Pomenovať časť mesta po mysliteľoch zvyšuje ambície celého miesta smerom k premýšľavosti, vysvetľuje slávny odborník.
Hviezdny architekt Daniel Libeskind má za sebou viacero svetoznámych stavieb a realizácií. Napríklad Židovské múzeum v Berlíne, drážďanské Múzeum vojenskej histórie, Imperial War Museum v Manchestri či masterplan newyorského Ground Zero. Vo svojich návrhoch často pracuje s históriou, pamäťou a duchom konkrétneho miesta.
Svoju architektonickú stopu odkazujúcu na históriu Karlína zanechá aj v Prahe. Developer a miliardár Luděk Sekyra si Libeskinda vybral pre svoj projekt Rohan City, ktorého výstavba teraz vstupuje do druhej etapy.
Newyorské štúdio architekta s poľskými koreňmi navrhlo pre centrálnu etapu projektu spoločnosti Sekyra Group rezidenčné objekty Sekyra Flowers s približne päťsto bytmi a aj nové hlavné námestie pomenované po filozofke Simone Weilovej, ktoré má byť srdcom celej štvrte.
V rozhovore pre Forbes Daniel Libeskind hovorí o tom, aká je preňho spolupráca s Luďkom Sekyrom, s ktorým ho spája okrem iného láska k filozofii, prečo obdivuje snahu Prahy chrániť svoje historické stavby, a zamýšľa sa aj nad tým, čo sú v súčasnosti najväčšie výzvy pre architektúru.
Ako pristupujete k navrhovaniu nových budov na brownfielde, akým je ten na Rohanskom ostrove, aby miesto nepôsobilo sterilne, ale bol v ňom život?
Nie je to prvý brownfield, na ktorom pracujem. Podobné projekty som realizoval v Paríži, Miláne, Tampere, New Yorku aj inde. Je zásadné porozumieť tomu, ako takéto miesta premeniť na živé, zdravé a udržateľné časti mesta.
Nič z toho nie je samozrejmé. Vrátiť týmto územiam život a znovu ich začleniť do mestskej štruktúry je veľmi dôležitá úloha. Je to výzva, no rozhodne stojí za to ju prijať. V prípade Rohan City ide navyše o mimoriadnu príležitosť. Vzniká tu nové zelené centrum Prahy v bezprostrednej blízkosti historického jadra a mestskej infraštruktúry.
Rohan City bude susediť aj s cyklotrasou a budúcim veľkým mestským parkom. Ako v tomto kontexte pracujete s budovami, aby boli prívetivé aj pre ľudí, ktorí v mieste nebudú bývať, ale budú štvrťou prechádzať?
Architektúra a dizajn nie sú len o súkromnom priestore. Vo svojej podstate sú predovšetkým o meste. Preto treba najprv uvažovať o širšom kontexte. Verejný priestor je pravdepodobne najdôležitejšou súčasťou každého masterplanu, za ktorý som v prípade Rohan City, mimochodom, tiež zodpovedný. Som presvedčený, že práve verejný priestor je obývačkou mesta a jeho obyvateľov.
Praha už dnes disponuje viacerými skvelými verejnými miestami, ale Rohan City prináša ďalšiu príležitosť v podobe nového parku, siete ulíc, bulváru pozdĺž rieky, cyklotrasy aj vysokej priechodnosti celého územia. Kľúčom k úspešnému developmentu nie je len navrhnúť atraktívne budovy a obytné zóny. Rovnako dôležité je vytvoriť sociálny priestor, pretože práve ten je základom fungujúceho mesta.
Spomenuli ste nábrežie Vltavy. Tá je pre identitu Prahy kľúčová. Ovplyvnila rieka aj váš návrh?
Samozrejme, zásadne. Všetky veľké metropoly majú rieku, ktorá však niekedy býva prehliadaná. Tento úsek Vltavy však ponúka jedinečnú možnosť znovu objaviť radosť zo života priamo pri vode.
Rieka so svojimi nábrežiami bola historicky životodarnou tepnou mesta a dnes ňou môže byť znovu, tentoraz z hľadiska zdravia, rekreácie a kvality života. Ľudia tu budú môcť chodiť, bicyklovať sa, tráviť čas v parkoch aj bývať. Nejde teda o ďalší bežný pozemok, ale o mimoriadne dôležité miesto v geografii aj histórii Prahy.
Budovy Sekyra Flowers prirovnávate k rozkvitajúcim kvetom. Ako ste tento organický motív prepojili so svojím charakteristickým geometrickým rukopisom?
Organická architektúra pre mňa neznamená doslovnú podobnosť s kvetom. Ide skôr o prepojenie živej podstaty miesta s jeho budúcnosťou. Architektúra by mala vytvárať domov, nielen adresu. Dôležitá je nielen fyzická podoba miesta, ale aj jeho neviditeľná vrstva, pamäť.
Toto územie má mnoho historických vrstiev, ktoré mu dodávajú význam. Tieto vrstvy som sa snažil rôznymi spôsobmi premietnuť do priestorového aj materiálového riešenia projektu.
Ulice v Rohan City ponesú mená filozofov. Vy sám ste filozofiu študovali. Je to pre vás osobne dôležité?
Je to vlastne mimoriadne silné gesto. Pomenovať časť mesta po mysliteľoch zvyšuje ambície celého miesta smerom k premýšľavosti. Nejde len o názvy ulíc na tabuľkách. Dôležité je, že tým vzniká prostredie, ktoré podporuje myslenie a intelektuálnu atmosféru.
Praha má mimoriadne bohatú intelektuálnu históriu a verím, že aj táto štvrť bude niesť silného ducha miesta. To, že ulice ponesú takéto mená, dokáže vo výsledku ovplyvniť aj samotných obyvateľov.
V akom zmysle? Že to posilní sebavedomie Pražanov?
Myslím si, že to ľuďom pomôže cítiť sa bližšie k osobnostiam, ktoré formovali moderný svet. Či už ide o Kanta, Derridu, Levinasa, alebo Husserla. Pripomenie im myšlienky, ktoré možno kedysi považovali za samozrejmé.
A nejde len o samotných filozofov a ich slová. Premýšľavosť je zakódovaná aj v architektonickom prístupe. Súvisí so starostlivosťou a intelektuálnou kvalitou prostredia, nielen s jeho vizuálnou stránkou.
Vo Forbese nás zaujíma aj ekonomická hodnota dizajnu. Môže podľa vás ikonická architektúra zvýšiť hodnotu celej štvrte?
Rozhodne. Pri každom projekte, na ktorom som pracoval, bolo zjavné, že sa nezmenila len samotná budova, ale aj celé okolie. Architektúra má schopnosť výrazne ovplyvniť ekonomickú hodnotu širšieho územia. Krása, či už ju nazveme ikonickou architektúrou, alebo akokoľvek inak, vyžaruje ďaleko za hranice vlastnej parcely. Jej vplyv môže byť veľmi významný, niekedy dokonca globálny.
Hovorili sme o filozofii, okrem iného aj preto, že investor a developer Luděk Sekyra, ktorý za Rohan City stojí, je známy svojou vášňou pre tento odbor. Ako by ste opísali vašu spoluprácu?
Je obrovské šťastie pracovať s investorom a developerom, ktorý je zároveň filozofom. Za celú svoju kariéru som takúto skúsenosť a príležitosť nikdy nemal. Takých ľudí na svete veľa nie je. Je výnimočné spolupracovať s niekým, s kým zdieľate podobný pohľad na svet, hodnoty aj dôvody, prečo vlastne tvoríte. Takáto spolupráca nie je bežná. Je naozaj mimoriadna a hlboko si ju vážim.
V čom sa vaše pohľady najviac stretávajú?
Na mnohých úrovniach. Architektúra je totiž jedným z najvýznamnejších nositeľov filozofie, možno významnejším než knihy. Obsahuje všetky dimenzie ľudského života, od tých najpraktickejších až po tie najťažšie opísateľné. Práve preto je architektúra prirodzeným prostriedkom na zhmotnenie filozofických myšlienok.
Je, naopak, niečo, v čom ste sa v pohľadoch na projekt a architektúru rozchádzali?
Nemyslím si. Každý projekt má, samozrejme, svoje výzvy. Sú tu pravidlá, predpisy, zákony a rôzne agendy rôznych ľudí. Som si však istý, že tento projekt sa bude vyvíjať smerom, ktorý obaja, a s nami aj mnohí ďalší, zdieľame. Architektúra je totiž vždy o komunite, nie o jednotlivcoch.
Každé mesto, v ktorom pracujem, či už je to Berlín, Varšava, alebo New York, má svoje pravidlá, svoj konzervativizmus a vlastnú predstavu o tom, ako sa má rozvíjať. Praha má navyše jedinečnú históriu. Ide o jedno z mála veľkých miest v strednej Európe, ktoré nebolo počas druhej svetovej vojny zničené. Preto tu ľudia historickú štruktúru mesta chránia tak intenzívne. Ja to plne rešpektujem a považujem to za správne.
Na druhej strane si mesto ako Praha zaslúži aj niečo úplne nové. Nemôže žiť iba minulosťou, potrebuje aj budúcnosť. Úlohou architekta je nájsť medzi týmito dvoma pólmi rovnováhu. Rešpektovať tradície, ale zároveň priniesť niečo, čo tu ešte nebolo.
Takže Prahu nevnímate ako najkonzervatívnejšie mesto, kde sa nedá nič nové postaviť?
To určite nie. Ako som povedal, každé mesto má svoje vlastné obmedzenia. Neexistuje mesto, kde by vám povedali: len do toho, stavajte si, čo chcete. Každé mesto má svoje nástroje, ktorými sa chráni pred tým, aby ho niekto zneužíval. A Praha nie je výnimkou. Dbá o svoju históriu a ja si to vážim.
Prekvapilo vás niečo na pražskom developmente?
Vlastne ani nie. Myslím si, že Praha si predovšetkým zaslúži nové myšlienky a nové stavby. Nemala by zostať uzamknutá len vo svojej barokovej minulosti. Potrebuje otvorenosť a horizont nových možností. A verím, že Rohan City je krokom týmto smerom.
Existuje podľa vás v spoločnosti dopyt a hlad po novej architektúre?
Neviem, či by som hovoril priamo o hlade, ale spoločnosť sa nepochybne mení. S technológiami sa menia aj sny ľudí. A architektúra za týmito zmenami, žiaľ, často zaostáva. Ľudia dnes chcú prostredie, ktoré je im prístupnejšie a bezprostrednejšie než pred päťdesiatimi alebo sto rokmi.
Čo je dnes podľa vás vôbec najväčšou výzvou pre architektúru? Je to rozvoj umelej inteligencie? Alebo globálne krízy?
Hlavnou výzvou je, aby architektúra zostala ľudská. To však platí už desaťročia. Výzvou je to, ako naložiť s dostupnými technológiami tak, aby architektúra nedegenerovala na masovo vyrábaný spotrebný tovar, ale aby mala skutočne pozitívny vplyv nielen na fyzické, ale aj na duševné zdravie ľudí.
Dnes je architektúra pre umelú inteligenciu a moderné technologické spôsoby výstavby pod obrovskou hrozbou. Vzďaľujeme sa tomu, čo obdivujeme napríklad práve na starej Prahe, kde boli každý kameň, stĺp či rímsa výsledkom ľudského myslenia a ľudskej ruky. Najväčšou výzvou je zachovať prostredie, ktoré bude skutočne ľudské a nebude len simuláciou niečoho iného.
Mali by sme sa báť, že v budúcnosti už architekti z mäsa a kostí nebudú existovať?
Je to možné. Už skúsenosti z povojnového obdobia, totalitných a autoritárskych režimov ukazujú, že štandardizácia môže viesť k strate identity mesta aj kolektívnej pamäti.
Dnes sa táto hrozba vracia v novej podobe. Väčšina architektonických kancelárií bude využívať umelú inteligenciu, čo však môže viesť k vzniku simulovaných foriem. Teda nie foriem, ktoré niekto skutočne vytvoril tvorivým aktom, ale iba variácií toho, čo už existovalo.
Stojíte za prestížnymi projektmi po celom svete. Čo vás dodnes každé ráno prinúti vstať z postele a začať nový projekt?
Mám obrovské šťastie, pretože architektúra pre mňa vlastne nikdy nebola zamestnaním. Nepracujem preto, že musím. Každý projekt, či už ide o dostupné bývanie v New Yorku, múzeum, alebo urbanistický plán novej štvrte, je pre mňa tvorivou príležitosťou, ktorú robím z lásky k odboru. Nie je to priemyselný proces ani séria zákaziek. Je to kreatívny akt.
Existuje stavba, ktorú by ste si ešte želali navrhnúť?
Nie. Nie som utopista. Nikdy som neuvažoval o tom, že by som chcel navrhnúť konkrétny typ stavby. Architektúra je služba. Niekto musí niečo potrebovať a architekt na túto potrebu reaguje. Je to vzťah založený na reciprocite. Preto som si nikdy nehovoril, že by som chcel postaviť práve toto alebo tamto.
Máte v Prahe nejaké obľúbené miesto? Nemusí to byť priamo budova, ale napríklad lokalita, ktorá k vám osobne určitým spôsobom prehovára.
Takých miest je veľa. Niekedy idem po úplne obyčajnej pražskej ulici a potom si uvedomím, že po nej kedysi chodil Kafka a premýšľal pritom o vykúpení alebo o raji. Prahou prešlo toľko významných osobností, že mesto dodnes rezonuje ich prítomnosťou.
Takže vás oslovuje predovšetkým história mesta?
Áno, ale nie história z učebníc. Skôr história, ktorá ovplyvnila aj môj vlastný intelektuálny vývoj. Praha je mnohovrstevnaté mesto – české, židovské, nemecké aj svetové zároveň. Jej vplyv siaha do literatúry, hudby, umenia aj mnohých ďalších oblastí kultúry.
Ľudia sa možno fotografujú na Karlovom moste, ale skutočná sila Prahy je oveľa hlbšia. Pramení z jej tisícročnej kultúry a aj z tradície slobodného myslenia, ktorú toto mesto po stáročia reprezentuje. A práve slobodné myslenie dnes potrebujeme viac než kedykoľvek predtým.
