Ocenení autori priznávajú, že sa nedá predchádzať všetkým šokom. Ich práca ukazuje, kde má regulácia zmysel.
S istou dávkou nadľahčenie možno povedať, že najväčším problémom ekonomickej teórie je, že bežní ľudia ju nepoznajú a preto sa ňou neriadia. Zdanlivo triviálne konštatovanie až také triviálne nie je. Profesor ekonómie na Standforde Robert E. Hall zaň totiž tento týždeň získal Nobelovu cenu za ekonómiu.
Kráľovská švédska akadémia vied ho ocenila spolu s Michaelom Woodfordom z Kolumbijskej univerzity za makroekonomické modely, ktoré výrazne zlepšili schopnosť uplatňovať účinnú stimulačnú politiku.
„Hoci je ťažké dokázať, že relatívne rýchle oživenie po recesiách v našich ekonomikách za posledné polstoročie je dôsledkom lepšej monetárnej a fiškálnej stabilizačnej politiky, zdá sa, že panuje zhoda v tom, že zohrali veľmi dôležitú úlohu,“ píšu akademici zo švédskej akadémie v rozsiahlom hodnotení.
Priaznivci silného štátu nájdu v odôvodnení udelenia ceny určite množstvo argumentov za ešte viac zásahov. No aj ekonomickí liberáli môžu z rovnakých štúdií nazbierať množstvo dôkazov, prečo nezasahovať zakaždým, keď to nejaký politik alebo úradník považuje za dobrý nápad.
Odkaz aktuálnej Nobelovej ceny je dôležitý aj pri tvorbe aktuálneho slovenského rozpočtu.
Maynard Keynes reagoval svojou akademickou prácou na Veľkú hospodársku krízu. Hoci jeho meno nesie dôležitý ekonomický prístup, sám Nobelovu cenu nikdy nezískal. Zomrel v roku 1946 a cenu udeľujú až od roku 1969.
Ako neskôr ukázala prax, nielen ekonomika má svoje cykly, ale aj úspešnosť regulačných zásahov. „Počas ropných kríz v 70. rokoch sa zdalo, že keynesovské modely, ktoré určovali, kedy a ako treba opatrenia zavádzať, prestali fungovať,“ pripomína pri zdôvodnení aktuálneho ocenenia švédska akadémia.
Prácu oboch aktuálne ocenených akademikov zhŕňa do titulkovej vety: „Mikroekonomické základy makroekonomickej stabilizácie.“
Obaja vo svojej práci ukázali, ako premeniť ekonomické modely a oživiť stabilizačnú politiku. „Namiesto toho, aby modely zakladali na štatistických súvislostiach medzi makroekonomickými veličinami, ako sú inflácia, produkcia a spotreba, rozhodli sa vybudovať ich na mikroekonomických základoch. Tento prístup zahŕňa pochopenie toho, ako súhrnné správanie jednotlivých domácností a podnikov ovplyvňuje hospodárstvo.“
Ťahúňom ekonomiky sú domácnosti a firmy. Najmä od ich spotreby závisí hospodársky rast. Obe skupiny pri rozhodovaní o úsporách či cenách výrobkov neberú do úvahy len súčasné príjmy, ale zohľadňujú aj budúci vývoj.
Ako sa agenti rozhodujú
„Keď vlády a centrálne banky komunikujú svoje plány v oblasti hospodárskej politiky, môžu ovplyvniť toto vnímanie budúcnosti a nasmerovať ekonomiku správnym smerom. Od uvedenia sa nové modely ukázali ako mimoriadne užitočné pri zvládaní hospodárskych poklesov, ktorým sme čelili,“ píše nominačný výbor.
V praxi je to, samozrejme, zložitejšie. Hall poskytol charakteristiku spotrebiteľa, ktorý sa pozerá dopredu. A takéto správanie je možné testovať na dátach. „Pre odborovú komunitu bolo veľmi prekvapujúce, keď Hall ukázal, že táto predpoveď sa v agregátnych dátach o spotrebe v podstate potvrdila.“
Opäť však platí, že ani spotrebitelia nie sú rovnakí. Hall v staršej práci spolu s ďalším ekonómom Fredericom S. Mishkinom predpokladali, že mnohí spotrebitelia neboli schopní „vyhladzovať spotrebu v čase“. Dôvod je prozaický – obmedzené finančné zdroje, žijú totiž z ruky do úst.
„Autori mohli najmä pomocou panelových dát o individuálnej spotrebe odhadnúť, aký podiel agregátnej spotreby hľadí do budúcnosti v porovnaní s podielom tých, ktorí žijú z ruky do úst.“ Práve toto sa stalo východiskom pre moderný výskum determinantov súkromnej spotreby.
Novokeynesiánska ekonómia zohľadňuje rôznorodé prístupy domácností. Rôznorodé modely dostali v ekonomickej teórii označenie HANK – ako akronym pre heterogénni agenti Nového Keynesiánstva.
„Práca laureátov poskytla stabilný teoretický základ pre modely, ktoré dnes využívajú centrálne banky a vlády na celom svete. Vďaka nim sme lepšie pripravení zvládať ekonomické otrasy, ako sú napríklad energetické krízy či náhle zmeny v spotrebe domácností,“ hodnotní cenu John Hassler, predseda Výboru pre Cenu za ekonomické vedy.
Tu je dôležité zdôrazniť slovo „zvládanie“. Ocenené modely nie sú navrhnuté tak, aby bránili vzniku šokov. „V prípade epizódy covid-19 je zrejmé, že ani monetárna, ani fiškálna politika nemohla šoku zabrániť. Naopak, šok, ktorý viedol k Veľkej recesii, by bolo podľa väčšiny analytikov možné včas ovplyvniť zmenami v politike, hoci nie prostredníctvom bežných stabilizačných nástrojov, ale skôr prostredníctvom regulácie,“ uzatvárajú hodnotitelia.
Nové vzorce od Woodforda
Michael Woodford zapracoval Hallove zistenia do dôležitých vzorcov. Nový keynesiánsky makroekonomický model postavil na mikrozákladoch.
Ako píšu švédski akademici v 60-stranovej analýze, konštrukcia novokeynesiánskeho modelu predstavujúca významný intelektuálny úspech, má mnoho rozmerov, „preto nie je možné ju opísať v plnom rozsahu.“
Predsa však ponúkajú zhrnutie cez takzvaný „trojrovnicový model“. Prvá rovnica sleduje vývoj investícií a úspor vo vzťahu k úrokovým sadzbám. Kým pôvodná rovnica mala ako výstup zápornú funkciu nominálnej úrokovej sadzby, novokeynesiánska krivka zohľadňuje viac premenných.
Druhá vylepšená rovnica súvisí s Phillipsovou krivkou, ktorá sleduje vzťah medzi infláciou a nezamestnanosťou. Vo vylepšenej rovnici je nezamestnanosť nahradená medzerou výstupu a hľadí viac do budúcnosti.
Model dopĺňa tretia rovnica sledujúca pravidlá hospodárskej politiky. Základom je Taylorovo pravidlo: ak „inflácia vzrastie o jednu jednotku, nominálna sadzba vzrastie o viac ako jednu jednotku, čo zaručuje pokles reálnej sadzby.“
Nová rovnica pracuje aj so šokom, za ktorý možno považovať kroky centrálnej banky, ktoré trh len ťažko vopred predvída.
Rozpočtové strašiaky
Odkaz, že ocenení akademici poskytujú dôležité vzorce pre modely centrálnych bánk i vlád, má zmysel nahlas opakovať aj na Slovensku pri tvorbe deficitného rozpočtu.
Argumenty proti šetreniu možno zhrnúť do varovania, že to spôsobí ekonomickú stagnáciu. To môže byť čiastočne pravda, no určite to nie je dôvod ospravedlňovať celoplošné predvolebné opatrenia.
Zaujímavým príkladom sú 13. dôchodky. Aj na Slovensku bolo viacero prípadov, keď podvedený dôchodca vyhodil zločincovi z balkóna desaťtisícové úspory. To naznačuje, že mnohí seniori majú relatívne veľké úspory, často dokonca pod vankúšom.
Predvolebná snaha kupovať si seniorov celoplošnými 13. dôchodkami tak môže mať z pohľadu ekonomiky dokonca dva negatívne dôsledky. V prvom rade prehlbujú deficit verejných financií. Ospravedlnením podobných výdavkov má byť, že ich seniori minú a pomôžu rastu ekonomiky.
Ak však dôchodcovia pristupujú k 13. dôchodkom z mikropohľadu zodpovedne a odložia si ich, je to makroekonomicky nezodpovedné. Štát si totiž požičiava, aby peniaze skončili na účtoch v bankách, v horšom prípade dokonca v skriniach dôchodcov, kde ich banky vôbec nevedia využiť na podporu ekonomiky.
Aj preto má okrem predvolebných prieskumov zmysel sledovať aj práce ocenených nobelistov.
