Marián „Brambor“ Gáborík patril medzi hviezdy NHL, Boris Valábik bol, naopak, na hrane zostavy a v slávnej lige bojoval o miesto. Ich hokejové kariéry sa líšia, ale spoločnú chémiu našli za mikrofónom. Druhý rok pod značkou Boris & Brambor nahrávajú podcasty a majú aj vlastnú šou v televízii, kde spovedajú bývalých spoluhráčov či populárnych umelcov. A ich „také iné“ rozhovory sledujú milióny ľudí.
Od športu za mikrofón
Začať nahrávať podcasty bol vraj, Boris, váš nápad a vy, Marián, ste také niečo práve plánovali. Ako vlastne vznikol váš spoločný projekt?
Boris: Obe tvrdenia sú pravdivé. Ja som bol na Slovensku už dlhšie, Brambor sa práve vrátil z NHL. Navyše som videl, aký úspech mala moja autobiografická kniha, v ktorej som o všetkom okolo hokeja otvorene hovoril. Lákalo ma dozvedieť sa, ako to vnímali iní chalani, ktorí boli v NHL dlhšie. Chcel som sa im akoby pozrieť do hlavy. Potom som len hľadal niekoho, kto by do toho šiel so mnou. Keď som zavolal Brambora, tak odpoveď znela, že presne nad takým niečím rozmýšľal. Ideálne načasovanie a zhoda okolností.
Marián, vás to čím lákalo?
Marián: Chcel som ľuďom priblížiť, ako to funguje v zákulisí. Len som nevedel, na akej platforme. Boris prišiel s návrhom na podcasty, porozprávali sme sa a všetko si sadlo ako „riť na šerbeľ“. Pustili sme sa do toho bez veľkých plánov, ako sa hovorí (usmeje sa), šli sme od zápasu k zápasu.
Uvažovali ste v začiatkoch okrem podcastov aj o iných formátoch?
Boris: Už robíme aj televíznu verziu, teda robili sme, nateraz nevieme, či sa bude pokračovať. Ďalšia iniciatíva musí prísť z televízie. Platforma podcastu však bola jasná voľba. Nie je pri nej žiadna cenzúra, nikto nás neobmedzuje a nehovorí, čo máme robiť, čo môžeme a nemôžeme povedať. Taká bola, mimochodom, aj naša podmienka v RTVS, aby sme to do istej miery mohli zachovať. Ale, samozrejme, tam to nikdy nebude až také uvoľnené.
Športovci bývajú skôr opatrní, nechcú novinárov púšťať do súkromia. A vy ste zrazu takto „otočili“, u seba aj u nich prekračujete intímne zóny. Čo sa vo vás udialo?
Marián: S novinármi zvyčajne fungujete len na profesionálnej báze. A napríklad priamo po zápasoch sa vám do rozprávania s nimi ani nechce. Toto je niečo naše, baví nás to, my si určujeme, čo sa povie a čo vyjde. Pri novinároch je to vlastne v ich rukách, niekedy si navyše aj pridajú, čo sa im hodí. Síce môžete pri nich ísť cestou autorizácie, ale to je zase zdĺhavý proces.
Boris: Pri rozhovoroch po zápasoch je hráč unavený, má toho plné zuby a má v hlave úplne iné veci. A to je aj dôvod, prečo z toho vyjde preslávená odpoveď typu „tak určite“. No a Brambor, ty si určite v NHL zažil mítingy o PR, ako sa správať k novinárom a čo im hovoriť. Odtiaľ myslím pochádza veľká časť opatrnosti u hokejistov. Klub im totiž radí, aby si dávali pozor na to, čo hovoria a oni potom radšej odpovedia áno alebo nie, aby niečo nepokazili. Najmä počas play-off, aby sa neprezradili veci zo zákulisia, čo by súper mohol využiť. My sme kedysi v juniorke mali trénera, ktorý je dnes už v NHL, a ten použil, keď sa hráč súpera počas play-off dehonestujúco vyjadril o našom klube. Hneď to viselo na nástenke zvýraznené na pridanie motivácie.
Zbežní známi, ktorí si sadli
Hokejisti a teraz už hviezdy šoubiznisu Boris Valábik a Marián Gáborík. Foto: Ondřej Pýcha
Ako dobre ste sa vy dvaja predtým vlastne poznali? Boli ste kamaráti? Lebo napríklad v reprezentácii ste sa zrejme míňali.
Boris: Pri mojich jedenástich zápasoch v reprezentácii…
Marián: Na jednom reprezentačnom zraze sme sa stretli. Ale na turnajoch sme spolu nehrali. Registrovali sme sa, poznali sme sa len zbežne.
Boris: Brambor bol celkom iná kategória hokejistu. Ako hráči sme sa v podstate nemali kde stretnúť. Ja som v NHL neodohral veľa zápasov (bolo ich 80), bojoval som o miesto v tíme a on bol hviezda ligy. Vedel som, že je narodený 14. februára ako ja a poznali sme sa tak, že sa na ulici pozdravíme a prehodíme pár slov. Ale to je bežné, každý z hokejistov má svoj okruh ľudí. Stretávajú sa skôr chalani z jedného mesta. Ja z Nitry som bol viac v kontakte s Jožkom Stümpelom či Braňom Mezeiom, Brambor zase s Hossovcami a ďalšími Trenčanmi.
Takže ste sa spoznávali až pri nahrávaní prvých podcastov, ktoré aj boli osobnejšie? Hodnotili ste v nich svoje kariéry a približovali život po hokeji…
Marián: Určite. Pomohlo to aj prvým podcastom, tým boli veľmi autentické. Hovorili sme si veci, ktoré by sme možno nevytiahli, keby sme sa poznali a navzájom o nich vedeli.
Čo vás na tom druhom najviac prekvapilo?
Marián: Nevedel som, že sme sa narodili v rovnaký deň a mesiac.
Boris: Áno, bol si prekvapený.
Marián: Celkovo sme taká rovnaká krvná skupina.
Boris: Znamenie Vodnár.
Marián: Jeden z druhého si vieme aj uťahovať, chémia funguje. Priamo si povieme veci, ktoré sa nám na druhom nepáčia. A na všetkom sa vieme dohodnúť.
Boris: Vychádza to aj z toho, že sme robili kolektívny šport. Je bežné, že chalani sa na tréningu posekajú, no hneď večer alebo na druhý deň sú opäť kamaráti. Je to ako s bratom. Pohádate sa, aj sa viete rýchlo udobriť a nezostať odutí. To je dôležité, sme voči sebe otvorení a nie sme urážlivé typy.
Kde napríklad vznikali nejaké trecie plochy?
Boris: Ja si na nič zásadné nespomínam. V čom sme sa nezhodli?
Marián: Boris je nedochvíľny. Veľakrát ľúbi meškať. To sme si však rýchlo vysvetlili.
Boris: Mne fakt nič nenapadá. Aj podľa tohto vidieť, že nešlo o nič podstatné.
Marián: Akurát sa hádame, kto má ktorú stranu tváre lepšiu. (usmievajú sa)
Boris: Ale všimli ste si pri fotografovaní, kto musí ustúpiť? Keď nás prvý raz zaviedli do televízneho štúdia, Brambor sa rozbehol na ľavú stranu a doslova povedal: „Toto je moja lepšia strana.“ Ty si prvý chlap na svete, od ktorého som takú vetu počul.
Marián: Lenže mne tuto (ukazuje na pravú stranu nad uchom) odmalička nerastú vlasy. Tak kvôli tomu. A nebudem si tam teraz nastreľovať vlasy, to by bola blbosť.
Boris: Brambor nechápe, že nemá lepšiu stranu.
Marián: Ty stále tvrdíš, že mám tvár iba do rádia, ty švihák lázeňský. Bavil som sa, keď ti fotograf hovoril, že vyzeráš ako Javier Bardem a ani si nevedel, kto to je.
„Šli sme do toho, lebo nás lákalo otvoriť trinástu komnatu. Rozprávať sa o veciach, o ktorých sa tu nikto nerozpráva. Ja osobne som chcel ľuďom otvoriť oči, ako to naozaj funguje v profesionálnom športe,“ hovorí Boris Valábik. Foto: Ondřej Pýcha
Nový život v šoubiznise
Ako ste si zvykali na mikrofón a novú situáciu, že vy sa musíte pýtať?
Boris: Na ten sme, našťastie, nemysleli, aspoň ja som na to nemyslel. V tom je podcast vďačný, že tam nie je žiadna kamera.
Marián: Ty si už bol zvyknutý aj na kameru z komentovania zápasov v televízii.
Boris: Pre mňa to bola tiež skúška, keď som musel do kamery niečo hovoriť ako moderátor. Ja ich obdivujem, v štúdiu vidíte len čierne čudo, ktoré niečo nahráva a máte na výber, či si za tým predstavíte milión divákov, alebo si poviete, že je to len nejaké čudo. Neviem, nad čím moderátori rozmýšľajú, aby neboli nervózni, ale ja kamery ignorujem. Aj v hokejovom štúdiu sa sústredím len na debatu. Pri podcaste tiež niekedy zabudnem, že mám pred sebou nahrávacie zariadenie, bavíme sa úplne otvorene. Až potom, keď rozhovor editujeme, tak ma prekvapí, že aj toto som povedal.
Marián: Tak sa uvoľníme, akoby sme sedeli niekde na káve alebo na pive.
Boris: Nezvyk bolo úvodné uvítanie, ktoré je pri relácii tohto typu zaužívané. Hoci za mňa by také dlhé ani nemuselo byť, však načo, poďme sa rozprávať. Ale sú nejaké štandardy, ktoré musíme akceptovať. Vtedy v úvode a potom ešte na konci vnímam kamery, inak nie. Neviem, ako to máš ty, ale ja som ich nevnímal ani počas komentovania majstrovstiev sveta. Až potom som sa dozvedel, že aha, nás pozeralo aj 3,6 milióna divákov. Našťastie ma to neznervózňuje.
Marián: Áno, už si zabehnutý. Ja som bol pred prvým podcastom trochu nervózny. Aj celkovo zo začiatku nášho projektu, ale rýchlo to opadlo. Navyše je výhoda, že ani v podcaste, ani v televízii nejdeme naživo. Keby sme šli, tak ide o celkom iné dimenzie. Takto môžeme využiť aj krásu strihu. Ale myslím si, že postupne sa aj my zlepšujeme.
Boris: Mal som trénera, ktorý hovoril, že ak nie si nervózny, tak si mŕtvy. Ste nervózny pred zápasom, aj keď nastupujete na 800. zápas v NHL. Teda pravdepodobne, nezažil som.
Marián: Ale áno, tak to je.
Boris: To je zdravé, len treba mať tú nervozitu pod kontrolou a nasmerovať ju správnym smerom.
Aké máte dnes čísla počúvanosti pri podcastoch?
Marián: Presne neviem, ale pomerne rýchlo sme skočili na vysoké priečky. Dokopy máme myslím už viac ako tri milióny vypočutí.
Boris: Tie najlepšie epizódy majú okolo 50-tisíc a aj viac prehratí.
Inšpirácia zo zámoria, free style za mikrofónom
Ako ste brali ten záujem? Aby to najmä stále rástlo? Alebo ste skôr chceli mať dobrý pocit, keď vám povedzme manželka povie, že tie rozhovory sú ozaj dobré?
Boris: Najlepšie je, keď manželky nepočúvajú. (usmieva sa) Myslím, že môžem povedať za oboch, že sme do toho šli, lebo nás lákalo otvoriť trinástu komnatu. Rozprávať sa o veciach, o ktorých sa tu nikto nerozpráva. Ja osobne som chcel ľuďom otvoriť oči, ako to naozaj funguje v profesionálnom športe. Lebo to nie je o tom, že hokejisti majú veľa peňazí a majú o nich záujem ženy. Inšpirovalo ma aj to, že v Amerike už pred časom začali športovci také podcasty nahrávať.
Na Slovensku ste v tomto takí priekopníci, nie?
Marián: Bola tu diera na trhu. A čo počúvam, inšpirovali sme aj ďalších ľudí, že by to tiež chceli robiť. Myslím, že sme s tým naším projektom prišli v pravý čas, keď je celý podcastový svet na vzostupe.
Boris: Máme výhodu, že sme hokejisti, zažili sme tie veci na vlastnej koži a vtedy to aj najlepšie vysvetlíte. Najväčšie zadosťučinenie je, keď nám niekto povie: aha, toto som nevedel, že takto funguje.
„Bola tu diera na trhu. A čo počúvam, inšpirovali sme aj ďalších ľudí, že by to tiež chceli robiť. Myslím, že sme s tým naším projektom prišli v pravý čas, keď je celý podcastový svet na vzostupe,“ pripomína Marián Gáborík. Foto: Ondřej Pýcha
Prvé podcasty ste nahrávali v priestoroch zimného štadióna, ktorý Marián vlastní v Trenčíne. Ako to vyzeralo?
Marián: Zháňali sme, samozrejme, ľudí, ktorí by to celé vedeli dať dokopy. Dohodli sme sa s Martinom Fenčákom a Paľom Krškom, ktorí spolupracujú aj s Evelyn a Peťou Polnišovou. Začiatky boli také spontánne. Vyskúšali sme, nahrali, zostrihali, páčilo sa nám – tak poďme s tým von. A dobré je, že máme mobilné zariadenie a môžeme točiť kdekoľvek. V pandemickom období sme natáčali aj cez telemost.
Boris: Je to trochu neosobnejšie, ale dá sa to. Možno aj preto teraz nahrávame menej, nejdeme podľa predchádzajúceho harmonogramu, že raz za týždeň jeden nový diel. Je taká doba, že nie každý sa chce stretnúť a nahrávať naživo je oveľa autentickejšie.
Ak dáme bokom výber hostí, prípravu a samotný rozhovor, tak koľko práce ešte ostáva na vás?
Boris: Nula.
Marián: Na nás už nič. Len sa porozprávame. Veľa roboty s tým majú naši technici.
Boris: Oni nad tým musia tráviť hodiny. Opraviť, keď je horšia kvalita zvuku alebo keď niekomu omylom zazvoní telefón. Bez nich by sme to nedali, jednak to nevieme a ja navyše nedokážem počúvať vlastný hlas. Chalanom tak dôverujeme, že už nahrávky ani needitujeme. Len im povieme: ak si o niečom myslíte, že by malo ísť von, tak to vystrihnite.
Ako zbierate informácie o hosťoch? Zvyknete aj zdvihnúť telefón a pýtať sa niekoho, kto ich pozná lepšie? Má prísť povedzme Ján Lašák a zavoláte Rasťovi Staňovi, jeho brankárskej dvojičke z reprezentácie?
Boris: Niekedy. Ale častejšie si pozývame hostí, o ktorých sami vieme dosť.
Marián: To robíme len pri hosťoch, ktorých nepoznáme.
Boris: Pri hercoch, napríklad.
Marián: Inak ideme taký „free style“.
Boris: Ale pri hercoch či umelcoch si napíšem aj nejaké poznámky. Môže sa zdať, že celý náš deň sa teraz točí okolo podcastov, no my sa im často venujeme až večer o deviatej, keď uložíme deti. Sadneme si k počítaču, podebatujeme online. No, to zase ja vtedy zvyknem meškať.
Marián: Už nie tak veľa.
Boris: Odkedy mám nový počítač. Ten starý sa mi štartoval aj dvadsať minút.
Larry King zo CNN hovoril, že on sa nikdy nepripravoval na rozhovory.
Boris: Aj my si zakladáme na autentickosti, čo nám v danom momente napadne. Našťastie sme dvaja, môžeme sa oprieť jeden o druhého, keď niekomu vypadne ďalšia otázka. Ale skôr sa hádame, kto sa ich opýta viac. Bramborovi strašne vadí, keď mu skáčem do reči. Ale ja mu skáčem do reči len preto, že mi niečo napadne a nechcem to zabudnúť.
Telka? Sme celkom dobrí študenti, naučení počúvať trénerov
Keď prišla ponuka z RTVS, ako ste rozmýšľali?
Boris: To bola Bramborova iniciatíva. On miluje pozerať sa na seba v televízii.
Marián: No jasné. (smejú sa)
Boris: Veď ste videli, ako mu to šlo pri fotení.
Marián: My sme rozmýšľali, že ak budú podcasty úspešné, možno by sa dali prelomiť aj do televíznej verzie. A obul sa do toho Martin Frimmer, ktorý nás v nejakých veciach zastupuje. Ani sme nečakali, že to príde tak skoro.
Boris: Pre nás bol potom školou každý jeden diel. Dovolím si však povedať, že sme celkom dobrí študenti. Sme naučení počúvať trénerov a teraz sme počúvali, ako spraviť reláciu úspešnou. Ak nás raz na niečo upozornili, už sa to neopakovalo. Maximálne sme sa ešte na začiatku zakoktali.
Marián: To áno, režisér musel strihať nejaké naše brbty, ale aspoň sme sa pri nich zasmiali.
Boris: Myslím, že dokážeme hostí uvoľniť, to nám ide. Že to nie je relácia, v ktorej musia vážiť každé slovo. Zároveň však vzniká nebezpečenstvo, že sa toho chytí bulvár, čo sa nám tiež stalo. To je taká lacná novinárčina – niečo si vypočujem a pridám k tomu bombastický titulok. Je to nefér k našim hosťom, ktorí sú väčšinou naši kamaráti.
Pri rokovaniach s RTVS ste si kládli podmienky, aby sa uvoľnenosť z podcastov preniesla aj na obrazovku. Čo bolo pre vás dôležité?
Boris: Sme bývalí hokejisti, ktorí prišli s novým formátom a pýtajú sa v ňom iné veci, než je bežné. Mne sa páči, ak niečo nové rozbije to, čo je zaužívané, a tak sme to chceli aj v televízii. Netlačili sme sa tam za každú cenu. Navyše, ja som ešte pracoval v Policajnom zbore, tak som si musel zistiť, či to vôbec môžem robiť – ale zo zákona mi nevyplývalo žiadne obmedzenie, mohol som to vykonávať ako umeleckú činnosť. Rokovania však boli celkom rýchle, dohodli sme sa tuším za hodinu-dve. Sme hokejisti, chceme vyhrávať a chceme, aby relácia bola úspešná.
Boli v televízii spokojní so sledovanosťou?
Marián: Viem, že ak si to ľudia raz zapli, tak už zvyčajne neprepli na iný program. Vydržali nás pozerať. Aj nám povedali, že pri nových projektoch je práve toto dobrý signál. Nemali sme síce nejaké neuveriteľné čísla, ale nad priemerom sme boli.
Boris: Dôležité je, že sme nikdy nemali nižšiu sledovanosť, ako pri prvej relácii. To je pozitívne, lebo ak si niečo prvý raz pozriete a nebaví vás to, už sa k tomu väčšinou druhýkrát nevrátite. Pre nás tiež bolo zaujímavé sledovať, ako sa musí šachovať pri nasadzovaní programov, aj ako je komplikované prebiť v sledovanosti nejakú zaužívanú reláciu. Nehovorím, že sme v sledovanosti vyhrali Stanley Cup, ale minimálne do play-off sme sa dostali.
Marián: Televízia si to v štruktúre programu musí upratať, aby to bolo sledované. My nemôžeme konkurovať seriálu Sestričky alebo niečomu podobnému. Prvá séria mala 31 alebo 32 častí, teraz verím, že budeme pokračovať.
Ktoré vaše rozhovory, či už v podcastoch alebo v RTVS, mali najväčší ohlas?
Boris: V podcastoch bol veľmi vysoko Višňa (Ľubomír Višňovský), ale tiež profesor Krčméry.
Marián: Zlého hosťa sme nemali. Od každého sme sa niečo dozvedeli, boli tam poučné veci, aj tie zábavné. Samozrejme, jednoduchšie je rozprávať sa s tými, ktorých poznáme. V opačnom prípade pred nahrávaním s hosťami aspoň chvíľu posedíme a zisťujeme, kam až môžeme či nemôžeme zájsť. Či si môžeme aj rypnúť, pustiť sa aj do osobnejšej roviny. Ďalšia vec je, že ľudia zo šoubiznisu sú zvyknutí na kamery, niektorí športovci však výrazne menej a tých sa snažíme trochu uvoľniť. Myslím, že sa nám to darilo. Aj hostia vraveli, že sa cítia príjemne: „Chalani, dobre s vami bolo, sranda bola.“ Nie je nič lepšie, ako keď počujete také slová.
V celom rozhovore, ktorý vyšiel v augustovom vydaní magazínu Forbes a ešte stále si ho stíhate zakúpiť, sa dočítate aj to,
- či je ich podcast Boris&Brambor ekonomicky výnosný,
- kto odmietol účasť v ich šou,
- nakoľko sú pre nich dôležité reklamné kontrakty,
- do akého podnikania sa púšťa Valábik,
- do čoho investuje Gáborík a kto mu radí, ako naložiť s peniazmi.
Autormi rozhovoru sú Jaroslav Hinšt a Peter Matijek.
Našli ste chybu? Napíšte nám na [email protected]
