Stopa Tomáša Baťu nezostala iba v mestách, ktoré nesú jeho meno – pred desiatimi rokmi bola po ňom pomenovaná zastávka metra Baťa Chauk vo Faridabade pri Dillí. Nachádza sa v blízkosti ďalšej továrne na výrobu obuvi pôvodnej českej spoločnosti.
V tom čase bol politický a obchodný líder Zlína, ovládal československý obchod s obuvou a čoskoro plánoval ovládnuť aj ten európsky. Ešte predtým sa však rozhodol, že zamieri na trh do ďalekej krajiny. Tomáš Baťa sa tak na jar 1925, presne pred sto rokmi, vydal na svoju prvú cestu do britskej Indie.
Ten rok bol pre Baťu úspešný aj v iných ohľadoch. Priamo pri továrni postavil prvý internát pre mužov, založil Baťovu školu práce pre mužov a otvoril 563. pobočku v Československu. Okrem toho ako starosta Zlína inicioval reformu verejného školstva v meste.
Mal nabitý program, ale aby mohol rozšíriť svoje podnikanie do ďalších krajín, Baťa sa ešte rozhodol pre cestu loďou do tisíce kilometrov vzdialenej Indie. Zistil, že tamojšie prostredie je pre jeho výrobky ideálne, keďže lacná uzavretá obuv bola takmer nedostupná.
Netradičná príležitosť
Zistil to, keď sa ubytoval v jednom z miestnych hotelov a uvidel, ako služobníctvo behá po chodbách bosé. Každému z nich dal preto pár plátenných topánok, ktoré si priniesol so sebou ako vzorky, ale keď sa po niekoľkých týždňoch vrátil do hotela, zistil, že ich nenosia.
Historický kalendár Baťa. Zdroj: eSbírky / Národní muzeum (CC BY 4.0)
Dôvod bol jednoduchý – nielenže turisti z Európy dávali prednosť služobníctvu bez topánok, ale predávali ich preto, lebo žiadna iná spoločnosť takéto topánky nevyrábala. V snahe nadviazať obchodné kontakty a pokryť veľký trh preto navštívil Bengálsky kožiarsky inštitút alebo Národnú garbiareň a tiež si prezrel niekoľko plantáží kaučukovníkov.
Po návrate domov začal vybavovať prvé objednávky, ale spočiatku sa predaj pohyboval len okolo dvesto párov mesačne. Okrem toho stretnutie s inou civilizáciou viedlo Baťu k úvahám o povahe Inda ako človeka a jeho vzťahu k Európanom.
Baťove zápisky
„Je hluchý, keď mu poviete, že sila európskeho muža je v jeho vzdelaní a v srdciach jeho mužov. Našťastie nehrozí, že by tento človek zvíťazil nad Európanom, ak nezvíťazí sám nad sebou a nepochopí, že národ má právo na suverenitu len vtedy, ak dokáže spravovať svoju krajinu tak, aby čo najlepšie slúžil sebe, a tak aj celému ľudstvu,“ napísal v knihe Úvahy a prejavy.
Indovia teda podľa neho ťažko znášali podmanenie „severanmi“ a snívali o revolúcii, ale zároveň podľa neho žili životom, ktorý sa viac podobal životu zvieraťa ako človeka.
„Severský človek sa v boji s drsnou prírodou naučil myslieť zložitejšie a musel sa stať ľudskejším ako jeho južný brat, ktorý bol živený zhovievavejšou prírodou,“ opísal Baťa svoj vtedajší pohľad na rasy.
Tento názor potom rozvinul v básni s názvom Som Severan, ktorú napísal okolo roku 1930. Píše v nej: „Som Severan. Nikto nie je viac. Mojím erbom sú plavé vlasy a snehobiele líca. Som nepremožiteľný kráľ, lebo som Severan.“ Alebo: „Slúžim svojou prácou blížnym, lebo som Severan.“
Tomáš Baťa v roku 1932. Zdroj: Magazín Světozor / Wikimedia Commons (Public domain)
Tieto názory ho však nijako neodradili od podnikania a zamestnávania svojich „južných bratov“, a tak v októbri 1925 vyslal do Indie dvoch pracovníkov, ktorých poveril vybudovaním tamojšej obchodnej organizácie.
Svoje prvé obchody v Indii otvoril nasledujúci rok v dôležitých indických mestách Bombaj a Kalkata. Za celý rok nepredal ani tri a pol tisíca párov obuvi, ale nakoniec dosiahol úspech.
Do roku 1928 vyviezol do krajiny 80 000 párov obuvi a o tri roky neskôr toto číslo takmer štvornásobne zvýšil. Potenciálny dopyt však videl ešte vyšší, a tak v roku 1931 prišlo na jeho pokyn do Indie štrnásť mladých Čechoslovákov.
Deň pred Štedrým dňom tam založili obchodnú spoločnosť a postupne začali otvárať nové pobočky, no keďže v Európe nastala hospodárska kríza a India neprinášala dostatočné zisky, Baťa sa opäť vydal do vzdialenej krajiny.
Tomáš Baťa po ceste do Indie v roku 1932. Zdroj: Magazín Světozor / Wikimedia Commons (Public domain)
Pre noviny Mladý Zlín povedal, že z 350 miliónov obyvateľov malo možnosť obuť sa iba desať z nich a chôdza po rozpálených kameňoch bola pre ľudí mučením.
