Dobrý architekt po sebe zanechá dom, výnimočnú ulicu, geniálne mesto. César Manrique si však za svoj odkaz vybral rovno celý ostrov. Vďaka tomu môžete na Lanzarote obdivovať belostné stavby, tyrkysové jazerá aj dom vytesaný priamo do skaly.
Bol to taký intenzívny pocit, že zasiahol aj päťročné dieťa, ktoré len povzdychlo: „To je ale krásne, však?“ 30-stupňové horúčavy zostali ďaleko za nami na povrchu, dole v jaskyni znela ambientná hudba a v dokonale čistej vode svietili biele bodky ako milióny hviezd.
Znamenie toho, že život si nájde svoju cestu, pretože takto tu žiaria drobné telíčka vzácnych ráčikov. Obyvateľ nádherného komplexu, ktorý ako mnoho ďalších vďačí za svoju novú a prospievajúcu podobu jedinému mužovi.
Vonku je vidieť búrlivý Atlantický oceán, v inak dystopickej sopečnej krajine sa zrazu zelenajú kríky, čo je na Lanzarote vzácny úkaz. Vzácna tu však nie je architektúra, ktorá je podobne strhujúca ako domov račích albínov zvaných Jameos del Agua.
Slovo jameo pochádza z jazyka Guančov, pôvodných obyvateľov Kanárskych ostrovov, a označuje dieru, ktorá vznikne po prepade sopečného povrchu. Práve sem Manrique zasadil prvý zo svojich intervenciones – zásahov.
Spojil prírodu, na Lanzarote najčastejšie reprezentovanú výsledkom počínania zúriacich živlov, s umením a dizajnom. V Jameos del Aqua využil kamene a svoj obľúbený prvok v podobe tyrkysovej hladiny, pridal palmy, reštauráciu na úpätí jaskyne či koncertnú sálu zasadenú do vulkanického podzemia, kde zvuk dostáva ešte iný, silnejší rozmer.
Odkazy architektúry Césara Manrigueho na Lanzarote (4 fotografie)
A to ide len o jednu z ukážok diela rodáka z lanzarotskej metropoly Arrecife. Keď sa presúvate po úhľadných cestách najvýchodnejšieho z hlavných Kanárskych ostrovov, rovnakou rýchlosťou ako oblaky na oblohe sa vám v hlave preháňajú myšlienky na to, ako môže jedinec ovplyvniť svoje okolie.
Bohém, ktorý nič neľutoval
To, kým Manrique bol, vystihne asi najlepšie pohľad na jednu fotku v Casa-Múseo César Manrique, poslednom dome najslávnejšieho z Lanzaroťanov, dnes premenenom na múzeum a galériu. Stojí na nej starší muž s ustupujúcimi vlasmi, no s pohľadom preplneným energiou. Pri nohách mu leží nádherné dievča v plavkách.
„Neľutujem nič. Jediným hriechom je niekomu ublížiť,“ môžete si neďaleko prečítať jeho citát. Smutnou bodkou je len to, že práve kúsok odtiaľto v roku 1992 zahynul pri autonehode. Mal vtedy 73 rokov a v zásobe mal stále množstvo nápadov.
Z Manriqueho diel i života dýcha bohémstvo aj vášeň. Mladý Manrique sa po štúdiách v Španielsku vydal z ríše diktátora Franca najskôr do Paríža a v 60. rokoch 20. storočia do New Yorku. V hlavnom meste umenia sa stretával s Warholom, Rothkom či Pollockom. Vďaka grantu Rockefellerovej nadácie tam mal vlastné štúdio.
Unsplash/ Lothar Boris Piltz
Nepotrebujete preto ani príliš veľa fantázie na to, aby ste si predstavili, aké večierky prebiehali vo vile LagOmar. Tú Manrique spoločne s architektom Jesúsom Sotom vytesali do sopečnej skaly. Ako napovedá názov, býval tu Omar Shariff, dokým unikátny dom neprehral v bridži.
Z bujarého životného štýlu nepoľavil, ani keď sa v roku 1966 definitívne vrátil na Lanzarote. Tvrdo pracovať a rovnako intenzívne sa baviť, také krédo k nemu pasuje.
Vyzerá to ako zo série rozprávok Tisíc a jedna noc spojenej s moderným netflixovským seriálom o zlatej mládeži. Ďalšie tyrkysové bazény. Kúzelné biele tunely a mostíky, úzke schodiská, pohodlné podušky pre hostí, ale aj pracovný stôl umiestnený v záhybe, ktorý príroda kedysi vytesala do kameňa…
Toto je pravý Manrique. Jeho krédom bolo zachovať pôvodné ostrovné kulisy, pretože Lanzarote podľa veľkého svetáka a cestovateľa nemá v kráse konkurenciu. Nečakajte však bezduché konzervovanie. Manrique tradíciu spájal s modernosťou.
V jeho diele získavajú význam slová ako pokora, nápaditosť a úcta. Navyše Manrique videl oveľa ďalej ako za prvý roh. Udržateľnosť, overturizmus – vtedy to ešte boli výrazy z budúcnosti, no on na ne myslel v praxi.
Lanzarote, ktoré po ničivých sopečných erupciách minulosti pôsobí ako rozorané akýmsi nadpozemským pluhom, sa v čase jeho návratu z Ameriky rovnako ako celé Francovo Španielsko začalo pomaly otvárať návštevníkom zo zahraničia.
Unsplash/ Jorge Fernandez Salas
Práve Manrique sa zasadil o to, aby na ostrove nevznikali gigantické hotely ako na Malorke či na blízkom Tenerife. Lanzarotská architektúra si vďaka nemu ctí štýl aj farby. S okolím nebojuje, je s ním spätá a snaží sa ho chrániť.
Manrique bol skutočne všestranným umelcom, v jeho múzeu sa dá pokochať všemožnými dielami. Architektonické intervenciones nad tým však vyčnievajú, prevyšujú zvyšok jeho odkazu ako lanzarotské sopky, ktorých kužele farbia slnko v priebehu dňa do rôznych odtieňov.
Majster pracoval vždy primárne s tým, čo stvorila príroda, neohýbal ju. Snažil sa dielo vyšších síl spájať s ľudskou predstavivosťou.
Nemuselo ísť ani o dom pre hereckú celebritu. Na inom mieste ostrova si pamätníkom Monumento al Campesino zapusteným do krajiny pre zmenu uctil poľnohospodárov a roľníkov za ich večnú drinu na sopečnej pôde.
Sú tu aj úplné drobnosti, presne také, aké dávajú celku kompaktnú tvár. Napríklad kovové skulptúry umiestnené pred atrakciami aj na kruhových objazdoch.
Cestovatelia z krajiny, kde vznikajú rozhľadne pokojne aj na miestach, odkiaľ nie je poriadne nič vidieť, si o to viac prajú mať vlastného Manriqueho, keď zbadajú Mirador del Río. Ide o monumentálnu vyhliadku na úplnom severe Lanzarote, z ktorej máte ako pod mikroskopom susedný ostrovček Graciosa a celý šíry oceán.
Takmer sa vám chce nahlas vysloviť: Veď to je také jednoduché! Na okraj zrázu umiestniť vkusnú budovu s bielym kamenným schodiskom, s podobnými tvarmi a vyznením ako v Casa LagOmar alebo v Jameos del Aqua. Nájsť správne miesto a uctiť si ho tým, že ho dotiahnete do krásy.
Nie je to však samozrejmosť, naopak, ide o výnimku. Je to ukážka dotyku génia, aký sa rodí len výnimočne a ešte výnimočnejšie dostane šancu takto pozdvihnúť svoj milovaný kraj.
Svet je inak plný strakatých budov a nezmyselných stavieb, ktoré sa navzájom bijú ako chlapci na ihrisku. Našťastie, nie tu. Nie na ostrove pána Manriqueho.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorom je Miroslav Němý.
