už nevládalo, kúpila som si tri kilá čokolády a išla ich zjesť na schody za domom. V Paríži som sa už za domy neskrývala, ale namyslenou som bola jedna radosť. S vypučenými perami a slzami v očiach.

Okrem módy, písania a projektu Som bohyňa sa Ema venuje aj podcastu Témy Emy. Foto: archív respondentky

Čo vám pomohlo?

Vlastná láska, ktorá postupne začala prichádzať, pretože som sa rozhodla o seba starať. Počúvať sa, hovoriť si o problémoch a nájsť čas na hľadanie odpovedí vo svojom vnútri. Menej si ubližovať a viac sa akceptovať.

Dnes sa chcem cítiť čo najlepšie vo vlastnom tele. Nechcem nechať moju hlavu, aby sa s ním stále hádala a stále jej na ňom niečo vadilo. Chcem, aby sa navzájom rešpektovali. Mali sa radi. Budú predsa spolu až do konca života.

Mnohí ľudia hovoria o písaní ako o forme terapie, pomáha im „vypísať“ sa z pocitov. Je to aj váš prípad, keď otvárate boľavé témy na verejnosti?

Áno, odkedy si pamätám, tak som si vždy všetko písala. Potrebovala som o svojich pocitoch niekomu povedať, ale zároveň si ich nechať pre seba. Svoj zápisník som všade ťahala so sebou a robím to tak doteraz. Milujem písať rukou. Ak sa k svojim textom po čase vrátim, už len z rukopisu viem, ako mi vtedy bolo.

Rada sa pozerám na to, kam som sa posunula a v čom som sa zmenila. Či sa moja osobnosť nejakým spôsobom vyvinula a či sa mi ten vývoj páči, aby som sa ešte stihla vybrať iným smerom.

Priznáva, že svoje telo zvykla týrať hladom, teraz sa snaží užívať si život. Foto: archív respondentky

Vogue bolo prvé miesto, kde som o svojich pocitoch rozprávala nahlas. A hovorila som práve o nich, pretože som mala pocit, že o iných veciach písať neviem. Že to, čo cítim, viem najlepšie vyjadriť v písomnej podobe. A často práve vďaka písaniu pochopím veci, ktoré pochopiť chcem, len do nich dobre nevidím.

Aké sú reakcie?

Feedback som začala dostávať po prvých textoch. Dievčatá a ženy so mnou zdieľali to, ako sa majú ony, že to všetko cítia rovnako a vďaka mojim pocitom na papieri vidia tie svoje cítenia jasnejšie. A vtedy moje hysterické nálady a uplakané noci začali dostávať celkom iný význam.

Reklama

Kde presne ho vidíte?

Vo vzájomnej pomoci a uisťovaní, že spokojnosť so sebou je najlepšia cesta k úspešnému životu.

Ženám dodávate sebavedomie aj cez projekt Som bohyňa. Ako by ste ho opísali?

Som bohyňa je postoj. Je to životný štýl postavený na sebaláske, hysterickom plači a hlasnom smiechu. Jednoducho na tom, čo najviac robíš, keď si sama sebou. Pochybnosti či nespokojnosť so svojím telom sú toho každodennou súčasťou. Začala som nás oslovovať bohyňami stále častejšie a zrazu z toho vznikol projekt, ktorý pomáha ženám cítiť sa dobre vo svojej vlastnej koži.

 

View this post on Instagram

 

A post shared by ema m. (@emamuller)

Ako sa z toho zrodila značka?

S nápadom ma oslovili chalani z merch.sk a keďže som si pre seba už dávno chcela nechať vyrobiť tričko Som bohyňa, išla som do toho. Urobili sme mini kolekciu a mala nečakaný úspech. Som bohyňa merch vyrábame doteraz, o pár týždňov vychádza nová kolekcia ku Dňu matiek, na ktorej so mnou pracovala moja neskutočná bohovská mamča. Už sa neviem dočkať. Vymýšľať nám oblečko ma veľmi baví a uvidíme, ako sa to bude celé vyvíjať.

Zároveň sa mi páči myšlienka spolupráce s inými ženami. Vzájomne sa podporiť, dať hlavy dokopy, spojiť našu ženskú silu a niečo spolu vytvoriť. Tak vznikol aj projekt s Jessicou Simonfyovou, ktorá má značku šperkov.

Spoločne sme vymysleli ručne vyrábaný Som bohyňa medailón so zrkadielkom obaleným v zlate. Pretože keď hľadáš bohyňu, treba sa len pozrieť do zrkadla. Momentálne pracujem na pár projektoch so skvelými ženami a neviem sa dočkať, keď  vám ich budeme môcť predstaviť.

V metropole módy

Vrátim sa ešte na chvíľu k Francúzsku. Ako ste sa dostali do tamojšieho sveta módy?

V rámci štúdia sme mali každý rok povinné stáže, vďaka ktorým som sa dostala do PR agentúry Karla Otto a módnych domov ako Carven a Chloé. V Carven som potom dostala svoju prvú prácu vo fashion PR. Bola to skvelá skúsenosť a práve ľudia ma toho vždy naučili najviac.

Každému tu záleží na vlastnom úspechu, hovorí Ema o živote v Paríži. Foto: archív respondentky

Napríklad môj šéf v Carven, ktorý sa na mňa prvý mesiac stáže ani nepozrel. Volal má „jeune fille“ ako mladé dievča, pretože si nevedel zapamätať moje meno. Už vtedy som ho milovala. Bol tichý, prísny a mal okolo seba zvláštnu auru. Jeho autorite som sa nevyhýbala, naopak, chcela som byť ako on. Učil ma bez toho, aby o tom vedel. Pri mojom odchode sme obaja plakali. On síce potajomky, ale videla som to. (úsmev)

V čom vlastne spočíva náplň vašej práce?

Fashion PR je ústami módnej značky. Hovoríme za ňu, ukazujeme ju svetu a hľadáme tých správnych ľudí a spôsoby, ako ju predstaviť. Snažíme sa ju pomocou najrôznejších kanálov odprezentovať tak, ako by sa odprezentovala ona, keby vedela rozprávať. PR ľudia tiež stavajú guest listy a seating plans, organizujú prehliadky a párty po nich alebo posielajú looky na fotenia editoriálov po celom svete. A ak sa nejaký look počas cestovania stratí, tiež je to na našich ramenách. (úsmev)

Už sa vám stalo niečo podobné?

Áno, pamätám sa, ako sa šaty pre oscarovú herečku na premiéru jej filmu v Cannes dorábali na poslednú chvíľu. Poslať zásielkou by sme ich už nestihli, tak som si v tom momente obliekla bundu, zobrala šaty pod rameno, nasadla na lietadlo a doniesla jej ich rovno do hotelovej izby.

To znie celkom dobrodružne. Čo vás na tom celom baví najviac?

Vymýšľať komunikačné stratégie na mieru pre módne značky. Baví má rôznorodosť módneho sveta a to, ako sa dá ku úplne všetkému nájsť to pravé. Celé je to ako s tými nápadmi. To, že sa nepáči jednému, neznamená, že ten druhý z neho nebude paf.

 

View this post on Instagram

 

A post shared by ema m. (@emamuller)

Potrebuje podľa vás človek nejaké špecifické vlastnosti, aby sa dokázal presadiť v Paríži?

Paríž je jediné mesto, kde som kedy pracovala, takže ho neviem porovnať s iným miestom. Ale pre mňa osobne to tu bolo vždy veľmi ťažké. Nájsť si stáž bez dobrej francúzštiny alebo prácu s nedostatkom skúseností bolo zakaždým skoro nemožné. Konkurencia v módnom svete je tu obrovská. Stretla som toľko ľudí, ktorí boli v mojej práci oveľa lepší ako ja.

Najskôr ma to trápilo, ale potom som sa od nich začala učiť. Potajomky, nech si nemyslia, že sa im chcem podobať. Ani som sa nechcela. Chcela som len byť lepšia v tom, čo robím, a oni mi v tom vedeli pomáhať bez toho, aby som im čokoľvek vzala. Je to tu výzva, na ktorú sa môžeš vyzvať iba ty sama, pretože každému záleží len na svojom vlastnom úspechu.

Ak by si mali ženy alebo aj muži niečo odniesť z vašej tvorby, čo by to bolo?

Buď si v živote vždy na prvom mieste. Iba tak to dokážeš mať všetko pod kontrolou, nestratiť sa v ňom, dostávať lásku, milovať a meniť svoje obyčajné sny na neskutočnú realitu.

Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?