Alžběta Jungrová vytvorila paralelnú históriu miesta, ktorého pôvodných obyvateľov vyhnal režim. Pri práci si uvedomila, ako tesne sa téma dotýka aj jej rodiny.
Volmanova vila v Čelákoviciach vznikla v roku 1939 ako vysnívaný domov Ludi Volmanovej, dcéry niekdajšieho strojárskeho podnikateľa Josefa Volmana. Rodina si však priestor užívala iba krátko. Po februári 1948 musela vilu aj firmu odovzdať štátu a rozhodla sa odísť z Československa.
Areál následne prevzal národný podnik TOS (Továrny obráběcích strojů), ktorý v dome najprv organizoval oslavy a spoločenské podujatia. Neskôr v ňom od roku 1952 do roku 1990 fungovala materská škola pre deti zamestnancov.
Potom vila chátrala. Po šiestich rokoch ju kúpila skupina čelákovických podnikateľov a začala rozsiahlu rekonštrukciu, po ktorej sa dom v roku 2022 otvoril verejnosti. Posledný rok tu vystavujú umelci z okruhu Trafo Gallery a v rámci tejto spolupráce vznikol aj autorský projekt Alžběty Jungrovej.
Neviditeľná dcéra
Fotografka sa rozhodla domyslieť príbeh rodiny, ktorá mohla vo vile žiť, keby ju odtiaľ nevyhnal socialistický režim.
„Vytvárala som pre tú vilu paralelnú históriu,“ opisuje.
Počas práce zistila, že Volmanova vila, ktorá zostala bez rodiny zakladateľov a v istom zmysle opustená, nadväzuje aj na jej príbeh.
Jungrová je totiž pravnučkou jedného z najslávnejších československých novinárov a spisovateľov Ferdinanda Peroutku. Ten v roku 1948 emigroval a doma zanechal svoju jedinú dcéru Evu, ktorú podľa Jungrovej začiatkom 50. rokov za jeho odchod odsúdili na niekoľko rokov väzenia.
O pradedovi takmer nehovorí.
„Jeho príbeh je známy, oveľa silnejšie sú pre mňa životy žien-hrdiniek, ktoré sú takmer neviditeľné a ktorých bolo 20. storočie plné,“ tvrdí.
Stará mama mala na jej život veľký vplyv. Dostala od nej prvý fotoaparát, možno aj preto, že sama ešte pred vojnou vyštudovala fotografiu v ére legendárnej pražskej Grafickej školy, no pre komplikované dejiny nikdy nemohla začať vlastnú kariéru.
„Vnímam to ako dar na celý zvyšok života, že môžem robiť niečo, pre čo mám takú vášeň.“
Necíti sa však ako niekto, kto prostredníctvom svojho povolania spracúva medzigeneračnú traumu.
„To je skôr dobrá otázka pre psychológa. Sú to veci, ktoré robíme tak podvedome, že o nich nedokážem úprimne hovoriť.“
Jedno však pripúšťa bez pochybností: fyzickú aj povahovú podobnosť medzi generáciami v ženskej línii.
Bez konca aj začiatku
Výstava svojím spôsobom nadväzuje na dve predchádzajúce samostatné expozície, ktoré Jungrová realizovala v negalerijných priestoroch: v opustenej časti kláštora Rajhrad a vo vyhorenej práčovni Všeobecnej fakultnej nemocnice v Prahe.
Aj tentoraz pracuje rovnakou metódou – s geniom loci a prirodzeným svetlom konkrétneho miesta. Snímky preto zámerne necháva bez jasného časového zaradenia vo svete, „kde sa nič nezačína ani nekončí“.
Fotografie sú nainštalované priamo v priestoroch Volmanovej vily na reflexných plochách, v priehľadoch a na polopriepustných materiáloch.
„Vytváram svet taký, aký by som chcela, aby bol. Týmito súbormi balansujem medzi realitou a tým, ako by som si želala, aby sme mohli žiť,“ sumarizuje Jungrová.
Dnes sa venuje projektom, ktoré si vyžadujú návrat na to isté miesto znova a znova. Začínala pritom úplne inak – po štúdiu na „Hellichovke“ zamierila do novín, pretože jej ako mladej žene pripadalo také prostredie dynamickejšie než fotografický ateliér.
To, že si vybudovala povesť vojnovej fotografky, ktorá získala čestné uznanie Czech Press Photo za reportáž o drogách na afgansko-pakistanskej hranici aj cenu Vysokého komisára OSN pre utečencov za snímky detí pracujúcich v pakistanskej tehelni a z barmského utečeneckého tábora, prišlo viac-menej mimovoľne.
„Som tvrdohlavá, ambiciózna, ale neplánovala som si, že to dotiahnem tak ďaleko. Fotografia pre mňa bola a stále je formou denníka,“ reflektuje svoju prácu pre denníky MF Dnes, Lidové noviny a Hospodářské noviny.
„Posledných 10 rokov sa snažím robiť projekty tak, aby som mala možnosť sa na tie miesta opakovane vracať. Nie iba prísť na pár dní a zasa odísť,“ opisuje to, čomu sa venuje dnes.
Patrí sem napríklad dlhodobé dokumentovanie pražskej záchrannej služby či umelecká expedícia do Konga.
Ako sa chceme vidieť samy
Motív ženy ako rozprávačky aj nositeľky príbehu, ktorý Jungrová sleduje vo vlastnej rodine, sa objavuje aj v jej portrétnej tvorbe. Kolega fotograf Tomáš Třeštík o nej vraj hovorí, že keď chce niekto krásne odfotografovať ženu, má zavolať práve jej.
„Muži sa na ženy pozerajú inak. Ja viac cítim, ako by sme sa chceli vidieť my samy,“ hovorí Jungrová.
Na ženskom portréte ju zaujíma kombinácia, ktorú opisuje ako krehkosť a silu zároveň – teda presne to, čo počas rozhovoru opakovane pripisuje aj ženám vo vlastnej rodine.
Napokon sa tak ukazuje, prečo Jungrovú vila zasiahla tak silno: robí s ňou to isté, čo by urobila pre rodinu, keby to bolo možné. Vracia jej čas, o ktorý prišla.
