Keď si Albína a František Maršnerovci založili pred 130 rokmi v Prahe malú cukrársku firmu, určite netušili, že ich odkaz ostane živý aj v novom tisícročí. Stačí povedať jedno slovo – Orion.
Ľadové gaštany, Mačacie jazýčky, Banány v čokoláde, čokoláda Milena či legendárna žltá Kofila so štylizovaným kubistickým panáčikom v turbane popíjajúcim kávu.
Tradičné české cukrovinky obľúbené po celé generácie spája nielen magické meno hviezdy Orion a jej typické vyobrazenie so štyrmi cípmi – ikonický návrh grafika Zdenka Rykra, dvorného dizajnéra značky.
Na počiatku histórie čokoládovne Orion je ukrytý príbeh, ktorý bol až dodnes takmer zabudnutý.
Podnikaví manželia
Základy jednej z najväčších tovární na cukrovinky a čokoládu v Česku vybudovali podnikaví manželia Albína a František Maršnerovci. František, rodák z Buštěhradu, si v roku 1882 zriadil v Kladne vlastnú živnosť – obchod so zmiešaným a koloniálnym tovarom. V tom istom roku sa ako 25-ročný oženil.
Jeho žena Albína, ktorú poznal od detstva, bola podnikavá dáma. Svojho manžela všemožne podporovala, ale do rodinného biznisu prinášala aj vlastné nápady.
V koloniálnom tovare, ktorý František dovážal a ku ktorému patrili predovšetkým komodity ako orientálne korenie, káva, kakao a cukor, videla jeho manželka budúcnosť.
Mala veľmi rada sladké a zároveň v čase priemyselnej konjunktúry koncom 19. storočia cítila, že ľudia majú čoraz väčšiu chuť a ochotu utrácať za svoje drobné neresti.
To manželov viedlo k tomu, aby rozbehli vlastný cukrársky podnik. A hoci to bolo netypické, Albína Maršnerová sa v časoch, keď manželky prevažne opatrovali deti a starali sa o chod domácnosti, rozhodla osobne pracovať na rozvoji rodinného podniku.
V roku 1890 obdržala na svoje meno živnostenský list na výrobu orientálnych cukroviniek – sama ich pritom v domácich podmienkach vyrábala už od roku 1886. Experimentovala so surovinami, vzdelávala sa v cukrárskom odbore a neustále vylepšovala receptúru.
Ocenenie z Bruselu
Začiatkom deväťdesiatych rokov 19. storočia sa Maršnerovci presťahovali do Prahy, respektíve na dynamicky sa rozvíjajúce Kráľovské Vinohrady. V obyčajnej pivnici domu na Balbínovej ulici, kde vtedy bývali, na jednoduchom ohnisku v dvoch kotloch spoločne varili turecký med.
František pracoval s ohňom, Albína pripravovala receptúru, potom hotový med balila a ponúkala na trhu, na jarmokoch, neskôr aj v prvom vlastnom obchode.
A pretože šiel na odbyt, manželia postupne pridávali ďalšie orientálne cukrovinky. Využívali svoju znalosť vlastností kávy, čokolády aj najrôznejšieho exotického korenia, ako je škorica, vanilka, badián, sladké drievko a ďalšie.
Foto: Profimedia
Výroba sa prudko zvyšovala a malá dielňa už nestačila, aj keď sa takzvané bonbóny (kúsky tvrdého, sladkého tureckého medu so šľahaným bielkom a sekanými praženými orieškami) balili podomácky v rodinách robotníkov, ktorých Maršnerovci postupne najímali na výpomoc.
Väčší priestor na výrobu svojich sladkostí našli Maršnerovci v roku 1891 na Čelakovského ulici. V dvoch prízemných budovách boli dve dielne, sklad surovín a hotového tovaru.
To už Maršnerovci vyrábali aj ďalšie orientálne cukrovinky, ako bol vtedy obľúbený sultánsky chlieb z datlí, rôzne druhy chalvy a ďalšie výrobky kombinujúce najčastejšie korenie, cukor, med a karamel s orieškami a cudzokrajným sušeným ovocím, ako sú práve datle, figy a podobne.
Výroba bola rozšírená o sortiment šumivých cukríkov, ktoré dokonca v roku 1893 získali prestížne ocenenie z bruselskej výstavy.
Veno na modernizáciu
Po piatich rokoch sa manželia ako spolumajitelia pustili do rokovania o novej továrni, ktorú si chceli postaviť na Korunní tříde. Živnostenská domáca výroba za zmenila na firemnú 27. júla 1896.
Povolenie dostali Maršnerovci v roku 1897 a svoju firmu zapísali do obchodného registra ako Továreň na orientálske cukrovinky F. a A. Maršner, hlavný závod na Kráľovských Vinohradoch.
Toto je zaujímavý moment príbehu. Žena majiteľka figurujúca v názve veľkej firmy, to koncom 19. storočia veru nebolo v „starom Rakúsku“ zvykom.
Navyše Albína bola v biznise mimoriadne aktívna aj pri jeho modernizácii: napríklad využila rodinný kapitál, ktorý pochádzal z jej vlastného vena, a v továrni spustila aj prvú výrobnú linku.
Továreň Orionu na fotografii z roku 1935. Foto: Wikimedia Commons, voľné dielo
V biznise mala veľké slovo, bola hnacia sila rodinného podnikania. Nikdy nebola uvádzaná len ako „pani továrníková“, manželka majiteľa, ale vždy ako riaditeľka a spolumajiteľka. A ako žena, v hlave ktorej vznikli tie najlepšie firemné nápady.
Keďže bola firma pôvodne zapísaná na osobu Albíny Maršnerovej, ktorá vlastnila patričný živnostenský list, býva napríklad aj v dobovej inzercii uvádzaná práve pod skratkou A. Maršner.
Čokoláda pre zdravie
Albína Maršnerová bola na svoju dobu mimoriadne emancipovaná a slobodomyseľná žena s veľkou odvahou a gurážou – traduje sa dokonca, že to bola práve ona, kto manžela kedysi inšpiroval nielen k zmene od koloniálneho tovaru k čokoláde, ale aj k ďalšiemu rozvoju biznisu.
Jej nápad bol aj vybudovať ďalšiu novú výrobnú linku, do ktorej spoločne investovali.
V roku 1897 totiž Maršnerovci začali s výrobou čokolády na zariadení slávnej firmy Lehmann, ktorá pre ich továreň aj vypracovala projekt na zariadenie celej dielne.
Na novej linke Maršnerovci začali spracovávať kakaové bôby a vyrábať aj vlastnú čokoládu a čokoládové cukrovinky, čo znamenalo veľký posun vpred.
Vianočné pochúťky
Na prelome storočí pristúpila firma z iniciatívy pani Albíny aj k vianočnému sortimentu, obzvlášť k výrobe čokoládových figúrok najrôznejších tvarov, zabalených vo farebnom alobale a celých vianočných kolekcií, vtedy úplne prelomovej novinky, ktorá významne prispela k popularite závodu.
Maršnerovci boli aj propagátormi čokolády ako zdraviu prospešnej potraviny. Dôležitým výrobkom pre továreň sa stal kakaový prášok Maršnerovo kakao.
Obal Reform čokolády z roku 1902. Reprofoto: Orion
Okrem toho v roku 1902 bola vo Viedni aj v Prahe registrovaná ochranná známka Maršnerova reformná čokoláda. Táto čokoláda bola zákazníkom ponúkaná s upozornením na jej prospešnosť pre ľudské zdravie.
Okrem chuťových vlastností čokolády sa zdôrazňoval obsah vápnika, železa, teobromínu, ale aj cukru na výživu predovšetkým detí, mladistvých a osôb v rekonvalescencii.
Výživnosť 85 gramovej čokolády sa v tom čase porovnávala s výživnosťou 100 až 250 gramov mäsa alebo štyroch vajec.
Priaznivý vplyv čokolády potvrdili továrni písomne lekári z Prahy a Viedne a Albína Maršnerová sa osobne starala o to, aby tieto informácie boli doručené publiku, najmä formou inzercie, na ktorej sa podieľala, a to aj výtvarne.
Pochopila dôležitosť sprievodného marketingu, vizuálneho i textového. Vďaka dokladom od lekárov bolo možné čokoládu zakúpiť nielen v predajniach s cukrovinkami, zmiešaným či koloniálnym tovarom alebo napríklad v kaviarňach, ale aj v lekárni.
Albína do novín poskytla aj niekoľko rozhovorov, ktoré myšlienku zdravej reformnej čokolády pre každý vek rozvíjali.
Mimochodom, podobu tejto pozoruhodnej dámy dnes nepoznáme, jej fotografia sa bohužiaľ nezachovala, známy je iba portrét jej manžela z neskorších rokov.
Súhvezdie pre lepší biznis
Maršnerova firma sa sústreďovala na získanie silného postavenia práve v segmente čokoládových výrobkov krížom cez celú strednú i západnú Európu – a darilo sa jej to.
Podmienky na rozvoj čokoládovej výroby boli totiž na začiatku dvadsiateho storočia dobré. Obľuba čokolády rástla a kakaové bôby boli mimoriadne lacné.
Pre získanie dostatočného finančného kapitálu sa rodinná firma Maršnerovcov zmenila na akciovú spoločnosť.
Z Maršnerovcov sa stali veľkotovárnici a v roku 1903 už firma spracovávala desať percent dovozu kakaových bôbov do celého Rakúsko-Uhorska. V nasledujúcich rokoch počet zamestnancov vzrástol až na osemsto.
V roku 1912 však došlo pre zdraženie kakaových bôbov o štyridsať percent a vysokej ceny cukru k zhoršeniu finančnej situácie Maršnerovej spoločnosti.
Starnúci a vtedy už aj chorý František Maršner odstúpil z vedenia firmy a na miesto vymenovali jeho blízkeho spolupracovníka Dr. Milana Čapka.
Reprofoto: Orion
Tento vtedy 27-ročný odborník u Maršnerovcov presadil nákup moderných strojov, predovšetkým päťvalcových stolíc na skvalitnenie jemnosti čokolád.
Čokoláda z novej linky predstavovala celkom novú kvalitu. Preto sa správna rada rozhodla uviesť ju na trh pod novou značkou najjemnejšej čokolády a hviezdnu budúcnosť jej mal priniesť názov Orion, spájajúci ju s jedným z najjasnejších a najznámejších súhvezdí.
Značka bola zaregistrovaná 11. marca 1914. Už v roku 1915 dopyt po novej čokoláde výrazne prekračoval možnosti výroby, a preto sa zakúpilo ďalšie päťvalcové zariadenie.
Čokoláda bola taká populárna, že neskôr, v dvadsiatych rokoch premenovala celú fabriku i spoločnosť Františka a Albíny Maršnerovcov. Zrodil sa Orion, ako ho poznáme dnes.
Bez manžela, ale s odvahou
Do osudu českého čokoládovníctva však zasiahla aj prvá svetová vojna. Napriek všeobecnej dražobe a núdzi na strane zákazníkov stúpal záujem o čokoládu, ktorá bola pre svoju výživovú hodnotu a trvanlivosť posielaná vojakom na front.
U výrobcov však narastali problémy. V roku 1915 zdraželi kakaové bôby dokonca päťnásobne oproti predchádzajúcemu roku a o rok neskôr sa už nedali kúpiť vôbec. Prídely cukru boli vo vojnovom období obmedzené a dodávky ďalších surovín veľmi neisté.
V roku 1918 bola vinohradská továreň Maršnerovcov jediná, ktorá ešte vyrobila vianočný tovar vo väčšom množstve. Boli to cukrovinky z fíg, vlašských a lieskových orechov, čokoláda sa vôbec nedala zohnať.
Albínu Maršnerovú navyše v neľahkých vojnových časoch postihla aj osobná strata. Po viac než tridsiatich piatich rokoch šťastného manželstva prišla o muža, verného spoločníka a kamaráta na dobrodružnej ceste podnikateľským životom aj svojho jediného skutočného obchodného partnera: František Maršner zomrel 28. júla 1917 v Prahe vo veku šesťdesiat rokov.
František Maršner. Reprofoto: Orion
Vystrojili mu majestátny pohreb, ktorého sa zúčastnila veľká časť zamestnancov továrne. Pochovaný bol v rodinnej hrobke na Vinohradskom cintoríne.
Podnik s pomocou vtedajšieho manažmentu naďalej viedla vdova Albína, len o niečo mladšia, než bol jej zosnulý muž, čo bol v tom čase nezvyklý a mimoriadne statočný krok.
Celý život bola dobrou dušou Maršnerovej fabriky. Pamätníci uvádzajú, že pani Albína „vládla rukou tvrdou, ale spravodlivou a zamestnanci si ju hlboko vážili aj preto, že sa sama nikdy nepovyšovala a pre každého mala slová pochopenia“.
Medzi najväčšími v Európe
Obdobie prvej svetovej vojny firma pod vedením pani Albíny úspešne prežila a po vojne svoju výrobu strojnásobila a naďalej rozširovala sortiment.
Počas prvej Československej republiky sa firma stala jedným z najznámejších i najväčších výrobcov čokolády a cukroviniek v Európe a takisto veľkým zamestnávateľom; pracovalo tu viac než tisícpäťsto ľudí.
Albína Maršnerová bola nielen zamestnávateľka, ale aj filantropka. Starala sa o rodiny svojich zamestnancov, dozerala na ich socioekonomickú situáciu aj školskú dochádzku detí, zaviedla reformný systém zamestnaneckého odmeňovania v zmysle prémií, bonusov alebo osobného ohodnotenia, aký poznáme až doteraz.
To všetko si mohla dovoliť, pretože biznis fungoval. Povojnové zlepšenie situácie v oblasti surovín a zvýšený záujem zákazníkov chcelo, samozrejme, v revolučných rokoch 1918 – 1919 využiť stovky menších firiem.
Výrazný rozvoj výroby nastal až v roku 1921, keď cena cukru klesla na polovicu a ceny kakaových bôbov spadli na najnižšiu hodnotu za posledných desať rokov.
Pokles cien, neobyčajný dopyt a nové stroje v dielňach továrne viedli k rekordnému zvýšeniu výroby čokolády.
Zdenek Rykr superstar
Vedenie továrne si dobre uvedomovalo, že na získanie vedúceho postavenia medzi výrobcami potrebuje reklamu zodpovedajúcu požiadavkám modernej doby.
V januári 1921 teda najali, najskôr na skúšku, veľmi mladého muža, len 21-ročného Zdenka Rykra. Bol poverený prácou na návrhoch reklamných predmetov, plagátov, obalov a ďalších artiklov výhradne pre firmu Maršner/Orion.
Rykr, mimoriadne nadaný maliar a grafík, odvtedy pracoval vo Vinohradskej továrni až do svojej predčasnej smrti v roku 1940. Najprv pôsobil ako návrhár a umelecký poradca, neskôr sa stal šéfom reklamného oddelenia.
Počas takmer dvoch desaťročí vytvoril dizajn stoviek obalov výrobkov a reklamných plagátov. Väčšina je známa a slávna dodnes. Značku Orion už od začiatku spojil so štvorcípou hviezdou.
Reprofoto: Orion
Napriek silnejúcej konkurencii sa firme darilo udržiavať najvýznamnejší, viac než pätinový podiel na trhu cukroviniek. V tridsiatych rokoch podnik prišiel s množstvom obchodných a marketingových aktivít.
Obchodní zástupcovia napríklad inštalovali tisícky predajných aparátov – automatov, z ktorých zákazník po zaplatení odoberal výrobky. Tento systém predaja poznáme dodnes, vtedy bol však celkom jedinečný.
Zriadených bolo viac než sto firemných predajní. Napriek nastupujúcej kríze stúpala výroba aj odbyt a v roku 1934 už firma dosiahla tridsaťpercentný podiel na trhu.
Nasledujúca ťažká hospodárska situácia ako vo väčšine západného sveta, tak aj v Československu, od roku 1929 počas celej prvej polovice tridsiatych rokov viedla ku konkurzu mnohých tuzemských firiem a Orion niektoré z nich prevzal.
Tým umožnil ďalšie pokračovanie výroby zavedených výrobkov.
Významné úspechy dosiahol Orion aj na medzinárodnej úrovni. Vo svojom exportne najúspešnejšom roku 1937 dodával výrobky nie len do Európy, ale aj do Egypta, západnej a južnej Afriky a Indie. Expozície výrobkov navrhnuté Zdenkom Rykrom na Svetových výstavách v Barcelone 1929, v Bruseli 1935 a v Paríži 1937 získali Grand Prix.
Národný podnik
Počas vojnových rokov 1940 – 1945 vyrábal koncern Orion opäť striktne podľa prídelov surovín pre prídelové hospodárstvo.
V roku 1944 sa spotrebovali posledné zásoby surovín a nové prídely na rok 1945 boli mizivé. Výroba v továrni bola obmedzovaná, pracovalo už len 120 robotníkov, teda menej než desatina predvojnového stavu.
Po oslobodení sa výroba v továrni rozbehla v júli 1945. Vyrábali sa cukrovinky, šumienky a umelý med. Prvé dodávky kakaových bôbov prišli v roku 1946. Koncern Orion však v tom čase už spadal pod rozsah znárodnenia podľa dekrétu prezidenta republiky z októbra 1945.
Foto: Nestlé
V apríli 1947 bol zriadený národný podnik Pražské čokoládovne, ktorého súčasťou sa stali pražské továrne Orion Vinohrady, Rupa Nusle a Modřany, Kluge Smíchov, Redua a Luna Žižkov, Korda Vršovice, Lhotský Michle a Čokoládovne českých cukrárov Vinohrady.
V súvislosti so znárodnením československého priemyslu prebehli veľké zmeny. Ďalšie v Orione nasledovali po roku 1989, keď sa firma dostala pod hlavičku potravinárskeho gigantu Nestlé.
To je však už iný príbeh, než bol ten, na začiatku ktorého stáli podnikaví manželia František a Albína Maršnerovci.
Článok vyšiel v českom vydaní Forbes a jeho autorkou ej Irena Cápová.
