V čase, keď mnohí jeho rovesníci zmierňujú tempo a spokojne oddychujú na dôchodku, Daniel Hevier neuberá na aktivite a pomaly si zvyká na život bez milovanej manželky Márie Hevierovej, ktorá zomrela koncom minulého roka. Okrem jeho troch detí mu v tom možno pomáha práve neutíchajúca tvorivosť.
„Som Daniel Hevier. Umelec, spisovateľ a po novom aj tiktoker,“ píše na svojom profile na sociálnej sieti slovenský básnik, textár, prekladateľ, vydavateľ, hudobník a výtvarník, ktorého básne si deti recitujú už v škôlke.
Na konte má stovku kníh, organizuje kurzy tvorivého písania, chodí na besedy so žiakmi, nedávno sa ako čestný influencer objavil aj v reklame jedného z telekomunikačných operátorov. Najnovšie plánuje vydanie angličtiny s vlastnými ilustráciami pre najmenšie deti. Chcel by napísať aj poriadny horor pre dospelých či vydať monografiu so svojimi obrazmi.
Napísal aj texty desiatok známych piesní vrátane Reklamy na ticho pre hudobníka Paľa Haberu, preložil výber z poézie Charlesa Bukowského a jeho básňam venoval nejedno zo svojich tiktokových videí.
Uprostred rozhovoru na dvere tvorivého ateliéru v Petržalke zaklope pán, ktorý prišiel vrátiť knihy. Objednal si jeden výtlačok knihy Tajomstvo slov od Daniela Heviera, kuriér mu však omylom doručil hneď tri. Daniel Hevier sa mu poďakuje za čestnosť a jeho poctivosť odmení ďalšou knižkou, ktorú chce pán darovať svojmu deväťročnému vnukovi.
„Tak tu tvoríte tie svoje veľké diela,“ pýta sa nečakaný hosť a rozhliada sa po ateliéri zapratanom knihami, farbičkami, výkresmi a inými kreatívnymi pomôckami. „Nech vám teda vaša tvorivosť a invencia ešte dlho slúžia.“ A my sa k jeho želaniu pripájame.
Ako sa po odchode vašej manželky zmenil váš život? Strata dlhoročného partnera je vždy veľmi bolestivá.
Áno, je to bolestivé, ale verím, že mi tam hore Maruška drží miesto (na sebe má oblečené tričko s rovnomenným nápisom). A čo sa týka života? Aj sa zmenil, aj sa nezmenil. Máme nádej, že Maruška na nás čaká, a deti sú mi veľkou oporou. S dcérou chodíme pravidelne na cintorín, sadíme tam živý záhon, aby to nebola iba navŕšená hlina. Život je teraz všelijaký, dennodenne si spomínam na rôzne chvíľky nášho života, odkedy sme sa zoznámili až po chvíľu, keď odišla. Boli sme spolu 45 rokov a ja som si vždy myslel, že ona bude pochovávať mňa…
O svojej pani manželke ste vždy veľmi pekne hovorili a myslím si, že aj tým ste si ešte viac získali srdcia mnohých ľudí. Bolo jasné, že medzi vami bola úprimná a veľká láska.
Bolo to aj preto, že ma hnevalo, keď sa v novinách písalo, že zomrela manželka Daniela Heviera. Maruška bola žena s vlastnou kariérou, bola veľmi aktívna, bola rešpektovaná rozhlasová redaktorka, prekladateľka z francúzštiny. Chcel som, aby sme si ju pripomenuli nie ako moju manželku, ale v prvom rade ako osobnosť, ktorá tu po sebe zanechala veľké dielo.
Ako autor ste začínali tvoriť v časoch socializmu a boli ste jedným z mála spisovateľov v tom období, ktorí boli umelcami na voľnej nohe. Je to tak?
Áno, v tých časoch sme boli až traja – ja, Dušan Dušek a Dušan Mitana. Neskôr som zostal celkom sám, lebo oni dvaja sa medzičasom zamestnali v redakciách alebo v školách. Ja som to vydržal ťahať až do revolúcie, potom som asi rok pracoval vo vydavateľstve Mladé letá, kde som sa po revolúcii stal šéfredaktorom. Cítil som vtedy, že aj ja sa potrebujem trochu viac socializovať. No po nejakom čase som zase sa vrátil na voľnú nohu.
V jednom rozhovore som čítala, že vášho otca, sociológa a doktora filozofie, prenasledoval režim a aj to bol dôvod, prečo vás najskôr neprijali na vysokú školu. Čo sa vtedy dialo?
Môj otec bol veľmi angažovaný, nábožensky aj spoločensky. To sa komunistom nepáčilo a urobili z neho pomocného robotníka – tak ho potrestali. Myslím si, že aj to spôsobilo, že odišiel v pomerne mladom veku, tesne po šesťdesiatke. Keď ma vtedy neprijali na vysokú školu, hoci som urobil prijímačky ako prvý v poradí, tak som sa poriadne nahneval a spustil som veľkú ofenzívu. Zaktivizoval som všetkých svojich známych – spisovateľov a poslal som do školy odvolanie s veľkým štósom papierov. Bola to asi 60-stranová príloha aj s mojou prvou knihou Motýlí kolotoč, ktorá mi vyšla ešte ako maturantovi. To už nemohli ignorovať a na to odvolanie ma prijali (na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave vyštudoval odbor estetická výchova – slovenský jazyk, poznámka redakcie).
Pri všetkých vašich aktivitách sa vás musím spýtať, ako to všetko stíhate. Pracujete každý deň?
Pracujem 16 hodín denne plus 8 hodín v spánku, pretože aj keď spím, tak premýšľam, riešim problémy. Veľakrát sa mi stalo, že som vo sne alebo tesne nad ránom pri prebúdzaní prišiel na riešenie, ktoré som potreboval. Ja som v podstate permanentne pripravený na nápady, na zázraky, stále sa okolo seba pozerám a všetko sa to snažím archivovať v hlave, veľa si zapisujem. Je to môj spôsob života, tak fungujem. Niekto nemôže žiť bez pohybu, niekto rád chodí do spoločnosti, no a ja neustále zbieram impulzy na písanie alebo na tvorenie. Svoj život používam na tvorenie.
Hlavný dôvod, prečo sme vás oslovili na rozhovor, je ten, že ste veľmi aktívny na sociálnych sieťach. Ako tento nápad vznikol?
Bolo to pred mnohými rokmi a bolo to veľmi spontánne. Začínal som asi ako väčšina, na Facebooku. Hneď, ako som sa dozvedel o tejto možnosti, neváhal som a išiel som do toho. Bral som to ako ďalšiu platformu na komunikáciu s ľuďmi. Je to iné médium, iný žáner, sociálne siete si vyžadujú iný slovník, je tam iné publikum… Môžem si tam dovoliť byť trochu údernejší, aby som ľudí oslovil, veľa pracujem s obrázkami a to sa mi veľmi páči.
Po Facebooku prišiel aj Instagram a napokon aj TikTok…
A som aj na LinkedIne, to je pre mňa tá profesionálnejšia báza na komunikáciu. Ísť na TikTok ma presvedčili kamaráti a myslím si, že to bolo dobré rozhodnutie, pretože tam mám ďalšiu základňu. Mimochodom, je mýtus, že sú tam len deti, v skutočnosti hlavná báza ľudí na TikToku je vo veku 18 až 26 rokov.
Ako tvoríte témy, o ktorých chcete so svojím publikom komunikovať?
Ja mám každý deň množstvo tém, niektoré nosím v hlave dlhšie a iné prinesie deň alebo situácia. Napríklad keď sú maturity alebo sa v spoločnosti začne hovoriť o zákaze sociálnych sietí pre deti – vždy sa deje niečo, o čom môžem hovoriť.
Keď to už spomíname, čo si myslíte o plánovanom zákaze prístupu mladých ľudí na sociálne siete? Je to dobrý nápad?
Rešpektujem dáta a výskumy, neurológovia majú oprávnené obavy, rodičia a učitelia si s týmto nevedia poradiť. Napriek tomu si myslím, že je to, ako to povedať mierne, nedomyslené a ťarbavé, silácke riešenie. Keď si systém nevie s niečím rady, tak to zakáže. Keby sme boli schopní ponúknuť deťom a mladým ľuďom alternatívu, sami by sa vzdávali mobilov a sociálne siete by využívali na to, na čo boli primárne určené – na socializáciu, vzdelávanie, komunikáciu, kreativitu.
Celý život sa živíte ako spisovateľ, dlhodobo vydávate knihy. Ako podľa vás sociálne siete zmenili spôsob rozprávania príbehov?
V prvom rade si myslím, že pre autora je vždy dobré, keď má nejaké obmedzenia. Tie vás učia určitej profesionalite. Ako autor musíte rešpektovať zákonitosti žánru. Keď píšem texty pre Paľa Haberu, musím písať inak, ako keď píšem nejaký šansón pre seba. No a keď píšem stĺpček do novín alebo status na sociálne siete, musí to mať istý maximálny počet znakov.
Sociálne siete majú aj odvrátenú stránku, ľudia na nich trávia veľa času, skracuje sa im pozornosť, veci vnímajú veľmi povrchne a často ľudí rozdeľujú do nezmieriteľných skupín…
Viete, všetko má aj svoju odvrátenú stránku, ale ja nepatrím k tým, ktorí pre to budú nariekať. Aj nápoje v plastových fľašiach majú svoju odvrátenú stránku. Nehovoriac o automobilizme. Športovanie je bezpochyby užitočné, ale nemá náhodou veľa tienistých stránok? Sociálne siete prinášajú niečo pozitívne aj negatívne. Pre mňa jednoznačne prevažujú pozitíva.
Kto je Daniel Hevier
Básnik, textár, výtvarník, hudobník, pedagóg, umelec v slobodnom povolaní a vydavateľ Daniel Hevier je ako sedemdesiatnik unikátnym zjavom na sociálnych sieťach. V krátkych videách sa prihovára menším deťom, tínedžerom aj dospelým, ktorí nestratili chuť učiť sa a tvoriť. Vo svojich príspevkoch na TikToku, HeviToku, a Instagrame pod názvom danielhevier.hevi rapuje, vysvetľuje najnovšie slangové výrazy, pomáhal stredoškolákom pripraviť sa na písomné maturity zo slovenčiny. Na sociálnych sieťach majú jeho videá státisíce videní. Na TikToku ho sleduje okolo 18-tisíc ľudí, na Instagrame takmer 24-tisíc a na Facebooku sa blíži k číslu 95-tisíc. Jeho literárnu tvorbu poznajú najmenší žiaci aj ich rodičia či starí rodičia už zo školy, často sa zúčastňuje besied na školách a vedie aj online kurzy tvorivého písania. V roku 1992 založil vlastné knižné vydavateľstvo Hevi.
V súvislosti s umelou inteligenciou a sociálnymi sieťami sa hovorí aj o erózii myslenia, tvorivosti, spoločenských vzťahov. Nie je to podľa vás problém?
No vidíte. Ja to beriem tak, že aj erózia môže byť v niečom dobrá. Niečo sa odplaví, ale niečo iné sa možno vyplaví. Neberiem ako tragédiu, že deti možno nejaké schopnosti strácajú, pretože iné zase získavajú. Dokonca nesústredenosť, ktorá sa pripisuje sociálnym sieťam, je podľa mňa iba iným slovom pre určitú všestrannosť, tvorivý nepokoj. Žijeme vo svete „klipovitosti“, kde sa myseľ musí naučiť spracovať jednotlivé podnety, impulzy, záblesky, informácie… Predstavte si dnešného žiaka, ktorý dostáva poznámky za to, že je nesústredený a neposedný, ako v nejakom kokpite alebo tu na Zemi musí pomocou technológií vyhodnocovať nesúrodé ataky. Vesmír si pripravuje nové ľudstvo. Už sa budeme viac zaujímať o vesmírne priestory a na to bude treba aj generáciu nových ľudí. Vraj sa myseľ nedokáže tak rýchlo adaptovať na čoraz prudšie zmeny? Som presvedčený, že dokáže. Inak by sme zahynuli. Taká nesústredenosť, aj keď ja ju nazývam „viacsústredenosť“, „polytvorivosť“, má popri rôznych hendikepoch aj viaceré výhody.
Napríklad aké?
Napríklad, že takýto človek je schopný zachytávať rôzne čiastkové podnety alebo impulzy. Nakoniec z toho môže vzniknúť aj pozitívna aktivita.
Starší ľudia často hovoria, že keď sme boli mladí, my sme boli iní… Vy ste v intenzívnom kontakte s mladým publikom, čo si myslíte o tomto odvekom spore generácií?
Myslím si, že v prvom rade žiadna homogénna generácia neexistuje ani nikdy neexistovala. Vždy to bol viac ako súčet alebo súčin osobností, indivíduí, jednotlivcov. Dvaja ľudia narodení v jednom roku predsa nemusia a podľa mňa ani nemajú spoločné nič, hádam iba okrem toho, že sa narodili v jednom roku. To je taký armádny prístup, ktorý napokon prebralo aj školstvo, keď sa v triedach zhromažďovali ľudia rovnakého veku. Pritom vek je to najmenej dôležité kritérium.
Ako by podľa vás mala vyzerať moderná škola?
Ak by bola škola múdra, pokojne by v jednej skupine boli spolu starší žiaci s mladšími. Vek by nemal byť kritériom. Myslím si, že je to archaický prístup, dávno prekonaný. No je toho oveľa viac, čo by vzdelávanie malo podstúpiť. Status učiteľa ako jediného zdroja informácií už dávno neplatí. Ja sa definujem ako „učižiak“ – učím sa spolu so žiakmi, učím sa aj od nich, učím ich, ako sa majú učiť a vzdelávať. Aj po škole, aj cez prázdniny, celý život.
Faktom je, že ľudstvo napreduje míľovými krokmi, a zdá sa, akoby školstvo tento vývoj zaspalo…
Áno, školstvo je ako Titanic, obrovská loď, ktorá veľmi ťažkopádne manévruje, a aj preto narazí na kryhu. Možno by sa školstvo mohlo zmeniť na flotilu rýchlych, malých člnov, v ktorých sa odvezie vždy iba istý počet pútnikov, ale nakoniec sa všetci dostanú tam, kam chcú. Bez toho, aby cestou stroskotali. V našom školstve je aj veľa iných zastaraných vecí – to, že sa vôbec známkuje alebo že je vzdelávanie rozdelené na jednotlivé predmety.
Takže aj známkovanie a predmety by ste zrušili?
Áno. Usporiadanie nášho vzdelávacieho systému vznikalo podľa armádneho modelu, keď Mária Terézia a potom jej syn Jozef II. potrebovali odbremeniť ženy, aby sa nemuseli tak dlho starať o deti a mohli ísť pracovať do fabrík v mestách. Tak sa hľadala ustanovizeň, kam by sa tie deti mohli „odložiť“ ako do úschovne a vymysleli školu. Samozrejme, súviseli s tým aj všelijaké humanitné ciele, aby ľudia vedeli písať, počítať, mať základnú gramotnosť. Lenže sa to celé urobilo podľa pruského armádneho modelu, ako keby sme volali brancov do boja. Nasleduje ročník 55… A tak sa aj Dano Hevier dostal do jednej triedy s dievčaťom, ktoré mohlo byť aj o dve triedy vyššie, alebo tiež s chlapcom, ktorý ešte pokojne mohol zostať v predškolskej príprave.
Ako by ste školstvo zmenili, keby ste mali tú moc?
Tú moc ani nechcem mať. Dokonca si myslím, že ľudia na vysokých postoch, ministri a ďalší, majú tú najmenšiu moc niečo meniť. Ja by som začal od každého učiteľa, ale bolo by to ťažké zmeniť, pretože to celé je jedna slučka. Deti v školách vyučujeme zle, pretože ich učia zle pripravení učitelia. Tých zle pripravených učiteľov učili zle pripravení pedagógovia na pedagogických fakultách. No aj tí pedagógovia na fakultách vyšli zo školy, ktorá ich učila zle. Takže sa zdá, že sa z toho vlastne ani nedá uniknúť. Nesmieme však rezignovať, musíme začať nanovo budovať systém, zhora, ale zároveň nájsť veľkú podporu zdola – od učiteľov, rodičov, riaditeľov. A deti? Pýtame sa detí a mladých ľudí, čo by sa chceli počas tých deviatich plus štyroch rokov naučiť pre seba, pre svoj život?
Zdá sa mi, že asi ani nie… Aká je teda podľa vás najdôležitejšia zručnosť, ktorú by si mali mladí ľudia v škole osvojiť, aby mali šancu žiť dobrý a naplnený život?
To je otázka! Povedal by som, že zvedavosť a tvorivosť, ktorú, bohužiaľ, často zabíjame už v prvých ročníkoch v škole. Ja som presvedčený, že každé dieťa sa chce učiť. Vlastne odkedy sa narodilo, sa stále iba učí nové veci. Naučí sa hovoriť, naučí sa chodiť, naučí sa presadzovať svoj názor. Postupne si rozširuje obzory, naučí sa, že na svete nie je len mama a otec, ale aj ďalší ľudia, že sú tu predkovia, že je tu národ, Európa, svet aj vesmír. No a potom príde do školy a na slovenčine mu povieme, že ono vlastne nevie po slovensky a, bohužiaľ, ho začneme učiť spôsobom, že to dieťa príde o svoju spontánnu zvedavosť. V tých horších prípadoch to úplne otočíme a aj tá slovenčina sa im znechutí. Slovenčina je teraz na prvom mieste v neobľúbenosti a to ma poriadne štve. Lenže ja nechcem nariekať, zdá sa mi produktívnejšie niečo s tým konečne robiť. Aj preto som napísal knihu Tajomstvo slov. Je to moja alternatíva k učebnici slovenčiny.
Veľa mladých aj starších ľudí má dnes obavy z budúcnosti. Vo svete sú vojny, prežívame klimatickú krízu, vzťahy v rámci spoločností sú napäté. Čo by ste im poradili alebo ako by ste ich povzbudili, že svet predsa len nie je stratený?
Povedal by som im len to, že taký bol svet vždy a že nemusia mať pocit, že žijeme v nejakej výnimočnej dobe. Môj obľúbený autor Nassim Taleb hovorí, že vojna je, žiaľbohu, prirodzený stav ľudstva. Dlhé obdobie mieru, ktoré sme zažívali v Európe, bola určitá anomália. Hovorím to s ťažkým srdcom, ale je nevyhnutné, aby sme si zvykali na to, že naše istoty sa môžu zo dňa na deň zrútiť. Preto musíme byť odolní v zmysle fyzickom aj psychickom. Ak nebodaj budeme musieť niekam utekať, plaziť sa v tme, nemôžeme zostať zaskočení. Musíme pochopiť aj to, že síce sme indivíduá, osobnosti, ale je dôležité, aby sme sa sieťovali, spájali sily, nápady aj energiu. Mladým ľuďom by som ešte poradil, aby čítali knihy a aby písali aj rukou, lebo sú to aktivity, ktoré rozvíjajú aj naše kognitívne schopnosti.
Inými slovami, radíte ľuďom, aby brali všetko, čo im príde do cesty, ako problém, s ktorým si treba poradiť a byť na to pripravení.
Áno, všetko, čo sa aj mne v živote podarilo, sa začalo ako výzva. Musel som vyriešiť nejaký problém či obmedzenie a to ma potom posunulo ďalej.
Raz ste povedali, že krízy sú skúškou prežitia. Je podľa vás odvaha postaviť sa výzvam niečo, s čím sa človek narodí alebo sa to dá aj naučiť?
Do veľkej miery sa to dá naučiť. Aj kreativita sa dá rozvíjať a trénovať, podobne ako viete natrénovať svaly. Som zástanca toho, že aj spomínaná škola by mala deťom a mladým ľuďom pomôcť identifikovať, v čom sú dobrí, na čo sú na svete alebo čo od nich tento svet potrebuje, a potom to rozvíjať. Práve to by mohlo byť cieľom vzdelávania – nejde len o vedomosti, ale o budovanie odolnej osobnosti, ktorá bude schopná žiť vo veľmi zložitom a komplikovanom svete.
Ste mimoriadne tvorivý a inšpiratívny človek. Existuje žáner, do ktorého ste sa ešte nepustili a chceli by ste?
Viem, že by som sa nepustil do písania detektívky. Na to nemám logické myslenie. No už dlhšie nosím v hlave námet na taký poriadny horor pre dospelých. Nápadov mám veľmi veľa, každý deň ma niečo nadchne, až tie nápady musím od seba odháňať.
